znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 582/2011-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť K. N., B., t. č. vo väzbe B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu Bratislava IV č. k. 3 T 168/2011-597 z 27. októbra 2011 a č. k. 3 T 168/2011-602 z 27. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2011   doručená   sťažnosť   K.   N.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 T 168/2011-597 z 27. októbra 2011 a č. k. 3 T 168/2011-602 z 27. októbra 2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre   prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   v jednočinnom   súbehu   s prečinom krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Pre tieto trestné činy prokurátor Okresnej prokuratúry   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   podal   26. októbra   2011   na sťažovateľa obžalobu.

Po podaní obžaloby okresný súd uznesením č. k. 3 T 168/2011-597 z 27. októbra 2011 rozhodol podľa § 241 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   o tom,   že   trestnú   vec sťažovateľa   postupuje   na   prerokovanie   a rozhodnutie   miestne   príslušnému   Okresnému súdu Bratislava   I.   Zároveň   v ten   istý   deň,   t.   j.   27.   októbra   2011   uznesením   č.   k. 3 T 168/2011-602   podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku   s poukazom   na   §   79   ods.   2 Trestného poriadku okresný súd rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby, pretože dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvali.

Podľa   názoru   sťažovateľa   týmito   rozhodnutiami   okresný   súd   porušil   jeho   právo na „spravodlivý súdny proces“, pretože «OS BA IV sa po tom, čo rozhodol o postúpení spisu na OS BA I, nemal „ex post“ zaoberať a rozhodovať o uznesení trvania dôvodov väzby... z dôvodu porušenia kauzálneho nexusu a týmto vykonal nenapraviteľnú procesnú chybu, ktorá nespadá do rozhodovacej právomoci procesne nadradeného KS BA alebo NS SR. Táto procesná chyba je nesporne zjavná v uznesení č. k. 3 T/168/2011-602-603!».Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   po   rozhodnutí   o postúpení   trestnej   veci   inému   – miestne príslušnému súdu – okresný súd už nemohol vo veci konať, a preto rozhodnutie, ktoré   podľa   čísla   listov   v súdnom   spise   bolo   vydané   neskôr   (rozhodnutie   o ponechaní sťažovateľa vo väzbe), je nezákonné.

Vzhľadom   na   uvedené   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   označenými   rozhodnutiami okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a z tohto dôvodu   požaduje svoje prepustenie z väzby na slobodu a zaplatenie „škody“ v sume 5 000 €.

Zároveň   sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní vedenom pred ústavným súdom.

Ústavnému súdu bola 5. decembra 2011 doručená znova tá istá sťažnosť sťažovateľa spolu s časťou tých istých príloh, preto ju ústavný súd nepovažoval za doplnenie podania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uzneseniami okresného   súdu   č.   k.   3   T   168/2011-597   z 27.   októbra   2011   a č.   k.   3   T   168/2011-602 z 27. októbra   2011   tým,   že   okresný   súd   podľa   zoradenia   súdneho   spisu   skorším rozhodnutím   rozhodol   o postúpení   trestnej   veci   sťažovateľa   miestne   príslušnému Okresnému súdu Bratislava I a následne neskorším rozhodnutím (podľa čísla listov súdneho spisu)   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však po rozhodnutí o postúpení veci okresný súd už nemohol vykonávať ďalšie úkony, a teda ani rozhodovať o jeho osobnej slobode – väzbe.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   už   viackrát   vo   svojej   judikatúre   uviedol,   že   vzhľadom   na   princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom okresného súdu sťažovateľ namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Zo samotných napadnutých uznesení okresného súdu vyplýva, že proti obom týmto rozhodnutiam bola prípustná sťažnosť, o ktorej by rozhodoval druhostupňový súd.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania tak postupu, ako aj rozhodnutí okresného súdu vydaných 27. októbra 2011 v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3   T   168/2011   využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a   to   sťažnosti. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti by bolo povinnosťou krajského súdu v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu, ako   aj   k   postupu,   ktorý   ich   vydaniu   predchádzal,   v   podstate   vyrovnať sa   s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené (najmä vzhľadom na citované zákonné ustanovenie) ústavný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd „vykonal nenapraviteľnú procesnú chybu, ktorá nespadá do rozhodovacej právomoci procesne nadradeného KS BA alebo NS SR“.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Navyše   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením,   ktorým   malo   byť   zasiahnuté do sťažovateľovho základného práva, je uznesenie o jeho ďalšom ponechaní vo väzbe aj po podaní obžaloby. Vyplýva to predovšetkým z formulácie sťažovateľa: „Táto procesná chyba je nesporne zjavná v uznesení č. k. 3 T 168/2011-602-603!“

Takéto rozhodnutie je v zmysle ustanovení § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe, t. j. rozhodnutím o osobnej slobode.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   konštatoval   (napr. I. ÚS 100/04,   III.   ÚS   135/04,   II.   ÚS   151/09),   že   ide   o   všeobecné   ustanovenie,   ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   o   osobnej   slobode,   a   nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ teda namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu, ktorým rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy vecne nevzťahuje.   Pretože   neexistuje   žiadna   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím okresného súdu o väzbe a namietaným porušením označeného článku ústavy, je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnenou, a preto ju ústavný súd mohol odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z toho dôvodu.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať   o jeho   ďalších   požiadavkách,   rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011