znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 585/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Ď.,   Z.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. D. Ch., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 146/2011 z 10. júna 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tpo 3/2011 z 22. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011 doručená   sťažnosť   J.   Ď.,   t.   č.   vo   väzbe (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 146/2011 z 10. júna 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 4 Tpo 3/2011 z 22. júna 2011.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:„Uznesením   vyšetrovateľa   zo   dňa   25.05.2011,   doručeného   obvinenému   dňa 06.06.2011, bol sťažovateľ J. Ď. obvinený zo zločinu krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák.. Ako vyplýva z uznesenia vyšetrovateľa, skutku sa mal dopustiť spolu s ďalšími spolu obvinenými tak, že dňa 23.08.2010 sa pokúsili vypáčiť bankomat nachádzajúci sa v pohostinstve v obci P., pričom k dokonaniu skutku nedošlo pre spustenie poplašnej signalizácie.

Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal obvinený sťažnosť zo dňa 09.06.2011, ktorá bola ako nedôvodná zamietnutá.

Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0Tp/146/2011 zo dňa 10.06.2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby.

Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť zo dňa 13.06.2011, ktorú Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol ako nedôvodnú uznesením sp. zn. 4Tpo/3/2011 zo dňa 22.06.2011...

V tejto súvislosti uvádzam, že neboli splnené materiálne podmienky na vznesenie obvinenia obv. J. Ď. podľa § 206 ods. 1 Tr. por.. Podľa citovaného ustanovenia, vzniesť obvinenie možno len ak je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala konkrétna osoba, pričom podľa § 206 ods. 3 Tr. por. v uznesení o vznesení obvinenia musia byť uvedené skutočnosti, ktoré odôvodňujú takéto obvinenie.

Čo sa týka skutku pod bodom 5 - pokus krádeže bankomatu v P. -vyšetrovateľ v uznesení   z   25.05.2011   odôvodňuje   vznesenie   obvinenia...   Tu   sa   uvádza   popis   skutku, ohliadka miesta činu, odborné vyjadrenia, výsluchy svedkov – poškodených, zabezpečené listinné dôkazy, správy a vyčíslenia škôd. Z takéhoto odôvodnenia vonkoncom nevyplýva dostatočne   odôvodnený   záver,   že   skutok   spáchal   obvinený   J.   Ď.,   pričom   ani   v   celom uznesení vyšetrovateľa nie je uvedená žiadna skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné vzniesť obvinenie J. Ď.

Táto neexistencia materiálnej stránky pre vznesenie obvinenia vyšetrovateľom bola dodatočne nahradená protizákonným postupom tak, že dňa 26.05.2011 boli po vznesení obvinenia vypočutí obvinení R. Ď. a M. K., podľa výpovede ktorých sa J. Ď. mal zúčastniť na skutku pokusu krádeže bankomatu v obci P. podľa bodu 5 uznesenia vyšetrovateľa. O výsluchy týchto obvinených sa opieral aj návrh prokurátora na vzatie obvineného J. Ď. do väzby...

Podľa § 206 ods. 1 Tr. por., je vyšetrovateľ povinný vydané uznesenie ihneď oznámiť obvinenému.   Uznesenie   o   vznesení   obvinenia   z   25.05.2011   bolo   doručené   J.   Ď.   dňa 06.06.2011   po   uplynutí   11   dní   od   jeho   vydania,   pričom   následne   dňa   07.06.2011   bol zadržaný. Naproti tomu obvineným Ď. a K. bolo uznesenie o vznesení obvinenia oznámené ihneď a obaja dňa 26.05.2011 vypovedali pred vyšetrovateľom. Keďže obaja obvinení sú stíhaní   na   slobode   je   zrejmé,   že   ich   účasť   na   vyšetrovacom   úkone   dňa   26.05.2011 zabezpečil vyšetrovateľ cielene, aby ich výpovede boli použité pri rozhodovaní o väzbe ostatných obvinených.

Takýmto postupom vyšetrovateľa, keďže nešlo o neodkladné úkony, bolo porušené právo obv. J. Ď. na obhajobu, nakoľko jemu bolo oznámené vznesenie obvinenia až dňa 06.06.2011 a teda nemohol uplatňovať práva, ktoré dáva Tr. por. obvinenému od vznesenia obvinenia   t.   j.   od   25.05.2011.   Poukazujem   pritom   na   to,   že   uvedené   výpovede spoluobvinených Ď. a K. sú jedinými dôkazmi, ktoré majú svedčiť o účasti na skutku obv. J. Ď.   Tieto   výsluchy   obv.   Ď.   a K.   boli   uskutočnené   26.05.2011,   teda   nasledujúci   deň   po vznesení obvinenia. Obv. J.   Ď. o týchto vyšetrovacích úkonoch nemal vedomosť, nebol o ich konaní riadne upovedomený, teda nemohol sa zúčastniť sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu týchto úkonov a účinne sa brániť proti týmto výpovediam, čím bolo závažne porušené jeho právo na obhajobu. Je potrebné tiež poukázať na to, že spoluobvinení Ď. a K. sú   v   postavení   obvinených   a teda   môžu   kedykoľvek   využiť   svoje   právo   a   v   predmetnej trestnej veci odmietnuť vypovedať, čím by ich výpovede z 26.05.2011 boli voči obv. J. Ď. nepoužiteľné...

Jednou   zo   základných   zásad   trestného   konania   je   aj   zásada   práva   na   obhajobu vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právo na obhajobu upravuje aj čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu   sa vzťahuje   na   celé   trestné konanie   a   orgány činné   v trestnom konaní   majú zákonnú povinnosť umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie, uplatnenie jej práv už v prípravnom   konaní.   Právo   na   obhajobu   patrí   k   základným   atribútom   spravodlivého procesu,   keďže   zabezpečuje   aj   rovnosť   zbraní   medzi   obvineným   na   jednej   strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva   na   obhajobu   je   dôležitým   predpokladom   vydania   zákonného   a   spravodlivého rozhodnutia...

Podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu...

V   predmetnej   veci   boli   orgánmi   činnými   v   trestnom   konané   vykonané   výsluchy spoluobvinených Ď. a K.:

- predtým, ako bolo obvinenému oznámené obvinenie

- predtým, ako bol obvinený poučený o svojich právach

- predtým, ako mu bolo umožnené uplatnenie jeho práv a

- bez toho, aby obvinený bol riadne upovedomený o vykonaní týchto výsluchov. Takýmto   spôsobom   orgány   činné   v   trestnom   konaní   vykonali   bez   akejkoľvek vedomosti obv. J. Ď. najdôležitejšie procesné úkony, čím znemožnili obvinenému uplatnenie jeho práva na obhajobu a do budúcna tak zmarili postup súdu podľa § 258 ods. 4 §263 ods. 3 písm. a) Tr. por. vo vzťahu k obv. J. Ď.

Vykonanie   výsluchov   v   čase   predtým,   ako   bola   obvinenému   poskytnutá   reálna možnosť sa obhajovať, považujem za podstatnú chybu konania, v dôsledku porušenia práva obvineného na obhajobu (čl. 6 ods. 1, 3 písm. b), c), d) Európskeho dohovoru, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 9 a § 213 ods. 1, 2, 3 Tr. por.). Za takejto dôkaznej situácie nemožno výsluchy spolu obvinených Ď. a K. vo vzťahu k obv. J. Ď. považovať za dôkazy získané zákonným spôsobom, a preto považujem tieto dôkazy za nulitné...

Pri prejednávaní návrhu na väzbu a výsluchu obvineného J. Ď. na Okresnom súde B. Bystrica dňa 10.06.2011 so začiatkom o 14.00 hod., po výsluchu obvineného, vyjadrení obhajcu a prokurátorky GP, sudca pre prípravné konanie požiadal prítomných, aby opustili pojednávaciu   miestnosť   s   tým,   že   budú   zavolaní   na   vyhlásenie   rozhodnutia   o väzbe. Následne, s odstupom kratšieho času zapisovateľka zavolala do pojednávacej miestnosti výlučne   prokurátorku.   Po   uplynutí   približne   10-15   minút   od   vstupu   prokurátorky   do pojednávacej   miestnosti   boli   zavolaní   zapisovateľkou   do   pojednávacej   miestnosti   aj obvinený a obhajca k vyhláseniu rozhodnutia o návrhu na väzbu.

Po vyhlásení rozhodnutia obhajca obvineného žiadal uviesť do zápisnice, že pred vyhlásením rozhodnutia bola do pojednávacej miestnosti zavolaná prokurátorka, ktorá tam zotrvala bez prítomnosti obhajcu až do vyhlásenia rozhodnutia s tým, že ide o závažné porušenie Tr. por.. Sudca pre prípravné konanie odmietol zaznamenať túto námietku do zápisnice   s   odôvodnením,   že   táto   okolnosť   nesúvisí   s   rozhodovaním   o   väzbe.   Obhajca opätovne trval na zápise jeho námietky do zápisnice, načo sudca pre prípravné konanie uložil obhajcovi poriadkovú pokutu vo výške 200 Eur z dôvodu, že sa urážlivo správa voči súdu.   Po   uložení   poriadkovej pokuty   obhajca   žiadal,   aby   sudca   pre prípravné   konanie uviedol   do   zápisnice   konkrétne   v   čom   spočívalo   urážlivé   správanie   obhajcu,   čo   sudca neakceptoval. Zápis o tom, že sudca odôvodnil toto rozhodnutie je nepravdivý. Vzhľadom k týmto   skutočnostiam   obhajca   odmietol   podpísať   zápisnicu   z   10.   06.   2011   nakoľko neobsahovala   pravdivý   a   úplný   priebeh   úkonu.   Navyše   zápisnica   je   zmätočná a nezrozumiteľná. V tejto súvislosti poukazujem na str. 2 zápisnice, prvé dve vety... Aj napriek všetkým týmto okolnostiam trestného stíhania sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 4Tpo/3/2011 z 22.06.2011 uviedol, že v príslušnom štádiu trestného konania bude okresný súd skúmať či nedošlo k porušeniu zásad prípravného konania, predovšetkým práva na obhajobu obvineného.

Som názoru, že tak závažné porušenie práv sťažovateľa garantovaných ústavou ako aj   medzinárodnými   dohovormi   nie   je   možné   dodatočne   napraviť   a   na   základe   takto vedeného   trestného   stíhania   naďalej   obmedzovať   osobnú   slobodu   sťažovateľa   je neprípustné.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Základné právo J. Ď. podľa podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 0Tp/146/2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/3/2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0Tp/146/2011 z 10.06.2011 a Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Tpo/3/2011 z 22.06.2011 zrušuje.

3.   Prikazuje   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica,   aby   obvineného   J.   Ď.   prepustil z väzby na slobodu.

4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný nahradiť J. Ď. trovy konania vo výške 261,82 Eur, na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V   zmysle   uvedeného   ústavný   súd   ako   predmet   konania   o   sťažnosti   sťažovateľa vymedzil tak, že je ním namietané porušenie označených práv uznesením okresného súdu sp.   zn.   0   Tp   146/2011   z 10.   júna   2011,   ktorým   sudca   pre   prípravné   konanie zobral sťažovateľa do väzby, a uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 3/2011 z 22. júna 2011, ktorým   krajský   súd   zamietol   sťažovateľovu   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu o vzatí do väzby.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa v texte sťažnosti, podľa ktorej :

1. „...   neboli   splnené   materiálne   podmienky   pre   vznesenie   obvinenia“ a   v   tejto súvislosti malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,

2. v súvislosti s postupom orgánov činných v trestnom konaní po vznesení obvinenia mu bolo porušené jeho právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,

3. v súvislosti s tým, že „po vyhlásení rozhodnutia (návrh na vzatie do väzby) bola do   pojednávacej   miestnosti   zavolaná   prokurátorka,   ktorá   tam   zotrvala   bez   prítomnosti obhajcu až do vyhlásenia rozhodnutia“, čím malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej opakovane zdôraznil, že trestné konanie   od   svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v   ktorom   sa   v   rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   naprávať,   resp.   korigovať   aj   jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   9.   júna   2011   aj   podal sťažnosť   proti   uzneseniu   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite Banská Bystrica sp. zn. ČVS: PPZ-78/BOK-S-2011 z 25. mája 2011 o vznesení obvinenia. Sťažovateľ však touto ústavnou sťažnosťou nenapáda rozhodovanie o tejto jeho sťažnosti, ale ako je zrejmé z petitu sťažnosti, porušovanie jeho základných práv namieta rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby.

1.   Vo   vzťahu   k   sťažovateľovej   námietke   porušovania   jeho   základných   práv okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 146/2011 ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ využil právo podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu.

2. Vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom   súde pod sp. zn. 4 Tpo 3/2011 ústavný   súd   preskúmal   v   súvislosti   so   sťažovateľom   tvrdeným   porušovaním   jeho základných práv rozhodnutie krajského súdu, pričom dospel k záveru, že   sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sp. zn. 4 Tpo 3/2011 z 22. júna 2011, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 46/2011 z 10. júna 2011, uviedol:

„Napadnutým   uznesením   sp.   zn.   0Tp/46/2011   z   10.06.2011   sudca   pre   prípravné konanie, podľa § 72 ods. 1 písm. a) Tr. por. z dôvodu § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. vzal do väzby obvineného J. Ď. s tým, že väzba začala 07.06.2011 o 16.55 hod. a bude vykonávaná v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že obvinený je dôvodne podozrivý zo zločinu krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť dňa 23.08.2010 spôsobom bližšie uvedeným v napadnutom uznesení.

Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal obvinený priamo do zápisnice o výsluchu zo dňa   10.06.2011   sťažnosť,   ktorú   písomne   odôvodnil   prostredníctvom   svojho   obhajcu. V sťažnosti   uviedol,   že   oneskoreným   doručením   uznesenia   o   vznesení   obvinenia a následným vykonaním výsluchov bolo porušené právo obvineného na obhajobu. Pokiaľ ide   o   materiálne   podmienky   väzby,   tie   nie   sú   v   danom   prípade   naplnené,   pretože   z uznesenia o vznesení obvinenia nevyplýva žiadna taká skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné   vzniesť   obvinenie   J.   Ď.   Navyše   výsluchy   na   ktorých   je   obvinenie   založené   boli vykonané bez vedomia obvineného. Nakoniec obhajca poukázal na nesprávny postup sudcu pre   prípravné   konanie,   ktorý   pred   rozhodovaním   o   väzbe   zavolal   do   pojednávacej miestnosti len prokurátorku a až neskôr obvineného a jeho obhajcu. Na základe uvedeného navrhol aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a prepustil J. Ď. z väzby na slobodu. Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd napadnuté uznesenie ako aj konanie   mu   predchádzajúce   v   zmysle   §   192   ods.   1   Tr.   por.   a   keďže   zistil,   že   podaná sťažnosť nie je dôvodná, zamietol ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Krajský súd sa stotožňuje s názorom sudcu pre prípravné konanie, že trestné stíhanie obvineného je v súčasnosti dôvodné, pretože zo zhromaždených dôkazov (najmä výpovede obvinených Ď. a K.) vyplýva, že obvinený sa mohol dopustiť skutku, ktorý mu je kladený za vinu a ktorý napĺňa znaky zločinu krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák., pričom otázka bližšieho objasnenia podozrenia obvineného ako aj zákonnosť výsluchov vykonaných po vznesení obvinenia bude predmetom   ďalšieho   trestného   konania.   V   príslušnom   štádiu   trestného   konania   bude okresný súd skúmať či nedošlo k porušeniu zásad prípravného konania, predovšetkým práva na obhajobu obvineného.

Pri   existencii   dôvodného   podozrenia   a   s   prihliadnutím   na   to,   že   obvinený   bol v minulosti   viackrát   súdne   trestaný,   existuje   skutočne   dôvodná   obava,   že   v   prípade ponechania na slobode by mohol obvinený pokračovať v trestnej činnosti a tým je daný väzobný   dôvod   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   Táto   obava   je   podčiarknutá   aj skutočnosťou,   že   trestnej   činnosti   sa   mal   dopustiť   počas   plynutia   skúšobnej   doby podmienečného prepustenia z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 29T/32/06, ktorá mu plynie od 03.12.2009 do 03.12.2011.

V   súvislosti   so   splnením   formálnych   dôvodov   väzby   krajský   súd   konštatuje,   že formálne podmienky rozhodovania o vzatí do väzby boli v danom prípade splnené. J. Ď. bol riadne procesným spôsobom obvinený, včas bol podaný návrh prokurátora na jeho vzatie do   väzby   spolu   s   príslušným   spisovým   materiálom,   v   zákonom   stanovenej   lehote   bol obvinený predvedený pred sudcu pre prípravné konanie, ktorým bol i v zákonnej lehote vypočutý.

Krajský súd teda považoval rozhodnutie okresného súdu o vzatí obvineného do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. za vecne správne a zákonné, a preto sťažnosť obvineného proti tomuto uzneseniu zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

Krajský súd sa stotožnil aj s dôvodmi kolúznej väzby sťažovateľa prezentovanými okresným súdom v podobe obavy z marenia dokazovania ovplyvňovaním svedkov, pričom ich opodstatnenosť argumentačne doplnil interpretáciou dotknutého ustanovenia Trestného poriadku, v ktorej vysvetlil splnenie hmotnoprávnych predpokladov kolúznej väzby. Ústavný   súd   nevidí   dôvod   argumentáciu   krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí do väzby, spochybňovať.Na základe všetkých uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že účinky uplatnenej   právomoci   vo   veci   rozhodujúceho   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   obsahom sťažovateľom   označeného   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy,   preto   sťažnosť   v   časti   námietok smerujúcich proti označenému rozhodnutiu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Tento záver súčasne vylučuje možnosť sťažovateľom   namietaného   sekundárneho   zásahu   do   základného   práva   na   obhajobu garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy, garantujúceho vo všeobecnosti právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a ostatnými orgánmi verejnej moci.

Vo vzťahu k namietanému čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní   podľa   odseku   2   rovní,   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   jeho   doterajšej rozhodovacej   činnosti   sa   táto   zásada   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a   rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje súd (pozri aj PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Rovnosť medzi obvineným   a   prokurátorom   v   trestnom   konaní   je   relatívna   vzhľadom   na   rozdiel   v   ich procesnom   a   najmä   faktickom   postavení,   ktorý   vyplýva   z   ich   rozdielnych   funkcií a možností   (napr.   za   prokurátorom   stojí   štátny   aparát   a   donucovacia   štátna   moc).   Ich rovnosť   je   potom   priliehavejšie   vyjadriteľná   ako   zásada   rovnosti   zbraní   tvoriaca   prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53 (mutatis mutandis III. ÚS 186/02)]. Ústavný súd v namietanom konaní (rozhodovaní o vzatí do väzby) nevzhliadol žiadnu možnosť vyslovenia porušenia zásady rovnosti na úkor sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011