znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 583/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ž., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., P., vo veci namietaného porušenia   základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania zaručeného   v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 27/2012 z 31. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2012   doručená   sťažnosť   J.   Ž.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 27/2012 z 31. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Sťažovateľ je účastníkom konania, ktoré bolo začaté na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 20Cb/397/1998... v ktorom sa ako fyzická   osoba   podnikateľ,   podnikajúca   pod   obchodným   názvom   J.   Ž...,   P.,   domáha zaplatenia peňažnej   pohľadávky   vo   výške 33.193,92   EUR   istiny s príslušenstvom,   proti odporcovi: S., a.s., so sídlom B....

Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III.   sp.   zn.   20Cb/397/1998-439,   zo   dňa 31.5.2010, rozhodol prvostupňový súd o nároku sťažovateľa... tak, že na pojednávaní dňa 31.5.2010 bol vyhlásený rozsudok v znení nasledujúcom: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 33.193,92 EUR s 19 % úrokom z omeškania od 01.02.1997 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný nahradiť právnemu zástupcovi navrhovateľa trovy konania v rozsahu 100 %, ktorých výška bude vyčíslená samostatným   uznesením   po   právoplatnosti   tohto   rozsudku“.   Pri   písomnom   vyhotovení rozsudku   došlo   k   chybe   v   písaní   tak,   že   výrok,   ktorým   súd   rozhodol   o   povinnosti   na zaplatenie   žalovanej   pohľadávky,   bol   napísaný   v   znení:   „odporca   je   povinný   zaplatiť odporcovi   33.193,92   EUR   s 19   %   úrokom   z   omeškania   od   01.02.1997   do   zaplatenia, do troch 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“. Ani jeden z účastníkov konania nepodal návrh na opravu chyby, nevšimnúc si nesprávne vyhotovenie rozsudku....

Proti tomuto Rozsudku 20Cb/397/1998-439,   zo dňa 31.5.2010,   v chybnom znení, podal odporca odvolanie..., v ktorom namietal proti uloženej mu povinnosti na zaplatenie žalovanej pohľadávky... Odvolanie oprel o odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 pís. d) a f) O.s.p.,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým   zisteniam   a   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z   nesprávneho právneho   posúdenia   veci.   Odvolací   súd   -   Krajský   súd   v   Bratislave   prejednal   podané odvolanie odporcu a rozhodol Rozsudkom sp. zn. 1Cob/350/2010-506, zo dňa 17.03.2011, tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 31.5.2010 č.k. 20 Cb/397/1998-439, potvrdzuje... Až do správoplatnenia rozhodnutí, tak odporca, ako aj odvolací súd, ako aj navrhovateľ, ktorý sa vyjadril k odvolaniu odporcu, si nevšimli, že v písomnom vyhotovení rozsudku prvostupňového súdu, vo výroku, ktorým súd rozhodol o predmete sporu, je zrejmá chyba v písaní....

Na   základe   vyznačenia   právoplatnosti   Rozsudku   OS   Bratislava   III.   sp.   zn. 20Cb/397/1998-439,   z   31.5.2010,   v   spojitosti   s   Rozsudkom   KS   Bratislava   č.k. 1Cob/350/2010-506,   zo   dňa   17.3.2011,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   18.4.2011 a vykonateľnosť 22.4.2011, podal navrhovateľ návrh na výkon exekúcie... Dňa 01.06.2011 súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia. Uznesením OS Bratislava III. č.k. 36Er/1099/2011-69, zo dňa 19.7.2011, súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   zamietol   z   dôvodu,   že   výrok   exekučného   titulu   nie   je   materiálne   vykonateľný a Uznesením... zo dňa 14.10.2011, exekučné konanie zastavil....

Na základe návrhu navrhovateľa podľa § 164 O.s.p. na opravu zrejmej chyby vydal Okresný súd Bratislava III. Uznesenie 20Cb/397/1998-519, zo dňa 20.6.2011, ktorým súd opravuje výrok Rozsudku OS Bratislava III. zo dňa 31.5.2010 v prvej výrokovej vete tak, že tento výrok má správne znieť: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 33.193,92 eur s 19% úrokom z omeškania od 1.2.1997 do zaplatenia, do troch dni odo dňa právoplatnosti rozsudku“...

Dňa   7.7.2011   odporca   podal   odvolanie   proti   Opravnému   uzneseniu   zo   dňa 20.6.2011   a   tiež   odvolanie   vo   veci   samej   proti   Rozsudku   OS   Bratislava   III.   zo   dňa 31.5.2010... V podanom odvolaní... odporca poukazuje o.i. na to, že Opravným uznesením nedošlo podľa jeho názoru k oprave zrejmej nesprávnosti vo výroku rozsudku tak, ako to predpokladá ust. 164 O.s.p. ale k zmene oprávneného subjektu, a preto považuje „takýto zásah do pôvodného znenia výroku rozhodnutia formou opravného uznesenia podľa § 164 O.s.p. za vylúčený. V odvolaní proti napadnutému rozsudku pritom uvádza tie isté námietky, ako uvádzal v pôvodnom odvolaní proti Rozsudku zo dňa 31.5.2010 v znení pred opravou. O odvolaní odporcu zo dňa 7.7.2011... rozhodol odvolací Krajský súd v Bratislave Uznesením sp. zn. 2Cob/321/2011-582, 2Cob/322/2011 zo dňa 28.2.2012, tak, že

- potvrdil Uznesenie zo dňa 20.6.2011 o oprave výroku rozsudku...

- odmietol odvolanie odporcu proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 31.5.2010

Odvolací súd v odôvodňovacej časti Uznesenia zo dňa 28.2.2012... potvrdil opravné uznesenie za vecne správne a poukazom na to, že vydanie opravného uznesenia nemá za následok zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa ani potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, odvolanie odporcu odmietol ako neprípustné v zmysle § 218 ods. 1 pís. c)...

Proti   Uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.k.   2Cob/321/2011-582, 2Cob/322/2011, zo dňa 28.02.2012, podal dňa 30.03.2012 odporca dovolanie, a to proti výroku,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   prvostupňové   opravné   uznesenie   i   proti   výroku, ktorým prvostupňový súd odmietol odvolanie proti opravenému prvostupňovému rozsudku, a to z dovolacieho dôvodu podľa § 237 pís. f) O.s.p., že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom....

O   podanom   dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   Uznesením   3Obdo/27/2012-639, zo dňa 31.08.2012, tak, že

- odmietol dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti, ktorou potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o oprave zo dňa 20.6.2011 č.k. 20Cb/397/1998-519,

- zruši1 rozhodnutie odvolacieho súdu v časti, ktorou odmietol odvolanie žalovaného proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   z...   31.5.2010,   č.k.   20   Cb/397/1998-439,   a ďalej v časti, ktorou odvolací súd zmenil Uznesenie Okresného súdu Bratislava III. z 30.6.2011, č.k. 20Cb/397/1998-522, a ďalej v časti, ktorou rozhodol o trovách odvolacieho konania, a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.».

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   najvyššieho   súdu   a jeho   napadnutým rozhodnutím bolo zasiahnuté do jeho práv garantovaných ústavou a dohovorom. Sťažovateľ nesúhlasí   s právnym   názorom   dovolacieho   súdu   vysloveným   v namietanom   rozhodnutí, podľa   ktorého   odvolací   súd   bol   povinný   o odvolaní   žalovaného   proti   prvostupňovému rozsudku   v znení   opravného   uznesenia   vecne   rozhodnúť.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ v sťažnosti ponúkol túto právnu argumentáciu:

„Je v záujme právnej istoty účastníkov konania nevyhnutné, aby niekoľkokrát alebo aby o rovnakom návrhu nemohli byť vydané rozdielne rozhodnutia. Práve táto právna istota sťažovateľa ako účastníka vyššie uvedeného konania na strane navrhovateľa bola porušená Uznesením dovolacieho súdu, ktorým tento súd nariadil odvolaciemu súdu opakovane vecne rozhodnúť o odvolaní odporcu v tej istej veci iba na základe opravy zrejmej chyby v písaní výrokovej   časti   rozsudku,   hoci   odvolací   súd   preskúmal   už   prv   napadnuté   rozhodnutie prvostupňového   súdu   -   Rozsudku   sp.   zn.   20Cb/397/1998-439,   zo   dňa   31.5.2010, vychádzajúc pri vecnom preskúmaní z takého znenia výroku, aké má po oprave.

... odvolací súd správne postupoval vydaním uznesenia 2Cob/321/2011-582, zo dňa 20.6.2011, v časti, v ktorej odmietol odvolanie odporcu zo dňa 7.7.2011 a týmto postupom neodňal odporcovi možnosť konať pred súdom.... odporca predsa podal odvolanie proti Rozsudku   zo   dňa   31.5.2011,   v   ktorom   sa   bránil   zaplateniu   prisúdenej   pohľadávky s príslušenstvom a jeho vecné námietky odvolací súd riadne preskúmal. Z obsahu odvolania odporcu zo dňa 13.8.2010 i z obsahu odôvodnenia rozhodnutia o odvolaní je nepochybné, že   odvolanie   smerovalo   proti   takému   zneniu   výroku,   aký   je   v   rozsudku   po   oprave a o takomto výroku odvolací súd aj rozhodol....

Podľa § 159 ods. 2 O.s.p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov i pre všetky orgány. Ak sú teda splnené podmienky pre postup súdu podľa § 164 O.s.p. a súd vydá   opravné   uznesenie   na   opravu   zrejmej   chyby   v   právoplatnom   rozsudku,   opravné uznesenie   sa   stáva   integrálnou   súčasťou   rozsudku   a   je   potom   potrebné   v   každej prejednávanej veci zvážiť, či rozsudok po oprave je obsahom iný ako pôvodný rozsudok. Nestotožňujeme   sa   s   názorom   dovolacieho   súdu,   že   v   prejednávanej   veci   sa   výrok pôvodného rozsudku vykonaním opravy zmenil podstatným spôsobom... pretože to odporuje aj samotnému názoru dovolacieho súdu..., že opravným uznesením nenastala zmena v osobe oprávnenej na plnenie Ak teda sa oprava rozsudku týkala výlučne správneho označenia osoby oprávnenej na plnenie a touto formálnou opravou nenastala faktická zmena osoby oprávnenej na plnenie - zmena v osobe odporcu, nemožno potom tej istej osobe - odporcovi, priznávať   opakovane   právo   na   vecné   prejednanie   jeho   odvolania   už   raz   prejednaného v totožnej veci.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, rovnosť účastníkov konania a na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   článkom   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.08.2012, sp. zn. 3Obdo/27/2012-639, vo výroku II., ktorým zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v časti, ktorou odmietol odvolanie žalovaného proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava III. z 31.5.2010, č.k. 20 Cb/397/1998-439 a v časti, ktorou zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava III. z 30.06.2011, č.k. 20 Cb/397/1998- 522, a v časti, ktorou rozhodol o trovách odvolacieho konania, a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, porušené bolo.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.08.2012, sp. zn. 3Obdo/27/2012-639, vo výroku   II.,   ktorým   zrušil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v   časti,   ktorou   odmietol odvolanie   žalovaného   proti   Rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III.   z   31.5.2010,   č.k. 20 Cb/397/1998-439   a   v   časti,   ktorou   zmenil   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   III. z 30.06.2011, č.k. 20 Cb/397/1998-522, a v časti, ktorou rozhodol o trovách odvolacieho konania, a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, zrušuje a vec v rozsahu zrušenia mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   zároveň   navrhol   odklad   vykonateľnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obdo 27/2012 z 31. augusta 2012 v jeho namietanej časti z dôvodu, „aby nedošlo k neodvrátiteľnému škodlivému následku, t.j. k zásahu do práv sťažovateľa na vymoženie prisúdenej mu pohľadávky“, pretože na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 Cb 397/1998 z 31. mája 2010 v spojení s právoplatným opravným uznesením okresného súdu z 20. júna 2011 je na vymoženie   pohľadávky   sťažovateľa   vedené   exekučné   konanie   Exekútorským   úradom JUDr. R. G. Žalovaný na základe napadnutého rozhodnutia, ktorého zrušenia sa sťažovateľ podanou sťažnosťou domáha, podal návrh na zastavenie exekučného konania, o ktorom dosiaľ exekučný súd nerozhodol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods.   1   a čl.   2   ods.   3   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obdo   27/2012 z 31. augusta 2012, ktorým najvyšší súd vo výroku II zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v časti,   v ktorej   odmietol   odvolanie   žalovaného   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 20 Cb 397/1998 z 31. mája 2010, v časti, v ktorej zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn. 20 Cb 397/1998 z 30. júna 2011, a v časti, v ktorej rozhodol o trovách odvolacieho konania; a v zrušenej časti vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.  

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1.   Zo sťažnosti   vyplýva,   že   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   spočíva   v jeho   nesúhlase   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého odvolací súd odmietnutím odvolania žalovaného proti rozsudku okresného súdu (po zmene jeho výroku) odňal žalovanému možnosť konať pred súdom.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd svoj právny záver odôvodnil takto:  

«Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V prejednávanej veci však k porušenie procesných práv dovolateľa napadnutým   rozhodnutím   a konaním   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   došlo   len   v   časti odmietajúcej odvolanie žalovaného proti rozsudku....

Procesným   postupom,   ktorým   súd   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho procesných práv, je aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý odmietol odvolanie účastníka podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., hoci pre takýto postup neboli splnené podmienky. Treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že vydaním opravného uznesenia sa neruší rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ani   potvrdzujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu.   Účinkom vydania opravného uznesenia podľa § 164 O. s. p. je, že od doručenia opravného uznesenia začína znovu plynúť lehota na podanie odvolania. Až do márneho uplynutia novej odvolacej lehoty tým odpadá podmienka preto, aby sa rozsudok považoval za právoplatný. Tou je totiž skutočnosť, že už ho nemožno napadnúť odvolaním (§ 159 ods. 1). Vydaním opravného uznesenia opravovaný rozsudok tak prestáva byť aj prekážkou právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O. s. p. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že odvolací súd už raz o   odvolaní   rozhodol.   Ustanovenie   §   164   opri   stanovení   účinkov   vydania   opravného uznesenia   nerozlišuje,   či   opravované   rozhodnutie   už   nadobudlo   právoplatnosť,   či   ho nadobudlo preto, že o odvolaní už odvolací súd rozhodol alebo preto, že odvolanie vôbec nebolo   podané.   Takáto   úprava   má   zabezpečiť   právo   účastníka   podať   proti   každému rozhodnutiu odvolanie a tak dosiahnuť preskúmanie jeho správnosti v odvolacom konaní. Proti pôvodnému rozsudku podal odvolanie žalovaný a odvolací súd v odvolacom konaní preskúmal rozsudok v znení v akom existoval a bol napadnutý odvolaním pred jeho opravou. Potvrdil ho v znení v akom bol preskúmaný a napadnutý. Opravné uznesenie sa stáva   integrálnou   súčasťou   rozsudku,   čí   sa   mení   jeho   obsah   (v   prejednávanej   veci podstatným spôsobom, keďže sa oprava dotýka výroku rozsudku). Rozsudok po oprave je obsahom iný ako pôvodný rozsudok, a žalovanému nemožno uprieť právo, podať proti nemu odvolanie a tak dosiahnuť preskúmanie vecnej správnosti jeho nového znenia.

Z   uvedených   dôvodov   žiadna   prekážka   nebránila   prejednaniu   veci   v   odvolacom konaní a odvolací súd je povinný o odvolaní vecne rozhodnúť.

Tým, že odvolací súd odvolacie konanie zastavil, hoci preto nebol daný zákonný dôvod,   odňal   žalovanému   možnosť   konať   pred   súdom.   Bol   tým   naplnený   dôvod,   ktorý zakladá jak prípustnosť dovolania, tak aj jeho dôvodnosť (§ 237 písm. f/) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a O. s. p. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa § 243b O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zrušil aj výrok, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa   z 30.   júna   2011   č.   k.   20   Cb   397/1998-522,   hoci   nebol   výslovne   dovolaním napadnutý. Keďže uvedeným uznesením sa rozhodovalo o trovách konania,   je to výrok závislý na výsledku rozhodnutia o odvolaní vo veci samej. Platí to aj pre výrok o trovách odvolacieho   konania.   V   novom   rozhodnutí   rozhodne   odvolací   súd   znova   o   trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).“

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol výstižné dôvody, pre ktoré zrušil dovolaním žalovaného napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v časti, ktorou odmietol odvolanie žalovaného proti rozsudku   okresného súdu z 31. mája 2010, ako aj v časti,   ktorou   rozhodol   o trovách   prvostupňového   a odvolacieho   konania.   Najvyšší   súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere, podľa ktorého dôsledkom vydania opravného uznesenia je, že lehota na podanie odvolania proti opravovanému rozsudku začne plynúť znova. Opravovaný rozsudok   tak prestáva byť prekážkou právoplatne rozhodnutej veci. Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu vecne rozhodnúť o odvolaní žalovaného.

Podľa   §   159   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

Podľa § 164 OSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.... O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Je   potrebné   prisvedčiť   právnemu   názoru   najvyššieho   súdu   vyslovenému v napadnutom   rozhodnutí,   podľa   ktorého   opravné   uznesenie,   ktoré   sa   týka   výroku pôvodného   (opravovaného)   rozhodnutia,   má   následky   prezumované   v ustanovení   §   204 ods. 1 OSP, teda že lehota na podanie odvolania plynie znova od doručenia opravného uznesenia, avšak len v rozsahu vykonanej opravy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho   záveru, poukazujúc   na   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny. Zo   záverov dovolacieho súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   dotknutých   ustanovení   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   (v   tomto   prípade   relevantných   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku),   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   či   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   Dôvody napadnutého   rozhodnutia   nemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o jeho ústavnej neakceptovateľnosti, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že   sťažovateľ   aj   napriek   svojmu   kvalifikovanému   právnemu   zastúpeniu   v sťažnosti neodôvodnil, v čom vidí porušenie uvedeného článku ústavy, a preto je sťažnosť v tejto časti nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto časti neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom na jednej strane   a   namietaným rozhodnutím   na   strane druhej   (m. m. III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku,   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012