znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 584/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Z., H., zastúpeného advokátkou JUDr. S. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 101/2013 z 3. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2013   emailom   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   Z.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“),   čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „porušovateľ“) sp. zn. 4 Co 101/2013 z 3. júla 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   4.   marca   2013   podal   na   Okresnom   súde Humenné (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 41 492,40 € s príslušenstvom z dôvodov uvedených v návrhu s príslušnými prílohami bez zaplatenia súdneho poplatku. Návrhu bola pridelená spisová značka 12 Ro 61/2013, pričom 13. marca 2013 sťažovateľ podal k uvedenej spisovej značke návrh na nariadenie predbežného   opatrenia   z dôvodov   v   návrhu   uvedených   spolu   s   príslušnými   prílohami. Okresný súd uznesením sp. zn. 21 C 54/2013 z 25. marca 2013 vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k predmetu konania o zaplatenie sumy 41 492,40 € s príslušenstvom, teda vo   veci   samej,   pričom   súdny   poplatok   uhradený   nebol   a nebola   zaslaná   ani   len   výzva na úhradu súdneho poplatku vo veci samej. V nadväznosti na toto uznesenie podal odporca PhDr. M. Š. vyjadrenie 4. apríla 2013 spolu s písomnosťami, na ktoré sa odvoláva ako na dôkazy.   Dňa 11.   apríla 2013   okresný   súd vydal   uznesenie,   ktorým   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie   v   celom   rozsahu,   ktoré   odôvodnil   tým,   že   okresný   súd   predložené   dôkazy neposúdil   dostatočne   a   objektívne.   Napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   považoval sťažovateľ za nezrozumiteľné, okresný súd sa len obmedzil na opakované konštatovanie, že navrhovateľ   neosvedčil   danosť   práva,   avšak   to,   ako   dospel   k   tomuto   záveru,   nijako nezdôvodnil a zároveň okresný súd nijako nezdôvodnil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil. Okresný súd by mal dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Zároveň bol sťažovateľ toho názoru, že okresný súd vyhodnotil predložené dôkazy len jednostranne, nezobral   na   zreteľ   ústavné   právo   vlastniť   majetok,   ústavné   právo   na   súdnu   ochranu a rovnosť účastníkov. Nijako nevzal do úvahy sťažovateľom predložené dôkazy, vzal do úvahy len dôkazy predložené odporcom, pričom aj tie nesprávne vyhodnotil. Podľa názoru sťažovateľa   v napadnutom   rozhodnutí   nebolo   nijako   zdôvodnené,   na   základe   akých dôvodov   dospel   okresný   súd   k záveru,   že   právo   sťažovateľa   ako   navrhovateľa   nebolo osvedčené.   Zároveň   po   tom,   čo   okresný   súd   v napadnutom   rozhodnutí   opakovane mnohokrát uviedol, že nárok sťažovateľa nie je osvedčený ani pravdepodobný, v závere konštatuje, že okresný súd ním neprejudikuje práva a záujmy účastníkov riešené v konaní vo   veci   samej.   Uvedené   je   podľa   názoru   sťažovateľa   v   hrubom   rozpore   so   zvyškom zdôvodnenia, kde jasne a zreteľne súd prejudikuje rozhodnutie vo veci samej. Okresný súd neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   sťažovateľom   predložené   dôkazy zdôvodňujúce   nevyhnutnosť   nariadenia   predbežného   opatrenia,   neoboznámil   sa   s   nimi a v odôvodnení ich na rozdiel od dôkazov predložených odporcom nijako nevyhodnotil. Z ďalšieho   konania   odporcu   je   zrejmé,   že   návrh   odôvodnený   bol.   Okresný   súd   svojím konaním   zmaril   účel   predbežného   opatrenia   tým,   že   po   podaní   návrhu   vyzval   odporcu na vyjadrenie sa k návrhu, v dôsledku čoho odporca nehnuteľnosť previedol. Okresný súd nesprávne   právne   posúdil   vec   týkajúcu   sa   nariadenia   predbežného   opatrenia   tým,   že nerozhodol bez vyjadrenia účastníkov, vyhodnotil nárok sťažovateľa ako neosvedčený, aj keď   tento   záver   nijako   nezdôvodnil.   Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   okresný   súd   vyzval odporcu na vyjadrenie sa k ním predloženým návrhom a dôkazom, ale sťažovateľovi nedal možnosť vyjadriť sa k dôkazom a tvrdeniam odporcu. Na základe týchto tvrdení vydal rozhodnutie,   čím   mu   odňal   možnosť   konať pred   súdom.   Zároveň   tým,   že   okresný   súd jednostranne posudzoval predložené dôkazy, porušil rovnosť účastníkov konania.

Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že nenapravil stav, keď rozhodnutie okresného súdu   potvrdil,   avšak   v   napadnutom   rozhodnutí   sa   obmedzil   len   na   konštatovanie o správnom   posúdení   dôkazov   prvostupňovým   súdom   a   s   jednotlivými   dôvodmi, s výnimkou nesprávne obsadeného súdu, sa nezaoberal. Taktiež podľa názoru sťažovateľa nijako nezdôvodnil, z čoho vychádzal jeho právny názor, že návrh sťažovateľa odôvodnený nebol. Dôvodom podania sťažnosti je neoprávnený zásah porušovateľa do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa, porušením princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní, rovnosti, zákonnosti, čím bolo zasiahnuté do práva nerušene užívať zákonne nadobudnutý majetok,   teda   do   vlastníckeho   práva.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   porušovateľ jednostranným   hodnotením   skutkového   stavu,   nerešpektujúc   základné   právne   zásady a právne   normy,   rozhodol   arbitrárne   a   bez   toho,   aby   svoje   rozhodnutie   presvedčivo zdôvodnil. Porušovateľ potvrdil   uznesenie okresného súdu   a v odôvodnení sa obmedzil na hodnotenie   vecnej   správnosti   rozhodnutia   súdu   nižšej   inštancie   a   „stotožnením“   sa s týmto   hodnotením   bez   toho,   aby   sa   vecou   starostlivo   zaoberal,   tvrdenia   sťažovateľa z aspektu opodstatnenosti neposudzoval, teda porušil základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že nepostupoval zákonným spôsobom.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že zásah do vlastníckeho práva krajský súd vyhodnotil len jednostranne v prospech odporcu, nezobral na zreteľ ústavné právo sťažovateľa vlastniť majetok,   spočívajúce   vo   vlastníctve   pohľadávky,   keďže   svojím   konaním   znížil,   ak   nie zmaril,   možnosť   jej   uspokojenia.   Sťažovateľ   je   toho   právneho   názoru,   že   nezákonným postupom porušovateľa, ako aj súdu nižšej inštancie bolo zasiahnuté do jeho procesných práv a vlastníckeho práva, a to tým, že sa odňala porušovateľovi možnosť uspokojiť svoju pohľadávku voči odporcovi, keďže porušovateľ hrubo porušil procesné normy a „odporca medzičasom zmaril účel, ktorý mohol byť zákonným a včasným postupom súdu dosiahnutý, čím   mu   spôsobil   ujmu   vo   výške   41   492,40   eur   s   príslušenstvom.   Okresný   súd   odňal sťažovateľovi   svojim   postupom   zákonného   sudcu.   A   pre   postup   ako   to   zdôvodňuje porušovateľ v napadnutom rozhodnutí neboli splnené zákonné predpoklady“.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   v   konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 101/2013 vyslovil jednak porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ďalej porušenie čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ďalej porušenie čl. 47 ods. 3, čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 101/2013 z 3. júla 2013. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   101/2013   z 3. júla   2013   zrušil   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 41 492,40 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu by bolo možné hovoriť vtedy, keď namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, porušenia čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenia čl. 47 ods. 3, čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   vo   veci   rozhodovania   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu   do   namietaného uznesenia v súlade   s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, resp. nedostatočne odôvodnené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   uznesení   dostatočne vysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní   proti uzneseniu okresného súdu a dôsledne svoje rozhodnutie odôvodnil, keď uviedol:

„Predbežné   opatrenie   je   zabezpečovacím   prostriedkom,   ktorého   podstatou   je poskytnutie súdnej ochrany v prípadoch, v ktorých iba rýchla a primeraná súdna ochrana je naplnením základného práva na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.). Plní nielen zabezpečovaciu, ale aj preventívnu funkciu a to vtedy, ak je nevyhnutné   dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   alebo   existuje   obava,   že   by   výkon rozhodnutia bol ohrozený. Pri nariaďovaní predbežného opatrenia musí súd vždy vziať do úvahy to, že opatrenie upravuje pomery len predbežne, alebo že zaisťuje nároky dosiaľ právoplatne nepriznané. Z tohto dôvodu môže nariadiť len také predbežné opatrenie, ktoré stačí k dosiahnutiu týchto účelov a nesmie voliť predbežné opatrenie, ktorým by sa zbytočne a nevhodne zasahovalo do práv žalovaného alebo tretej osoby. Keďže ide o predbežnú úpravu,   môže   sa   táto   úprava   týkať   len   doby   budúcej,   nie   minulej.   Pri   rozhodovaní o predbežnom   opatrení   podľa   §   76   ods.   1   písm.   e)   O.   s.   p.,   musí   súd   tiež   uvažovať o primeranosti ujmy, ktorá by nariadením predbežného opatrenia vznikla žalovanému, resp. inému   účastníkovi   konania.   Takáto   ujma   nesmie   byť   neprimeraná   výhode,   ktorá   sa nariadením predbežného opatrenia dostane žalobcovi.

Prvostupňový   súd   správne   vychádzal   zo   skutkového   stavu   osvedčovaného   v   čase rozhodovania a vec aj správne právne posúdil s poukazom na ust. § 102 ods. 1 a § 76 ods. 1 písm. e) O. s. p. Správne vychádzal z listinných dôkazov v spise, v zmysle ktorých v tomto štádiu konania sa žalobcovi nepodarilo osvedčiť svoj nárok a v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise, ktoré boli predložené účastníkmi, pričom tieto si   navzájom odporujú.   V   tomto   štádiu   konania   v súvislosti s   preukázaním dôvodnosti   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   nie   je   potrebné   vykonávať dokazovanie vo veci samej, či nárok žalobcu je alebo nie je dôvodný. Avšak je potrebné preukázať skutočnosti, že nárok žalobcu je aspoň osvedčený za stavu, ak žalobca svoj nárok osvedčuje príkazom na úhradu v Slovenskej sporiteľni zo dňa 8. 6. 2007 a potvrdením zo dňa 8. 6. 2007, ktoré je vyhotovené vo fotokópii, ktorej pravosť ani nie je overená, pričom podpis na tomto potvrdení je prakticky nečitateľný. Za stavu, keď zároveň žalovaný tvrdí,   že platbu   vo výške 1.250.000,- Sk   prijal   na svoj účet ako splátku pôžičky,   ktorú poskytol v roku 2004 žalobcovi vo výške 3.700.000,- Sk opierajúc svoje tvrdenie o čestné prehlásenie rovnako zo dňa 8. 6. 2007, ktorého pravosť má byť overená podľa osvedčovacej knihy dňa 26. 7. 2007 spolu s informáciou obce B. zo dňa 24. 4. 2013, ktorú zaslal žalobca (č. l. 53 a nasl.) nie je možné skonštatovať, že by žalobca svoj nárok osvedčil.

Prvostupňový   súd   vychádzal   len   zo   skutkového   stavu   existujúceho   v   čase rozhodovania o predbežnom opatrení, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že za tohto stavu nárok   žalobcu   osvedčený   nebol.   Skutočnosti,   ktoré   uvádza   žalobca   budú   predmetom dokazovania až v ďalšom konaní a presahujú rámec dokazovania v štádiu rozhodovania o predbežnom opatrení.

Tvrdené   skutočnosti   žalobcom   v   odvolaní   v   súvislosti   s   pravosťou   dôkazov predložených, či už žalovaným, príp. aj žalobcom, budú predmetom dokazovania vo veci samej, a preto v záujme neprejudikovania rozhodnutia odvolací súd k nim nezaujal vecné stanovisko. Postupom súdu nebolo porušené právo účastníka – žalobcu na súdnu ochranu. Na vydanie predbežného opatrenia neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ust. § 74 ods. 1 O. s. p., a to nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov, ani že výkon rozhodnutia bude ohrozený.

Navyše   z   vyjadrenia   žalovaného   k   odvolaniu,   ako   aj   z   výpisov   z   katastra nehnuteľností k. ú. M. LV č. 165 a č. 875 vyplýva, že v súčasnosti žalovaný ani nie je vlastníkom   sporných   nehnuteľností,   ktorých   zákazu   disponovania   sa   žalobca   domáhal návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Preto   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia v súvislosti so zákazom dispozície s predmetnými nehnuteľnosťami vo vzťahu k žalovanému ani nemôže obstáť. Z uvádzaných listov vlastníctva je zrejmé, že dočasným vlastníkom týchto nehnuteľností sú J. H. a A. H. v podiele 1/1 na základe zabezpečovacieho prevodu práva pod č. V 417/2013-11/13.

K odvolacej námietke žalobcu, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd, odvolací súd uvádza k pôvodnému návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 4. 3. 2013 bola pridelená   sp.   zn.   12Ro/61/2013,   avšak   v   dôsledku   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia zo dňa 13. 3. 2013 bola vec prevedená do registra C, keďže po začatí konania na súde žalobca požiadal o vydanie predbežného opatrenia, a to v zmysle záznamu zo dňa 14. 3. 2013   (č.   l.   22).   V   zmysle   potvrdenia   z   č.   l.   23   bola   predmetná   vec   prevedená do oddelenia občianskoprávneho, kde je vedená pod sp. zn. 21C/54/2013 a bola pridelená na   prejednanie   sudcovi   Mgr.   P.   S.   V   zmysle   prílohy   č.   1   k   vyhláške   543/2005   Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy časť II. Zapisovanie do súdnych registrov okresného súdu, písm. j) súdny register   veci   v skrátenom   konaní,   bod   3   v   súdnych   registroch   Ro   a   Rob   sa   vyznačuje skončenie veci a jej prevod do súdneho registra C, Cb v prípade a) podania odporu, b) zrušenia platobného rozkazu pre jeho nedoručenie do vlastných rúk odporcovi, c) ak sa platobný rozkaz nevydal,   pretože neboli   splnené zákonné podmienky.   V danom prípade nedošlo   k vydaniu   platobného   rozkazu   a   vec   bola   prevedená   do   registra   C   v   súlade s rozvrhom práce Okresného súdu Humenné....

Ani námietka týkajúca sa nesprávne obsadeného súdu nebola opodstatnená. Vec bola pridelená   zákonnému   sudcovi   v   zmysle   platného   rozvrhu   práce,   ktorý   bol   povinný o podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodnúť.“

Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd odpovedal na podstatné a právne významné dôvody   odvolania   a   zdôraznil   správnosť   napadnutého   uznesenia   prvostupňového   súdu doplnením ďalších dôvodov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetné   (sťažnosťou   napadnuté)   rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu   (Občianskeho   súdneho   poriadku).   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (II.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 listiny je vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ namietal aj prípadné porušenie čl. 14   dohovoru.   Názor   o   porušení   uvedeného   ustanovenia   však   sťažovateľ   bližšie nezdôvodnil. Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie ustanovenia má byť iba dôsledkom porušenia ostatných základných práv vymedzených v záhlaví tohto uznesenia. Neurčité a nedostatočne konkrétne odôvodnenie neumožňuje podľa názoru ústavného súdu zahrnúť porušenie uvedených ustanovení ústavy a medzinárodných zmlúv do obsahu pre ústavný   súd   záväzného   sťažnostného   petitu,   preto   ho   možno   považovať   len   za   súčasť sťažovateľovej právnej argumentácie.

V súvislosti s namietaním porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v čl. 2 ods. 2 ústavy je upravená právna základňa konania štátnych orgánov Slovenskej republiky. Pre oblasť základných práv a slobôd je toto ustanovenie spresnené v čl. 13 ods. 1 ústavy, v súlade s ktorým: „Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“ Uvedené ustanovenia vylučujú svojvôľu   orgánov štátu   pri ukladaní povinností.   Rozhodnutia   orgánov štátu,   ktorými   sa ukladajú povinnosti, však v zásade podliehajú preskúmaniu súdnymi alebo inými orgánmi na   základe   opravných   prostriedkov   dostupných   tým,   ktorým   boli   povinnosti   uložené. V rámci   konania   o   takýchto   opravných   prostriedkoch   sa   príslušné   „opravné“   orgány zaoberajú nielen meritórnymi (obsahovými) náležitosťami napadnutých rozhodnutí, ale aj posudzovaním zákonnosti postupu a rozhodovania tých orgánov, ktoré o uložení povinnosti rozhodli. Rešpektovanie príkazu ústavnej normy obsiahnutej v čl. 2 ods. 2 ústavy orgánmi štátu je preskúmateľné v rámci opravných prostriedkov dostupných oprávneným osobám predovšetkým v rámci súdnej a inej právnej ochrany podľa čl. 46 ústavy.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil   protiústavnosti   a jeho postup   a rozsudok   sú   založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013