znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 58/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   O.   C.,   Č.,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou, JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36   písm. b)   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012 doručená sťažnosť Mgr. O. C., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. b) ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011, ktorou žiadala sťažovateľka vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47 ods. 3 a základné právo podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/232/2010 zo dňa 28. 09. 2011 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/232/2010 zo dňa 28. 09. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľke   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5000,00   €   (slovom päťtisíc), ktoré je jej Najvyšší súd Slovenskej republiky Okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r.o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako   z   podanej   sťažnosti   vyplynulo,   sťažovateľka   sa   ako   žalobkyňa   domáhala v konaní pred Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobou proti Obvodnému úradu   v Ž.   (ďalej   len   „žalovaný“)   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu žalovaného   č.   2008/05445-016   z   27.   októbra   2008   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie žalovaného“). Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 138 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) zamietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie č. 2008/05445-006 z 8. septembra 2008, ktorým prvostupňový orgán podľa § 10 ods. 1, § 40 ods. 2 písm. a), § 125 a § 126 zákona o štátnej službe skončil dňom 14. septembra 2008 sťažovateľke štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo odôvodnené tým, že žalovaný sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím v tom, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta sťažovateľky zaradenej do funkcie samostatný radca – odbor štátnej služby: 2.14 – vnútro v odbore všeobecnej vnútornej správy žalovaného, v súlade s uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 865 z 11. októbra 2006, ktorým vláda subjektom verejnej správy   uložila   zabezpečiť   úsporu   finančných   prostriedkov   s   tým,   že   oznámením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo 14. septembra 2007 č. 2007/08087 bola určená systemizácia štátnozamestnaneckých miest podľa funkcií a počtu funkčných miest na výkon práce   vo   verejnom   záujme   pre   žalovaného   od   1.   októbra   2007.   Sťažovateľke   bola služobným   úradom   ponúknutá   zmena   štátnozamestnaneckého   pomeru,   a   to   trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe na voľné štátnozamestnanecké miesto v zaradení radca v odbore štátnej služby 1.05 – informatika, druh štátnej služby: stála štátna služba v odbore živnostenského podnikania žalovaného listom č. 2008/05445-002 z 27. júna 2008,   ktoré   sťažovateľka   listom   z   2.   júla   2008   odmietla.   K   tvrdeniam   sťažovateľky uvedených   v   odvolaní   –   t.   j.   že   jej   štátnozamestnanecké   miesto   nebolo zrušené,   že   jej činnosť bola pridelená inej zamestnankyni, ktorej štátnozamestnanecké miesto na odbore všeobecnej   vnútornej   správy   bolo   zrušené,   že   sťažovateľke   bolo   ponúknuté   nevhodné štátnozamestnanecké miesto v nižšej platovej triede, hoci služobný úrad pre ňu mal voľné štátnozamestnanecké miesto na úseku priestupkovej agendy, ktoré jej nebolo ponúknuté – žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že vedúci služobného úradu 1. októbra 2007 schválil zoznam zamestnancov krajského úradu, ktorí prešli na Obvodný úrad v Ž. a boli zaradení na systemizované miesta podľa určenej systemizácie, a zoznam zamestnancov, ktorí neboli zaradení na systemizované miesta podľa určenej systemizácie od 1. októbra 2007, pričom sťažovateľku nebolo možné zaradiť na žiadne určené systemizované miesto, a preto   bola   v   zozname   nezaradených   zamestnancov.   Funkcia   sťažovateľky   samostatný radca   zaradená v odbore štátnej   služby 2.17 – vnútro organizačného útvaru, všeobecná vnútorná   správa   oddelenia   správneho,   bola   zrušená   prednostom   Obvodného   úradu k 1. októbru 2007 a nebolo vytvorené štátnozamestnanecké miesto s funkciou samostatný radca   v   odbore   štátnej   služby   2.17   –   vnútro   s   opisom   štátnozamestnaneckého   miesta vojnové   hroby.   Činnosť   2.17   –   vnútro   s   opisom   starostlivosti   o   vojnové   hroby   bola v organizačnej štruktúre Obvodného úradu v Ž. riešená na časť úväzku a zaradená v rámci organizačného odboru na oddelení organizačnom. Uvoľnené miesto na úseku priestupkov vyžadovalo   vysokoškolské   vzdelanie   II.   stupňa,   čo   sťažovateľka   nespĺňala,   a uvedené miesto jej preto nebolo ani ponúknuté. Preto považoval žalovaný postup služobného úradu za správny a nebol ním porušený žiadny zákon.

Krajský   súd   žalobe   sťažovateľky   vyhovel   a   rozsudkom   č.   k.   21   S   1/2009-95 z 15. júna   2010   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného,   ako   aj   rozhodnutie   prvostupňového správneho   orgánu   zrušil   pri   aplikácii   ustanovenia   §   250j   ods.   2   písm.   a)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.Po zistení, že rozhodnutie žalovaného a aj prvostupňového správneho orgánu netrpia formálnymi nedostatkami, na ktoré poukazovala sťažovateľka, zaoberal sa krajský súd jej žalobou z dvoch hľadísk, a to či došlo k zrušeniu sťažovateľkinho pracovného miesta a či žalovaný   ponúkol   sťažovateľke   voľné pracovné   miesto   v   zmysle   §   40   ods.   2   písm.   a) zákona o štátnej službe, resp. § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe. Krajský súd považoval za preukázané, že tvrdenie sťažovateľky o tom, že jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené,   neobstojí,   pretože   bolo   preukázané,   že   na   Obvodnom   úrade   v Ž.   došlo k systemizácii   pracovných   miest   v   zmysle   uznesenia   vlády   a   na   základe   predloženej systemizácie je zrejmé, že navrhovateľkino pracovné miesto, a to samostatný radca odbor štátnej služby 2.17 – vnútro, na ktorom bola zaradená od 1. júla 2005 na Krajskom úrade v Ž. s popisom činnosti vojnové hroby a osobitné označenie vozidiel, bolo systemizované tak, že časť, resp. činnosť 2.17 – vnútro s popisom činnosti starostlivosť o vojnové hroby bola v organizačnej štruktúre Obvodného úradu v Ž. riešená na časť úväzku a bola zaradená v rámci organizačného odboru na oddelení organizačnom a táto práca bola pridelená Bc. J. Š.   od   1.   októbra   2007   v   súlade   so   systemizáciou   pracovných   miest   a   podľa   opisu štátnozamestnaneckého miesta Bc. J. Š. a časť pracovnej činnosti (ktorá neprešla na úrady práce) – vydávanie označení ZŤP na vozidlá prešla na pracovníčku Mgr. F. od 1. októbra 2007.   Tieto   pracovníčky   už   na úrade   pracovali,   nešlo   o novoprijaté   zamestnankyne. Sťažovateľkine činnosti   neboli pridelené novoprijatej   zamestnankyni Bc. D.,   ako tvrdila sťažovateľka.   Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   jej   nebolo   žalovaným ponúknuté voľné štátnozamestnanecké miesto, považoval krajský súd za preukázané, že žalovaný sťažovateľke ponúkol voľné štátnozamestnanecké miesto v odbore radca odboru živnostenského   podnikania   na   úseku   činnosti   automatizovaného   informačného   systému v odbore štátnej služby 1.05 – informatika, a to listom č. 2008/05445-002 z 27. júna 2008 s tým, že podrobný popis tohto miesta je uvedený v prílohe listu. Z obsahu spisu bolo preukázané, že prílohou tohto listu bol opis štátnozamestnaneckého miesta označený ako príloha č. 3. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu vecí krajský súd uviedol: „Krajský   súd   v   Žiline   zastáva   názor,   že   v danom   prípade   zo   strany   odporcu,   resp. prvostupňového   správneho   organu   a   to   Obvodného   úradu   Ž.   ako   služobného   úradu navrhovateľky nebolo navrhovateľke v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a) zákona č. 312/2001 Z. z. ponúknuté riadne voľné štátnozamestnanecké miesto. Sám odporca súdu predložil   opis   činností   štátno-zamestnaneckého   miesta   na   odbor   štátnej   služby   1.05 informatika, organizačný útvar, odbor živnostenského podnikania zo 7. 7. 2008 vo vzťahu k zamestnankyni D. M., ktorá bola na toto miesto vymenovaná 7. 7. 2008 do dočasnej stálej štátnej služby, teda následne po tom, ako navrhovateľka odmietla uvedenú ponuku voľného pracovného miesta. Avšak súd zároveň poukazuje na to, že v čase ponuky zo strany odporcu navrhovateľke, nebolo preukázané, že by k ponuke voľného štátnozamestnaneckého miesta bola navrhovateľke predložená aj príloha k opisu činností zo dňa 7. 7. 2008... a krajský súd má teda za to, že navrhovateľka nebola riadne oboznámená s popisom pracovnej činnosti, ktoré jej bolo ponúkané. Krajský súd v Žiline zastáva názor, že v žiadnom prípade nie je možné, aby odporca si len formálne splnil ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 40 ods. 2 zák. č.   312/2001   Z.   z.   bez   toho,   aby   riadne   špecifikoval   popis   pracovnej   činnosti   voľného štátnozamestnaneckého miesta, ktoré bolo zo strany odporcu ponúkané.“

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   žalovaný   odvolanie   a   najvyššiemu   súdu   navrhol rozhodnutie   krajského   súdu   zmeniť   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   sa potvrdzuje.

Najvyšší súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 21 S 1/2009-95 z 15. júna 2010 zmenil, žalobu sťažovateľky   zamietol   a   žiadnemu   z   účastníkov   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011 nadobudol právoplatnosť 9. novembra 2011.

Sťažovateľka odôvodnila tvrdené porušenie čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011 tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na takom výklade dotknutých ustanovení, ktorý nie je v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov účastníkov konania. Najvyšší   súd nepostupoval   pri   prerokúvaní veci v súlade s § 250i ods. 2 OSP a konal nesprávnym procesným postupom, keď nevzal pri prerokúvaní veci do úvahy, že predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia žalovaného pri prerokúvaní právnej veci vyplývajúcej z pracovných vzťahov. Najvyšší súd poukazuje na to, že ustanovením § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe sledoval zákonodarca v prvom rade ochranu štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný zamestnanec pracovať   aj   na   inom   mieste   v   štátnej   službe,   avšak   sám   najvyšší   súd   svoju   aplikačnú právomoc   takémuto   cieľu   sledovanému   hmotnoprávnymi   normami   nepodriadil. Ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a) a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe najvyšší súd vykladá mimo   gramatických   a   logických   súvislostí   a   v   rozpore   s   požiadavkou   čl.   36   ústavy na zachovanie ochrany zamestnanca proti svojvoľnému prepúšťaniu a zákazu diskriminácie v zamestnaní. Na náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje, aby sa vo veci súd bez logických súvislostí obmedzil iba na jednoduché poukázanie na ustanovenie právnej normy vyňaté z kontextu právnej úpravy. Najvyšší súd vykladal ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a) a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe svojvoľne, v rozpore so zásadou vyjadrenou v čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ústavy v nadväznosti na zásady procesného konania vyjadrené v § 1, § 3, § 250i   a   §   250j   OSP,   a   pripustil   tak   zneužitie   svojvôle   žalovaným,   keď   sťažovateľke neposkytol ochranu vyplývajúcu z čl. 36 písm. b) ústavy. Podľa názoru sťažovateľky mal najvyšší   súd   dôsledne   skúmať   vo   vzťahu   k   správaniu   žalovaného   pred   skončením služobného   pomeru,   či   žalovaný   vyčerpávajúco   zisťoval   možnosť   ďalšieho   uplatnenia sťažovateľky   aj   prostredníctvom   iného   služobného   úradu.   Odvolanie   sa   žalovaného   na jedinú ponúknutú možnosť sťažovateľke je nevhodné, alibistické a účelové konanie v snahe dosiahnuť   skončenie   služobného   pomeru   so   sťažovateľkou.   Podľa   názoru   sťažovateľky rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   jej   veci   je   charakteristické   formalizmom,   ktorý   má za následok porušenie základných práv sťažovateľky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky   podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011 v podstate z dvoch dôvodov – jednak s odôvodnením, že toto   rozhodnutie   je   nedostatočne   odôvodnené,   a   jednak   preto,   že   je   založené   na   takej aplikácii ustanovení § 40 ods. 2 písm. a) a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe, ktorým najvyšší súd poprel ich účel a význam v kontexte sťažovateľkou označených základných práv. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné   podmienky.   Zákon   im   zabezpečuje   najmä...   b)   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 246 ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné....

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali   v   intenciách   citovaných   právnych   noriem   a   ich   rozhodnutia   je   potrebné považovať   za   skutkovo   podložené   a   v   súlade   so   zákonom.   Súd   prvého   stupňa   preto nerozhodol   v   danej   veci   vecne   správne,   keď   rozhodnutie   žalovaného,   vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Zákonným   predpokladom   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru   podľa   §   40 ods. 2   písm.   a)   zákona   o   štátnej   službe   je   zrušenie   štátnozamestnaneckého   miesta zamestnanca.   Zrušenie   štátnozamestnaneckého   miesta   žalobkyne   bolo   nesporne preukázané.

Ďalšou   podmienkou   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru   odvolaním   podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe je preukázanie nasledovných skutočností, a to:

- že štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe, alebo

- že služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, alebo

- že voľné štátnozamestnanecké miesto sa obsadzuje výberovým konaním. Ide o hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním zo strany zamestnávateľa. Ich splnenie musí preukázať zamestnávateľ v riadnom procesnom postupe,   na ktorý sa   vzťahoval   v   konaní vo   veciach   štátnozamestnaneckého pomeru správny poriadok.

Z logického a aj gramatického výkladu § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe jednoznačne   vyplýva   zákonodarcom   sledovaný   cieľ,   že   zamestnávateľ   musí so zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg o jeho   ďalšom   možnom   zotrvaní   v   štátnozamestnaneckom   pomere.   V   prvom   rade   musí zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je ochotný prejsť na iné pre neho vhodné miesto výkonu štátnej služby, čo v danom prípade splnené bolo. Z rozhodnutia žalovaného a aj zo spisovej dokumentácie žalovaného nesporne vyplýva, že žalovaný, vrátane konania na prvom stupni, sa zaoberal otázkou možnosti preloženia žalobkyne podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe.   Žalovaný   preukázal,   že   žalobkyňa   nesúhlasila   pred   doručením   rozhodnutia   s trvalým preložením na iné voľné štátnozamestnanecké miesto.

Služobný úrad v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o štátnej službe musí totiž ponúknuť   zamestnancovi   akékoľvek   voľné   miesto   výkonu   štátnej   služby,   ktoré   má k dispozícii v dobe skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnému   opisu   činnosti   štátnozamestnaneckého   miesta   zamestnanca.   Záleží   len   na zamestnancovi,   či   ponuku   prijme   alebo   ju   odmietne.   Ustanovením   §   29   ods.   5   zákona o štátnej službe sledoval pritom zákonodarca legitímny cieľ, a to v prvom rade ochranu štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný zamestnanec pracovať aj na inom   mieste   v   štátnej   službe   a   taktiež   následnú   hospodárnosť   nakladania   so   štátnymi prostriedkami.

Pre splnenie povinnosti služobného úradu v zmysle § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe nie je potrebné, aby ponúkol zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta, ktoré sú pre neho vhodné. Stačí, ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi len jedno pre neho   vhodné   štátnozamestnanecké   miesto   z   viacerých   u   zamestnávateľa   voľných pracovných miest, ktoré by boli pre zamestnanca vhodné.

Na   platnosť   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru   odvolaním   zo   strany služobného úradu sa vyžaduje nielen realizácia ponuky iného, aspoň jedného pre štátneho zamestnanca vhodného štátnozamestnaneckého miesta, ale aj preukázanie jeho odmietnutia zamestnancom. V takejto situácii zamestnávateľ už nemá žiadnu ďalšiu povinnosť ponúknuť zamestnancovi iné voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   vyjadrením   žalovaného,   že   zákon   o   štátnej   službe neurčuje formu ani obsah ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta, preto je ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej službe ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti.

V prejednávanom prípade bolo preukázané, že žalovaný pred vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne vykonal ponuku vhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta v tom istom služobnom úrade, ale v inom odbore štátnej služby, s jeho presným definovaním a priloženým opisom štátnozamestnaneckého miesta. Keďže   preukázateľne   boli   splnené   zákonom   stanovené   podmienky   na   skončenie štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe, nastal tak   zákonom   predpokladaný   následok,   platné   skončenie   štátnozamestnaneckého   pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe.

Z uvedených dôvodov nebolo možné súhlasiť s dôvodom, pre ktorý krajský súd zrušil preskúmavané   rozhodnutie   žalovaného,   že   žalobkyni   nebolo   ponúknuté   riadne   voľné štátnozamestnanecké miesto. V tomto smere bol v rozsudku prezentovaný úsudok krajského súdu nesprávny....“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľky   o   tom,   že   najvyšší   súd   dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Najvyšší súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, z akého dôvodu považoval za naplnené zákonné podmienky na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky, ako aj na to, z akých dôvodov neobstojí odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského   súdu.   Nie   je   potom   už   nevyhnutné,   aby   sa   všeobecný   súd   na   naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia formalisticky vyporiadaval aj s nenaplnením jednotlivých ďalších pre vec nerozhodných kritérií. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu však ďalej tvrdila, že toto rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   s   ohľadom   na   uvedené   sa   preto   ďalej   zaoberal   aj   argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy výkladu   právnych   predpisov   v   súlade   s   ústavnoprávnymi   požiadavkami,   keď   dospel k záveru,   že   vo   veci   sťažovateľky   boli   splnené   podmienky   na   skončenie   jej štátnozamestnaneckého pomeru.

Ako vyplýva z obsahu rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného (a prvostupňového správneho orgánu), krajský súd za rozhodujúci (a jediný) dôvod pre takýto svoj postup považoval to, že voľné štátnozamestnanecké miesto nebolo sťažovateľke ponúknuté   riadne.   Pochybenie   pri   ponuke voľného   štátnozamestnaneckého miesta sťažovateľke spočívalo podľa názoru krajského súdu v tom, že „nebolo preukázané, že by k ponuke voľného štátnozamestnaneckého miesta bola navrhovateľke predložená aj príloha k opisu činností zo dňa 7. 7. 2008“, z čoho krajský súd vyvodil, že „navrhovateľka nebola riadne oboznámená s popisom pracovnej činnosti, ktoré jej bolo ponúkané“, čo je podľa jeho názoru podmienkou riadnej ponuky štátnozamestnaneckého miesta, pretože inak ide iba o „formálne splnenie ponukovej povinnosti“.

Najvyšší súd sa s týmto názorom nestotožnil s odôvodnením, že „zákon o štátnej službe   neurčuje   formu   ani   obsah   ponuky   iného   voľného   štátnozamestnaneckého   miesta a preto je ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej službe ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti“. Tento záver považuje za správny aj ústavný súd, rovnako ako aj spôsob aplikácie ustanovení § 40 ods. 2 písm.   a)   a §   29   ods.   5   zákona   o   štátnej   službe najvyšším   súdom,   tak ako   ho objasnil v rozhodnutí napadnutom ústavnou sťažnosťou.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu aj vo vzťahu k princípu rovnosti účastníkov, bližšie toto svoje tvrdenie neodôvodnila a ani ústavný súd nezistil, že by konanie vedené najvyšším súdom mohlo porušiť toto jej právo.

Porušenie práva na súd,   resp. prístup k súdu   podľa   čl. 46 ods.   1 a 2 ústavy by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   po   splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľky.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva garantovaného v čl. 36 písm. b) ústavy, podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, a teda aj právo na ochranu proti svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a   diskriminácii   v   zamestnaní,   ktorú   im   musí zabezpečovať zákon, z už uvedeného je zrejmé, že prepustenie zo zamestnania sťažovateľky nebolo svojvoľné a nebolo v rozpore s pravidlami ustanovenými zákonom.

Iba to, že sťažovateľka sa   s názorom krajského súdu   vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky označených v jej sťažnosti, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012