znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 580/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2012   doručená   sťažnosť   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012 a žiada vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.   07.   2012,   sp.   zn. 5Cdo/95/2012, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   zo   dňa   30.   07.   2012,   sp.   zn.   5Cdo/95/2012,   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 9. februára 1999 s E. V. (ďalej len „žalobkyňa“) zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej bolo právo na doživotné vyplácanie   peňažného plnenia   z   podporného   dôchodkového   fondu   sťažovateľky   v sume 10 290 Sk (341,57 €) vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.

Sťažovateľka 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku vypovedala a ako dôvod výpovede uviedla využitie zákonného práva podľa § 582 Občianskeho zákonníka.

Žalobkyňa sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   vedenom   pod sp.   zn.   17   C 103/2010   domáhala proti   sťažovateľke   ako žalovanej zaplatenia sumy 341,57 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010. V konaní pred všeobecnými súdmi bola medzi jeho účastníkmi sporná najmä právna otázka, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na   danú   otázku   ovplyvňuje   možnosti   ukončenia   právneho   vzťahu   založeného   touto zmluvou.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 103/2010-79 zo 16. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 341,57 € s príslušenstvom,   keďže podľa   právneho názoru   okresného   súdu   je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú a výpoveď zmluvy o dôchodku sťažovateľkou je neplatná. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Podstatou podaného odvolania bol jej nesúhlas s posúdením platnosti zmluvy o dôchodku a neplatnosti výpovede tejto zmluvy z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   konkrétne   právneho   názoru   okresného súdu, podľa ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia oprávnenej osoby).

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 11 Co 95/2011-140 z 23. augusta 2011 rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   95/2012   z   30.   júla   2012   tak,   že   dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP, pretože smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   opravný   prostriedok   nebol   prípustný, a napadnutým rozsudkom sa preto nezaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka odôvodnila tvrdené porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujúce proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012 tým, že najvyšší   súd   meritórne   jej   dovolanie   neprerokoval,   hoci   na   takýto   postup   boli   splnené podmienky, pretože sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že krajský súd   sa   pri   rozhodovaní   o   podanom   odvolaní   nevysporiadal   s   odvolacími   dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou   v odvolaní,   a   svoje   rozhodnutie   preto   neodôvodnil   v   súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 OSP: „Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou:

a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (článok III. odvolania),

b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),

c/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre neurčitosť vo vymedzení osoby oprávnenej z tejto zmluvy (článok V. odvolania),

d/ odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (článok VI. odvolania), e/   odôvodňujúcou,   že   zmluvu   na   dobu   určitú   nemožno   viazať   na   takú   právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok VII. odvolania).“

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   poukázala   na   to,   že   je   nezlučiteľné   so   zásadou spravodlivosti konania, ak sa rozhodnutie odvolacieho súdu nezaoberá odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012 uviedla, že týmto uznesením bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd „odmietol naše dovolanie napriek tomu, že bola daná prípustnosť dovolania a to podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“ a navyše najvyšší súd „neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.“. Dovolanie bolo [§ 237 písm. f) OSP] podľa názoru sťažovateľky prípustné preto, že odvolací súd jej odňal   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   svoje   rozhodnutie   dostatočne   neodôvodnil a prevažnou   väčšinou   jej   argumentov   sa   vôbec   nezaoberal.   Viaceré   právne   argumenty uplatnila sťažovateľka až v odvolacom konaní (napádajúce platnosť zmluvy a odôvodňujúce zánik žalobkyňou uplatneného práva), preto sa okresný súd nimi nemohol zaoberať a ani odvolací súd sa s nimi nemohol vysporiadať iba odkazom na jeho rozhodnutie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie síce odôvodnil pomerne rozsiahlo, avšak iba všeobecne, nevenoval sa podstatným a konkrétnym dôvodom uvedeným v dovolaní sťažovateľkou. Najvyšší súd sa nevysporiadal   s   dôvodom   dovolania,   ktorým   bola   právna   argumentácia   sťažovateľky uvedená už v podanom odvolaní (tak ako je už uvedená). Ak dovolací súd dospel k záveru, že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   bolo   dostatočne   odôvodnené,   bol   povinný   uviesť, s ktorými   konkrétnymi   dôvodmi   uvedenými   sťažovateľkou   v   jej   odvolaní   sa   nemusel odvolací súd zaoberať, pretože boli pre vec nevýznamné, a ako sa vysporiadal s argumentmi pre vec podstatnými.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP]. Podstatou sťažnosti je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia a tvrdenie sťažovateľky, že dovolací súd meritórne neprerokoval podané dovolanie, hoci bolo prípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu   nemožno posudzovať   izolovane (II.   ÚS   78/05),   pretože   prvostupňové   a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012   a   v   tejto   súvislosti   považoval   za   potrebné   poukázať   na   relevantnú   časť   jeho odôvodnenia:

„So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu,   3/   možnosť   konať   pred   súdom   sa   odňala   účastníkovi   konania.   Vzhľadom   k   tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred   súdom   nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné vo všeobecnosti   rozumieť   taký   postup   súdu,   ktorý   znemožňuje   účastníkovi   konania realizáciu   procesných   práv   a právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a odporcovi neznemožnili uplatniť   procesné práva   priznané mu   právnym poriadkom   na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov....

K odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným odôvodením rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka odporcu nie je dôvodná....

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce   skutočnosti,   ale   tiež   s   poukazom   na   ním   prijaté   právne   závery.   Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   odvolacieho   súdu   musí   byť   zároveň   aj   dostatočným   podkladom   pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti   uvedené   v   §   157   ods.   2   O.s.p.,   je   nepreskúmateľný.   Odôvodnenie   súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa   §   219   ods.   2   O.s.p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého   stupňa,   a   to   po   skutkovej ako aj právnej stránke;   ak   sa odvolací   súd čo i len čiastočne   nestotožní   s   týmito   závermi,   neprichádza   do   úvahy   vypracovanie   skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.   Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces,   ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery. Prijaté právne závery primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   jeho   rozsudku   nevyplýva   jednostrannosť,   ani   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu,   ktorú   posúdil   ako   zmluvu   o   dôchodku   uzavretú   v   zmysle   §   824   a   nasl. Občianskeho zákonníka na dobu určitú, t. j. do dožitia príjemcu, na základe čoho ustálil, že výpoveď   z   predmetnej   zmluvy   o   dôchodku   z   26.   októbra   2009,   daná   navrhovateľke odporcom, je neplatná.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok odporcu a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne   vysporiadal.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   a   nepoprel   ich   účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   že   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa (a s odkazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.) aj odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

... O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny   predpis   alebo   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkových stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia odporcu boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutých rozhodnutí, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy použili na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikovali, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde....

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle   §   237   O.s.p.   neboli   dovolacím   súdom   zistené.   Preto   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky dovolanie odporcu v súlade s § 219 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.,   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný prostriedok   neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho konania,   nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   vecnej správnosti.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu   dospel   k   záveru,   že   argumentácia   sťažovateľky   vo   vzťahu   k   jej   námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia zjavne neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú,   zrozumiteľnú   a   vyčerpávajúcu   odpoveď,   z   akého   dôvodu   považoval   dovolanie sťažovateľky   za   neprípustné.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   spĺňa   všetky   požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 219 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, pričom tento svoj názor aj dostatočne odôvodnil. Za tejto situácie   nemožno   najvyššiemu   súdu   vyčítať,   že   sa   dovolaním   sťažovateľky   meritórne nezaoberal.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v   prípade,   ak   zákonné   pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Argumentácia sťažovateľky k zásadnej právnej otázke, t. j. či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto zmluvou, je problémom právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1 Občianskeho   zákonníka).   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   jedným   z   dovolacích dôvodov, prípustnosť dovolania však samo nezakladá.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej   činnosti   uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu   ochranu   a   jednotlivé   procesné   nesprávnosti,   ku   ktorým   dochádza   v   konaní   pred súdmi,   ani   neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   (tzv.   iným   vadám   konania)   pripisuje   Občiansky   súdny poriadok   význam,   avšak   na   rozdiel   od   taxatívne   vymenovaných   vád   ich   považuje   za relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania   nezakladá.   Ústavný   súd   v   spojitosti   s   uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch (II.   ÚS   261/06,   I.   ÚS   393/08   a   I.   ÚS   342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu dvoch   do   určitej   miery   protichodných   (verejných)   záujmov,   a   to   záujmu   na   ochrane základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   záujmu   na   ochrane   právnej   istoty   ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení (I. ÚS 346/2012).

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ale musel   dbať   aj   na   to,   aby   zachoval   ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil ústavný   princíp   právnej   istoty,   lebo   sťažovateľkou   namietaný   nedostatok   odôvodnenia rozsudku   krajského súdu   (ako aj okresného súdu)   nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

S takýmto záverom najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom rozsahu stotožňuje, pričom   konštatuje,   že   rozsudok   okresného   súdu   a   rozsudok   krajského   súdu,   resp.   ich odôvodnenia,   spĺňajú   všetky   požiadavky,   ktoré   vyplývajú   z   konštantnej   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, a to s poukazom na už citované časti odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému záveru,   že   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   nie   sú   v   danom   prípade   zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   to,   že   krajský   súd   neodôvodnil   svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v obdobných veciach sťažovateľky postupoval pri posudzovaní jej námietok zhodne (I. ÚS 346/2012, I. ÚS 356/2012, III. ÚS 148/2012).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil neprípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za   také,   ktoré   by   bolo   založené   na   takom   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej dovolaní. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   aj   po   oboznámení   sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému spočívajúceho v hľadaní ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Podľa § 842 Občianskeho zákonníka zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne   alebo   na   inak   určenú   dobu   neurčitého   trvania   právo   na   vyplácanie   určitého dôchodku.

Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch   mesiacov   ku   koncu kalendárneho štvrťroka.

Ústavný   súd   k   tejto   právnej   otázke   už   vyslovil   právny   názor   v   náleze   sp.   zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012