znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 583/2011-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. v konkurze, P., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T., a sťažnosť Ing. D. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   K 262/99   a jeho   uznesením   zo   16.   augusta   2010   a uznesením z 20. septembra 2010 a vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením zo 14. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   JUDr.   T.   D.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   P.,   spol.   s   r.   o. v konkurze, a Ing. D. M. vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 38 ods.   1   a   2   Listiny   základných   práv   a slobôd,   čl.   6   ods.   1   v spojení   s čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu o občianskych   a politických   právach   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obo   149/2010, 1   Obo   160/2010   a jeho   uznesením zo 14. decembra 2010   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2. Sťažnosť JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. v konkurze, a Ing. D. M. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

3.   Návrhu   JUDr.   T.   D.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   P.,   spol.   s   r.   o. v konkurze,   a Ing.   D.   M.   na   odloženie   vykonateľnosti   uznesenia Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obo   149/2010, 1   Obo 160/2010   zo   14.   decembra   2010 a uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   4   K 262/99   z 20. septembra   2010 n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011 doručená   sťažnosť   JUDr.   T.   D.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   P.,   spol.   s   r.   o. v konkurze   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“),   ktorou   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len   „listina“),   čl.   38   ods.   2   listiny,   čl.   6   ods.   1   v spojení   s čl. 13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických   právach (ďalej len „pakt“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „konkurzný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99 a jeho uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010, ako aj porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením zo 14. decembra 2010.

Ústavnému súdu bola zároveň 26. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. D. M. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99 a jeho uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010, ako aj porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením zo 14. decembra 2010.

Keďže   obe   sťažnosti   sa   týkajú   postupu   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu v identických konaniach a skutkovo a právne spolu súvisia, ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS   270/2011-27   z   9.   júna   2011   v záujme   hospodárnosti   konania   spojil   obe   veci sťažovateľov na spoločné konanie.

Z   obsahu   sťažností   a ich   príloh   vyplynulo,   že   krajský   súd   v konkurznom   konaní vedenom na majetok úpadcu P., spol. s r. o. v konkurze, P. (ďalej len „úpadca“), uznesením sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 zvolal na návrh veriteľa „S., a. s., B. a spol.“, schôdzu   konkurzných   veriteľov   na   20.   september   2010   s programom: „1.   Správa o doterajšej   činnosti   správcu   konkurznej   podstaty.   2.   Ustanovenie   nového   správcu konkurznej podstaty – hlasovanie. 3. Zmena veriteľského výboru.“

Proti uzneseniu konkurzného súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov podal odvolanie   sťažovateľ   v 2.   rade,   ktorý   má   v označenom   konkurznom   konaní   postavenie konkurzného veriteľa so   zistenou   pohľadávkou. V odvolaní namietal, že konkurzný súd zvolal   schôdzu   konkurzných   veriteľov   na   základe   nekvalifikovaného   návrhu   skupiny konkurzných   veriteľov   a údajných   konkurzných   veriteľov,   ktorí „v súhrne   nedosahujú zákonom kogentne predpísaný kvalifikovaný podiel najmenej 30 % zo všetkých konkurzných pohľadávok konkurzných veriteľov s hlasovacím právom“. Preto navrhol, aby odvolací súd uznesenie   konkurzného   súdu   o zvolaní schôdze   konkurzných   veriteľov   v celom   rozsahu zrušil.Konkurzný súd na pojednávaní 20. septembra 2010 ešte pred samotným otvorením schôdze konkurzných veriteľov na základe odporúčania konkurzných veriteľov, aby sa aj napriek   odvolaniu   sťažovateľa   v 2.   rade   pokračovalo   v konaní   zvolanej   schôdze konkurzných   veriteľov   podľa   §   209   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“), a po zistení, že schôdza veriteľov je uznášaniaschopná, pristúpil k prerokovaniu jednotlivých bodov jej programu. Po hlasovaní schôdze o návrhu na ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty konkurzný súd uznesením sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010 rozhodol tak, že „Súd zbavuje JUDr. T. D., advokáta, B. funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie nového správcu konkurznej podstaty ustanovuje JUDr. Ing. M. H., B. tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov dňa 20.09.2010.“.

Proti uzneseniu konkurzného súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010 podali sťažovatelia odvolanie.

Najvyšší   súd o odvolaní sťažovateľa   v 2. rade proti   uzneseniu   konkurzného súdu sp. zn.   4   K   262/99   zo 16.   augusta   2010   a odvolaniach   sťažovateľov   proti   uzneseniu konkurzného súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010 rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010 tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia konkurzného súdu potvrdil.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   namietané   rozhodnutia   krajského   súdu   sú „nepreskúmateľné,   nedostatočne   odôvodnené,   nezákonné,   arbitrárne   a neústavné“. Uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 sťažovatelia vytýkajú jeho nepreskúmateľnosť v časti, v ktorej konkurzný súd zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na základe návrhu veriteľa „S.,   a.   s...   a spol.“, pričom krajský súd túto   skupinu veriteľov bližšie nekonkretizoval (označením konkrétnych veriteľov a podielu ich pohľadávok). Podľa sťažovateľov veriteľ S., a. s., má iba nedostatočný 6,048 % podiel pohľadávok, pričom na legitímny   a kvalifikovaný   návrh   na   zvolanie   schôdze   konkurzných   veriteľov   zákon č. 328/1991 Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) vyžaduje najmenej 30 % podiel pohľadávok zo súčtu všetkých prihlásených   pohľadávok.   Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že   konkurzný   súd   nezabezpečil doručenie návrhu na zvolanie schôdze veriteľov ostatným konkurzným veriteľom, čím im odňal   právo   konať   pred   súdom   vrátane   práva   vyjadriť   sa   k predloženému   návrhu. Sťažovatelia ďalej poukázali na judikatúru najvyššieho súdu (známu aj konkurznému súdu z jeho činnosti), ako aj na relevantné ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní, v zmysle ktorých uznesenie   konkurzného   súdu   o zvolaní   schôdze   konkurzných   veriteľov   nie   je uznesením o vedení konania a proti takému uzneseniu je odvolanie prípustné.  

Vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   K 262/99   z 20.   septembra   2010 sťažovatelia   uviedli,   že   k výmene   správcu   konkurznej   podstaty   došlo   na   základe „zmanipulovaného   a nezákonného   hlasovania   schôdze   konkurzných   veriteľov... o nezákonnom   návrhu   na   nového   správcu   predloženého   veriteľom   s nekvalifikovaným podielom   konkurzných   pohľadávok“. Konkurzný   súd   namietaným   uznesením   zbavil sťažovateľa v 1. rade funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie nového správcu ustanovil JUDr. Ing. M. H. tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov na základe návrhu   predloženého   veriteľom „Fond   národného   majetku   SR“. Tento   veriteľ   má   však podľa   konkurzného   spisu   nedostatočný   iba   17,06   %   podiel   konkurzných   pohľadávok, pričom zákon o konkurze a vyrovnaní vyžaduje najmenej 30 % podiel zo súčtu všetkých prihlásených   pohľadávok.   Konkurzný   súd   na   pojednávaní   20.   septembra   2010   pred samotným hlasovaním rozhodol podľa § 10 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní tak, že „hlasovať   môžu   len   konkurzní   veritelia,   ktorých   pohľadávka   bola   zistená   a konkurzní veritelia,   ktorých   pohľadávka   bola   popretá,   len   čo   sa   týka   poradia“. V rozpore s rozhodnutím   konkurzného   súdu   o hlasovacom   práve   sa   na   hlasovaní   o návrhu   na ustanovenie nového správcu „nelegitímne a nezákonne zúčastnili a do celkových výsledkov hlasovania   boli   manipulatívne...   započítané   aj   subjekty   úplne   bez   hlasovacieho   práva“ (napríklad veriteľ „DR – Daňový úrad P.“), dokonca aj konkurzní veritelia, ktorí na tomto hlasovaní neboli prítomní (napríklad veriteľ Š. M., ktorý sa údajne zdržal hlasovania, ale v skutočnosti   sa   zástupkyňa   tohto   veriteľa   hlasovania   nezúčastnila).   Z uvedeného sťažovatelia vyvodzujú záver, že hlasovanie schôdze konkurzných veriteľov, ako aj samotné výsledky hlasovania sú „netransparentné, zmanipulované, nelegitímne a nezákonné“.

Sťažovatelia   z uvedených   dôvodov   napadli „hrubo   nezákonné   a neústavné“ rozhodnutia konkurzného súdu odvolaním, pričom najvyšší súd svojím odvolacím uznesením „neodstránil, ale vedome potvrdil a dokonal závažné bezprávie“ vykonané prvostupňovým konkurzným   súdom.   Podľa   sťažovateľov   najvyšší   súd   vo   svojom   odvolacom   rozhodnutí „nerešpektoval ani len svoju vlastnú judikatúru“, podľa ktorej pri konaní a rozhodovaní o zbavení funkcie pôvodného správcu a ustanovení nového správcu na základe hlasovania schôdze konkurzných veriteľov musí súd skúmať splnenie zákonných podmienok zvolania schôdze veriteľov, resp. prípustnosti zvolania schôdze veriteľov, jej priebeh a hlasovanie. Najvyšší   súd   zároveň „arbitrárne   ignoroval   aj   svoju   povinnosť   preskúmať   pravdivosť dôvodných,   opodstatnených   a právne   významných   odvolacích   námietok   a argumentov odvolateľov“, keď vo svojom rozhodnutí uviedol: „Ani v jednom prípade odvolanie nie je dôvodné   (aj   keby   ich   údaje   boli   pravdivé).“ Vo   vzťahu   k odôvodneniu   namietaného uznesenia najvyššieho súdu sťažovatelia ďalej uviedli:

«Odvolací   Najvyšší   súd   SR   -   v   hrubom   rozpore   so   skutočným   obsahom preskúmavaných prvostupňových uznesení - si vo svojom uznesení sp. zn. 1 Obo 149/2010 a 1 Obo 160/2010 zo 14.12.2010 hrubo arbitrárne a nepredvídateľne zmenil a prekrútil skutkové východiská a právne posúdenie skutkových východísk v prvostupňovom uznesení konkurzného   súdu,   pričom   odvolací   najvyšší   súd   si   vvfabuloval   ničím   nepodložené, neopodstatnené a nepravdivé nové dôvody zvolania schôdze konkurzných veriteľov a taktiež ničím nepodložené, neopodstatnené a nepravdivé nové dôvody zbavenia funkcie pôvodného správcu konkurznej podstaty (a následného ustanovenia nového správcu), o ktorých však v skutočnosti   nie   je   žiadna   zmienka   a   ani   len   žiadny   náznak   v   preskúmavaných prvostupňových uzneseniach konkurzného súdu...

Pritom   odvolací   Najvyšší   súd   SR   v   uznesení   zo   14.12.2010   nepodložene, neopodstatnene   a   v   rozpore   so   skutočnosťou   tvrdí   (či   presadzuje   „právny   názor“),   že prvostupňový   konkurzný   súd   údajne   zvolal   schôdzu   konkurzných   veriteľov   z   vlastného podnetu   a   iniciatívy   konkurzného   súdu   a   že   prvostupňový   konkurzný   súd   údajne   bol oprávnený zbaviť   a   zbavil funkcie   pôvodného   správcu konkurznej   podstaty (a následne ustanovil   nového   správcu)   preto,   lebo   pôvodný   správca   konkurznej   podstaty   sa   údajne „spreneveril   svojmu   poslaniu“.   Tieto   tvrdenia...   absolútne   nezodpovedajú   skutočnosti a priečia sa aj obsahu preskúmavaných prvostupňových uznesení... Odvolací Najvyšší súd SR na podporu svojho nepodloženého a nepravdivého tvrdenia... o údajnom spreneverení sa pôvodného správcu konkurznej podstaty svojmu poslaniu vo svojom uznesení... zavádzajúco a   nekonkrétne   tvrdí...   o   dôvodoch   odvolania   pôvodného   správcu,   že   v   právomoci konkurzného súdu bolo „odvolať správcu aj bez návrhu konkurzných veriteľov a dôvody jeho odvolania sú uvedené vo vyššie citovaných uzneseniach odvolacieho súdu“... Odvolací Najvyšší   súd   SR   však   v   odvolacom   uznesení...   neuviedol   (necitoval)   žiadne   reálne a konkrétne dôvody pre odvolanie správcu, ktoré by mali údajne existovať...»

Sťažovatelia tak v dôsledku postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní nemohli uplatniť svoje práva a argumenty na svoju obranu proti „nepredvídateľne protichodnému zvratu   skutkových   a právnych   tvrdení   pri   odvolacom   rozhodnutí“ v porovnaní s prvostupňovými   rozhodnutiami   konkurzného   súdu,   čím   bolo   sťažovateľom   ako účastníkom konania odňaté právo konať pred odvolacím súdom.

V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sťažovatelia   argumentovali   tvrdením,   že   najvyšší   súd „takmer   vôbec   neposudzoval (povrchne   a zhadzovačne   priam   odignoroval)   pravdivosť   odvolacích   námietok a argumentov   oboch   odvolateľov“, pričom   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu „nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a s uplatnenými odvolacími námietkami a argumentmi odvolateľov“.

Sťažovatelia namietali tiež postup krajského súdu a najvyššieho súdu v čase medzi podaním   odvolaní   a vydaním   odvolacieho   rozhodnutia,   ktorým   podľa   nich   došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tejto súvislosti uviedli, že, ako to vyplýva z obsahu odvolacieho uznesenia, najvyšší súd spojil konanie o odvolaní sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu konkurzného súdu zo 16. augusta 2010 a konanie o odvolaniach sťažovateľov proti uzneseniu konkurzného súdu z 20. septembra 2010 do jedného spoločného konania, pričom   o spojení   prebiehajúcich   konaní   sťažovateľov   neupovedomil   pred   vydaním odvolacieho rozhodnutia. Žiadny zo zainteresovaných súdov neupovedomili sťažovateľov o tom, že proti uzneseniu konkurzného súdu z 20. septembra 2010 podal odvolanie aj iný účastník konania, pričom konajúce súdy porušili zákonnú povinnosť predložiť odvolanie druhého   účastníka   sťažovateľom   na   vyjadrenie.   Z obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu vyplýva, že „Vo veci poslal podanie aj konkurzný veriteľ V., a. s.“, ktoré odvolací súd využil ako jeden z nových dôkazov, pričom však nenariadil pojednávanie ani neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k nemu. Konajúce súdy pri svojom konaní a rozhodovaní úplne zamlčali a vôbec sa nevyrovnali s podaním konkurzného veriteľa JUDr. T. P., ktoré sa týkalo podvodného postupu pri predkladaní podaní vo veci zvolania schôdze konkurzných veriteľov. Krajský súd tak podľa sťažovateľov postupoval v rozpore s ustanovením § 209a ods. 2 a § 123 OSP a odvolací súd postupoval v rozpore s ustanovením § 211 ods. 1 tretej vety a § 123 OSP. Sťažovateľ v 1. rade tiež namietal, že najvyšší súd mu neumožnil ako účastníkovi odvolacieho konania nahliadnuť do konkurzného spisu, pričom odvolací súd priamo vo svojom uznesení označil túto jeho snahu za „ďalšie obštrukcie“. Uvedeným postupom krajský súd a najvyšší súd odňali sťažovateľom ako účastníkom konania možnosť konať pred súdom v rozsahu celého predmetu spojeného spoločného konania vrátane práva vyjadriť sa k podaniam iných účastníkov konania a ku všetkým dôkazom.

Sťažovateľ v 1. rade ďalej uviedol, že krátko pred plánovaným začiatkom schôdze konkurzných   veriteľov   neformálne   osobne   informoval   konkurznú   sudkyňu,   že   skupina veriteľov, ktorá podala návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov, nemá zákonom ustanovený podiel konkurzných pohľadávok. Poukázal na to, že jedným z navrhovateľov je aj   veriteľ „Daňový   úrad   P.“, ktorý nepatrí medzi   konkurzných veriteľov,   pretože tento veriteľ si uplatnil svoju údajnú pohľadávku ako pohľadávku proti podstate a navyše je celá jeho pohľadávka popretá. Uvedené platí aj o prevažnej časti pohľadávky veriteľa S., a. s., ktorú   tento   veriteľ   nadobudol   postúpením   práve   od „Daňového   úradu   P.“. Konkurzná sudkyňa ukončila neformálnu konzultáciu so sťažovateľom v 1. rade s tým, že pojednávanie odročí   a zvolaná   schôdza   konkurzných   veriteľov   sa   neuskutoční   z dôvodu   podaného odvolania   sťažovateľa   v 2.   rade.   Na   základe   tejto   informácie   sa   sťažovateľ   v 1.   rade schôdze   konkurzných   veriteľov   nezúčastnil.   Až   dodatočne   sa   dozvedel,   že   schôdza konkurzných veriteľov sa predsa len uskutočnila. Podľa sťažovateľa v 1. rade konkurzná sudkyňa mu svojím „zmätočným postupom“ zabránila zúčastniť sa na schôdzi konkurzných veriteľov,   čím   porušila   jeho   právo   uskutočňovať   (vykonávať)   činnosť   (funkciu)   správcu konkurznej   podstaty   vrátane   práva   konať   pred   konkurzným   súdom   aj   na   schôdzi konkurzných veriteľov.

Sťažovatelia   tiež   namietali,   že   na   postup   konkurzného   súdu,   ktorý   pokračoval v konaní   zvolanej   schôdze   aj   napriek   podanému   odvolaniu   sťažovateľa   v 2.   rade   proti uzneseniu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov, neboli splnené zákonné predpoklady podľa   §   209   ods.   2   OSP.   V tejto   súvislosti   poukázali   na   diametrálne   odlišný   postup samotného konkurzného súdu,   ktorý   v iných   skutkovo   a právne porovnateľných   veciach odstúpil podané odvolania proti jeho uzneseniam o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov odvolaciemu   súdu   bez   aplikácie   §   209   ods.   2   OSP.   Na   základe   toho   konštatujú,   že konkurzný súd akceptovaním návrhu konkurzného veriteľa, aby sa pokračovalo v konaní schôdze, diskriminačne porušil princíp predvídateľnosti práva a princíp právnej istoty.

Porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi a práva na nezávislý a nestranný súd postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní sťažovatelia odôvodňovali skutočnosťou, že o jednotlivých veciach týkajúcich sa konkurzného konania na   majetok   úpadcu   nekonal   a nerozhodoval   len   terajší   odvolací   senát   1   Obo   (pôvodne očíslovaný senát 2 Obo), ale v týchto veciach rozhodovali viaceré (minimálne štyri) senáty najvyššieho   súdu,   dôkazom   čoho   sú   viaceré   konkrétne   rozhodnutia   najvyššieho   súdu v konkurznej   veci   úpadcu,   ktoré   boli   zverejnené   v obchodnom   vestníku   a na   ktoré sťažovatelia v sťažnostiach poukázali. Uvedenému preto nezodpovedá tvrdenie najvyššieho súdu,   ktorý   v namietanom   uznesení   uviedol,   že „Odvolacím   senátom,   teda   zákonnými sudcami v odvolacom konaní, od počiatku bol senát 2 Obo (od roku 2010 prečíslovaný na 1 Obo).“. Sťažovatelia tiež poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci úpadcu sp.   zn.   2   Obo   96/2009   z 9.   decembra   2009,   v ktorom   sa   uvádza: „Tak   ako   uvedený incidenčný spor v odvolacom konaní, tak isto aj túto konkurznú vec v odvolacom konaní (4K 262/99) prejednáva senát v rovnakom zložení a veci priamo súvisia, pretože incidenčný spor je vyvolaný konkurzným konaním.“ Uvedené tvrdenie je podľa sťažovateľov v hrubom rozpore   s judikatúrou   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorej   konkurzné   konania   a incidenčné konania   vyvolané   konkurzom   sú   navzájom   samostatnými   súdnymi   konaniami,   pričom incidenčný   spor   nie   je   súčasťou   konkurzného   konania. V nadväznosti   na   uvedené sťažovatelia konštatujú:

„... fakty o doterajších rozhodnutiach viacerých senátov Najvyššieho súdu SR vo veciach   tykajúcich   sa konkurzného   konania   na majetok úpadcu   P.   P.   spoločne   svedčia o skutočnosti, že terajší senát 1 Obo [pôvodne očíslovaný senát 2 Obo] si na základe svojej príslušnosti na incidenčné konanie - ktoré je (napriek jeho vyvolaniu konkurzom) navzájom samostatným   súdny   konaním   odlišným   a   oddeleným   od   konkurzného   konania   - neopodstatnene,   hrubo   nezákonne,   flagrantne   arbitrárne   a   ústavne   neakceptovateľne uzurpoval (oktrojoval) právo konať a rozhodovať v konkurznej veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a ukončenej vydaním uznesenia zo dňa 14.12.2010. Týmto Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obo 149/2010 a 1 Obo 160/2010... mimoriadne závažne porušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu   (zákonných   sudcov   súdneho   senátu)...   ale   zároveň   porušil   aj   základné   právo sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd...“

V závere sťažnosti sťažovatelia konštatujú, že vydanie napadnutých rozhodnutí bolo odmietnutím spravodlivosti a porušením ich základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ako aj základného práva sťažovateľa v 1. rade „zastávať, vykonávať a uskutočňovať povolanie a zárobkovú hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej podstaty)“ a práva sťažovateľa v 2. rade „na nerušený zákonný... priebeh... konkurzného konania   na   majetok   úpadcu   (vrátane   práva   na   zákonne   navrhnutého,   odsúhlaseného a ustanoveného správcu konkurznej podstaty) v súlade so zákonom a bez jeho narušovania účinkami   a dôsledkami   nezákonných   zásahov   vrátane   nezákonných   rozhodnutí   súdov a iných orgánov verejnej moci“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v 1. rade navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99 a jeho uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010, ako aj porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením zo 14. decembra 2010.

Sťažovateľ v 2. rade navrhol ústavnému súdu vydať nález, ktorým vysloví porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   K 262/99   a jeho   uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20.   septembra 2010, ako aj porušenie čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením zo 14. decembra 2010.

Sťažovatelia   zároveň   navrhli,   aby ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010, ako aj uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vrátil veci krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov konania.

Sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   prijal   dočasné   opatrenie,   ktorým   odloží   vykonateľnosť   uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Obo   149/2010,   1 Obo 160/2010   zo   14.   decembra   2010 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010, a to vzhľadom na skutočnosť,   že pôsobenie „celkom   zjavne   pochybne   ustanoveného   nového   správcu konkurznej podstaty“, ktorý reálne vykonáva mimoriadne závažné úkony v rámci konkurzu na   majetok   úpadcu   je   jednak „existenčne   traumatické“ pre   sťažovateľa   v 1.   rade   ako zákonne   ustanoveného   pôvodného   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu a   „mimoriadne ťaživé“ pre   sťažovateľa   v 2.   rade   ako   konkurzného   veriteľa   so   zistenou   pohľadávkou, pretože „existujú   dôvodné   obavy,   že   konanie   pochybne   ustanoveného   nového   správcu konkurznej   podstaty...   by   mohlo   byť   prioritne   prospešné   iba   pre   časť   konkurzných veriteľov... a zároveň by mohlo byť na úkor uspokojenia väčšiny konkurzných veriteľov“, vrátane sťažovateľa v 2. rade.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   ústavný   súd   zistil,   že   tieto   v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obo   149/2010, 1   Obo   160/2010   a jeho   uznesením zo 14. decembra 2010 spĺňajú náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, a zároveň nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili ich prijatiu v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie. Preto sťažnosti v tejto časti prijal na ďalšie konanie (bod 1 výroku uznesenia).

2. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99 a jeho uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010 nie je daná jeho právomoc na prerokovanie sťažností v tejto časti.

Z už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu rozhodovať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby a právnické osoby namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V danom prípade bol o ochrane označených práv sťažovateľov, k porušeniu ktorých malo   dôjsť   postupom   krajského   súdu   v označenom   konaní,   ako   aj   jeho   namietanými uzneseniami   na   základe   riadne   a včas   podaného   odvolania   oprávnený   a aj   povinný rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vylučuje právomoc ústavného súdu. Zo sťažností vyplýva, že sťažovatelia odvolanie proti označeným uzneseniam krajského súdu podali, pričom najvyšší súd ako odvolací súd o nich rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010 tak, že odvolaním napadnuté uznesenia krajského súdu potvrdil.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99 a jeho uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010, pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok svojej právomoci.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   uvádza,   že   v prípade   sťažovateľa   v 1.   rade   prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 zo   16.   augusta   2010   aj   ako podanej   zjavne neoprávnenou   osobou.   Správca konkurznej podstaty nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale je len osobou na konaní zúčastnenou. V postavení účastníka konania je správca len v prípade, ak ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie, pričom mu patrí aj právo opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zbavený funkcie správcu (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obo 109/2001 zo 14. mája 2001). Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľovi v 1. rade z jeho procesného postavenia v rámci konkurzu   nevyplýva   oprávnenie   podať   proti   uzneseniu   o zvolaní   schôdze   konkurzných veriteľov opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ v 1. rade ani nepodal.  

3. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa   rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal   pre   sťažovateľa   väčšiu   ujmu,   než   aká   môže   vzniknúť   iným   osobám   pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva   alebo   slobody,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Po   posúdení   návrhu   sťažovateľov   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení   a jeho dôvodov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   v danom   prípade   nie   sú   splnené   podmienky na odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu. Predovšetkým sťažovatelia nijako nepreukázali tvrdenia o existencii dôvodnej obavy, že konanie   ustanoveného   nového   správcu   konkurznej   podstaty   by   zvýhodňovalo   časť konkurzných veriteľov na úkor uspokojenia väčšiny veriteľov. V zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní správca konkurznej podstaty je povinný pri výkone svojej funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd. Z tohto aspektu je preto zákonná ochrana veriteľov dostatočná. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľov akcentuje aj verejný záujem na plynulom priebehu namietaného konkurzného konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia neosvedčili skutočnosti odôvodňujúce rozhodnutie o dočasnom opatrení, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011