znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 583/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľa   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp8307/2014,   Rvp   9054/2014,   Rvp   9055/2014,   Rvp   9056/2014,   Rvp   9057/2014,Rvp 9058/2014,   Rvp   9059/2014,   Rvp   9060/2014,   Rvp   9061/2014,   Rvp   9062/2014,Rvp 9063/2014 a Rvp 9064/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 8 Co 176/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 8307/2014), sp. zn. 6 Co 483/2013z 30.   apríla   2014   (Rvp   9054/2014),   sp.   zn.   6   Co   485/2013   z 29.   apríla   2014(Rvp 9055/2014),   sp.   zn.   6   Co   459/2013   z 29.   apríla   2014   (Rvp   9056/2014),   sp.   zn.6 Co 419/2013 z 29. apríla 2014 (Rvp 9057/2014), sp. zn. 6 Co 465/2013 z 29. apríla 2014(Rvp   9058/2014),   sp.   zn.   17   Co   441/2013   zo   6.   mája   2014   (Rvp   9059/2014),   sp.   zn.19 Co 366/2013 z 15. mája 2014 (Rvp 9060/2014), sp. zn. 19 Co 420/2013 z 15. mája 2014(Rvp   9061/2014),   sp.   zn.   19   Co   418/2013   (Rvp   9062/2014),   sp.   zn.   6   Co   375/2013z 29. apríla   2014   (Rvp   9063/2014)   a   sp.   zn.   19   Co   416/2013   z 15.   mája   2014(Rvp 9064/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   8307/2014,   Rvp   9054/2014,   Rvp   9055/2014,   Rvp   9056/2014,Rvp 9057/2014,   Rvp   9058/2014,   Rvp   9059/2014,   Rvp   9060/2014,   Rvp   9061/2014,Rvp 9062/2014, Rvp 9063/2014 a Rvp 9064/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8307/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. júla 2014a 27. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“),   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   8307/2014,   Rvp   9054/2014,Rvp 9055/2014,   Rvp   9056/2014,   Rvp   9057/2014,   Rvp   9058/2014,   Rvp   9059/2014,Rvp 9060/2014,   Rvp   9061/2014,   Rvp   9062/2014,   Rvp   9063/2014   a   Rvp   9064/2014,ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach   vedených   Okresným   súdom   Trenčín   a   Okresným   súdom   Bánovce   nadBebravou   (ďalej   len   „okresné   súdy“),   predmetom   ktorých   je   rozhodovanie   o   náhrademajetkovej   škody   a nemajetkovej   ujmy,   ktorá   mala   byť   spôsobená   nezákonnýmirozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú zároveňsúdmi, ktoré mali sťažovateľke žalovanú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobiť. Vzhľadom nato sťažovateľka očakávala, že v konaniach o jej žalobách dôjde k vylúčeniu okresných súdova spory budú prikázané iným vecne príslušným súdom v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   len   „uznesenia   okresnýchsúdov“)   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesené   námietkyzaujatosti.   Na   základe   odvolaní   podaných   sťažovateľkou,   podstatou   ktorých   bolo   jejtvrdenie, že námietky zaujatosti nepodala, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou označenépráva, keďže

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR“.

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli   dostatočne   určité   a nespĺňali   náležitosti   námietky   zaujatosti   upravené   v   §   15aObčianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Napriek   uvedenému   okresné   súdy   ajkrajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili akonámietky   zaujatosti.   Sťažovateľka   v sťažnostiach   tiež   poukazuje   na   rozhodnutia   inýchvšeobecných súdov, ktoré v skutkovo a právne porovnateľných veciach rozhodli o zrušeníuznesenia súdu prvého stupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   o jejsťažnostiach rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a   čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a   čl. 1 dodatkovéhoprotokolu napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vrátina ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovýmiznačkami:   Rvp   8307/2014,   Rvp   9054/2014,   Rvp   9055/2014,   Rvp   9056/2014,Rvp 9057/2014,   Rvp   9058/2014,   Rvp   9059/2014,   Rvp   9060/2014,   Rvp   9061/2014,Rvp 9062/2014, Rvp 9063/2014 a Rvp 9064/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia. II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V súvislosti   s predbežným   prerokúvaním   sťažností   sťažovateľky   ústavný   súdpoukazuje tiež   na   svoj ustálený   právny názor, podľa   ktorého vo   veciach   patriacich   doprávomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bolnáležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, keďže z jej písomných podaní predložených v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým   rozhodnutiam   vyplýva,   že   v žiadnom   z dotknutých   konaní   námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona   č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,pričom   v nich   okrem   iného   uviedla: „...   v úvode   svojej   žaloby   uviedol   skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože   jeho   sudcovia   sú   z prejednania   veci   vylúčení,   keďže   majú   pomer   k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sasťažovateľka svojimi odvolaniami domáhala zrušenia odvolaniami napadnutých uzneseníokresného súdu v celom rozsahu.

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   majú   v jej   právnych   veciachrozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil(mal   spôsobiť) sťažovateľke   škodu,   pričom   jej upovedomenia   nemožno   posudzovať   akonámietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že súzrozumiteľné   a z ústavného   hľadiska   akceptovateľné,   krajský   súd   v napadnutýchuzneseniach totiž primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach protiuzneseniam okresných súdov. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č.17a „sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež veci sťažovateľky podľa názoru krajského súdusprávne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súdtvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavnýsúd   považuje   za   zákonný   a ústavne   konformný,   pretože   miera   interpretácie   a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebenezakladá   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv.   Z pohľadu   ústavného   súdu   jepodstatné   to,   či   okresné   súdy   a krajský   súd   ústavne   súladným   spôsobom   interpretovalia aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákonao súdnych poplatkoch.

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že podľa jej tvrdenia nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatostiv napadnutých   konaniach,   keďže   vecné   oslobodenie   občianskeho   súdneho   konania   odsúdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa podľa názoru ústavnéhosúdu nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietkuzaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojichnapadnutých uznesení.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   tiež   namietala   rozdielny   prístup   krajského   súduk rozhodovaniu obdobných vecí. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo vecisamej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beianv. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV. ÚS   267/05).   Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   tak,   aby   sa   chránili   okrem   iného   ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   akoodvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúcez limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názoromkrajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľaústavy a dohovoru. Z rovnakých dôvodov nemohlo   podľa názoru   ústavného súdu dôjsťnapadnutými uzneseniami krajského súdu ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy, ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnostisťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr.I. ÚS 446/2013).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významuzaoberať sa   ďalšími návrhmi sťažovateľky   uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhmi naodklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015