znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 583/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   A.   B.   a M.   D.,   zastúpených advokátom   JUDr. Martinom   Olosom,   M.   R.   Štefánika 71,   Žilina,   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   1   ods. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva A. B. a M. D. podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   10   Co   124/2013-74   zo 6. júna 2013 z r u š u j e   a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. A.   B.   a M.   D. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   331,15   €   (slovom tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov), ktoré j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   zaplatiť im na účet právneho zástupcu JUDr. Martina Olosa, M. R. Štefánika 71, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2013   doručená   sťažnosť   A.   B.   a M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   37   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 a žiadajú vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa A. B... a M. D... na súdnu na inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo   podľa   čl.   37   ods.   2   Listiny,   základné   právo   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy a základné právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 06. 06. 2013 uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co 124/2013 zo dňa 06. 06. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co 124/2013 zo dňa 06. 06. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom A. B... a M. D... do tridsať dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   331,15   EUR   (slovom tristotridsaťjeden eur pätnásť centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 583/2013-18 z 5. novembra 2013 prijal sťažnosť sťažovateliek v časti namietajúcej porušenie ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateliek, k nej pripojených listín a spisu Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 220/2011, ktorý ústavný súd pripojil pre účely   rozhodovania   o   podanej   sťažnosti,   sťažovateľky   sa   ako   žalobkyne   v   tejto   veci domáhali proti K. H. (ďalej len „žalovaná“) žalobou z 22. septembra 2011 určenia, že sťažovateľky sú každá v podiele 5/48 podielovými spoluvlastníčkami pozemku KNC parc. č... o výmere 1 026 m2, orná pôda, nachádzajúceho sa v meste..., v katastrálnom území..., zapísanom v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra Žilina pre kat. úz... na liste vlastníctva č... (ďalej len „nehnuteľnosť“). Svoju žalobu odôvodnili tým, že žalovaná bola ako podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti v týchto podieloch zapísaná na základe zmluvy uzatvorenej so sťažovateľkami (ako predávajúcimi), ktorá je absolútne neplatným právnym úkonom pre nedostatok vôle. Kúpna zmluva bola sťažovateľkám podsunutá pri podpise iných listín zástupkyňou žalovanej I. M., ktorá bola za toto konanie právoplatne uznaná vinnou z trestného činu podvodu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 36/2011 z 24. mája 2011 (ďalej len „trestné konanie“).

Okresný   súd   žalobe   sťažovateliek   vyhovel   rozsudkom   č.   k.   8   C   220/2011-46 z 9. januára   2013   a   určil,   že   každá   zo   sťažovateliek   je   v   podiele   5/48   podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti. Zároveň zaviazal žalovanú nahradiť sťažovateľkám trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1 202,26 € a náhrady iných trov konania vo výške 99,50 €. Pri určení výšky trov právneho zastupovania s poukazom na § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“) vychádzal okresný súd z hodnoty predmetu sporu (spoluvlastnícke   podiely   k   nehnuteľnosti   určené   do vlastníctva   sťažovateliek),   za   ktorú považoval   priemernú   cenu   pozemkov   v...   (80   €/m2),   a   z   nej   zistenú   cenu   týchto spoluvlastníckych   podielov.   Rozsudok   v určovacích   výrokoch   nadobudol   právoplatnosť 7. marca 2013. Proti výroku o náhrade trov konania podala žalovaná odvolanie.

Žalovaná podané odvolanie odôvodnila tým, že v danom prípade mal okresný súd vychádzať z toho, že hodnota predmetu sporu sa nedá určiť na základe doteraz vykonaných dôkazov a odmena advokáta mala byť určená podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify. Okresný súd vychádzal z priemernej ceny pozemkov v..., neuviedol však, akým spôsobom a z akých dôkazov ju zistil. Advokát (sťažovateliek), ktorý túto cenu okresnému súdu uviedol, nie je osobou odborne znalou na posudzovanie ceny nehnuteľností. Za cenu 80 €/m2 sa v... nepredávajú   ani   stavebné   pozemky,   tobôž   orná   pôda,   ktorá   bola   predmetom   konania. Okresný súd aj súdny poplatok vyrubil z ceny neurčitej. V trestnom konaní bola znalcom v roku 2006 určená hodnota nehnuteľnosti sumou 711,50 Sk (23,61 €). Žalovaná navrhla odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmeniť a sťažovateľkám priznať náhradu trov konania v časti trov právneho zastupovania iba vo výške 229,86 €.

Krajský súd uznesením č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmenil tak, že žalovanú zaviazal nahradiť sťažovateľkám trovy konania, pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia vo výške 311,05 € a iné trovy konania vo výške 99,50 €. Zároveň priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 92,42   €.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   predmetom   konania   nebolo   vyslovenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (ako veci, ktorá je peniazmi oceniteľná), ale posúdenie platnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy) z hľadiska jeho náležitostí (kde hodnota nie je finančne vyčísliteľná), a preto pri stanovení tarifnej hodnoty veci je potrebné vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify.

Výrok   o   náhrade   trov   konania   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   8   C   220/2011-46 z 9. januára 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 nadobudol právoplatnosť 22. júla 2013.

Sťažovateľky sťažnosť na porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a práva podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 doručenú ústavnému súdu odôvodnili tým, že právne posúdenie veci odvolacím súdom je svojvoľné, arbitrárne, nesprávne a neudržateľné. Petit žaloby sťažovateliek znie na určenie vlastníckeho práva; o určovaní neplatnosti zmluvy okresný   súd   nerozhodoval.   Predmetom   sporu   je   právo   peniazmi   oceniteľné   a   v   takom prípade sa tomu zodpovedajúca čiastka v konaniach o určenie vlastníckeho práva považuje za základ pre tarifnú hodnotu – ako to konštatoval i ústavný súd (I. ÚS 119/2012). Krajský súd sa od tohto názoru bez relevantného dôvodu odklonil a rovnakú otázku vyriešil odlišne ako ústavný súd, čím porušil navyše i princíp právnej istoty.

Krajský   súd   sa   k   sťažnosti   sťažovateliek   vyjadril   podaním   č.   Spr   636/2013 z 9. decembra   2013   tak,   že   poukázal   na   dôvody   rozhodnutia   uvedené   v   odôvodnení uznesenia   č.   k.   10 Co 124/2013-74   zo   6.   júna   2013,   ďalej   uviedol,   že „sťažnosť nepovažujem za opodstatnenú z dôvodov uvedených v pripojenom vyjadrení predsedníčky dotknutého   senátu   10   Co,   ktorý   v namietanej   veci   rozhodoval   a s ktorými   dôvodmi   sa stotožňujem“,   a zároveň   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom   prerokovaní   veci   pred   ústavným súdom.

Sťažovateľky sa na výzvu ústavného súdu z 11. decembra 2013 nevyjadrili.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého   výroku   o   trovách   konania   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného   práva   (porovnaj   m.   m.   II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľky ako dôvod svojej ústavnej sťažnosti uviedli, že uznesenie krajského súdu č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 je založené na takom výklade § 9, § 10 a § 11 advokátskej   tarify,   ktoré   popiera   ich   účel   a zmysel,   a   to   aj   v   kontexte   doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu.

Krajský súd uznesenie č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 odôvodnil takto:„Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal účastník konania (§ 201 prvá veta O. s. p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. (z tohto titulu ponechal nedotknutým rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním nenapadnutých výrokoch vo veci samej) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Aj s poukazom na závery nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 119/2012 je správnym tvrdenie   (navrhovateliek),   že   nemožno   stotožňovať   prípad   určenia   súdneho   poplatku   za určovací návrh s prípadom určenia odmeny advokáta. Základná hodnota tarifnej odmeny advokátov sa stanovuje podľa tarifnej hodnoty veci alebo práva, pričom tarifnou hodnotou sa rozumie výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka (§ 9 a 10 vyhl. č. 655/2004 Z. z.). Pokiaľ je teda vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka považuje za základ pre tarifnú hodnotu aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci.

V súdenom prípade však ide o určenie neplatnosti právneho úkonu, čo je nepochybne iná právna skutočnosť než určenie samotného vlastníckeho práva. Predmetom konania teda nie   je   priame   vyslovenie   vlastníckeho   práva   k   určitej   peniazmi   oceniteľnej   veci   (čo odôvodňuje považovať za základ pre tarifnú hodnotu cenu veci), ale posudzovanie platnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy z hľadiska jej náležitostí, kde hodnota právneho úkonu (zmluvy) ako takého finančne vyčísliteľná nie je. S ohľadom na to, je pri určení tarifnej hodnoty potrebné vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. keď predmet konania nie je oceniteľný v peniazoch.“

Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013, toto je založené na právnom názore, podľa ktorého v prípade, ak je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, avšak rozhodnutie súdu vo veci sa odvíja od posúdenia platnosti zmluvy v tom zmysle, že v prípade jej neplatnosti je potrebné určiť vec do vlastníctva žalobcu, je potrebné vychádzať z toho, že odmena advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 advokátskej tarify (a hodnota sporu nie je peniazmi oceniteľná).

Naopak,   sťažovateľky   zastávajú   názor,   že   aj   v   takomto   prípade   je   nevyhnutné vychádzať z petitu žaloby, pričom ak je z neho zrejmé (ako v tejto veci), že žalobca žiada určiť vec do vlastníctva, je potrebné odmenu advokáta určiť, vychádzajúc z hodnoty veci, určenia vlastníctva ku ktorej sa žalobca domáha.

Podľa § 9 ods. 1 advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 2 advokátskej tarify (v znení účinnom do 30. júna 2013) ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 119/2012-24 zo 16. mája 2012, na obsah ktorého poukazuje krajský súd i sťažovateľky, vyslovil, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za   základ pre   tarifnú   hodnotu,   a   to   aj vo   veciach   určenia   vlastníckeho   práva k takejto veci, pretože citované ustanovenia advokátskej tarify dôsledne rozlišujú situácie pre   náhrady   trov   konania,   kedy   je   predmet   právneho   sporu,   o   ktorom   vlastníctve   sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Inými slovami, explicitná úprava § 9 ods. 1 advokátskej tarify vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify.

Predmetom   sporu   vo   veci   sťažovateliek   bolo   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti (ako to vyplýva z petitu žaloby sťažovateliek, ako aj z výroku rozsudku okresného súdu). Je síce pravdou, že rozhodnutie o podanej žalobe záviselo od posúdenia predbežnej otázky, ktorou bola platnosť kúpnej zmluvy, avšak to nič na predmete konania nemôže   zmeniť.   Preto   sa   právny   názor   vyslovený   ústavným   súdom   v   náleze   č.   k. I. ÚS 119/2012-24   zo   16.   mája   2012   nepochybne   vzťahuje   aj   na   prípad   sťažovateliek; ústavný súd nevidí dôvod, pre ktorý by sa mal od tohto názoru odchýliť.

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti bolo oceniteľné peniazmi, v dôsledku čoho krajský súd pri priznávaní náhrady trov konania nemohol vychádzať z tarifnej odmeny ustanovenej v § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify, ale bol povinný na vec aplikovať § 10 ods. 2 advokátskej tarify.

Právo   na   priznanie   primeranej   a   právnymi   predpismi   stanovenej   náhrady   trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež   súvisí,   pokiaľ   ide   konkrétne   o   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   s   majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Ak krajský súd náhradu nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľkám nepriznal, odoprel im ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku.

Vo vzťahu k základnému právu na vlastníctvo a právu na majetok považuje ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že účastníkovi občianskeho súdneho konania svedčí vždy legitímna nádej na náhradu trov konania, pokiaľ sú splnené zákonné predpoklady na ich priznanie, a to vo výške vyplývajúcej z právnych predpisov. Takáto legitímna nádej požíva ochranu ako majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, resp. čl. 20 ústavy.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 bolo porušené nielen základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj ich základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ktoré boli u sťažovateliek porušené uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013, bolo potrebné toto uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Bude   úlohou   krajského   súdu   v   ďalšom   priebehu   odvolacieho   konania rozhodnúť o odvolaní žalovanej takým spôsobom, ktorý   bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Ústavný súd sťažovateľkám podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal nárok na   náhradu   trov   konania,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym   zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom vo výške 331,15 € (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 advokátskej tarify) za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014