znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 582/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   S.,   t.   č.   vo   väzbe,   právne   zastúpeného advokátom JUDr. M. K., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Prešove č. k. 5 Tpo 1004/2012-130 z 9. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2012 doručená sťažnosť M. M., S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tpo 1004/2012-130 z 9. októbra 2012.  

Zo sťažnosti vyplýva:«Sťažovateľ   bol   uznesením   Okresného   súdu   Humenné   zo   dňa   18.3.2012   sp.   zn. 0Tp 13/ 2012 podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. vzatý do väzby.

Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 11.4.2012 sp. zn 6Tpo 2/2012 ponechal sťažovateľa vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por..

Podaním   zo   dňa   10.8.2012   sťažovateľ   požiadal   Okresnú   prokuratúru   v H. o prepustenie   na   slobodu.   Pretože   jeho   žiadosti   nebolo   vyhovené,   vec   bola   postúpená Okresnému   súdu   v   Humennom.   Prijatie   sťažovateľovej   žiadosti   vzbudzuje   určité pochybnosti, pretože dátum prevzatia je bez ďalšieho vysvetlenia upravovaný.

Na   základe   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   Okresný   súd Humenné uznesením zo dňa 19.9.2012 sp. zn.: 0TP 13/2012 obvineného prepustil z väzby na slobodu.

Súčasne podľa § 76 ods. 3 Tr. por. zamietol návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby....

Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 9.10.2012 č. k. 5 Tpo 1004/2012-130- podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. na podklade sťažnosti okresného prokurátora zrušil uznesenie Okresného súdu Humenné sp. zn. 0 Tp 13/2012 zo dňa 19.9.2012 v celom rozsahu. Podľa   §   79   ods.   3   Tr.   por.   žiadosť   M.   M.,   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) o prepustenie z väzby zamietol.

Podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. písomný sľub sťažovateľa, ako náhradu za väzbu neprijal.

Podľa § 76 ods. 3 Tr. por. predĺžil lehotu väzby u sťažovateľa do 16.2.2013.... Postup okresnej prokuratúry pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa a je v rozpore s ustanovením § 2 ods. 6 druhá veta Tr. por. a § 79 ods. 3 Tr. por.

V zmysle § 2 ods. 6 veta druhá Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene. Citované zákonné ustanovenie zakotvuje zásadu prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí, z ktorej vyplýva povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu vo veciach, v ktorých je obvinený stíhaný väzobné, konať a rozhodnúť prednostne pred vecami, v ktorých sú obvinení na slobode,   a   to   čo   s   najväčším   urýchlením,   samozrejme   v   súlade   s   náležitým   zistením skutkového stavu.

Podľa   ustanovenia   §   79   ods.   3   Tr.   por.   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom, konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že v prípravnom konaní   má   aj   prokurátor   povinnosť   rozhodnúť   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   čo najrýchlejšie....

Z   hľadiska   dodržania   požiadavky   rýchlosti   rozhodovania   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu možno nepochybne konštatovať, že okresná prokuratúra postupovala ústavne a zákonne neakceptovateľným spôsobom, čo má za následok porušenie práva sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a nepochybne i porušenie ustanovení § 2 ods. 6 Tr. por. a § 79 ods. 3 Tr. por.. Neexistoval   žiaden   objektívny   dôvod,   či   prekážka   brániace   prokurátorovi   preskúmať dôvodnosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v primeranej lehote.

Z celkovej doby trvania konania o žiadosti sťažovateľa, už samotný čas spotrebovaný na okresnej prokuratúre v trvaní cca 30 dní vybočuje z lehôt, ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva považuje za zodpovedajúce a prijateľné. Takýto postup nemožno považovať za urýchlený v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru i § 2 ods. 6 veta druhá   Tr.   por.,   a   už   vôbec   nie   za   taký,   ktorý   by   zodpovedal   pojmu   „bez   meškania“ ustanoveného v § 79 ods. 3 Tr. por.....

Krajský súd v Prešove v napadnutom uznesení sa neriadil dôsledne... zákonnými ustanoveniami a publikovanými rozhodnutiami súdov, vrátane Ústavného súdu tak, ako to urobil okresný súd.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Krajský   súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5Tpo   1004/2012   porušil základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu uvedené v čl.   17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 9.10.2012 č. k. 5Tpo 1004/2012-130- zrušuje.

Prepúšťa sťažovateľa ihneď na slobodu. Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je   Krajský   súd v Prešove povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodu, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že krajský súd nedostatočne vyhodnotil okolnosti, ktoré odôvodňovali vyhovenie jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. „ skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým   všeobecným   súdom.   Na   tento   účel   im   patrí   preskúmať   všetky   okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimky   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody a uviesť   ich   v   rozhodnutiach   o   väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených v týchto   rozhodnutiach   (prípadne   aj   na   základe   nesporných   skutočností   uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Krajský súd okrem iného v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol:„Taktiež bola splnená aj podmienka uvedená v § 76 ods. 2 Tr. poriadku, podľa ktorého   ustanovenia   základná   lehota   väzby   v   prípravnom   konaní   je   sedem   mesiacov a prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty,   ak   nepodá   najmenej   20   pracovných   dni   pred   jej   uplynutím   obžalobu,   návrh na schválenie   dohody   o   vine   a   treste   alebo   sudcovi   pre   prípravné   konanie   návrh na predĺženie tejto lehoty.

Z   predloženého   spisu   plynie,   že   lehota   väzby   začala   u   obvineného   plynúť   dňa 16.03.2012, čo je konštatované už vyššie, a teda základná lehota väzby v trvaní sedem mesiacov uplynie dňa 16.10.2012. Návrh na predĺženie lehoty väzby u obvineného M. M. bol podaný prokurátorom dňa 10.09.2012, t. j. 25 pracovných dní pred uplynutím základnej lehoty väzby, ktoré zistenie odôvodňuje vyhodnotiť podanie návrhu prokurátorom včas. S   poukazom   na   tieto   zistenia   sťažnostný   súd   vyvodil   záver   o   splnení   formálno- procesných podmienok pre rozhodovanie o väzbe.

V ďalšom sa sťažnostný súd zaoberal materiálnymi podmienkami väzby, ktoré sú vymedzené v § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. poriadku, keďže z uvedených dôvodov bol obv. M. M. vzatý do väzby.

Sudca   pre   prípravné   konanie   v   napadnutom   uznesení   vyslovil   záver,   že   doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutok, pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky vyššie špecifikovanej trestnej činnosti, pričom existuje dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený M. M., a konkrétne okolnosti, ktoré odôvodňujú existenciu dôvodov ďalšieho trvania väzby obvineného v zmysle uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Tpo/2/2012 zo dňa 11.04.2012, naďalej trvajú....

...   chronológia   vykonávaných   úkonov   preukazuje,   že   vyšetrovanie   je   vedené s osobitnou   starostlivosťou,   keďže   vyšetrovateľ   vykonával   úkony   priebežne,   pričom obvinený M. L. navrhol prostredníctvom svojho obhajcu jeho vec vylúčiť na samostatné konanie dňa 25.6.2012 práve z dôvodu, že vyšetrovanie veci obv. M. M. bráni ukončeniu vyšetrovania v jeho veci, keďže sa vedie spoločné konanie. Aj táto skutočnosť poukazuje na to, že obv. M. M. svojím postojom po tom, čo bolo o ním vznesenej námietke voči osobe jedného zo znalcov pribratých do konania, právoplatne rozhodnuté, predĺžil vyšetrovanie v danej veci. Sťažnostný súd s poukazom na procesný postup vyšetrovateľa a prokurátora vo vzťahu k vznesenej námietke voči osobe znalca totiž zastáva názor, že obvinený nie je osobou, ktorá by mala právo vyberať si znalca, ktorý bude vyšetrovať jeho duševný stav, a preto po rozhodnutí o ním vznesenej námietke sa mal podrobiť znaleckému vyšetreniu. Ak tak   neurobil,   vlastným   postojom   predĺžil   vyšetrovanie   vo   veci,   pretože   podľa   orgánov činných   v   trestnom   konám   vyšetrenie   jeho   duševného   stavu   je   podstatnou   okolnosťou dôležitou pre objasnenie skutkového stavu veci, najmä pokiaľ je obvinený trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin z kategórie drogových trestných činov, ktorá povinnosť vyplýva z ustan.   §   2   ods.   10   Tr.   poriadku.   Preto   predĺženie   vyšetrovania   v dôsledku správania obvineného nemožno pripísať na vrub orgánov činných v trestnom konaní....

... Sudca pre prípravné konanie totiž nevzal do úvahy tú skutočnosť, že prokurátor spolu so žiadosťou obvineného o prepustenie z väzby predložil aj návrh na predĺženie lehoty väzby,   o   ktorom   rozhodnuté   bolo.   Podľa   názoru   sťažnostného   súdu   za   nečinnosť prokurátora   v   konaní   o   väzbe   by   sa   mohla   posúdiť   uvedená   doba   od   15.8.2012   do 10.9.2012   iba   vtedy,   ak   by   prokurátor   predložil   súdu   žiadosť   obvineného   spolu   s jeho stanoviskom,   že   žiadosti   obvineného   nevyhovuje.   Táto   situácia   však   nenastala,   keďže prokurátor v rámci výkonu dozoru nad prípravným   konaním   usúdil,   že podá návrh na predĺženie lehoty väzby, v dôsledku ktorého úkonu musel preskúmať doposiaľ zaobstaranú dôkaznú situáciu a posúdiť zákonnú dôvodnosť ďalšieho trvania väzby obvineného.... S poukazom na uvedené zistenia sťažnostný súd uzavrel, že zákonné podmienky pre predĺženie   lehoty   väzby   u   obvineného   M.   M.   sú   splnené   v   rozsahu   požadovanom navrhovateľom. Ak sa berie do úvahy to, že bude nutné pristúpiť k vyšetreniu duševného stavu obvineného pozorovaním v ústave, čo je tiež jednou z možností zaobstarať dôkaz, je potrebné prihliadať na čas, ktorý si vyžaduje takéto vyšetrenie duševného stavu, a v rámci toho   posudzovať   dobu   predĺženia   lehoty   väzby.   S   poukazom   na   uvedené   preto   návrh prokurátora predĺžiť lehotu väzby do 16.02.2013 je akceptovateľným a zodpovedajúcim tomuto štádiu vyšetrovania, pričom treba mať na zreteli i povinnosť vyplývajúcu z § 76 ods. 2   Tr.   poriadku   podať   obžalobu   najmenej   dvadsať   pracovných   dní   pred   uplynutím základnej lehoty väzby alebo predĺženej lehoty väzby.

V podstate z týchto dôvodov sťažnostný súd sťažnosť prokurátora vyhodnotil ako dôvodnú a na jej podklade zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a rozhodol sám tak, že žiadosť obvineného o prepustenie z väzby zamietol a vyhovel návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby do 16.02.2013.“

Ústavný súd považuje dôvody uvedené krajským súdom za dostatočné v rozsahu uplatnených námietok sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu je dostatočne zdôvodnené, nie je svojvoľné ani arbitrárne.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta nielen porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ale aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pre počiatočné štádium väzby postačuje existencia, resp. trvanie dôvodného podozrenia,   že   zadržaná   osoba   spáchala   trestný   čin,   pretože   práve   toto   sa   považuje za conditio   sine   qua   non   zákonnosti   väzby.   Po   uplynutí   určitého   času   však   splnenie   tejto podmienky nestačí a treba zisťovať, či sú dané aj iné dôvody ospravedlňujúce pozbavenie slobody a či sú relevantné a dostačujúce. Môže ísť o dôvody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm.   c)   dohovoru,   alebo   tie,   ktoré   vyplývajú   z   vnútroštátneho   zákonodarstva   (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   v   podstate   namieta   nedostatok   dôvodnej   obavy z pokračovania   v   trestnej   činnosti,   je   už   na   prvý   pohľad   zrejmé,   že   na   základe   týchto sťažnostných tvrdení v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012