znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 580/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť E.   P.,   D.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D. J., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   základného   práva   na   spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14 C 144/03 z 2. júla 2009 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 343/09 z 25. marca 2010 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2011   doručená   sťažnosť   E.   P.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods. 1   ústavy   rozhodnutím Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   14 C 144/03   z 2.   júla   2009 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 343/09 z 25. marca 2010 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.

Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom podaným okresnému súdu 14. novembra 2003 sa sťažovateľka   domáhala   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov po rozvode, pričom o tomto návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 144/03 z 2.   júla 2009,   ktorý   bol   potvrdený   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   343/09 z 25. marca   2010.   Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta,   že   tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodovali v jej veci so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, ako aj to, že obidva súdu rozhodli v jej veci na základe nedostatočne zisteného skutkového   stavu,   pričom   vec   tiež   nesprávne   právne   posúdili.   Sťažovateľka   vidí nesprávnosť v rozhodnutí obidvoch súdov v tom, že pri vyporiadaní družstevného bytu súdy nevychádzali zo zostatkovej hodnoty členského podielu k tomuto bytu, ale z jeho trhovej hodnoty, pričom podľa sťažovateľky nezohľadnili, že členský vklad zaplatila sťažovateľka z prostriedkov nepatriacich do BSM, ako aj to, že sťažovateľka sama uhrádzala náklady spojené s užívaním bytu, a tiež že sa sama starala o tri deti pochádzajúce z manželstva. K pochybeniam   podľa   sťažovateľky   došlo   aj   v súvislosti   s vyporiadaním   vzťahov k osobnému motorovému vozidlu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Týmto žiadame o odpustenie zmeškania, lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, keďže dôvodom   zmeškania   tejto   lehoty   bol   nedostatok   finančných   prostriedkov   na   úhradu povinného zastúpenia advokátom a na úhradu súdnych poplatkov....

Okresný aj Krajský súd nedostatočne a nesprávne posúdili danú vec, nezoberali sa návrhmi sťažovateľky a z toho dôvodu jej bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutia týchto súdov nemajú oporu v právnych predpisoch ani v zaužívanej judikatúre....   Okresný   súd   vo   Zvolene   nielenže   porušil   právo   sťažovateľa   na   konanie   bez zbytočných prieťahov ale aj na spravodlivé konanie a to tým,   že nevykonal dostatočné dokazovanie a nesprávne po právnej stránke posúdil vec - čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   podľa ktorého: „Každý má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným a nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch“. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva vyslovil zásadu podľa ktorej: „Od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť, postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo vybavili“ (Eckle case, séria A, 1982, č. 51, s. 39.). Taktiež podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,, Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“. Taktiež podľa čl. 38 ods. 2 listiny „Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov“.»

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Slovenská   republika,   zastúpená   Okresným   súdom   vo   Zvolene   v   konaní o vyporiadaní BSM sp. zn.: 14 C 144/03 porušila právo E. P., bytom... D...: upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi E. P., bytom... D... finančné zadosťučinenie vo výške 2.500 EUR, ktoré je Okresný súd vo Zvolene povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo rozhodnutím Okresného súdu vo Zvolene sp. zn.: 14 C/144/2003 a rozhodnutím Krajského súdu Banskej Bystrici sp. zn.: 16 Co/343/2009 porušené.

Rozsudok Okresného súdu vo Zvolene sp. zn.: 14 C/144/2003 a rozsudok Krajského súdu Banskej Bystrici sp. zn.: 16 Co/343/2009 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka si tiež uplatnila nárok na úhradu trov konania v sume 217,32 €, ktoré jej vznikli v dôsledku jej zastúpenia advokátkou v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 14 C 144/03 z 2. júla 2009 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako aj rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 16 Co 343/09 z 25. marca 2010 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli porušené základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Z ústavným   súdom   vyžiadaných   rozhodnutí   okresného   súdu   (ktoré   sťažovateľka, zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, sama nepredložila, hoci tak bola povinná urobiť, pozn.) ústavný súd zistil, že sťažovateľkou napádané rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 14 C 144/03 z 2. júla 2009 v spojení s napádaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 16 Co 343/09 z 25. marca 2010 nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2010, pričom výroky č. 4 a 5 nadobudli právoplatnosť 3. mája 2010.

Z uvedených zistení vyplýva, že od 29. apríla 2010, resp. od 3. mája 2010, keď nadobudli právoplatnosť jednotlivé výroky rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 C 144/03 z 2. júla 2009 v spojení s napádaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 16 Co 343/09 z 25.   marca   2010,   do   14.   novembra   2011,   keď   sťažnosť   sťažovateľky   adresovaná ústavnému   súdu   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   (ústavnému   súdu   bola   doručená 18. novembra 2011), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania, ako aj rozhodnutie o zrušení napádaných rozhodnutí je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011