znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 58/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. PK 5 C 724/97 (pôvodne postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 724/97) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2008 doručená sťažnosť I. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 5 C 724/97 (pôvodne postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 724/97).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   žalobou   podanou   1.   decembra   1997 Okresnému súdu Pezinok sa domáhal „ukončenia obmedzovania jeho vlastníckych práv“ P. S.   na   pozemku   č. p.   5237/1.   Okresný   súd   Pezinok   uznesením   č.   k.   5   C   724/97-18 z 12. marca 2002 konanie zastavil, pretože podanie sťažovateľa z 3. januára 1999 posúdil ako späťvzatie žaloby. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   tak,   že   uznesením č. k. 4 Co 180/03-46 z 24. septembra 2003 rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   V zmysle   výzvy   Okresného   súdu   Pezinok sťažovateľ žiadal v konaní pokračovať a upresnil petit žaloby. Uznesením zo 17. mája 2004 Okresný súd Pezinok pripustil zmenu navrhovaného petitu. Ďalším uznesením z 9. júna 2004 Okresný súd Pezinok jeho žiadosť o oslobodenie platby súdneho poplatku zamietol. Proti predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 356/05 z 28. februára 2006 odmietol ako oneskorene podané. Po reorganizácií súdnictva 1. januára 2005 vo veci ďalej konal okresný súd. Dňa 17. mája 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku   s poučením,   že   ak ho riadne a včas nezaplatí, okresný súd konanie zastaví podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1995 Zb.“). Sťažovateľ listom z 31. mája 2006 oznámil okresnému súdu, že mu zaplatenie súdneho poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. Okresný súd uznesením č. k.   PK 5 C 724/97-91   z 26.   júna 2006   konanie zastavil.   Proti   predmetnému   uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie zo 4. augusta 2006, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 Co 406/06-101 z 31. mája 2007 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu odvolacieho krajského súdu 3. augusta 2007 dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Výzvou zo 7. novembra   2007   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   dovolania,   označenia dôkazov, čoho sa sťažovateľ dovolaním domáha, predloženia potrebného počtu rovnopisov a ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred najvyšším (dovolacím) súdom. Sťažovateľ listom   z 22. novembra   2007   odpovedal   okresnému   súdu   na   jeho   výzvu,   avšak   ním požadované   nedostatky   dovolania   neodstránil.   Zároveň   s predmetným   listom   podal okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní z 23. novembra 2007 (odpoveď okresného súdu   z   25.   januára   2008,   v ktorej   hodnotí   sťažnosť   ako   neopodstatnenú).   Listom z 18. januára 2008 vyzval okresný súd sťažovateľa na predloženie potvrdenia o osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch,   ktoré   sťažovateľ   okresnému   súdu   nepredložil. Uznesením   z   3.   apríla   2008   uložil   okresný   súd   sťažovateľovi   zaplatiť   súdny   poplatok za námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   (list   sťažovateľa   z   12.   februára   2008)   v sume 2 000 Sk, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie z 15. apríla 2008.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu, aby nálezom   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. PK 5 C 724/97 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150 000 Sk a úhradu trov konania v sume 35 247 Sk, ktoré mu budú vyplatené do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   PK   5   C   724/97   dochádza   k porušovaniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   konanie   vo   veci   sp. zn. PK 5C 724/97 uznesením z 26. júna 2006 zastavil podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 3 Co 406/06-101 z 31. mája 2007   potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu.   Uznesenie   okresného   súdu   v spojení z uznesením krajského súdu nadobudli právoplatnosť 30. júla 2007. Sťažovateľ 3. augusta 2007 podal dovolanie najvyššiemu súdu. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 20. júna 2008.

Ústavný súd poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Od 30. júla 2007, keď označené uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudli právoplatnosť, do 20. júna 2008, keď bola doručená sťažnosť ústavnému súdu, nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   predmetnú   sťažnosť   odmietol   ako   podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009