znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 580/2013-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   A.   S.,   B.,   ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 173/2012 z 31. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 173/2012 z 31. januára 2013 a žiada vydať tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 2 Cdo 173/2012 zo dňa 31. 1. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako súčasť ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Uznesenie   porušovateľa   –   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.: 2 Cdo 173/2012 zo dňa 31. 1. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie   vo   výške   3.000   EUR   (slovom:   dvetisíc   eur)   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 EUR... do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa...“

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti,   jej   príloh   a   obsahu   spisu   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 21/2008, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o podanej sťažnosti, sťažovateľ je ako žalobca účastníkom konania vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   21/2008,   v   ktorom   sa   domáha   proti manželom E. M. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a PhDr. B. M. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) vydania rozsudku, ktorým bude žalovaným v 1. a 2. rade uložená povinnosť vypratať päťizbový byt o rozlohe 144 m2 na druhom poschodí bytového domu na... v B. (ďalej len „byt“). Sťažovateľ v konaní tvrdil, že žalovaní v 1. a 2. rade obývajú byt bez právneho dôvodu po tom, čo im bol vypovedaný jeho nájom a uplynula výpovedná lehota.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   21/2008-109   zo   17.   augusta   2009   žalobu sťažovateľa zamietol.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 Co 20/2010-131 z 30. marca 2010 rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 21/2008-109 zo 17. augusta 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   21/2008-165   z   9.   decembra   2010   žalobe sťažovateľa vyhovel a uložil žalovaným v 1. a 2. rade byt vypratať do 30 dní od pridelenia bytovej náhrady žalovaným.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   Co   167/2011-188   z   12.   mája   2011   rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 21/2008-165 z 9. decembra 2010 ako vecne správny potvrdil, avšak súčasne proti rozsudku pripustil dovolanie na vyriešenie otázky zásadného právneho významu, a to, „či v prípade spoločného nájmu bytu manželmi je výpoveď z nájmu bytu riadne doručená obom   spoločným   nájomcom – manželom,   ak   zásielku obsahujúcu   túto výpoveď adresovanú obom manželom prevezme iba jeden z manželov, ktorý druhého s jej obsahom   oboznámil“.   V   rozhodovanej   veci   totiž   sťažovateľ   vypovedal   nájom   bytu výpoveďou, v záhlaví ktorej uviedol oboch žalovaných a obaja žalovaní boli uvedení ako adresáti aj na podacom lístku tejto zásielky, avšak zásielku prevzala iba žalovaná v 1. rade (a následne na výpoveď reagovali nesúhlasným listom obaja žalovaní, ktorí ho aj podpísali).

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   173/2012   z   31.   januára   2013   rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 167/2011-188 z 12. mája 2011 a rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 21/2008-165 z 9. decembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, dovolanie žalovaných v 1. a 2. rade   považoval   za   včas   podané   (hoci   z   dôvodu   nečitateľnosti   podacej   pečiatky   pošty a neexistencie dokladu o odovzdaní dovolania na poštovú prepravu nebol ustálený deň jeho podania)   s   odôvodnením,   že „v   pochybnostiach“ je   potrebné   postupovať „v   prospech účastníka konania“. Pri riešení otázky zásadného právneho významu najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého výpoveď z nájmu bytu musí prenajímateľ doručiť obom manželom – spoločným nájomcom bytu – osobitne, pretože inak nemôže vyvolať zánik nájmu bytu, pričom je nerozhodné, či jeden z manželov s výpoveďou druhého manžela oboznámil.Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 173/2012   z   31.   januára   2013   jednak   tým,   že   najvyšší   súd   meritórne   dovolanie prerokoval napriek tomu, že bolo podané oneskorene, resp. nebolo preukázané, že bolo podané včas, a jednak tým, že svoj právny názor na včasnosť podania dovolania a ani na otázku   zásadného   právneho   významu   dostatočne   neodôvodnil.   Dovolanie   datované 11. júla 2011 bolo doručené okresnému súdu 20. júla 2011; rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 167/2011-188   z   12.   mája   2011   nadobudol   právoplatnosť   14.   júna   2011,   a   teda posledným dňom na podanie dovolania bol 14. júl 2011. Dovolací súd po zistení, že podacia pečiatka pošty na obálke dovolania je nečitateľná, prostredníctvom okresného súdu vyzval právneho   zástupcu   žalovaných   na   predloženie   podacieho   lístka   zásielky.   Ten   však odpovedal, že zásielka nebola podaná so službou doporučene, ale „obyčajne“, podací lístok preto k dispozícii nemá, pričom uviedol, že zásielku podal pravdepodobne 13. júla 2011 a poštovú   podaciu   knihu   nepredložil.   Najvyšší   súd   sa   pri   závere   o   včasnosti   dovolania obmedzil iba na konštatovanie „v pochybnostiach v prospech účastníka konania“. Takéto posúdenie   včasnosti   dovolania   považuje   sťažovateľ   v   právnom   štáte   za   neprípustné a porušujúce   základné   princípy   konania,   obzvlášť   v   prípade   mimoriadneho   opravného prostriedku smerujúceho proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, keď takýto postup súdu narúša   právnu   istotu,   a   preto   podmienky   dovolania   musia   byť   vykladané   reštriktívne. Lehota   na   podanie   dovolania   je   lehotou   zákonnou   a   jej   zmeškanie   nemožno   odpustiť. Použitá zásada „v pochybnostiach v prospech účastníka konania“ nevyplýva z právneho poriadku. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd svoj právny názor na otázku včasnosti podania dovolania a na otázku zásadného právneho významu dostatočne neodôvodnil, stalo sa tak z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje dostatočné, presvedčivé a logické zdôvodnenie   záverov,   ku   ktorým   najvyšší   súd   dospel.   Z   rozhodnutia   vyplýva,   že   sa nevysporiadal so skutočnosťou, že podstatou otázky zásadného právneho významu bolo posúdenie   situácie,   keď   je   zásielka   obsahujúca   výpoveď   z   nájmu   adresovaná   obom spoločným nájomcom bytu (a nie iba jednému z nich).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 173/2012 z 31. januára 2013 jednak tým, že najvyšší súd meritórne dovolanie prerokoval napriek tomu, že bolo podané oneskorene, resp.   nebolo   preukázané,   že   bolo   podané   včas,   a   jednak   tým,   že   svoj   právny   názor na včasnosť podania dovolania a ani na otázku zásadného právneho významu dostatočne neodôvodnil.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Cdo 173/2012 z 31. januára 2013 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podali včas (pozn.: v pochybnostiach v prospech účastníka konania) účastníci konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.)   zastúpení   advokátom   (§   241   ods.   1   O.   s.   p.)   proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné....

V   prejednávanej   veci   odvolací   súd   považoval   za   otázku   zásadného   právneho významu otázku, či v prípade spoločného nájmu bytu manželmi je výpoveď z nájmu bytu riadne doručená obom   spoločným   nájomcom – manželom,   ak   zásielku obsahujúcu   túto výpoveď adresovanú obom manželom prevezme iba jeden z manželov, ktorý druhého s jej obsahom oboznámil.

Teda v danej veci je predmetom prieskumu dovolacieho súdu správnosť vyriešenia otázky   odvolacím   súdom,   či   v   prípade   doručenia   výpovede   len   jednému   z   manželov (spoločnému   nájomcovi),   ktorý   druhého   manžela   o   tejto   skutočnosti   (resp.   o   obsahu výpovede) informuje,   možno   považovať   za   riadne   doručenie   výpovede   obom   spoločným nájomcom (manželom).

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa viazaný právnym názorom nadriadeného súdu   dospeli   k   záveru   (s   poukazom   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky z 18. decembra 2001 sp. zn. 26 Cdo 2357/2000), že v danom prípade možno považovať výpoveď z nájmu bytu riadne doručenú obom manželom. Odvolací súd zároveň uviedol, že s doterajšou judikatúrou sa nestotožňuje.

Tu dovolací súd uvádza, že po preskúmaní veci dospel k záveru, že s predmetným právnym názorom sa stotožniť nemožno. Zároveň dovolací súd zvýrazňuje, že nevidí dôvod na odklon od ustálenej judikatúry....

Právo spoločného nájmu bytu manželmi je spoločným nájmom osobitného druhu, ktorý sa vyznačuje nedielnosťou. Výpoveď z nájmu bytu musí prenajímateľ doručiť obidvom manželom. Výpovedi prenajímateľa, ktorá smeruje len voči jednému z manželov, nemožno priznať právnu relevanciu; v takom prípade nemožno uvažovať ani o prípadnej neplatnosti tohto právneho úkonu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2004 sp. zn. 2 Cdo 137/2003 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR z roku 2006 pod poradovým číslom 54/2006, s. 17).

Zánik nájmu bytu v zmysle ustanovenia § 710 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka nemôže   nastať   v   prípade,   ak   kumulatívne   a/   neexistuje   výpoveď   z   nájmu   bytu   ako jednostranný,   adresný   hmotnoprávny   úkon   prenajímateľa   voči   nájomcovi   a   b/   ak   túto výpoveď   prenajímateľ   nedoručí   nájomcovi,   príp.   spoločným   nájomcom   osobitne.   Len v takom prípade sa môže nájomca domáhať na príslušnom súde neplatnosti výpovede podľa §   711   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 24. októbra 2005 sp. zn. 2 Cdo 17/2005 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR z roku 2006 pod poradovým číslom 58/2006, s. 38).

V tejto súvislosti dovolací súd pre úplnosť dodáva, že k rovnakému záveru dospel Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   aj   vo   svojich   ďalších   rozhodnutiach   a   to   napr. v rozhodnutí   z   27.   januára   2010   sp.   zn.   5   Cdo   211/2008,   z   11.   augusta   2011   sp.   zn. 3 Cdo 44/2011, z 1. októbra 2011 sp. zn. 3 M Cdo 4/2011 (ZSP 44/2011). To znamená, že ak výpoveď z nájmu bytu nebola doručená obom manželom osobitne, nemožno výpovedi prenajímateľa,   priznať   právnu   relevanciu.   Výpoveď   doručená   len   jednému   z   manželov, nemôže totiž vyvolať zánik nájomného vzťahu; v takom prípade aplikácia § 711 ods. 6 Občianskeho   zákonníka   neprichádza   do   úvahy   a   nemožno   uvažovať   ani   o   platnosti,   či neplatnosti výpovede z nájmu bytu. To, že jeden z manželov druhého s obsahom výpovede oboznámil na veci nič nemení.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   možno   preto   uzavrieť,   že   dovolaním   vytýkané nesprávne právne posúdenie veci v odvolacím súdom pripustenej dovolacej otázke bolo dôvodné.

Keďže   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   vo   svojich základoch na nesprávnom právnom posúdení veci (rovnako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa), v dôsledku ktorej vady nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, dovolací súd rozsudky   súdov   nižšieho   stupňa   spolu   so   súvisiacim   uznesením   súdu   prvého   stupňa o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b ods. 3 O. s. p.).“

Ako   vyplýva   z   podanej   sťažnosti   vo   vzťahu   k   posúdeniu   včasnosti   podaného dovolania, sťažovateľ v podstate nastoľuje otázku, či je v súlade s ústavne konformnou aplikáciou   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   považovať dovolanie účastníka za podané včas, ak je objektívne nemožné zistiť, kedy bolo podané, a zrejmé je iba   to,   že je datované dňom   predchádzajúcim   uplynutiu lehoty   ustanovenej zákonom na jeho podanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že v danej situácii je podané dovolanie nevyhnutné považovať za včas podané s použitím zásady „v pochybnostiach v prospech účastníka konania“. Sťažovateľ naopak tvrdí, že ani s použitím tejto zásady (a ani s iným odôvodnením) k záveru o včasnosti dovolania v takomto prípade dospieť pri ústavne konformnom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nemožno, a preto je takýto postup dovolacieho súdu porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces druhého účastníka konania.

Ustanovenie § 240 ods. 1 OSP určuje zákonnú lehotu na podanie dovolania ako jeden z   objektívnych   procesných   predpokladov   meritórneho   prerokovania   dovolania   (popri všeobecných procesných podmienkach a podmienkach prípustnosti dovolania vo vzťahu k zákonom   vymedzeným   rozhodnutiam).   Rozhodnutie   o   ich   splnení   je   v   právomoci dovolacieho súdu (§ 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 OSP), z čoho taktiež vyplýva oprávnenie   dovolacieho   súdu   uvedené   otázky   v   rámci   dovolacieho   konania   samostatne preskúmať a posúdiť.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a   používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v   celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy.

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že   všeobecné   súdy   majú poskytovať v   občianskom   súdnom   konaní materiálnu ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP) (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Sťažovateľ tvrdí, že, posudzujúc vec z pohľadu druhého účastníka konania, dochádza použitím citovanej právnej zásady k porušeniu jeho právnej istoty, pretože očakáva, že meritórny prieskum dovolania a zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,   a   tým   prelomenie   účinkov   jeho   právoplatnosti   je   prípustné   iba   v   prípade,   ak   je zachovaná lehota na podanie dovolanie, pričom v pochybnostiach je potrebné uprednostniť výklad reštriktívny, t. j. vykladať podmienky prípustnosti dovolania tak, že v danej situácii treba považovať dovolanie za oneskorené.

Pri porovnaní významu oboch princípov prezentovaných na jednej strane dovolacím súdom   a   na   druhej   strane   sťažovateľom   a   so   zohľadnením   účelu   a   zmyslu   inštitútu dovolania   dospel   ústavný   súd   ku   konštatovaniu,   že   najvyšší   súd   vyslovil   svoj   názor na otázku doručovania. Posúdenie tejto otázky je jedným z možných výkladov a posúdení. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s takýmto   výkladom,   riešenie   danej   problematiky   je v kompetencii všeobecných súdov,   čo najvyšší súd urobil. Z tohto dôvodu ústavný súd konštatuje,   že   postupom   najvyššieho   súdu   spočívajúcim   v   meritórnom   prerokovaní dovolania nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces sťažovateľa.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   je   nútený   vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   o   nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu uzavrieť, že táto námietka neobstojí. Najvyšší súd síce veľmi stručne, avšak jednoznačne vysvetlil, z akého dôvodu považoval dovolanie za včas podané, keď uviedol právnu zásadu, na ktorej svoj záver založil. Rovnako, pokiaľ najvyšší   súd   odôvodnil   svoj   záver   o   účinkoch   doručovania   výpovede   z   nájmu   bytu spoločným   nájomcom   bytu   poukazom   na   skoršiu   rozhodovaciu   prax   označením konkrétnych   rozhodnutí   uverejnených   v   Zbierke rozhodnutí súdov   Slovenskej   republiky a stanovísk   najvyššieho   súdu   (ako   aj   rozhodnutí   ďalších),   dal   dostačujúcu   odpoveď na otázku   dôvodov   svojho   rozhodnutia.   Pritom   ani   podľa   názoru   ústavného   súdu adresovanie   výpovede   z   nájmu   obom   spoločným   nájomcom   bytu   nemôže   na   tomto stabilnom závere súdnej praxe, ktorá vyžaduje doručenie výpovede z nájmu bytu obom spoločným nájomcom bytu, nič zmeniť.

Ústavný   súd   preto   s   poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho   súdu   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd   dal   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   súdneho rozhodnutia.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v   napadnutom uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 173/2012 z 31. januára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013