znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 58/2010-70

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., V., zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z   20.   mája   2009   a   vec   v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. M. I., V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti najmä vyplýva:«a) Sťažovateľ sa návrhom zo dňa 6. februára 2008 domáhal na Okresnom súde Bratislava   I   vydania   poverenia   zvolať   mimoriadne   valné   zhromaždenie   obchodnej spoločnosti   T.   a.s.,   B.,   s navrhovaným   programom   a   súčasne   určenia,   že   predsedom mimoriadneho   valného   zhromaždenia   spoločnosti   T.   a.s.   konaného   na   základe   tohto poverenia bude Mgr. Ing. I. I., advokát, V. až do zvolenia predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia.

b)   Okresný   súd   Bratislava   I   vydal   dňa   30.   marca   2009   uznesenie   sp.   zn. 36 CbR 14/2008, Sa 507/B, ktorým poveril sťažovateľa zvolať v lehote 40 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia mimoriadne valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti T., a.s., so sídlom B. s navrhovaným programom a súčasne ho poveril na všetky s tým súvisiace úkony a určil, že predsedom mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti T.,   a.s.,   konaného   na   základe   tohto   poverenia bude Mgr.   Ing.   I.   I.,   advokát,   V.   až   do zvolenia predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia.

c) Sťažovateľ na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I z 30. marca 2009 sp. zn. 36 CbR 14/2008, Sa 507/B zvolal mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a.s., B. na deň 29. apríl 2009 s programom uvedeným v uznesení.

d) Dňa 23. apríla 2009 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky podľa ust. § 243e ods. 1 O.s.p. na Najvyšší súd Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 30. marca 2009 sp. zn. 36 CbR 14/2008 mimoriadne dovolanie č. VI/2 Pz 191/09-7   a   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   mimoriadnym   dovolaním   napadnutého rozhodnutia.

e) Dňa 27. apríla 2009 vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie sp. zn. 6 MObdo   3/2009,   ktorým odložil   vykonateľnosť   uznesenia Okresného súdu   Bratislava I v Bratislave   z   30.   marca   2009   sp.   zn.   36   CbR   14/2008,   Sa   507/B   až   do   rozhodnutia o podanom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

f) Dňa 29. apríla 2009 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a.s. v rekreačnom stredisku V.

g) Dňa 20. mája 2009 vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na základe podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky uznesenie sp. zn. 6 MObdo 3/2009, ktorým zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 30. marca 2009, sp. zn. 36 CbR 14/2008-224, Sa 507/B a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

h) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MObdo 3/2009 zo dňa 20. mája 2009 bolo sťažovateľovi doručené dňa 20. júla 2009.

Sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 „Ústavy“, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.»

Sťažovateľ   porušenie   označených   práv   (garantovaných   ústavou   a dohovorom) napadnutým uznesením najvyššieho súdu odôvodnil najmä tým, že najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) a uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 2. marca 2009 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie napriek tomu, že:

1.   Neboli   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania generálneho prokurátora   podľa   §   243e   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“).

Sťažovateľ poukázal na to, že ustanovenie § 243e ods. 1 OSP vyžaduje pre splnenie podmienok na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom okrem zistenia, že   právoplatným   rozhodnutím   súdu   bol   porušený   zákon,   súčasne   i   splnenie   dvoch podmienok – dovolanie vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu – túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Ak nie sú všetky tieto podmienky splnené súčasne, mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nesmie najvyšší súd vyhovieť. Podanie mimoriadneho dovolania v tomto prípade ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb   alebo   štátu   nevyžadovala,   pretože   rozhodnutie   o   poverení   na   zvolanie   valného zhromaždenia   akciovej   spoločnosti nie je spôsobilé porušiť majetkové a ani žiadne iné práva fyzickej osoby, právnickej osoby alebo štátu. Udelenie poverenia sa nedotýka práv oprávnených osôb dovolávať sa neplatnosti uznesení, ktoré z valného zhromaždenia vzišli (rovnaký názor vyslovil aj predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení k sťažnosti v konaní pred ústavným súdom vo veci sp. zn. II. ÚS 159/07 a podpredsedníčka najvyššieho súdu v konaní pred ústavným súdom vo veci sp. zn. II. ÚS 346/08). Ak prípadným zrušením rozhodnutia   v   mimoriadnom   dovolacom   konaní   nemožno   dosiahnuť   ochranu   práv a zákonom   chránených   záujmov,   mimoriadne   dovolanie   nie   je   namieste   a   treba   ho zamietnuť.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 2. marca 2009 znelo na určenie práva.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   neprípustné   podať   mimoriadne   dovolanie   proti rozhodnutiu o určení práva alebo právneho vzťahu, pretože proti takýmto rozhodnutiam vždy existujú právne prostriedky na ochranu práv fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, pokiaľ došlo k ich porušeniu. Pokiaľ najvyšší súd meritórne prerokoval mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, hoci na jeho prejednanie neboli splnené podmienky, takýto jeho postup je v rozpore s princípom legality štátnej moci (čl. 2 ods. 2 ústavy).

3. Najvyšší súd nekonal so sťažovateľom ako s účastníkom konania, nedoručil mu mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   a   znemožnil   týmto   svojím   postupom sťažovateľovi vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu.

Napriek   tomu,   že   podľa   §   243i   ods.   1   OSP   dovolací   súd   je   povinný   doručiť mimoriadne   dovolanie   účastníkom   konania   na   vyjadrenie,   sťažovateľovi   mimoriadne dovolanie   generálneho   prokurátora   dovolací   súd   v danej   veci   nedoručil.   Tým   zbavil sťažovateľa   možnosti   vyjadriť   sa   k   obsahu   mimoriadneho   dovolania   a   zaujať   k   nemu stanovisko.

Ďalej   sťažovateľ   odôvodnil   svoju   ústavnú   sťažnosť   aj   tým,   že   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009:

4.   Rozhodol   o   veci,   v   ktorej   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté,   a   to   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001, čím nerešpektoval prekážku veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata).

Takouto vecou bola podľa názoru sťažovateľa vec vedená pred najvyšším súdom pod sp. zn. M Cdo 2/99, v ktorej najvyšší súd rozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   sp.   zn.   Er 3143/97, Ex 4575/97 z 24. septembra 1998, ktorými tento okresný súd poveril súdnu exekútorku na vykonanie   všetkého,   čo   je   potrebné   na   zachovanie   a   výkon   práv   z   cenných   papierov povinného v exekučnej veci vedenej sťažovateľom proti Slovenskej republike. Najvyšší súd rozhodoval   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora,   ktoré   bolo   odôvodnené rovnakými dôvodmi ako mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v tejto veci, a jeho mimoriadne dovolanie zamietol s poukazom na to, že po uskutočnení exekúcie predajom cenných papierov súdna exekútorka vrátila poverenie na vykonanie exekúcie (29. októbra 1998) Okresnému súdu Vranov nad Topľou, a tým sa exekučné konanie skončilo, a pretože v zmysle § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené, prípadným zrušením mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia by sa na veci   nič   nezmenilo.   Napriek   tomu   najvyšší   súd   preskúmaval   rovnakú   otázku v mimoriadnom dovolacom konaní po ôsmich rokoch znova. Tento postup najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa v rozpore s princípmi právneho štátu, konkrétne so zásadou právnej istoty.

5. Nerešpektoval nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007 a nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 346/08-37 z 15. januára 2009.

Sťažovateľ zastáva názor, že oba tieto nálezy ústavného súdu sa viažu k identickej právnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   34   Exre   89/04 a k obdobnému postupu najvyššieho súdu v mimoriadnom dovolacom konaní vedenom pred ním pod sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 a sp. zn. 2 M Obdo 1/2008. Najvyšší súd v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 označil nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07-37 z   11.   decembra   2007   za   protiústavný   a   potom,   ako   bolo   zrušené   aj   toto   rozhodnutie najvyššieho súdu nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 346/08-37 z 15. januára 2009, vo veci nebolo   dosiaľ   rozhodnuté.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   oba   nálezy   týkajú   základných ľudských práv sťažovateľa a sú záväzné aj pre najvyšší súd. Opačný záver najvyššieho súdu je svojvoľný a popiera účel a zmysel ustanovenia § 135 ods. 1 OSP.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd pri   vydaní   napadnutého   rozhodnutia   nerešpektoval   procesné   podmienky   prípustnosti mimoriadneho   dovolania,   nebral   do   úvahy   prekážky res   iudicata,   nerešpektoval   nálezy ústavného   súdu   a   porušil   princíp   kontradiktórnosti   konania.   Podľa   sťažovateľa   právne závery   najvyššieho   súdu   vyslovené   v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   majú   za   následok   porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.   zn.   6 M   Obdo 3/2009 porušil základné právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   T.   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   V.   priznáva   náhradu   trov konania v sume 245,70 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr.   Ing.   I.   I.,   V.   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Uznesením č. k. II. ÚS 58/2010-43 z 22. apríla 2010 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

II.

1.   Ako   vyplynulo   z   obsahu   pripojeného   spisu   Okresného   súdu   Bratislava   I, sťažovateľ návrhom zo 4. februára 2008 sa na Okresnom súde Bratislava I domáhal vydania uznesenia, ktorým ho súd poverí zvolať do 40 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia mimoriadne valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti T, a. s., B., (ďalej len „T., a. s.“), s navrhnutým programom, poverí ho i na všetky s tým súvisiace úkony a určí, že predsedom mimoriadneho   valného   zhromaždenia   na   základe   tohto   poverenia   bude   Mgr.   Ing.   I.   I., advokát, až do zvolenia predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia. Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že 9. októbra 1998 v rámci exekučného konania sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 vedeného proti Slovenskej republike nadobudol 110 akcií T., a. s., a má teda 5,78 % podiel na základnom imaní T., a. s., ktorej základné imanie 1 900 000 000 Sk je rozvrhnuté   na   1   900   listinných   akcií   na   meno.   Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   listom z 31. januára   2008   požiadal   predstavenstvo   T.,   a.   s.,   o   zvolanie   mimoriadneho   valného zhromaždenia   s rovnakým programom,   avšak márne. Konanie o jeho uvedenom   návrhu bolo pred Okresným súdom Bratislava I vedené pod sp. zn. 36 Cbr 14/08.

Sťažovateľ svoj návrh doplnil podaniami doručenými Okresnému súdu Bratislava I 26. marca 2008 a 7. apríla 2008, v ktorých uviedol, že nie je zapísaný v zozname akcionárov T., a. s., vedenom Centrálnym depozitárom cenných papierov Slovenskej republiky (ďalej len „centrálny depozitár“) z dôvodu, že centrálny depozitár vykonanie zápisu nezabezpečil, v súvislosti s čím sa sťažovateľ na súde domáha uloženia tejto povinnosti, avšak o tomto jeho návrhu dosiaľ v konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 28 Cb 112/02 nebolo rozhodnuté.   Evidencia   v   zozname   vedenom   centrálnym   depozitárom   je   však   iba deklaratórnou a zápisom do zoznamu sa právny stav nekonštituuje. Sťažovateľ poukázal i na to, že je zrejmé, že T., a. s., nehodlal jeho žiadosti o zvolanie valného zhromaždenia vyhovieť (jednak z dôvodu, že to bolo sťažovateľovi oznámené telefonicky, a jednak preto, že ak by tak chcel T., a. s., urobiť a rešpektovať lehoty na zvolanie valného zhromaždenia, už by musel pozvánku na mimoriadne valné zhromaždenie sťažovateľovi doručiť), ako aj na to, že v skoršej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 34 Exre 89/04 bolo   obdobnému   návrhu   sťažovateľa   na   jeho   poverenie   zvolať   valné   zhromaždenia vyhovené, čo potvrdil aj ústavný súd v náleze č. k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007.T., a. s., sa domáhal toho, aby bol návrh sťažovateľa zo 4. februára 2008 zamietnutý z   dôvodu,   že   podľa   jeho   názoru   sťažovateľ   nie   je   jeho   akcionárom,   nie   je   zapísaný v zozname akcionárov a z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007, ktorým podľa názoru sťažovateľa malo byť potvrdené jeho vlastníctvo akcií, takýto záver nemôže vyplývať, pretože v označenej veci ústavný súd rozhodoval iba o procesnom práve sťažovateľa, nie však o samotnom jeho hmotnom práve (vlastníctve akcií), čo vyplýva aj z následného   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   M Obdo   1/2008   z 28. mája   2008 vo veci týkajúcej sa predchádzajúceho návrhu na vydanie poverenia na zvolanie valného zhromaždenia sťažovateľovi (vec vedená pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 34 Exre 89/04), ktorým bolo rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I o udelení takéhoto poverenia zrušené. T., a. s., aj s poukazom na dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 z 28. mája 2008 zdôraznil, že sťažovateľ nemohol nadobudnúť akcie T., a. s., pretože ich majiteľom podľa zákona č. 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii   strategicky   dôležitých   podnikov   a akciových   spoločností   nemôže   byť   iný subjekt   ako   štát,   a   preto   nemohol   sťažovateľ   v rámci   exekúcie   platne   vlastnícke   právo k týmto akciám nadobudnúť.

Podaním   doručeným   Okresnému   súdu   Bratislava   I   19.   februára   2009   Slovenská republika   –   Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ministerstvo hospodárstva“) oznámila svoj vstup do konania ako vedľajší účastník na strane T., a. s., keďže   podľa   jej   tvrdenia   má   dôležitý   právny   záujem   na   výsledku   konania,   pretože rozhodnutie vo veci môže závažným spôsobom zasiahnuť do jej právneho postavenia.Okresný súd Bratislava I vo veci nariadil termín pojednávania na 23. február 2009. Právna   zástupkyňa   T.,   a.   s.,   sa   na   pojednávanie   nedostavila,   pričom   svoju   neúčasť ospravedlnila. Na pojednávanie sa dostavila právna zástupkyňa sťažovateľa JUDr. B. K. a právny zástupca   ministerstva   hospodárstva.   Právny zástupca   ministerstva   hospodárstva poukázal na to, že akcie T., a. s., vlastní Slovenská republika a spoločnosť J. a iná osoba akcionárom nie je. Právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že v konaní tohto typu, ktoré nie je   konaním   sporovým,   je   vylúčená   účasť   vedľajšieho   účastníka,   a   navyše   ministerstvo hospodárstva nepreukázalo právny záujem na výsledku konania, pretože aj v prípade, ak súd žalobe   vyhovie,   bude   Slovenská   republika   –   Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej republiky   na   valné   zhromaždenie   pozvaná,   kde   bude   môcť   aj   hlasovať.   Okresný   súd Bratislava I pojednávanie odročil na 2. marec 2009.

Na pojednávanie 2. marca 2009 sa dostavil právny zástupca sťažovateľa, T., a. s., ako aj právny zástupca vedľajšieho účastníka. Sťažovateľ na pojednávaní trval na tom, že jeho vlastníctvo predmetných akcií nie je sporné, o čom rozhodol aj najvyšší súd vo veci sp. zn. Ncbo   2/99;   T.,   a.   s.   Právny   zástupca   vedľajšieho   účastníka   tvrdil,   že   vlastníctvo predmetných akcií sťažovateľa ani obsah uvedeného rozhodnutia nepreukazuje, a poukázal na to, že samotná exekúcia, v ktorej mal údajne sťažovateľ tieto akcie nadobudnúť, nie je ukončená,   pretože   nedošlo   k   registrácii,   neboli   splnené   podmienky   zákona   o   cenných papieroch na nadobudnutie akcií.

Okresný   súd   Bratislava   I   napokon   návrhu   sťažovateľa   vyhovel,   keď   uznesením sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 2. marca 2009 rozhodol, že:

„Súd poveruje navrhovateľa zvolať v lehote 40 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia   mimoriadne   valné   zhromaždenie   spoločnosti   T.,   a.s.   so   sídlom   B.,   s   týmto programom: 1. Otvorenie, 2. Zvolenie orgánov mimoriadneho valného zhromaždenia, 3. Zmena   stanov   spoločnosti,   4   Odvolanie   a voľba   členov   predstavenstva,   5.   Odvolanie a voľba členov dozornej rady, 6. Rôzne, 7. Záver a súčasne ho poveruje na všetky s tým súvisiace úkony.

Súd   určuje,   že   predsedom   mimoriadneho   valného   zhromaždenia   obchodnej spoločnosti T., a.s. konaného na základe tohto poverenia bude Ing. Mgr. I. I., advokát, V. až do zvolenia predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia.

Súd navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.“

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že Okresný súd Bratislava I návrhu sťažovateľa vyhovel, pretože zo skutkového a právneho stavu a vykonaného dokazovania „má súd preukázané, že navrhovateľ nadobudol 110 ks akcií odporcu v exekučnom konaní. Uvedené exekučné konanie je právoplatne skončené.... Skutočnosť, že navrhovateľ nie je uvedený v zozname akcionárov nemôže zakladať v žiadnom prípade predpoklad, že nie je vlastníkom akcií, nakoľko tento zoznam nie je konštitutívneho charakteru, ale deklaruje len určité   skutočnosti.   Navrhovateľ   preukázal   splnenie   podmienky   uvedenej   v   §   181   ods.3 Obchodného   zákonníka   to   znamená,   že   požiadal   odporcu   žiadosťou   zo   dňa   31.1.2008 predstavenstvo   odporcu   o   zvolanie   mimoriadneho   valného   zhromaždenia.   Odporca   na žiadosť   nereagoval.   Súd   má   preukázané,   že   návrh   navrhovateľa   je   dôvodný   a   preto rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia.“. Toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8. apríla 2009.

2.   Proti   uzneseniu   sp.   zn.   36   CbR   14/2008   z   2.   marca   2009   podal   generálny prokurátor 23. apríla 2009 na najvyššom súde mimoriadne dovolanie, ktorým najvyšší súd žiadal,   aby   napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   zmenil   tak,   že   návrh sťažovateľa   sa   zamieta,   a   súčasne   navrhol   odklad   jeho   vykonateľnosti.   Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.   36   CbR   14/2008   z 2.   marca   2009   bol   porušený   zákon,   pretože   Okresný   súd Bratislava I nesprávne právne posúdil otázku hmotnoprávnej legitimácie sťažovateľa na zvolanie valného zhromaždenia T., a. s. Poukázal na to, že pri riešení predbežnej otázky (či boli predmetné akcie T., a. s., v roku 1998 účinne prevedené zo Slovenskej republiky na sťažovateľa prostredníctvom ich predaja v exekúcii) Okresný súd Bratislava I neaplikoval ustanovenie § 114 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov a § 2 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu   pri   privatizácii   strategicky   dôležitých   štátnych   podnikov   a akciových   spoločností v znení neskorších predpisov, pretože v ich zmysle vedenie exekúcie na majetok, ktorý je osobitným predpisom z exekúcie vylúčený, nespôsobuje právne účinky. Pokiaľ Okresný súd Bratislava I poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS   159/07   z   11.   decembra   2007,   v   ktorom   ústavný   súd   vyslovil   právny   názor,   že sťažovateľ   nadobudol   akcie   spoločnosti   T.,   a.   s.,   v   exekučnom   konaní a   že zákonnosť priebehu exekúcie už nemôže posudzovať súd ako prejudiciálnu otázku v inom konaní, generálny prokurátor dôvodil, že jednak tento právny názor bol záväzný v konaní, v ktorom došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa,   a   jednak   tento „právny   názor   Ústavného   súdu Slovenskej republiky nie je možné v danom prípade považovať za judikatúru, ktorá je hodná referencie pre svoju správnosť a presvedčivosť, nakoľko je v zjavnom rozpore s objektívnym právom“. V závere svojho mimoriadneho dovolania generálny prokurátor konštatoval, že sú splnené všetky podmienky na podanie tohto mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. c) OSP, pričom podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora si vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka   konania,   ktorú   nemožno   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami.   Návrh   na odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I   generálny prokurátor odôvodnil tým, že sťažovateľ už zvolal na základe napadnutého rozhodnutia valné zhromaždenie T., a. s., na 29. apríl 2009, pričom odkladom vykonateľnosti by bolo možné zabrániť konaniu valného zhromaždenia spoločnosti s majetkovou účasťou štátu na základe jeho zvolania osobou, ktorá nie je akcionárom spoločnosti.

3.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   M   Obdo   3/2009   z   27.   apríla   2009   odložil vykonateľnosť   uznesenia   sp.   zn.   36   CbR   14/2008   z   2.   marca   2009   až   do   rozhodnutia o podanom   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   s   poukazom   na   to,   že   pre takéto rozhodnutie boli splnené podmienky podľa § 243 OSP.

4. Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27. apríla 2009 spolu s kópiou mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   zaslal   v   prílohe   svojho   prípisu z 28. apríla   2009   advokátke   JUDr.   B.   K.,   ktorá   túto   zásielku   prevzala   5.   mája   2009. Menovaná advokátka následne túto zásielku spolu s listom z 12. mája 2009 najvyššiemu súdu vrátila, pričom najvyššiemu súdu bola doručená 18. mája 2009. JUDr. B. K. vrátenie zásielky   najvyššieho   súdu   (obsahujúcej   aj   kópiou   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora) odôvodnila vo svojom liste z 12. mája 2009 tým, že splnomocnenie, ktoré jej bolo   udelené   na   zastupovanie   sťažovateľa   v   konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom Bratislava I pod sp. zn. 36 CbR 14/2008, už zaniklo právoplatnosťou uznesenia sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 2. marca 2009, pričom na zastupovanie sťažovateľa v konaní sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 pred najvyšším súdom nebola splnomocnená, a teda z tohto dôvodu nie je oprávnená preberať písomnosti určené sťažovateľovi vo veci vedenej pred najvyšším súdom pod sp. zn. 6 M Obdo 3/2009.

5. Následne sťažovateľ podaním doručeným najvyššiemu súdu 21. júla 2009 požiadal o doručenie kópie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, aby sa k nemu mohol vyjadriť. Najvyšší súd mu však prípisom z 22. júla 2009 oznámil, že kópia mimoriadneho dovolania bola zaslaná na adresu právnej zástupkyne sťažovateľa, ktorá ho prevzala 5. mája 2009, a pokiaľ sťažovateľ žiada o vyhotovenie kópie listín, už sa musí obrátiť na Okresný súd Bratislava I, ktorému bol spis vrátený 27. mája 2009. Tento prípis najvyššieho súdu prevzal sťažovateľ 31. júla 2009. Okresný súd Bratislava I prípisom z 22. septembra 2009 oznámil sťažovateľovi, že so žiadosťou o doručenie kópie mimoriadneho dovolania sa má obrátiť na generálneho prokurátora. Sťažovateľ však 8. októbra 2009 opakovane požiadal najvyšší súd o zaslanie mimoriadneho dovolania.

6.   Najvyšší   súd   o   dovolaní   generálneho   prokurátora   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 tak, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 2. marca 2009 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2009.

III.

1.   Najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   vo   vzťahu   k prípustnosti   generálneho prokurátora na podanie mimoriadneho dovolania takto odôvodnil:

„... Proti tomuto uzneseniu (najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009, pozn.) na podnet vedľajšieho účastníka na strane odporcu - Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky,... podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Žiadal zmeniť napadnuté uznesenie tak, že Najvyšší súd Slovenskej   republiky   návrh   na   vydanie   poverenia   na   zvolanie   mimoriadneho   valného zhromaždenia   spoločnosti   T.,   a.s.   zamietne.   Zároveň   navrhol   odklad   vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého uznesenia.

Podľa   ust.   §   243e   ods.   4   O.s.p.,   generálny   prokurátor   je   oprávnený   podať mimoriadne dovolanie proti predmetnému uzneseniu aj bez podnetu, keďže ide o konanie, do ktorého bol oprávnený vstúpiť z dôvodu, že spoločnosť T., a.s. je právnickou osobou s majetkovou účasťou štátu....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako súd rozhodujúci   o mimoriadnom dovolaní (§ 10a   ods.3   O.s.p.)   po   zistení,   že   tento   opravný   prostriedok   podal   včas   generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu vedľajšieho účastníka na strane odporcu (§ 243e ods.1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie okresného súdu a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné.

Predmetné   mimoriadne   dovolanie   ako   dovolací   dôvod   uvádza,   že   rozhodnutie okresného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Predmetom dovolania je posúdenie otázky, či navrhovateľ je akcionárom spoločnosti T., a.s. B., či je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na poverenie zvolať mimoriadne valné zhromaždenie odporcu, a teda či súd postupoval v súlade so zákonom, keď vyhovel návrhu navrhovateľa   a   poveril   ho   zvolaním   mimoriadneho   valného   zhromaždenia   obchodnej spoločnosti T., a.s. B....“

2. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa k tomuto vyjadril najvyšší súd svojím podaním   z 1.   júna   2010,   pričom   uviedol   tieto   relevantné   skutočnosti: „... Prípustnosť mimoriadneho   dovolania   vyplynula   z   ustanovenia   §   243h   ods.   1   O.   s.   p.   Najvyšší   súd považuje námietku prekážky res iudicata za neopodstatnenú. Mimoriadne dovolanie bolo zákonným spôsobom doručené účastníkom konania. V prejednávanej veci Najvyšší súd SR zistil,   že   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I,   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení   veci   (§243f   ods.   1   písm.c   O.   s.   p.)   a   stotožnil   sa   s   dôvodmi,   ktoré   uviedol generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní. Odvolací súd zistil, že skutkové závery súdu I.   stupňa   nemali   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   a   rozsudok   súdu   I.   stupňa   je nepreskúmateľný. Preto rozhodnutie Okresného súdu v zmysle ust. § 243b ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. §243i ods. 2 O. s. p. zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nedošlo   k   porušeniu   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže nejde o porušenie základného práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie a ak je rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. IV. US 340/2004). Tým,   že rozhodnutie   ktoré   napadol   generálny   prokurátor   nemalo   náležitosti   podľa   ust. § 157 ods. 2 O. s. p., lebo súd I. stupňa náležite nezistil skutkový stav, nevykonal zákonným spôsobom dokazovanie, neuviedol ktoré dôkazy považoval za relevantné a jeho odôvodnenie len tým, že návrh je dôvodný, malo za následok,   že rozhodnutie bolo nepreskúmateľné a nepresvedčivé,   čím   postupom   súdu   I.   stupňa   bolo   porušené   právo   účastníkov   na spravodlivý   proces.   Preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   musel   zrušiť   uznesenie Okresného súdu Bratislava I.

Všeobecný súd musí interpretovať právne predpisy z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri rešpektovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať,   že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti.

Súhlasíme, aby Ústavný súd SR vo veci rozhodol bez ústneho pojednávania.“

3. Na výzvu ústavného súdu – po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie – generálny prokurátor svojím podaním z 18. mája 2010 zaujal vo veci najmä toto stanovisko: «... Sťažovateľ svoj právny názor opiera o nález ústavného súdu z 11. decembra 2007 č. k. II. ÚS 159/07 - 37. Sťažovateľ zároveň poukazuje na to, že najvyšší súd bol právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v označenom náleze viazaný.

Právny názor vyjadrený v odôvodnení nálezu ústavného súdu je záväzný pre štátny orgán v tom konkrétnom konaní, v ktorom došlo k porušeniu práva sťažovateľa označeného vo výroku nálezu. Pre súdne konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 označený nález ústavného súdu právne záväzný nebol. Mal rovnakú právnu váhu, ako judikatúra súdov v systéme písaného práva, t. j. súd môže prihliadnuť na jeho autoritu a presvedčivosť, avšak nie je ním viazaný a v prípade, ak je tento právny názor v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, nesmie ho aplikovať.

Právny názor ústavného súdu vyjadrený v označenom náleze nie je možné považovať za judikatúru, ktorá je hodná referencie pre svoju správnosť a presvedčivosť, nakoľko je v zjavnom   rozpore   s   objektívnym   právom.   Ústavný   súd   zásadným   spôsobom dezinterpretoval rozsah právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd takto zasiahol nielen do rozsahu právomoci všeobecných súdov,   ale v širšom rozsahu aj do práva fyzických a právnických osôb, aby určité sporné otázky mohli všeobecné súdy posúdiť.

Z uvedeného dôvodu navrhujem, aby senát ústavného súdu, ktorý rozhoduje o tejto ústavnej sťažnosti, prehodnotil právny názor vyjadrený v označenom náleze ústavného súdu z 11. decembra 2007 č. k. II. ÚS 159/07 - 37, a aby vec predložil plénu ústavného súdu s návrhom na zjednotenie odchylných právnych názorov.

Právny názor vyjadrený v náleze ústavného súdu z 11. decembra 2007 č. k. II. ÚS 159/07 - 37, ktorý považujem za nesprávny...

Správny a plne ústavne konformný výklad uvedenej otázky je nasledovný:

a)   Všeobecný   súd   má   právomoc   posúdiť,   či   vykonaná   exekúcia   predstavuje   takú zloženú právnu skutočnosť, ktorá spôsobila zmenu subjektu práva k exekvovanému majetku.

b) Interpretácia uvedená ad a) nie je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Exekúcia, v ktorej sa vykonal predaj majetku povinného, sa totiž nekončí rozhodnutím exekučného súdu,   ale   faktickým   úkonom   súdneho   exekútora   (samotným   predajom   majetku).   Úkon súdneho exekútora nie je spôsobilý vytvoriť prekážku rozhodnutej veci.

c) Interpretácia ad a) nie je v rozpore so zásadou zákazu návratu do pôvodného stavu, ktorou sa spravuje exekučné konanie. Zákaz návratu do pôvodného stavu znamená, že   všeobecný   súd   nemôže   potom,   čo   na   základe   exekúcie   exekvované   právo   prešlo   na vydražiteľa   (alebo   na   tretiu   osobu)   rozhodnúť   konštitutívnym   rozsudkom   na   základe reštitučnej   žaloby   o   opätovnej   zmene   subjektu   práva   do   pôvodného   stavu   (restitutio   in integrum) - teda z vydražiteľa späť na povinného (prípadne späť na inú dotknutú osobu). To ale   neznamená,   že   všeobecný   súd   nemôže   vecne   prejednať   vlastnícke   žaloby   (vrátane určovacej žaloby s deklaratórnym účinkom) a posúdiť, či exekúciou zmena subjektu práva nastala....

Sťažovateľ tvrdí, že zásah do jeho práv garantovaných ústavou a dohovorom nastal aj   tým,   že   najvyšší   súd   meritórne   rozhodol   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora,   hoci   mimoriadne   dovolanie   nebolo   prípustné.   Tvrdí,   že   neboli   splnené podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to, že mimoriadne dovolanie vyžaduje ochrana práv a túto ochranu práv nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní zrušil pre nezákonnosť uznesenie súdu o poverení zvolať valné zhromaždenie spoločnosti T., a.s. Otázkou, ktorú treba posúdiť je to, či takéto poverenie bolo spôsobilé zasiahnuť do práv iných osôb (akciovej spoločnosti a jej akcionárov) a či tieto osoby mali k dispozícii iný účinný prostriedok nápravy. Ak   by   nezákonné   rozhodnutie   o   poverení   zvolať   valné   zhromaždenie   nebolo najvyšším súdom zrušené, potom by sťažovateľ bol oprávnený zvolať valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s., hoci nie je akcionárom tejto spoločnosti. Právne následky skutočnosti, či zvolávateľ je alebo nie je oprávnený valné zhromaždenie zvolať, sú zásadným spôsobom odlišné   pre   právne   záujmy   spoločnosti,   akcionárov   spoločnosti   a členov   orgánov spoločnosti.

Ak osoba, ktorá nie je oprávnená zvolať valné zhromaždenie napriek tomu valné zhromaždenie zvolá, potom udalosti, ktoré nastanú v termíne zvolania, nie sú kvalifikované ako „valné zhromaždenie“.   Nejde tu teda o „neplatné   valné zhromaždenie“   (negotium nullum), ale iba o „udalosti, ktoré nie sú valným zhromaždením“ (non negotium). Akcionári a   členovia   štatutárnych   orgánov   nemajú   žiadne   povinnosti   na   ochranu   svojich   práv, nemusia sa na zvolanom termíne vôbec zúčastniť (na to vynaložiť náklady rôzneho druhu), nemusia protestovať proti prijatým nesprávnym uzneseniam a nemusia sa ochrany domáhať v prekluzívnej lehote na podanie žaloby o neplatnosť valného zhromaždenia.

Je preto zásadný rozdiel pre právne postavenie akcionárov a ostatných subjektov, či sťažovateľ zvolá valné zhromaždenie na základe poverenia súdu alebo bez poverenia súdu. Ak by sťažovateľ zvolal valné zhromaždenie na základe poverenia súdu, potom by otázku, že zvolávateľ bol oprávnenou osobou, nebolo možné spochybniť v iných konaniach. Dotknuté osoby by museli na ochranu svojich práv čeliť „neplatnému valnému zhromaždeniu“, ktoré má však úplne iné právne následky pre ich právne záujmy ako „udalosti nepredstavujúce žiadne valné zhromaždenie“.

Z   uvedených   dôvodov   navrhujem,   aby   konajúci   senát   ústavného   súdu,   po predchádzajúcom   predložení   veci   plénu   ústavného   súdu   s   návrhom   na   zjednotenie odchylných právnych názorov, ústavnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.»

4.   Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   58/2010-43 z 22. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie, či uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Predmetom   konania   bolo   teda   posúdenie   námietok   sťažovateľa   o porušení procesných základných práv podľa označeného článku ústavy a označeného ustanovenia medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Ústavný súd preskúmal predovšetkým námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali jeho tvrdení   o porušení   významných   procesných   základných   práv   podľa   označeného   článku ústavy a označeného ustanovenia medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj tým, že „najvyšší súd rozhodol   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   podanom   proti   uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. marca 2009 sp. zn. 36 CbR 14/2008, Sa 507/B bez toho, aby mimoriadne dovolanie doručil sťažovateľovi a umožnil sťažovateľovi sa k nemu vyjadriť“. Oproti   tomu   z vyjadrenia   najvyššieho   súdu   k prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že predmetné „mimoriadne   dovolanie   bolo   zákonným   spôsobom   doručené   účastníkom konania“.

Podľa § 243i ods. 1 OSP mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkom konania na vyjadrenie.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   kópia   predmetného   mimoriadneho   dovolania generálneho   prokurátora   síce   bola   advokátke   JUDr.   B.   K.   doručená   5.   mája   2009. Menovaná advokátka však uvedenú kópiu mimoriadneho dovolania listom z 12. mája 2009 najvyššiemu   súdu   vrátila   (najvyššiemu   súdu   bola   zásielka   doručená   18.   mája   2009) s vysvetlením,   že   splnomocnenie,   ktoré   jej   bolo   udelené   na   zastupovanie   sťažovateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 36 CbR 14/2008, už zaniklo právoplatnosťou uznesenia sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 2. marca 2009, pričom na zastupovanie sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 pred najvyšším súdom už nebola splnomocnená. Najvyšší súd napriek tomuto oznámeniu opomenul doručiť rovnopis   predmetného   mimoriadneho   dovolania   sťažovateľovi,   aby   sa   k nemu   mohol vyjadriť. Aj z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd rozhodol v danej veci bez nariadenia dovolacieho pojednávania a bez stanoviska sťažovateľa, a to 20. mája 2009.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mohol v danom prípade legitímne pochybovať o tom, či sa pri posúdení mimoriadneho dovolania najvyšším   súdom   nedostal   v dovolacom   konaní   do   podstatne   nevýhodnejšej   procesnej situácie, než v ktorej sa nachádzal ďalší účastník a vedľajší účastník konania.

Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských právach   a základných   slobodách   (v   kontexte   danej   veci   v súlade   s   dohovorom),   najmä garanciám   obsiahnutým   v princípe   rovností   zbraní   a práve   na   kontradiktórne   konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods.   1 ústavy vyplýva, že dohovor   a judikatúra k nemu sa   vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej   úpravy   jednotlivých   komponentov   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje,   aby   každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju záležitosť   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen   predložiť všetky   dôkazy   potrebné na to,   aby ich   návrh   uspel,   ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04).

Keďže je nepochybné, že rovnopis mimoriadneho dovolania v danom prípade nebol doručený sťažovateľovi, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné dovolacie konanie považovať za spravodlivé v zmysle princípov už definovaných. Ústavný súd preto dospel   k záveru,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Ústavný tiež preskúmal námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali jeho tvrdení o porušení procesných základných práv podľa označeného článku ústavy a označeného ustanovenia medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách tým, že najvyšší súd nerešpektoval procesné podmienky prípustnosti predmetného mimoriadneho dovolania.

Z   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   pokiaľ   ide   o   podmienky   prípustnosti predmetného   mimoriadneho   dovolania,   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   tohto   uznesenia zmieňuje o legitimite generálneho prokurátora na podanie mimoriadneho dovolania (s. 3 a 6 uznesenia   sp.   zn.   6   M   Obdo   3/2009   z   20.   mája   2009),   o právomoci   najvyššieho   súdu rozhodovať o mimoriadnom dovolaní a zmieňuje sa o včasnosti podaného mimoriadneho dovolania (s. 6).

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím bol porušený zákon a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   a   túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

V súvislosti   s citovaným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku   samotný najvyšší súd napr. v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 4 M Cdo 1/2008 z 27. marca 2008 uvádza, že toto ustanovenie „vyvodzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni, odvolacieho konania a tiež konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne,   nedostatok   ktorejkoľvek   z   nich   bráni   vecnému   prejednaniu   mimoriadneho dovolania.“.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania (a rovnako tak mimoriadneho dovolania) majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De   Rada   Cavanilles   c.   Španielsko,   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 28. októbra 1998).

Ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia,   najvyšší   súd   v danom prípade   dôsledne   a dostatočne   neodôvodnil   splnenie   podmienok,   teda   prípustnosti   na podanie mimoriadneho dovolania, napriek tomu sa ním meritórne zaoberal.

V   situácii,   keď   absentuje   dostatočné   odôvodnenie   splnenia   týchto   podmienok najvyšším   súdom,   nemôže   ani   ústavný   súd   zaujať   stanovisko   k   opodstatnenosti argumentácie sťažovateľa, podľa ktorej v napadnutom konaní „absentujú dve zo štyroch zákonných podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania a to: podmienka, že dovolanie vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu... a podmienka, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“.

Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodnení   tejto   časti   napadnutého   uznesenia   treba posúdiť   ako   zjavne   neodôvodnené   a svojimi   dôsledkami   arbitrárne   znamenajúce   tiež porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   vyslovenie   porušenia   významných   ústavno-procesných podmienok konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 by bol predčasný záver ústavného súdu o tom, že v okolnostiach   danej veci prípadne došlo aj k porušeniu meritórnych aspektov označených práv sťažovateľa, preto ústavný súd ďalšie námietky sťažovateľa nepovažoval za potrebné posudzovať.

V.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie   zruší.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle   citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 245,70 €, ktorú mu ústavný súd s poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal, a to za vykonanie   dvoch   úkonov   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   zastupovanie   a   podanie sťažnosti ústavnému súdu) vykonaných v roku 2009 (115,90 €/úkon právnej služby + 2 x 6,98 € režijný paušál).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o trovách   právneho   zastúpenia   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu v bode 3.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010