znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 581/2020-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020 v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátkou Mgr. Petrou Hrubovou, Mierové námestie 93, Ilava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 20 C 5/2017 z 12. septembra 2018, postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 219/2018 z 29. januára 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 151/2019 z 29. júna 2020 a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť

a

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 C 5/2017 z 12. septembra 2018 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 219/2018 z 29. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 151/2019 z 29. júna 2020 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že sa žalobou podanou na okresnom súde domáhali určenia, že sú vlastníkmi pozemkov registra „C“ p. č. a p. č. v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛ vytvorených geometrickým plánom č. z 18. augusta 2016 zhotoveným spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „geometrický plán“). Okresný súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľov zamietol s odôvodnením, že o pozemkoch už bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 1018/99 zo 17. marca 2003 (právoplatný 4. apríla 2003), teda ide o vec už rozhodnutú.

Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že „S uvedenými závermi súdu sa nestotožnili...“ a podali dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

3. Porušenie práv sťažovatelia prezentujú tým, že konajúce súdy nenariadili v ich právnej veci pojednávanie, na ktorom by mali možnosť dokázať svoje tvrdenia o duplicitnom vlastníctve sporných pozemkov. Podľa názoru sťažovateľov vo svojom návrhu relevantným spôsobom spochybnili vlastníctvo žalovaných, s čím sa všeobecné súdy riadne nevysporiadali. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na geometrický plán, podľa ktorého sporné parcely nevznikli výlučne z parciel registra „E“ č. a č. (o vlastníctve ktorých bolo rozhodnuté v predchádzajúcom konaní), ako to bolo konštatované okresným súdom a potvrdené krajským súdom. Na preukázanie svojich tvrdení sťažovatelia predložili najvyššiemu súdu ďalší znalecký posudok č. 4/2019 zo 7. mája 2019 znalca Ing. Mateja Sýkoru, pričom uviedli, že „Uvedené skutočnosti súdy vôbec nebrali do úvahy. Jednak sa tieto skutočnosti mali preukázať vytýčením pojednávania a právom sťažovateľov použiť ďalšie procesné prostriedky procesnej obrany a útoku, a jednak tým, že by súdy vykonali dôkazy zákonným spôsobom a nie svojvôľou, ktorá bola v tomto prípade súdmi aplikovaná. Uvedený argument jednoznačne preukazuje, že sa nejednalo o res iudicata.“.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľov... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľov na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Trenčín č. k. 20C/5/2017, postupom Krajského súdu Trenčín č. k. 6Co/219/2018 a postupom Najvyššieho súdu SR č. k 3Cdo/151/2019 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 20C/5/2017 zo dňa 12.09.2018, Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. k. 6Co/219/2018 zo dňa 29.01.2019 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo/l 51/2019 zo dňa 29.06.2020 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3.Okresný súd Trenčín, Krajský súd Trenčín, Najvyšší súd SR sú povinní sťažovateľom... uhradiť spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia...“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

9. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III. Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci ⬛⬛⬛⬛ ústavným súdom

12. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tvrdia, že všeobecné súdy zamietnutím ich žaloby o určenie vlastníckeho práva porušili ich právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a tiež právo na opravný prostriedok (čl. 13 dohovoru). Porušenie označených práv tiež odôvodnili tvrdením o nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

III.1 K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu

13. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku okresného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

14. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti uzneseniu okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľov podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.Sťažovatelia síce namietali postup a uznesenie okresného súdu, ale samotné uznesenie k ústavnej sťažnosti nepriložili. Ústavný súd sťažovateľov nevyzýval na odstránenie uvedeného nedostatku vzhľadom na nedostatok prieskumnej právomoci vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, ako aj na argumentáciu uplatnenú v ústavnej sťažnosti.

III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

15. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd so zreteľom na sťažovateľmi uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavnú sťažnosť je potrebné aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie ústavným súdom podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.

16. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti predniesli argumenty totožné s námietkami uplatnenými v odvolacom, ale aj dovolacom konaní (namietali najmä, že nebolo nariadené pojednávanie a vykonané dokazovanie výsluchom žalobcov – sťažovateľov).

17. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení (hoci ním dovolanie sťažovateľov odmietol) námietkou sťažovateľov o nemožnosti využiť prostriedky procesnej obrany a procesného útoku v bodoch 12 až 13 odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavne udržateľným spôsobom zaoberal.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov smerujúcu k nenariadeniu pojednávania, najvyšší súd na ňu reagoval v bode 11 poukazom na § 385 Civilného sporového poriadku a jeho aplikáciou na prípad sťažovateľov.

18. Berúc do úvahy závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom opakovane predostierajú argumenty, ktoré už boli najvyšším súdom riadne vyriešené. Pokiaľ teda ide o namietané porušenie práv sťažovateľov, ústavnoprávna ochrana (čl. 127 ods. 1 ústavy) im bola poskytnutá.

III.3 K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu

19. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého posúdenie podmienok dovolacieho konania patrí v zásade do právomoci dovolacieho súdu (m. m. II. ÚS 324/2010, I. ÚS 593/2017). Ústavný súd rešpektuje záver najvyššieho súdu, že nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých sťažovateľmi, naviac v prípade, že toto súdy nižších inštancií riadne odôvodnili, nespôsobuje vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, takže nezakladá automaticky prípustnosť dovolania (body 16 a 17 napadnutého uznesenia).

20. Bez potreby citovania jednotlivých častí odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov odmietol. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal uznesenia okresného súdu a krajského súdu a ich odôvodnenia v nadväznosti na sťažovateľmi uplatnené dovolacie dôvody a tieto riadne vyhodnotil.

Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).

21. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (m. m. II. ÚS 465/2017).

22. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať odmietnutie dovolania sťažovateľov za zjavne arbitrárne alebo ústavne neudržateľné. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

23. Nad rámec uvedených záverov vo vzťahu k napadnutým uzneseniam ústavný súd považuje za potrebné dodať, že krajský súd, ako aj najvyšší súd zrozumiteľným a ústavne udržateľným spôsobom zhrnuli v odôvodneniach napadnutých uznesení, ktoré skutočnosti považovali za významné z hľadiska zachovania právnej istoty, a rovnakým spôsobom sa vysporiadali aj s tvrdeniami sťažovateľov uvedenými v návrhu na určenie vlastníctva.

24. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv, ústavnú sťažnosť z dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. a) a g) zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu