znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 58/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa o sťažnosti M. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 21/1990 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 21/1990   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 21/1990 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   130   000   Sk   (slovom stotridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III   j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   K.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6   296   Sk (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 7. februára 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 21/1990.

Sťažovateľka   uviedla,   že   5.   februára   1990   podala   Okresnému   súdu Bratislava–vidiek návrh na začatie konania, ktorým si v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka   uplatnila   právo   na   ochranu   osobnosti   jej   zomrelého   manžela   –   P.   K., proti odporcovi v   1.   rade – O. L., odporcovi v 2. rade – Z., B., a odporcovi v 3. rade – M. Ž., B.

Po   reorganizácii   sídiel   a   obvodov   súdov,   nadobudnutím   účinnosti   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z. z., ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, bola jej právna vec ďalej vedená Okresným súdom Bratislava III, kde je prerokúvaná až do súčasnosti pod sp. zn. 8 C 21/1990.

Príslušný súd v jej právnej veci za obdobie viac ako 17 rokov a 9 mesiacov síce niekoľkokrát   nariadil   termín   pojednávania,   niektoré   z   pojednávaní   sa   aj   reálne uskutočnili, avšak až do súčasnosti nevydal rozhodnutie vo veci samej, ktorým by spor právoplatne   ukončil, čo   podľa názoru   sťažovateľky   nemožno   hodnotiť   ako konanie   uskutočnené   bez   prieťahov,   resp. v   primeranej   lehote,   preto je podľa   nej nespochybniteľné,   že   v   konečnom   dôsledku   takýmto   zdĺhavým konaním   zo strany dotknutého justičného orgánu dochádza k hrubému porušovaniu práva na spravodlivý súdny proces, predovšetkým práva na konanie bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   je presvedčená,   že   predmetná   občiansko-právna   vec   nie   je   tak mimoriadne zložitá, aby táto skutočnosť mohla štát pozbaviť zodpovednosti za neprimeranú dĺžku súdneho konania s tým spojeného. Zároveň nemá vedomosť o tom, že by niektorý z účastníkov predmetného civilného procesu konal, resp. nekonal tak, aby to mohlo mať negatívny dopad na plynulosť konania všeobecného súdu v tejto veci.

Okresný súd Bratislava III, ktorého postup sťažovateľka napáda, však podľa nej nie je v predmetnej právnej veci úplne nečinný. Vo veci síce koná, avšak periodicita procesných úkonov   sa   nedá   kvalifikovať   ako primeraná   s   prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   trvania konania.

Sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Bratislava   III   niekoľko   podaní,   ktorých obsahom   bolo   vyjadrenie,   že   naďalej   trvá   na podanej   žalobe, pričom   zároveň   urgovala nariadenie termínu pojednávania.

Porušovanie   jej   ľudských   práv   navodzuje   u sťažovateľky   stav   právnej   neistoty a negatívne vplýva na jej psychický stav. Situácia, v ktorej sa ocitla, jej znižuje možnosti „očistiť“ povesť, vážnosť, občiansku česť a dobré meno jej manžela.

Uvedené skutočnosti považuje za dostatočný dôvod aj na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„V právnej veci navrhovateľky M. K., bytom: B. proti odporcom: 1) rade O. L., bytom: B.; 2) Z., B.; 3) M. Ž., B.; o ochranu osobnosti, vedenej pred Okresným súdom Bratislava III. pod č. k.: 8 C 21/1990, bolo postupom Okresného súdu Bratislava III. porušené právo sťažovateľky – M. K. na prejednanie veci v primeranej lehote, garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a   základných   slobôd, vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

Prikazuje sa Okresnému súdu Bratislava III., aby právnu vec navrhovateľky M. K., bytom: ul. B. proti odporcom: 1) rade O. L., bytom: B.; 2) Z., B.; 3) M. Ž., B.; o ochranu osobnosti, vedenú pod č. k.: 8 C 21/1990, prejednal a rozhodol bez zbytočných prieťahov.

Slovenská   republika,   zast.   Okresným   súdom   Bratislava   III.   je   povinná zaplatiť sťažovateľke – M. K. finančné zadosťučinenie vo výške 250.000,- Sk, do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Slovenská   republika,   zast.   Okresným   súdom   v   Banskej   Bystrici   je   povinná zaplatiť sťažovateľke – M. K. trovy konania a právneho zastúpenia na účet JUDr. J. S., advokáta, B., takisto do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

Právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu oznámil, že jeho mandantka netrvá na nariadení ústneho pojednávania.

Predseda   Okresného   súdu   Bratislava   III   sa   k sťažnosti   ani   k   nariadeniu   ústneho pojednávania ku dňu prejednávania sťažnosti na ústavnom súde nevyjadril.

Z vyžiadaného spisu Okresného súdu Bratislava–vidiek sp. zn. 8 C 21/90 vyplynulo, že:

Dňa 12. marca 1990 bola podaná žaloba.Dňa 5. marca 1990 Okresný súd Bratislava–vidiek vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Dňa 21. marca 1990 doručil vyjadrenie k návrhu odporca v 1. rade.Dňa 7. apríla 1990 doručil vyjadrenie odporca v 3. rade.Dňa   9.   apríla   1990   oznámil   odporca   v 1.   rade   mená   svedkov,   ktorých   navrhuje vypočuť.

Dňa   15.   mája   1990   Okresný   súd   Bratislava–vidiek   vyzval   účastníkov,   aby   sa vyjadrili k možnosti prikázať vec inému súdu z dôvodu hospodárnosti, pretože 13 svedkov býva v okrese Banská Bystrica.

Dňa 16. mája 1990 do konania vstúpil okresný prokurátor.Dňa 12. júna 1990 spis bol postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Dňa 18. júna 1990 najvyšší súd spis vrátil Okresnému súdu Bratislava–vidiek ako predčasne podaný.

Dňa 9. augusta1990 bol spis opätovne zaslaný najvyššiemu súdu.Dňa   28.   augusta   1990   najvyšší   súd   vrátil   spis   bez   meritórneho   rozhodnutia   ako predčasne predložený.

Od 29. augusta 1990 do 20. novembra 1990 Okresný súd Bratislava–vidiek urgoval doručujúcu poštu na vrátenie doručeniek z písomností adresovaných svedkom a účastníkom, ktoré vyžadoval najvyšší súd.

Dňa 27. decembra 1990 Okresný súd Bratislava–vidiek vyzval odporcu v 3. rade, aby sa dostavil na súd.

Dňa   25.   januára   1991   bol   Okresnému   súdu   Bratislava–vidiek   doručený   spis z najvyššieho   súdu   spolu   s uznesením   sp.   zn.   Ndc   6/91   z 23.   januára1991,   ktorým nevyhovel návrhu na prikázanie veci Okresnému súdu Banská Bystrica.

Dňa   26.   februára   1991   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   účastníci prítomní, okrem žalovaného v 3. rade. Pojednávanie bolo odročené na 27. marec 1991.Dňa 22. marca 1991 K. B. – v likvidácii oznámil Okresnému súdu Bratislava–vidiek požadované údaje.

Dňa 18. marca 1991 Obecný úrad v T. doručil Okresnému súdu Bratislava–vidiek potvrdenie o činnosti p. L.

Dňa   27.   marca   1991   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Sťažovateľka   bola   prítomná, z odporcov   bol   prítomný   právny   zástupca   odporcu   v 1.   rade   a žalovaný   v 3.   rade. Pojednávanie bolo odročené na 24. apríl 1991.

Dňa   24.   apríla   1991   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   neboli   prítomní odporcovia. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 26. októbra 1991 Okresný súd Bratislava–vidiek dožiadaním požiadal Okresný súd Banská Bystrica o vypočutie 13 svedkov.

Dňa 10. decembra 1991 svedok K. S. ospravedlnil neúčasť na výsluchu na Okresnom súde Banská Bystrica zo zdravotných dôvodov.

Dňa 23. januára 1992 na Obecnom úrade v T. bola spísaná zápisnica z výsluchu svedka M. V.

Dňa 23. januára 1992 bola na Obecnom úrade v T.   spísaná zápisnica z výsluchu svedkov M. K., M. M., O. S., A. A., J. S., J. M. a J. V.

Dňa 12. februára 1992 bola na Okresnom súde Banská Bystrica spísaná zápisnica o výsluchu svedka J. Š.

Dňa 28. februára 1992 bol spis doručený Okresnému súdu Bratislava–vidiek.Dňa 19. apríla 1993 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 29. apríla 1993 Krajský súd v Bratislave vrátil spis Okresnému súdu Bratislava–vidiek ako nesprávne predložený.

Dňa 15.   októbra   1993 sa   uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka   bola prítomná, odporcovia neboli prítomní, pojednávanie bolo odročené na 29. október 1993, odporcovia mali byť predvolaní pod hrozbou pokuty.

Dňa 29.   októbra   1993 sa   uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka   bola prítomná, odporcovia neboli prítomní, pojednávanie bolo odročené na 12. november 1993.

Dňa 12. novembra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka bola prítomná, odporcovia neboli prítomní, pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa   25.   septembra   1995   konajúci   súd   požiadal   Oblastný   štátny   archív   B. o oznámenie údajov o JUDr. K.

Dňa 25. septembra 1995 konajúci súd požiadal redakciu časopisu Z. o predloženie fotografie s tým, že túto musí preskúmať Vojenský historický ústav v B.

Dňa 3. novembra 1995 redakcia Z. oznámila konajúcemu súdu, že fotografie nemôže zaslať, pretože originál fotografie nevlastní.

Dňa   6.   novembra   1995   Štátny   oblastný   archív   v B.   doručil   konajúcemu   súdu informácie týkajúce sa členstva v K. a zamestnania JUDr. K.

Dňa   11.   júna   1996   požiadal   konajúci   súd   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru Slovenskej republiky B. o doručenie zásielky odporcovi M. Ž.

Dňa 18. júla 1996 Obvodné oddelenie Policajného zboru Slovenskej republiky B. oznámilo, že sa zásielku nepodarilo doručiť.

Dňa   2.   októbra   1996   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   sťažovateľka   bola   prítomná, odporcovia neboli prítomní, bolo odročené na neurčito.

Dňa 20. októbra 1997 sa uskutočnilo pojednávanie na Okresnom súde Bratislava III (predtým   Okresný   súd   Bratislava–vidiek),   účastníci   neboli   prítomní,   bolo   odročené   na 10. november 1997.

Dňa 17. novembra 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci neboli prítomní, bolo odročené na 15. december 1997.

Dňa 15. decembra 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci neboli prítomní, bolo odročené na neurčito.

Dňa 13. októbra 1998 konajúci súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby v lehote 10 dní riadne s určitosťou označil subjekt označený ako žalovaný v 2. rade, keďže nie je zrejmé voči komu uplatňuje sťažovateľka právo na ochranu osobnosti.

Dňa 23. novembra 1998 konajúci súd uznesením č. k. V2- 8C 21/90-147 konanie proti žalovanému v 2. rade zastavil.

Dňa 18. júna 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, sťažovateľka nebola prítomná (jej právna zástupkyňa E.   Š. bola prítomná), odporcovia   neboli prítomní, bolo odročené na neurčito.

Dňa 12. septembra 2000 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci neboli prítomní, bolo odročené na 20. októbra 2000.

Dňa   14.   marca   2001   konajúci   súd   vyzval   rádio   F.   na doručenie   súdnej   zásielky odporcovi M. Ž.

Dňa 26. marca 2001 doručil ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov žalovaný v 1. rade.

Dňa   2.   mája   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   sťažovateľka   nebola   prítomná, prítomná   bola   jej   právna   zástupkyňa,   odporcovia   neboli   prítomní,   bolo   odročené na neurčito.

Dňa 30. augusta 2001 konajúci súd vyzval rádio F. na doručenie súdnej zásielky M. Ž.Dňa 9. novembra 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci neboli prítomní, bolo odročené na 25. január 2002.

Dňa 20. decembra 2001 konajúci súd vyzval rádio F. na doručenie súdnej zásielky M. Ž.Dňa 25. januára 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, prítomná bola právna zástupkyňa sťažovateľky, bolo odročené na 20. marec 2002.

Dňa 6. februára 2002 konajúci súd vyzval rádio F. na doručenie súdnej zásielky M. Ž.Dňa   18.   februára   2002   ospravedlnil   neúčasť   na   pojednávaní   odporca   v 1.   rade, pretože z dôvodu ťažkej choroby nemôže cestovať.

Dňa 20. marca 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci neboli prítomní, bolo odročené na 17. máj 2002.

Dňa 8. apríla 2002 konajúci súd vyzval rádio F. na doručenie súdnej zásielky M. Ž.Dňa 17. mája 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, prítomná bola právna zástupkyňa sťažovateľky, bolo odročené na 13. september 2002.

Dňa 23. augusta 2002 konajúci súd vyzval rádio F. na doručenie súdnej zásielky M. Ž.Dňa 16. októbra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci neboli prítomní, bolo odročené na neurčito.

Dňa 2. decembra 2004 konajúci súd požiadal Miestne oddelenie Policajného zboru N. o prešetrenie pobytu a zistenie zamestnávateľa M. Ž.

Dňa 28. decembra 2004 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru B. oznámilo, že M. Ž. býva v B., ale toho času je v zahraničí.

Dňa 18. februára 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci neboli prítomní, bolo odročené na neurčito.

Dňa   14.   júna   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   účastníci   neboli   prítomní,   bolo odročené na 4. október 2006.

Dňa 4. októbra 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci neboli prítomní, bolo odročené na 24. november 2006.

Dňa 31. mája 2007 register obyvateľov Slovenskej republiky oznámil adresu trvalého pobytu M. Ž. – B.

Dňa 7. novembra 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci neboli prítomní, bolo odročené na 30. január 2008.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom v konaní Okresného súdu Bratislava III vedenom pod sp. zn. 8 C 21/1990.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu právnej istoty preto dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu   alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 10/98, II. ÚS 210/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

V prvom   rade   však   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne konanie, ktoré sa síce začalo 12. marca 1990, avšak vzhľadom na to, že zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15. februára 1993   a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začína od 15. februára 1993. V tejto súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   aj   nie   je   v zásade   oprávnený   skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom   hodnotení,   či za obdobie,   ktoré   od   15. februára 1993   uplynulo,   došlo   alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04).

Z hľadiska právnej a faktickej zložitosti veci ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní konajúceho súdu vedenom pod sp. zn. 8 C 21/1990 ide o návrh sťažovateľky na ochranu osobnosti jej manžela. Ústavný súd konštatuje že návrhy tohto typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   a preto   ich z právneho   hľadiska   nemožno   považovať   za   zložité.   Zo   skutkového   hľadiska,   keďže predmetom   dokazovania   bola   udalosť   spred   päťdesiatich   rokov,   si   sťažovateľkina   vec vyžiadala   zložitejší   proces   dokazovania   (okrem   vypočutia   väčšieho   počtu   svedkov, z ktorých   väčšina   nebývala   v obvode   konajúceho   súdu   a   konajúci   súd   si   ich   svedecké výpovede musel obstarávať prostredníctvom dožiadaného Okresného súdu Banská Bystrica, aj dopytom na archívy a Vojenský historický ústav v B.). K faktickej zložitosti prispela aj skutočnosť, že okruh účastníkov na strane odporcov sa v priebehu konania menil.

Pri hodnotení postupu konajúceho súdu ústavný súd vyhodnotil tieto obdobia:

a)   Žaloba   bola   podaná   12.   marca   1990.   Po   doručení   žaloby   okresný   súd   začal obratom robiť vo veci úkony (vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, vyzval odporcov na vyjadrenie sa k žalobe a tiež k možnosti prikázať vec inému súdu z dôvodu hospodárnosti). Dňa 12. júna 1990 bol spis postúpený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o prikázaní veci   inému súdu   z dôvodu   hospodárnosti.   Spis bol okresnému súdu   vrátený 18. júna 1990 ako predčasne podaný. Meritórne najvyšší súd o návrhu konajúceho súdu rozhodol uznesením sp. zn. N dc 6/91 z 23. januára 1991. Spis bol konajúcemu súdu vrátený 25. januára 1991. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 26. februára 1991. Ďalšie, až do októbra 1991 boli nariaďované v krátkom časovom slede za ním. Konanie konajúceho súdu   v tomto   období   nemožno   považovať   za   také,   v ktorom   by   konal   so zbytočnými prieťahmi.

b) Od októbra 1991 do februára 1992 sa spis nachádzal na Okresnom súde Banská Bystrica z dôvodu vypočúvania svedkov dožiadaným súdom.

c) V období od februára 1992 do októbra 1993 bol konajúci súd absolútne nečinný (jediný úkon súdu v tomto období bolo predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave, ktorý mu ho následne v apríli 1993 vrátil ako nesprávne predložený).

d)   V období   od   pojednávania   konaného   12.   novembra   1993   až   do   meritórneho rozhodnutia 18. januára 2008 konajúci súd síce vykonával dokazovanie, jeho úkony boli však poznačené nízkou efektivitou. Do tohto obdobia spadá aj 11 nariadených pojednávaní, ktorých   sa   sťažovateľka   ani   jej   právny   zástupca   nezúčastnili,   konajúci   súd   však   na zabezpečenie ich účasti nepoužil poriadkové opatrenie podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa 30. januára 2008 konajúci súd vo veci meritórne rozhodol. Rozsudkom žalobu zamietol. Rozsudok dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Z celkového   pohľadu   podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie   aj s prihliadnutím   na   predmet   sporu,   ktoré   trvá   tak   dlho,   možno   už   len   na   základe   jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom vyjadreným v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, teda ho aj ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že konajúci súd sa za viac ako 17 rokov nedokázal vysporiadať s právnou vecou vedenou pod sp. zn. 8 C 21/1990 tak, aby jeho   postup   efektívne   smeroval   k meritórnemu   rozhodnutiu   a ukončeniu   stavu   právnej neistoty sťažovateľky.

Ústavný súd preto rozhodol, že v konaní vedenom konajúcim súdom pod sp. zn. 8 C 21/1990 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 250 000 Sk.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmy   pociťovanej   v dôsledku   zbytočných prieťahov.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci. Preto považoval za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti konajúceho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 21/1990, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka   sa   o doterajšiu   dĺžku   konania   aj   sama   čiastočne   pričinila,   a zohľadňujúc konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd považoval priznanie sumy 130 000 Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. Hoci okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom 30. januára 2008, v čase rozhodovania ústavného súdu nebol ešte právoplatný, preto   ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v celkovej sume 6 296 Sk, a to za dva úkony právnej služby po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dvakrát náhradu režijného paušálu po 178 Sk (podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), ktoré zaviazal uhradiť okresný súd.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008