znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 585/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F.,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   12484/2012   až   sp.   zn.   Rvp   12489/2012   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 Er 1977/2007 z 3. júna 2011, sp. zn. 3 Er 1356/2007 z 31. mája 2011, sp. zn. 4 Er 1916/2009 z 9. marca 2011, sp. zn. 4 Er 1350/2007 z 2. marca 2011, sp. zn. 4 Er 117/2007 zo 16. marca 2011 a sp. zn. 2 Er 1153/2009 zo 6. mája 2011 a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 35/2012 z 20. júna 2012, sp. zn. 2 CoE 549/2011 z 20. júna 2012, sp. zn. 2 CoE 214/2012 z 20. júna 2012, sp. zn. 15 CoE 130/2012 z 25. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 191/2012 z 21. júna 2012 a sp. zn. 43 CoE 143/2012 z 19. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12484/2012 až sp. zn. Rvp 12489/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12484/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. septembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 12484/2012 až sp. zn. Rvp 12489/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 1977/2007 z 3. júna 2011, sp. zn. 3 Er 1356/2007 z 31. mája 2011, sp. zn. 4 Er 1916/2009 z 9. marca 2011, sp. zn. 4 Er 1350/2007 z 2. marca 2011, sp. zn. 4 Er 117/2007 zo 16. marca 2011 a sp. zn. 2 Er   1153/2009   zo   6.   mája   2011   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu“) a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 35/2012 z 20. júna 2012, sp. zn. 2 CoE 549/2011 z 20. júna 2012, sp. zn. 2 CoE   214/2012   z   20.   júna   2012,   sp.   zn.   15 CoE 130/2012   z   25.   júla   2012,   sp.   zn. 2 CoE 191/2012 z 21. júna 2012 a sp. zn. 43 CoE 143/2012 z 19. júna 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla   na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce aj   rozhodcovskú   doložku   boli   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konania   pred   ňou zvoleným rozhodcovským   súdom   – spoločnosťou   S.,   a. s.,   B..   Rozhodcovské   rozsudky tohto súdu   boli exekučným   titulom   na vykonanie exekúcií.   Súdny   exekútor   na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúcie.

V   priebehu   exekučných   konaní   okresný   súd   napadnutými   uzneseniami   exekúcie zastavil. Krajský súd svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   obšírnej   argumentácii   atakovala   právne   závery v rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a   zároveň   poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na   ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 12484/2012   až   sp.   zn.   Rvp   12489/2012   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu   a krajského súdu,   proti   ktorým tieto sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   zistil,   že   sťažovateľka   aj napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného   súdu,   a   teda   ani   s   jeho   rozhodnutiami   o   predchádzajúcich   typovo   zhodných sťažnostiach.   Vyvstáva   preto   otázka,   aký   význam   a   efektivitu   má   uvedený   postup   pre sťažovateľku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je bezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS   227/2012 zo 16. mája 2012, sp.   zn. I.   ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 479/2012 z 2. októbra 2012, ako aj v ďalších   rozhodnutiach týkajúcich   sa   obdobných sťažností   sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o zastavení   exekúcií v stovkách   prípadov,   pretože   rozhodcovské   rozsudky   z   rôznych   dôvodov   neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Keďže ide o sťažnosti v podstate identické (skutkové a právne okolnosti), ktoré už ústavný   súd   riešil,   ústavný   súd   odkazujúc   v   podrobnostiach   na   rozhodnutia   sp.   zn.: I. ÚS 382/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011, III. ÚS 242/2011, III. ÚS 488/2012 a IV. ÚS 446/2011 opätovne dospel k záveru, že je potrebné ich odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci (vo vzťahu k okresnému súdu) a zjavnej neopodstatnenosti vo vzťahu ku krajskému súdu.

Navyše,   sťažovateľka   opakovane   doručila   ústavnému   súdu   svoje   podania,   ktoré neobsahujú   povinné   zákonné   náležitosti   sťažnosti,   a   ani   v   tomto   prípade   k   sťažnosti nepripojila ako dôkaz namietané rozhodnutia (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), čo je samo osebe dôvodom na odmietnutie jej sťažností aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012