znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 584/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Kováčikom,   Legionárska   2,   Trenčín,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 192/2009 a jeho rozsudkom č. k. 12 C 192/2009-153 z 26. júna 2012 a tiež postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 195/2012 a jeho rozsudkom č. k. 15 Co 195/2012-177 z 12. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2013   doručená   sťažnosť   M.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Jozefom Kováčikom, Legionárska 2, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 192/2009 a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 a tiež postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 195/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 12. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   na určenie   podielového spoluvlastníctva, v ktorom má sťažovateľ procesné postavenie odporcu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Okresný súd... rozsudkom... sp. zn. 12 C 192/2009 zo dňa 26. 06. 2012 v celom rozsahu vyhovel návrhu Ľ. S.“, pričom sa však sťažovateľ ako odporca v tomto konaní z uvedeného   rozsudku   nedozvedel,   ako   sa   okresný   súd   vyrovnal   s   ním „... tvrdenou skutočnosťou vydržania vlastníckeho práva v jeho prospech a reálnym rozdelením stavieb, hoci... [podľa sťažovateľa] majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam“. Okresný súd „... sa   zaoberal   jedine   konštatovaním   skutkového   a   právneho   stavu   pred   uzavretím darovacej zmluvy medzi mnou [sťažovateľom] a mojimi [jeho] rodičmi v r. 1988 a uviedol, prečo túto darovaciu zmluvu považoval čiastočne za neplatnú“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom podľa neho je v rozpore so skutočnosťou, že neuviedol, v čom podľa neho postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Uviedol, že podstata celého jeho odvolania smerovala k námietke nedostatočného a riadneho odôvodnenia rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd v odvolacom rozsudku rovnako ako okresný súd zaoberal iba skutkovým a právnym stavom spred roku 1988. Ďalej namieta, že krajský súd v odvolacom   rozsudku   na   s. 4   uvádza,   že   je   potrebné   podotknúť,   že   doteraz   nedošlo k reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti, pričom maštaľ nie je samostatnou stavbou, pričom tento   skutkový   záver   bližšie   neodôvodňuje   napriek   tomu,   že   podľa   sťažovateľa je v zásadnom rozpore s vykonaným dokazovaním, keď v zmysle jeho opisu vykonaného dokazovania je nepochybné, že maštaľ a dom majú rozdielnych vlastníkov. Prečo maštaľ nie je samostatnou stavbou, to podľa sťažovateľa nie je zrejmé ani z jedného z napadnutých rozsudkov.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/195/2012 porušil základné právo M. Č. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   15   Co/195/2012   zo   dňa 12. 06. 2013 sa zrušuje v celom rozsahu.

3. Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.   12 C/192/2009 porušil základné právo M. Č. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   12 C/192/2009   zo dňa 26. 06. 2012 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

5. M.   Č.   sa   priznáva náhrada trov právneho   zastúpenia v sume 331,12 €,   ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Kováčika do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   napadnutým   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 192/2009 a jeho rozsudkom č. k. 12 C 192/2009-153 z 26. júna 2012 a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 195/2012 a jeho rozsudkom č.   k.   15   Co   195/2012-177   z 12.   júna   2013   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým tento súdu potvrdil rozsudok okresného súdu.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 192/2009 a rozsudkom z 26. júna 2012

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 192/2009 a jeho rozsudkom z 26. júna 2012.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z   toho   vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľ tým, že proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie krajskému súdu, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl.   127   ods.   1   ústavy,   a preto,   aplikujúc   tento   článok   ústavy   a   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   192/2009   a jeho   rozsudkom z 26. júna 2012, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom krajského   súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Co 195/2012 a jeho rozsudkom z 12. júna 2013

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť nedostatočne odôvodneným rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 195/2012-177 z 12. júna 2013, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 192/2009-153 z 26. júna 2012.

Ústavný   súd,   zohľadňujúc svoju   doterajšiu   judikatúru, uvádza, že   nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležité zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale   aj   rozsudok   okresného   súdu,   ktorého   odôvodnenie   krajský   súd   potvrdil.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria   jeden celok. Tento   právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 12 C 192/2009-153 z 26. júna 2012 okrem iného uviedol:

„Ako   je   preukázané   listinnými   dôkazmi   dom   a   pozemok,   výlučnou   vlastníčkou ktorého bola právna predchodkyňa A. S., v súvislosti s prejednaním dedičstva v roku 1965 nadobudli tri deti každý v ideálnom spoluvlastníkom podiele po jednej tretine. J. S. bol otcom navrhovateľa, M. Č. bola matkou odporcu. V roku 1969 tretia dedička V. S. svoj spoluvlastnícky   jednotretinový   podiel   k   rodinnému   domu   spolu   s   podielom   k   pozemku predala M. Č. a J. Č. do režimu BSM (RI 401/69). V roku 1970 a 1971 bola doplnená dedičská   dohoda,   ale v obidvoch   prípadoch   len   pokiaľ   sa   týka   stavby   (bez   pozemku) k domu... A to tak, že prvý doplnok dedičskej dohody z 20. 01. 1965 hovoril o tom, že M. Č. nadobudne   rodinný   dom   v   celosti,   J.   S.   jednu   tretinu   hospodárskej   budovy   a M.   Č. dve tretiny hospodárskej budovy. Druhým doplnkom, dedičskej dohody zo dňa 19. 10. 1971 zrejme pre nezrozumiteľnosť znova k nadstavbe sa dediči dohodli tak, že dom... v celosti nadobudne M. Č. a maštaľ pri dome v celosti nadobudne J. S. Ohľadne pozemku ani jedným z týchto doplnkov dediči nemenili pôvodnú dedičskú dohodu zo dňa 20. 01. 1965. Nevyplýva to   zo   žiadnej   z   citovaných   listín   a   naviac   aj z   rozsudku   odvolacieho   súdu   v   konaní 8 C/821/1983, z odôvodnenia takýto istý záver vyplýva.

Ďalšou listinou, a to darovacou zmluvou 15. 07. 1988 (RI 1001/88) zasa jednoznačne vyplýva, že darcovia J. Č., M. Č. − rodičia odporcu, darovali odporcovi rodinný dom... obdarovanému synovi − odporcovi. Nehnuteľnosť darovali v celosti, hoci, ako bolo vyššie uvedené,   rodinný   dom   v   časti   maštale   zostal   vo   vlastníctve   J.   S.   a   pozemok   zostal v podielovom   spoluvlastníctve   jednej   tretiny   na   J.   S.   Aj   z   výpovede   svedkov   konkrétne manželky odporcu vyplynulo, že nemá vedomosť o tom, že J. S. by svoj spoluvlastnícky podiel k pozemku prípadne v celosti k maštali bol prevádzal na M. Č. Naviac svedkyňa uviedla, že M. Č. vyzývala po smrti J. S. jeho manželku K. S., aby svoj spoluvlastnícky podiel   na   ňu   previedla,   čo   sa   však   nestalo.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   darovacou zmluvou   15.   07.   1988,   ktorá   bola   Štátnym   notárstvom   B.   registrovaná   20.   12.   1988 (RI 1001/88), − darcovia − previedli na obdarovaného viac vlastníckeho práva ako sami mali   (k   pozemku   viac   o   jednu   tretinu,   k   domu   ideálny   spoluvlastnícky   podiel   1/3-iny zodpovedajúci maštali).

Aj v súčasnom platnom práve sa uplatňuje rímska zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, čo znamená, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako   sám   má.   Z   tejto   zásady   existuje   niekoľko   výnimiek.   Ako   príklad   možno   uviesť nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka v prípade kúpnej zmluvy uzavretej podľa obchodného   zákonníka,   nadobudnutie   vlastníctva   od   nepravého   dediča,   nadobudnutie cenného papiera podľa zákona o cenných papieroch, nadobudnutie vlastníckeho práva bez zaťaženia zálohom v rámci bežného obchodného styku. Ani jedna z vymenovaných výnimiek nie je takou, ktorá by svedčila pre darovaciu zmluvu darcov manželov Č. obdarovanému odporcovi.

Navrhovateľ   preukázal,   že   jeho   právny   predchodca   J.   S.   bol   titulom   uzavretej dedičskej   dohody   podielovým   spoluvlastníkom   k   pozemku   v   ideálnom   podiele 1/3-iny a výlučným vlastníkom k maštali, ktorá v súčasnosti je súčasťou rodinného domu, súpisné číslo... a aj z hľadiska priestorového tvorí 1/3-inu tejto, nehnuteľnosti. Navrhovateľ je po ňom na základe dedičskej dohody so sestrou D. B. v dedičskom konaní D 1783/83, D 984/77 a 25 D/143/2006 je nadobúdateľom dedičstva. Je teda aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku v procesnom konaní.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   súd   návrhu   navrhovateľa   vyhovel   a   určil, že je podielovým   spoluvlastníkom   nehnuteľnosti   s   identifikačnými   údajmi,   aké sú v súčasnosti zapísané Správou katastra... a sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Navrhovateľ zároveň preukázal naliehavý právny záujem na rozhodnutí v tejto veci podľa § 80 písm. c) OSP. Naliehavý právny záujem na určení vlastníctva je v tom, že bez takéhoto   výslovného   určenia   súdom,   že   právny   vzťah   alebo   právo   existuje,   by   bolo vlastnícke právo navrhovateľa ohrozené alebo by bolo jeho právne postavenie neistým. Vyplýva to z toho, že na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností je ako výlučný vlastník uvedený odporca, hoci navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom. Pre takéto svoje neisté postavenie   by   navrhovateľ   mohol   byť   vystavený   konkrétne   ujme.   Určovacia   žaloba je účinnejším. prostriedkom ako iné právne prostriedky.“

Krajský súd v tejto súvislosti vo svojom odôvodnení uviedol:

„...   Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   vec   preskúmal   v   rozsahu   danom   ust.   §   212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Preskúmaním   veci   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   prvostupňový   súd v postačujúcom rozsahu vykonal dokazovanie na základe zisteného skutkového stavu a vo veci správne rozhodol. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.“

Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu poukázal okrem iného na ďalšie skutočnosti:

„...   Preskúmaním   veci   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   prvostupňový   súd v postačujúcom   rozsahu   vykonal   dokazovanie   na   základe   zisteného   skutkového   stavu a vo veci   správne   rozhodol.   Odvolací   súd   sa   preto   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

Odvolaním odporca nenamieta, že by okresný súd nedostatočným spôsobom vykonal dokazovanie. Ako odvolací dôvod uvádza ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. v zmysle ktorého platí, že súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V odvolaní však v súvislosti s týmto odvolacím dôvodom neuvádza žiadnu námietku, ani neprodukuje tvrdenie, v čom postupom súdu došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožní účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práva   priznaných   mu   Občianskym   súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, na základe ktorého by odvolanie v zmysle písm. f) bolo dôvodné.

Okrem toho namietal aj písm. h), v zmysle ktorého súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Ako bolo konštatované, súd dostatočne zistil skutkový stav, sám odporca v odvolaní na strane 2 posledný odsek uvádza, že prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie. To znamená, že daný odvolací dôvod nie je akceptovateľný. Pokiaľ namieta nesprávne právne   posúdenie,   prípadne   nepoužitie   správneho   ustanovenia   právneho   predpisu, z rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že vec posudzoval v súlade s relevantnými právnymi normami a z odvolania taktiež nevyplýva, že by súd nepoužil správny právny predpis.

Odporca sa bráni tým, že uznáva, že navrhovateľ je jedine vlastníkom maštale, ktorá je samostatnou stavbou a je spojená so stavbou jeho rodinného domu, pričom obe stavby majú jedno súpisné číslo.

Z jeho tvrdenia je zrejmé, že rešpektuje právo navrhovateľa, avšak treba podotknúť, že doteraz nedošlo k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností, pričom maštaľ nie je samostatnou stavbou, ako to tvrdí odporca. Okresný súd dostatočne odôvodnil rozhodnutie, že odporca nemôže   byť   dobromyseľný   pri   nadobudnutí   aj   podielu   1/3   navrhovateľa,   nakoľko dedičskými   spismi,   rozhodnutiami   štátneho   notárstva   bolo   dostatočne   preukázané, že právny predchodca navrhovateľa nikdy neprišiel o spoluvlastníctvo v 1/3. Práve v konaní 18 Co/269/85-59 zo dňa 08. 08. 1985 vyplynulo, že súd sa zaoberal prejudiciálnou otázkou, či sporné parcely patria do výlučného vlastníctva navrhovateľky M. Č. alebo aj odporcovia sú spoluvlastníkmi v 1/3. Mal za preukázané, že sporné parcely ako aj dom nadobudli titulom zákonného dedenia každý v 1/3, pričom rozhodnutím Štátneho notárstva... D/33/70- 19 dom nadobudla M. Č., maštaľ M. Č. v 2/3 a J. S. v 1/3. V doplnku k dedičskej dohode ohľadom   pozemkov   sa nerozhodovalo.   Následne   dedičia   upravili   dohodu   tak,   že   dom nenadobúda M. Č., maštaľ nadobúda J. S. Následne bolo konštatované, že odporcovia (Ľ. S. a D.   G.)   sú   spoluvlastníci   k   nehnuteľnostiam   ako   právni   nástupcovia   po J.   S.   v   1/3. Argumentácia   odporcu   ohľadom   vydržania   je preto   neakceptovateľná.   Vo vyjadrení k odvolaniu   navrhovateľ   na   túto   skutočnosť   správne   poukazuje.   V   danom   prípade   totiž jednoznačne absentuje dobromyseľnosť odporcu. Bolo preukázané, že z hľadiska odporcu nebol dôvod usudzovať, že je vlastníkom celej nehnuteľnosti aj vzhľadom na vyššie uvedené predchádzajúce rozhodnutie súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia, na ktoré poukazuje okresný súd. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.“Krajský   súd   sa   stotožnil   s   podrobne   odôvodneným   právnym   názorom   okresného súdu,   jasne,   zrozumiteľne   a   presvedčivo   objasnil   a   navyše   rozšíril   vecnú   argumentáciu na podporu   správnosti   odôvodnenia   uvedeného   rozsudku.   Vyrovnal   sa   s   námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní (vrátane námietky, resp. argumentácie o vydržaní), ktoré sú totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde. Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné   považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie   návrhu   v   konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   krajského   súdu v napadnutom   konaní   a jeho   rozsudkom   č.   k.   15   Co   195/2012-177   z   12.   júna   2013 a namietaným porušením (prípadne odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014