znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 584/2012-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   M.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. B. Š., T., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 4 Nt 25/2011 z 19. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 91/2012 zo 14. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2012   doručená   sťažnosť   P.   M.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Nt 25/2011 z 19. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 91/2012 zo 14. júna 2012.Zo sťažnosti vyplýva:«Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 24. 9. 2009 č. k. 30 T 60/2006 ma uznal vinným zo spáchania trestného činu týranie blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a.) Trestného zákona a trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a.) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, za čo mi bol uložený podľa § 215 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6,5 roka, pre výkon trestu odňatia slobody som bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Nakoľko som sa proti tomuto rozsudku odvolal,   o mojom odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 23. 11. 2010 č. k. 3 To 105/2010 tak, že odvolanie zamietol

Trest odňatia slobody v súčasnej dobe vykonávam v ÚVTOS. Nakoľko sa medzičasom vyskytol nový dôkaz, podal som Okresnému súdu Trnava návrh na povolenie obnovy konania, o ktorom návrhu sa konalo pred Okresným súdom Trnava č. k. 4 Nt 25/2011.

Napriek tomu, že som súdu predložil dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý mohol tak sám o sebe   ako   aj   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   skôr   známymi   odôvodniť   nové rozhodnutie mojej vine pre trestný čin týranie blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a.) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 ako aj napriek tomu, že súd vykonal dokazovanie, ktoré dávalo podklad pre povolenie obnovy konania, súd uznesením zo dňa 19. 1. 2012 č. k. 4 Nt 25/2011 zamietol. Proti tomuto uzneseniu som podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 14. 6. 2012 č. k. 6 Tos 91/2012 tak, že moju sťažnosť zamietol – uznesenie som prevzal 27. 9. 2012.

Dôkaz – list mojej dcéry M. M. nebol ani Okresnému súdu Trnava a ani Krajskému súdu v Trnave v čase rozhodovania nebol známy. Na verejnom zasadnutí boli obe moje dcéry vypočuté a skutočnosti popísané v liste potvrdili. Tak Okresný súd Trnava ako ani následne Krajský súd v Trnave sa náležite s novými dôkazmi nevysporiadali a taktiež ani s mojou   obhajobou,   odôvodnenie   vyššie   vedených   rozhodnutí   v   rámci   konania   pred Okresným súdom Trnava č. k. 4 Nt 25/2011 nie je riadne. Zásadné porušenie mojich práv vidím v nepreskúmateľnosti uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 14. 6. 2012 č. k. 6 Tos 91/2012, kedy si odvolací súd asi vôbec nepreštudoval pôvodný spis, lebo konštatuje, ako boli obe svedkyne (moje dcéry) vypočuté v pôvodnom konaní, že ich výpovede boli čítané, že boli poučované a pod „prizmou“ tohto poučenia aj boli vyslúchané. Tu však odvolací súd vôbec nepostrehol, že svedkyňa K. M. vôbec v pôvodnom konaní nevypovedala (napriek tomu, že som to sám navrhoval)! Odvolací súd sa v odôvodnení veľmi mohutne venuje práve analýze výpovede OBOCH svedkýň v prípravnom konaní, čo považujem za nonsens! Súdy nekonali nezávisle a nestranne, mám nárok, aby sa mojou vecou zaoberali náležite a nie vytvárali nesprekúmateľné rozhodnutia, teda nárok na riadny a spravodlivý proces, ktorému prináležia aj riadne a dokazovaním podložené úvahy súdu v odôvodnení rozhodnutia.

Mám za to, že konaním Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave bolo porušené moje ústavné právo podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Tiež poukazujem na porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konkrétne článku 6 v ktorom je zakotvené právo na spravodlivé súdne konanie.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„Základné ľudské právo sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. v platnom znení postupom Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nt 25/2011 porušené bolo a preto sa vec vracia na ďalšie konanie. Uplatňujem si finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré žiadam vyplatiť od súdov, ktoré mi moje právo porušili. Chcem pre konanie splnomocniť advokátku a preto by som chcel, aby mi boli aj nahradené trovy jej zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánom štátu nemohol vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto nemožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd nedostatočne vyhodnotili ním predložený dôkaz zakladajúci dôvod na obnovu konania.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   a   rozhodnutiu okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Nt   25/2011,   nie   je   daná   právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o   ochrane týchto základných   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné súdy.   V danom prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bol   prípustný   opravný   prostriedok,   a   preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy mal krajský súd v opravnom konaní, čo sťažovateľ aj využil. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Odlišná situácia je v tej časti sťažnosti, ktorá smerovala proti rozhodnutiu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 91/2012. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Z rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:«Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   okresný   súd   vo   veci   pri   posudzovaní   návrhu odsúdeného P. M. o povolenie obnovy konania postupoval zákonne súladným spôsobom a to v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku, ktoré zákonné ustanovenie vymedzuje právny rámec, kedy je možné povoliť v konkrétnej veci obnovu konania. V prípade, ak sa skončilo konanie   právoplatným   rozsudkom,   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom   obnova   sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe,   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie   o   vine,   alebo vzhľadom,   na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom, na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Ako vyplýva z podaného návrhu na povolenie obnovy konania, toto smeruje, čo do výroku   o   vine   uznanej   v   rámci   pôvodného   rozhodnutia   súdu   I.   stupňa   potvrdeného rozhodnutím odvolacieho súdu.

Konkrétnymi skutočnosťami majúcimi povoliť obnovu konania vo výroku o vine sú vyjadrenia   svedkýň   M.   M.   a K.   M.,   podporené   napísaním   listu   M.   M.   dňa   28.3.2011. V týchto „nových svedeckých výpovediach“ majú byť zrejmé skutočnosti, ktoré naznačujú závery,   že   t.č.   odsúdený   P.   M.   sa   pôvodne   žalovaného   trestného   činu   týrania   blízkej a zverenej osoby podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona a iné nedopustil.»Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd   a   všeobecný   súd   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia   a   aplikácia   príslušných   ustanovení   krajským   súdom   nevykazuje   také nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   vyslovenie   porušenia   ústavných   práv   sťažovateľa. V tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012