znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 584/2011-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. S. F., M. zastúpenej Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 11 CoP/86/11-374 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť MUDr. S. F.   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2.   O d k l a d á vykonateľnosť právoplatného uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP/86/11-374 z 28. apríla 2011.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2011 doručená   sťažnosť   MUDr.   S.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP/86/11-374 z 28. apríla 2011, ako aj návrh na odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu č. k. 11 CoP/86/11-374 z 28. apríla 2011. Súčasne navrhla,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 11 CoP/86/11-374 z 28. apríla 2011.

Podaním doručeným ústavnému súdu 13. decembra 2011 svoje podanie doplnila.

Sťažovateľka v podstatnej časti sťažnosti uviedla: «Napadnutým   rozhodnutím   Krajský   súd   v   Bratislave,   konajúc   ako   súd   odvolací rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   súdu, ktorým bol nariadený návrat maloletých detí sťažovateľa do miesta ich obvyklého pobytu, ktorým sú Spojené štáty americké, ako vecne správne potvrdil.

Všeobecné súdy vychádzali zo zistenia, že miesto obvyklého pobytu detí sú Spojené štáty americké, a sťažovateľ (matka maloletých detí) sa natrvalo usadila s maloletými deťmi na území Slovenskej republiky, a keďže neboli zistené podmienky pre odmietnutie návratu maloletých   detí   do   miesta   ich   obvyklého   pobytu   v   zmysle   ustanovení   čl.   13   písm.   b/ Haagského Dohovoru (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí č. 119/2001 Z.z.), ďalej aj ako „Haagský Dohovor, tak nariadil návrat maloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu.

Otec   maloletých   detí   podal   návrh   na   súdny   výkon   napadnutého   rozhodnutia   na Okresnom   súd   v   Komárne,   tento   súd   už   v   danej   veci   koná   a   sťažovateľa   vyzval   na dobrovoľné splnenie povinnosti...

A   keďže   podľa   nášho   presvedčenia   Krajský   súd   v Bratislave   ako   „primárny ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý   má   v   danom   prípade   aj   ústavný   rozmer),   a   to   vydaním   rozhodnutia   (a   hlavne nekonaním), ktoré vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a kde ie extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom, a súčasne nim boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci....

Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 písm. a) cit. zák. má za to, že Krajský súd v Bratislave vydaním napadnutého uznesenia, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“) a právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.... Sťažovateľ v odvolacom konaní podal odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril otec.   Táto   skutočnosť   jasne   vyplýva   z   napadnutého   uznesenia,   keďže   odvolací   súd   sa v napadnutom rozsudku odvolával na vyjadrenie otca k odvolaniu, ktoré podal sťažovateľ. V   odvolacom   konaní   nebolo   nariadené   odvolacie   pojednávanie,   a   odvolací   súd vyjadrenie   otca   k   odvolaniu   sťažovateľa   ani   nedoručil   sťažovateľovi   na   vyjadrenie. Sťažovateľovi   bolo   teda   znemožnené   reagovať   na   právnu   argumentáciu,   ktorú   uviedol odporca   v   odvolacom   konaní.   Postupom   odvolacieho   súdu   bol   sťažovateľ   ukrátený   na svojich procesných právach.

V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie.

Princíp kontradiktórnosti, ktorý podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je imanentnou zložkou spravodlivého súdneho konania: „... jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby   jej   požiadavky   uspeli,   ale   aj   zoznámiť   sa   s   každým   dokladom   a   pripomienkou predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. /Mantovanelli c. Francúzsko/.“...

Vo   svetle   vyššie   uvedeného   súd   uzatvára,   že   nepreposlaním   kópie   písomného stanoviska žalobcov sťažovateľom im bolo uprené ich právo na spravodlivé prejednanie veci Najvyšším súdom.“

S ohľadom na uvedené skutočnosti máme preto (bez akýchkoľvek pochybností) za to, že odvolací súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, kedže vo veci nie je sporné, že:

a/   otec   sa   vyjadril   k   odvolaniu   sťažovateľa   s   cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (v uvedenom podaní bola predostretá právna argumentácia), b/ odvolací súd (ani otec) nezaslal toto vyjadrenie sťažovateľovi na vedomie, aby sťažovateľ mohol pred vydaním rozhodnutia na toto rozhodnutie primeraným

spôsobom   reagovať   (o   existencii   tohto   stanoviska   sťažovateľ   nemal   žiadnu vedomosť),

c/ k uvedenému postupu došlo v odvolacom konaní, ktoré podal sťažovateľ, pričom na podanie tohto odvolania bol sťažovateľ oprávnený, a teda odvolanie v danej veci bolo prípustné.

Z odvolacieho rozsudku nesporne vyplýva, že odporca sa vyjadroval v tom smere, že v konaní o navrátení detí do ich obvyklého pobytu sú nepodstatné dôkazy, ktoré navrhovala matka (t.j. sťažovateľ), keďže tieto sú relevantné pre konanie o zverení detí, a nie pre toto konania,   pričom   podstatnú   časť   tejto   argumentácie   použil   odvolací   súd   vo   svojom odôvodnení. K tejto právnej argumentácií otca sa nemohol sťažovateľ vyjadriť, a to práve dôsledkom   procesného   postupu   odvolacieho   súdu.   Intenzita   porušenia   práva   na kontradiktórne súdne konanie sa zvýrazňuje v okolnostiach daného prípadu práve vtom, že v odvolacom konaní sa jednalo v poradí o prvé (a aj jediné) stanovisko otca, na ktoré nemohol sťažovateľ relevantným spôsobom reagovať; inými slovami povedané: nejednalo sa o ďalšie vyjadrenie otca v odvolacom konaní. V uvedenom postupe vidíme aj porušenie práva na rovnosť   v súdnom konaní   podľa čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR   ako   i   čl.   6   ods.   1 Dohovoru,   keďže   protistrana   disponovala   svojím   vyjadrením,   ktorým   sťažovateľ nedisponoval (citované Rozhodnutie Hudáková a ostatní proti Slovensku, bod 30). Len tieto skutočnosti postačujú na to, aby Ústavný súd SR mohol uzavrieť, že takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie, ako i k porušeniu princípu rovností zbraní, a to bez ohľadu na to, či otec vo svojom vyjadrení uplatňoval novú právnu argumentáciu, t.j. či sa v danom prípade jednalo o tzv. prekvapivé rozhodnutie.   Na   tomto   mieste   sa   žiada   poznamenať,   že   odvolací   súd   svojim   postupom, ktorým nezaslal sťažovateľovi na vyjadrenie stanovisko otca k jeho odvolaniu neporušil len právo   sťažovateľa   na   kontradiktórne   súdne   konanie,   ale   odňal   sťažovateľovi   ako účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom   aj   vydaním   tzv.   prekvapivého rozhodnutia....

Porušenie ústavného princípu rovnosti vidíme aj v tom, že časť vykonaných dôkazov, ktoré svedčili v prospech sťažovateľa opomenul alebo ich vyhodnotil zjavne arbitrárnym spôsobom (napr. stanovisko kolízneho opatrovníka). Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená, že súd bude konať na základe ľubovôle a bez relevantného zdôvodnenia odmietne, resp. opomenie časť vykonaných dôkazov m. m. I. ÚS 154/08).

V konaní matka navrhovala napríklad aj psychologické vyšetrenie svojich detí, a to najmä so zameraním na zistenie, či tu neexistuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, t.j. či v danom prípade neexistujú dôvody pre odmietnutie návratu maloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho Dohovoru.

Súd prvého stupňa   v   danom prípade   uviedol lakonické odôvodnenie:   „....pretože v danom konaní pri rozhodovaní o návrate detí, súd neposudzuje možnosti rodičov a ich sociálne zázemie pre ich ďalšiu výchovu a starostlivosť o dieťa.“

K   tomu   odvolací   súd   po   taktiež   lakonicky   dodáva   (ovplyvnený   pritom   právnou argumentáciou otca, ku ktorému sa sťažovateľ nemohol riadne vyjadriť):

„Postavenie detí z tohto pohľadu sa stalo neistým, preto nebol dôvod na vykonanie ďalšieho dôkazu navrhnutého matkou, a to psychologické vyšetrenie detí v súvislosti s ich adaptáciou   na   nové   prostredie   na   Slovensku.   Účelom   daného   konania   totiž   nemá   byť adaptácia detí na nové prostredie, ale návrat detí do krajiny ich obvyklého pobytu.“ Všeobecné   súdy   však   v   danom   prípade   vôbec   nebrali   do   úvahy,   že   matka navrhovanými dôkazmi sa nesnažila preukázať adaptáciu detí na nové prostredie, ale práve existenciu dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Haagskeho Dohovoru.

V prílohe ústavnej sťažnosti prikladáme napr. správu zo psychologického vyšetrenia a pohovorov zo dňa 16.06.2011 Mgr. V. N., z ktorej napríklad vyplýva:

„Nedobrovoľný, resp. nútený návrat detí do USA by mohol priniesť so sebou pre maloleté deti vysoké riziko opakovanej traumy, čím by mohol ohroziť ich zdravý psychický vývoj.“

Obdobne   zo   správy   pedopsychiatra   MUDr.   I.   P.   zo   dňa   16.06.2011   vyplýva,   že návrat maloletých detí by vyvolal duševnú poruchu.

Taktiež   prikladáme   aj   potvrdenie   z   Právnej   kliniky   pre   domáce   násilie,   z   ktorej vyplýva, že matka spĺňa kritéria pre domáce násilie v Spojených štátoch amerických. Postup všeobecných súdov, ktorí sa zjavne arbitrárnym spôsobom „vysporiadali“ s návrhmi na dokazovanie matky, je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný. Tieto dôkazy   (zaobstarané   matkou   po   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia)   zjavne odôvodňujú   účelnosť   dokazovania   navrhovaného   matkou.   Všeobecným   súdom   totiž   nič nebránilo tieto   dôkazy vykonať,   a   tak zistiť   skutkový stav,   ktorý   by bol   dostatočný pre vydanie   objektívneho   rozhodnutia   vo   veci,   keďže   tieto   mali   priamy   vplyv   na   výsledok napadnutého rozhodnutia. K takýmto vykonávaným dôkazom by sa mohol nakoniec vyjadriť aj otec ako i ostatní účastníci konania.

Taktiež   sa   všeobecné   súdy   dostatočne   nevysporiadali   s   ďalším   okolnosťami uvádzanými sťažovateľom, čím svoje rozhodnutie náležité neodôvodnili, v čom je potrebné vidieť porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľka napríklad uvádzala, že v krajine „obvyklého pobytu“ maloletých detí má len turistické vízum, manžel má len pracovné vízum, a preto Spojené štáty americké nemôžu byť považované za krajinu obvyklého   pobytu   maloletých   detí.   Všeobecné   súdy   v   danom   prípade   prijali   absurdnú konštrukciu,   že za krajinu   obvyklého   pobytu považovali len miesto   doterajšieho pobytu maloletých detí bez toho, aby sa zaoberali tým, či rodičia alebo osoby, ktorým svedčia opatrovnícke práva, mali v mieste obvyklého pobytu maloletých detí oprávnenie na pobyt. Úvahy všeobecných súdov sú tak absurdné, že v zmysle ich logiky rozhodovania by sa nariadil návrat do miesta obvyklého pobytu aj v tom prípade, ak by obidvaja rodičia nemali oprávnenie na pobyt v mieste ich trvalého pobytu, postačili by len to, že maloleté deti sa tam   doteraz   zdržiavali.   Z   tohto   pohľadu   nie   presvedčivo   vyznieva   argumentácia odvolacieho súdu, že sťažovateľ sa môže „vrátiť do USA a tam doriešiť vzťahy“, keďže sťažovateľ nemá oprávnenie na riadny pobyt v USA, a preto sa nemôže vrátiť do USA a doriešiť   vzťahy.   V uvedených   súvislostiach   chceme   zvýrazniť,   že   nepopierame   legitímne právo   všeobecných   súdov   na   vytváranie   ich   právneho   názoru,   ale   namietame,   že   ich rozhodnutie musí byť odôvodnené natoľko, aby im nerozumel len súd, ktorý rozhodnutie vydal, ale aby bolo pochopiteľné aj účastníkovi konania. Dôvody, ktoré viedli všeobecné súdy   k   odmietnutiu   dokazovania,   sú   však   zjavne   nepochopiteľné,   a   preto   napadnuté rozhodnutie z ústavnoprávneho hľadiska nemôže obstáť.

Sťažovateľovi nedá neuviesť, že všeobecné súdy boli v otázkach dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena ovplyvnené (resp. inšpirovaný názorom), že sťažovateľ je povinný v konaní preukazovať, že tu existujú dôvody na nevydanie podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho Dohovoru....

Vo svetle uvedených úvah sa žiada poznamenať, že hoci jeden z maloletých detí má už   dvanásť   rokov,   tak   ani   prvostupňový   súd,   ani   súd   odvolací   sa   nezaoberali   tým,   či vzhľadom na vyspelosť tohto maloletého, nie je potrebné (aj s ohľadom na relevantné časti Haagskeho   Dohovoru)   zohľadniť   stanovisko   tohto   maloletého.   V   uvedenom   smere všeobecné súdy nepriniesli žiadne odôvodnenie, a preto napadnuté rozhodnutie nemôže z ústavnoprávneho   hľadiska   obstáť   a   mať   za   následok   porušenie   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...»

Sťažovateľka v doplnení sťažnosti z 12. decembra 2011 uviedla: „... prvej časti, prvej hlavy O.s.p. §9/{2} Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa (c) v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu, alebo osôb požívajúcich diplomatickej imunity a výsady ak tieto spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky.

Dňa 20.1.2011 sa Okresný súd v Bratislave I svojim uznesením č.: 1 P/266/2010- 323,   a   dňa 28.4.2011   krajský   súd   v Bratislave svojim uznesením č.   :11CoP   86/11-374 rozhodol vyhovieť návrhu MUDr.J. A. F. P.,..., bytom 1000 USA k navráteniu maloletých detí: O. A. F.,... A. E. F.,... R. Á. F.,... do miesta obvyklého pobytu do Spojených štátov amerických. Dňa 31.5.2011 MUDr. J. A. F. P., bytom USA podal návrh na odňatie detí matke MUDr. S. F., odovzdanie otcovi s účelom návratu do Spojených štátov amerických. Súčasne právny zástupca otca JUDr. I. G. vyzval matku k odovzdaniu detí otcovi s účelom vycestovania do Spojených štátov amerických.

Okresný súd Komárno svojim uznesením č.:12Em/2/2011-21 dňa 10.6. 2011 vyzval matku   maloletých   detí  ,   aby   sa   dobrovoľne   podrobila   uzneseniu   Okresného   súdu Bratislava I k návratu detí do krajiny obvyklého pobytu.

Sťažovateľka,   MUDr.   S.   F.   podala   dňa   01.07.2011   na   Ústavný   súd   Slovenskej republiky Ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy slovenskej republiky vo veci porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.46 ods.1 Ústavy SR, čl.48 ods.2 Ústavy SR a čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť v súdnom konaní podľa 47 ods.3 Ústavy SR a čl.6 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd.

Sťažovateľka   tiež   podala   žiadosť   o   odloženie   exekúcie   súdneho   rozhodnutia   na Okresný súd v Komárne dňa: 4.7.2011.

Okresný   súd   Komárno   návrh   matky   na   odklad   výkonu   rozhodnutia   zamietol uznesením č.k.: 12Em/2/2011-65 dňa: 10.6.2011.

Týmto žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 55 čl.2 štvrtého oddielu Zb.   zákonov   č.38/1993   o   urýchlený   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č. 1 P/266/2011-323 zo dňa 20.1.2011 a uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. 11CoP 86/11 -374 zo dňa 28.4.2011 o navrátení detí do Spojených štátov, pretože nie je to v rozpore s dôležitým verejným záujmom, a výkon rozhodnutia by znamenalo pre sťažovateľku nepomerne väčšiu ujmu, ako môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti.

Ďalej žiadam Ústavný súd o doplnenie ústavnej sťažnosti v zmysle §31(4) tretej časti prvej hlavy Zb. zákonov č.38/1993, a §114(2) O.s.p. o:

prvý oddiel čl. 1: 2 Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

druhý oddiel čl.19: 1 každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

druhý oddiel čl.23: 1 sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje. druhý oddiel čl.23: 4 každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.

Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, že maloleté deti a ona - všetci občania   Slovenskej   republiky   boli   na   svojich   ľudských   právach   zkrátený   rozhodnutím okresného   a   krajského   súdu   Bratislava.   Dôvod   je   ten,   že   súdy   vo   svojom   rozhodovaní nebrali   v   zreteľ   skutkovú   podstatu   konkrétneho   prípadu,   a   priložené   dôkazy,   ktoré demonštrovali,   že   manželstvo   v   USA   bolo   rozhárané,   že   ekonomické   pomery   nestačili pokryť finančné potreby rodiny, že otec nebol dostatočnou podporou pre deti a matku. Manžel v súčasnosti rodinu finančne nepodporuje, neberie v zreteľ žiadosť rodiny ostať s matkou   a na   Slovensku,   tým   nezabezpečuje   kontinuitu   ich   ekonomickej   a   psychickej stability,   napriek   k   tomu,   že   obidvaja   rodičia   majú   pevný   štatút   na   Slovensku,   kým   v Spojených štátoch ani jeden rodič nemá pevné zázemie....

MUDr.   S.   F.   je   presvedčená,   že   vyčerpala   všetky   možnosti   zvrátenia   rozkladu manželstva, ktorý je nevyhnutný, preto na rozvodu manželstva a na zverení maloletých detí do vojej starostlivosti trvá.

Vo   Spojených   štátoch   amerických   -   v   štáte   M.   -   pred   rozvodom   manželstva   je potrebná jednoročná separácia – t. j. oddelené bývanie rodičov predchádzajúci rozvod manželstva,   pritom   vyživovacia   povinnosť   manžela   voči   manželke   pretrváva.   Keďže sťažovateľka   pri   návrate   do   Spojených   štátov   amerických   zamestnanie   by   nemala,   jej existencia by bola ohrozená, závislá na manželovi. Takže bolo by navrátené status quo, presne ako to nesprávne aj okresný súd a krajský súd Bratislavy navrhuje, keďže na základe výpovede svedkov, potvrdenia z organizácie proti násiliu spáchaného na ženách- H. R.-, finančného rozboru potrieb rodiny robené rozvodovým právnikom v USA Mr. S. A. rodina vo   Spojených   štátoch   žila   na   pokraji   biedy,   pretože   neodvratiteľné   výdaje   /hypotéka, pôžičky, režijné/ prevyšovali ich príjmy. Tato sitácia už samotná by viedla k psychickej a fyzickej /zdravotnej/ ujme na deťoch. Navyše dochádzalo k psychickému a ekonomickému zneužívaniu rodiny otcom,   vlastne aj tým,   že nepodporil ich snahy o zlepšenie situácie rodiny.

Tvrdenia MUDr.   J.   A.   F.   P.   v tom smere,   že by manželku vo Spojených štátoch amerických podporil sú nepravdivé, ako o tom svedčí aj fakt, že po uznesení Okresného súdu Bratislava I a krajského súdu Bratislava vyzval matku k odovzdaniu detí s účelom odcestovania do Spojených štátov amerických, bez úsilia podporiť sťažovateľku, aby s deťmi aj ona cestovala, alebo ponúknuť jej takúto možnosť.

Pochopiteľne neexistuje možnosť dokazovania, ohľadne toho čo by sa po návrate rodiny do Spojených štátoch udialo, ale na základe horeuvedených skutočností je zreteľné, že k psychickej ujme detí by opäť došlo, takže vlastný návrat by tento fakt potvrdil. Svojim   rozhodnutím   súdy   Slovenskej   republiky   podporujú   MUDr.   J.   A.   F. v neetickom, a nezodpovednom spávaní voči svojej rodine, konajú tak v rozpore so zákonom Slovenskej republiky o rodine, Zb. Zákonov č.36/2005, tretia hlava §18 a §19.

Rozhodnutie   súdov   Slovenskej   republiky   je   v   rozpore   so   samotným   Haagskym dokumentom   Dohovoru   o   občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí (z 25.októbra   1980,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   1.-ho   februára   2001),   a   to §13,§20 a§30....

Týmto je rozhodnutie súdov Slovenskej republiky v rozpore aj s ústavou Slovenskej republiky.

Ďalej v zmysle prvej časti, prvej hlavy O.s.p. §9/{2} Krajskú súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa (c) v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu, alebo osôb požívajúcich diplomatickej   imunity   a   výsady   ak   tieto   spory   patri   do   právomoci   súdov   Slovenskej republiky.

Preto sa domnieva sťažovateľka, že podľa čl. 127 Ústavy slovenskej republiky vo veci porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR, čl.48 ods.2 Ústavy SR a čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť v súdnom konaní podľa 47 ods.3 Ústavy SR a čl.6 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, popri nesprávnom posudzovaní návrhu MUDr. J. A. F. P. bola porušená aj PRÍSLUŠNOSŤ súdov.

Okrem   toho   a   predovšetkým,   sťažovateľka   sa   domnieva,   že   samotný   Haagský dohovor o aspektoch medzinárodných únosov detí je stigmatizujúci, keďže označuje vlastnú matku   maloletých   detí,   zodpovednú   za   ich   budúcnosť   a   výchovu,   ktorá   sa   svojim rozhodnutím chcela ubezpečiť, ako aj zabezpečila lepšie životné podmienky pre maloleté deti, ktorá ku svojmu rozhodnutiu opustiť Spojené štáty bola okolnosťami a v dôsledku enspolupráce   manžela   prinútená,   za   kriminálnika   keď   neprávom   posudzuje   už   samotný názov dokumentu za ÚNOS.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa MUDr. S. F. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 11CoP/86/11-374 zo dňa 28.04.2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   v   plnom   rozsahu   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.: 11 CoP/86/11-374 zo dňa 28.04.2011 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi MUDr. S. F. do 15 dní od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Advokátska kancelária M. a spol., s.r.o.“

Sťažovateľka súčasne navrhla, aby: „Vzhľadom na hroziacu možnosť výkonu napadnutého uznesenia (čo preukazuje aj výzva Okresného súdu v Komárne), berúc náležitý zreteľ na to, že záujem maloletých detí bude   v   danom   prípade   vážne   narušený   výkonom   napadnutého   rozhodnutia,   sťažovateľ v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 Zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov vydal nasledovné DOČASNÉ OPATRENIE:

Odkladá vykonateľnosť Uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 11CoP/86/11- 374   zo   dňa   28.04.2011   až   do   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky vo veci samej.“

V doplnení sťažnosti z 13. decembra 2011 sťažovateľka navrhla, aby:„1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyhovel   žiadosti   MUDr.   S.   F.   o urýchlený odklad   výkonu   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.:1P/266/2010-323   a krajského súdu Bratislava č.: 11CoP 86/11-374, kým sa Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne o pôvodnej a dodatkovej sťažnosti sťažovateľky

2. Ústavný súd označil jednanie Okresného súdu Bratislava I za protiprávne, pretože pri určení príslušnosti súdu sa porušil zákon.

3.   Ústavný   súd   vyhovel   návrhu   sťažovateľky   MUDr.   S.   F.   a označil   uznesenie Okresného súdu Bratislava I a krajského súdu Bratislava za protiústavný a aby nariadil zmenu rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP/86/11-374 z 28. apríla 2011.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť sťažovateľky spĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom predpísané v § 20   zákona   o   ústavnom   súde,   ako   aj   osobitné   náležitosti,   ktoré   sú   pre   konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 citovaného zákona, a pretože nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, rozhodol o jej prijatí v tejto časti na ďalšie konanie v rozsahu, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   rozhoduje   o   jej   prijatí   len vo vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   ňou   namieta. Rozhodovanie o tej časti návrhu, ktorou sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd zrušil napádané rozhodnutie všeobecného súdu a aby mu priznal úhradu trov právneho zastúpenia, nie je rozhodovaním o základnom práve alebo slobode. Z tohto dôvodu ústavný súd v rámci predbežného prerokovania o takýchto otázkach ešte nerozhodoval (I. ÚS 50/01).

K návrhu na vydanie dočasného opatrenia:

Sťažovateľka sa súčasne domáha, aby ústavný súd nariadením dočasného opatrenia odložil vykonateľnosť právoplatného uznesenia krajského súdu č.   k. 11 CoP 86/11-376 z 28. apríla 2011: „pretože nie je to v rozpore s dôležitým verejným záujmom, a výkon rozhodnutia by znamenalo pre sťažovateľku nepomerne väčšiu ujmu, ako môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti.“

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľky porušil jej základné práva alebo slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.

Návrh   na   rozhodnutie   o   dočasnom   opatrení   sťažovateľky,   a   to   na   odloženie vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia krajského súdu, nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom. Neodloženie vykonateľnosti by mohlo spôsobiť nezvratnú situáciu a ujmu na majetku sťažovateľky, čím by mohli byť porušené jej základné práva a slobody.   Keďže   odložením   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   nehrozí nebezpečenstvo   vzniku   škody   ani   iným   dotknutým   osobám,   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť právoplatného uznesenia krajského súdu č. k. 11 CoP 86/11-376 z 28. apríla 2011 tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011