znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 58/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   so sídlom   K.,   ktorou namieta porušenie   čl.   2 ods.   2,   čl.   20   ods.   1   a 3,   čl.   46   ods. 1   a čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2005   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl. 8,   čl.   10   a   čl.   17 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   (ďalej   len   „deklarácia“),   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 deklarácie, čl. 6 ods.   1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   vyšetrovateľom   a generálnou   prokuratúrou,   prikázal vyšetrovateľovi v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 konať bez prieťahov a v budúcnosti sa zdržať porušovania zákona. Požaduje tiež prikázať generálnej prokuratúre   zaoberať   sa   prípadnými   podnetmi   sťažovateľky   v trestnej   veci   vedenej   pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 (poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči informácií oznámenej   sťažovateľom   21.   februára   2001),   túto   vybaviť   v súlade   so   zákonom a skutkovým   stavom   veci   a neodkladne   odstrániť   a napraviť   všetky   zistené   porušenia zákona. Napokon požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 5 000 000 Sk od vyšetrovateľa a vo výške 10 000 000 Sk od generálnej prokuratúry.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 21. februára 2001 podala trestné oznámenie vo veci   poškodenia   a zneužitia   záznamu   na   nosiči   informácií.   Uznesením   vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 zo 17. októbra 2003 bolo začaté trestné stíhanie vo veci poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči informácií podľa § 257a ods. 1 písm. a) a b) Trestného   zákona   (účinného   do   31.   decembra   2005).   Podaním   z   27.   septembra   2004 požiadala   sťažovateľka   vyšetrovateľa   o preverenie   stavu   veci   a 13.   decembra   2004 o preskúmanie postupu vyšetrovateľom Policajného zboru. Toto podanie bolo 23. decembra 2004   odstúpené   Okresnej   prokuratúre   K.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“).   Okresná prokuratúra preskúmala žiadosť sťažovateľky a o spôsobe vybavenia žiadosti ju vyrozumela (potvrdila   prieťahy   vo   vyšetrovaní).   Podaním   z 31.   marca   2005   sťažovateľka   požiadala okresnú prokuratúru o upresnenie odpovede, na ktoré nedostala odpoveď. Sťažovateľka sa 11. júna 2005 obrátila na Krajskú prokuratúru K. (ďalej len „krajská prokuratúra“), táto na jej podanie nereagovala. Napokon bol sťažovateľke doručený prípis generálnej prokuratúry z 11. júla 2005, v ktorom jej bolo oznámené, že na jej ďalšie podnety týkajúce sa správkyne konkurznej podstaty JUDr. I. S. nebude reagované.

Z prípisu   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV   Gn   3034/03-44   z 11.   júla   2005 adresovaného   Ing.   V.   K.   vyplýva,   že   v zmysle   §   34   ods.   2   zákona   č. 153/2001   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov generálna prokuratúra v súvislosti s trestnými oznámeniami   na   správkyňu   konkurznej   podstaty   JUDr.   I.   S.   vyčerpala   všetky   zákonné možnosti preverovania podnetov Ing. V. K., Ing. H. K. a sťažovateľky, ktorých obsahom sú skutočnosti   uvádzané   v dosiaľ   podaných   podnetoch,   námietkach,   sťažnostiach,   prípadne inak označených podaniach. Preto, pokiaľ by obsahovali už známe skutočnosti, nebude na takéto podania reagované.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 8 a čl. 10 deklarácie v spojení čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a 13 dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   vyšetrovateľa   vo   veci   jej   trestného oznámenia z 21. februára 2001 v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom tohto článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany (II. ÚS 143/02).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci   konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú   povinnosť   umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej   aj   fyzickej)   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 pri vybavovaní trestného oznámenia sťažovateľky z 21. februára 2001 pre podozrenie z trestného činu poškodzovania a zneužitia záznamu na nosiči informácií spáchaných neznámym páchateľom.

Zo   sťažnosti   a k nej   priložených   príloh   a zo   spisu   vyšetrovateľa   vyplýva,   že vyšetrovateľ uznesením zo 17. októbra 2003 sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 začal trestné stíhanie pre trestný čin   poškodzovania a zneužitia záznamu na nosiči   informácii podľa § 257 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona (platného v relevantnom čase), ktorých sa mal dopustiť neznámy páchateľ.

Pretože   sa   aj   v mnohých   iných   sťažovateľových   veciach   nič   nedialo,   podaním z 27. septembra 2004 požiadal sťažovateľov splnomocnenec vyšetrovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľov vo veciach, v ktorých už bolo začaté trestné stíhanie vo veci. Na túto   žiadosť   neprišla   žiadna   odpoveď,   preto   ju   sťažovateľov   splnomocnenec   urgoval podaním   z   13.   decembra   2004,   v ktorom   svoju   žiadosť   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľov rozšíril o veci, v ktorých ešte nebolo vyšetrovateľom meritórne rozhodnuté. Po oznámení vyšetrovateľa z 5. januára 2005 o odstúpení žiadosti z 13. decembra 2004 (avšak nie žiadosti z 27. septembra 2004) okresnej prokuratúre, jej sťažovateľ z dôvodu istoty aj sám zaslal, duplicitne, obe svoje žiadosti podaním z 24. februára 2005.

Na žiadosť sťažovateľa z 24. februára 2005 odpovedala okresná prokuratúra podaním z 21. marca 2005, v ktorom potvrdila zistenie prieťahov v konaní, avšak len v jedinej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OUV-1117/20-K2-2001. Sťažovateľov splnomocnenec sa preto obrátil   na   okresnú   prokuratúru   so   žiadosťou   z   31.   marca   2005   o upresnenie   odpovede z 21. marca   2005.   Okresná   prokuratúra   odpovedala   podaním   s rovnakým   dátumom,   aký mala predošlá odpoveď, t. j. 21. marec 2005, kde potvrdila zistenie prieťahov v ďalších dvoch ČVS.

Pretože   počas   ďalších   troch   mesiacov   nedostal   sťažovateľ   žiadne   upovedomenie o výsledku   preskúmania   jeho   trestných   oznámení,   podaním   z   11.   júna   2005   sa   obrátil s podnetom podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre na krajskú prokuratúru, v ktorom požiadal o preskúmanie zákonnosti vybavenia jeho žiadostí z 24. februára 2005 a z 31. marca 2005 okresnou prokuratúrou. Na tento podnet nebolo reagované.

Dňa   18.   júla   2005   bolo   sťažovateľovi   doručené   podanie   generálnej   prokuratúry z 11. júla 2005, ktorá na základe podnetu v inej veci dospela k rozhodnutiu, že na ďalšie podnety   sťažovateľa   týkajúce   sa   správkyne   konkurznej   podstaty   JUDr.   I.   S.,   nebude reagované.

Napriek   uvedeným   námietkam   sťažovateľa   zo   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd nezistil, že by dosiaľ bolo akýmkoľvek spôsobom základné právo sťažovateľky na súdnu a inú   právnu   ochranu v tomto   konaní obmedzené,   prípadne   upreté.   Vo   veci   sa   konanie vedie,   sťažovateľke,   resp. jej   splnomocnencovi   bolo   v konaní   priznané   postavenie poškodeného   a zároveň   jej   dosiaľ   bolo   umožnené   v plnom   rozsahu   svoje   práva poškodeného uplatňovať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky po jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   svojej   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva, aby vec bola v primeranej lehote prejednaná podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej   lehote   prejednaná   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti nemu. (...)

Účelom,   podstatou   a zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom   tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho   ochrana   sa   uplatňuje   vo   veci účastníka,   v jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného   poriadku,   ktorý   upravuje   postup   orgánu   verejnej   moci   pri   prejednaní   veci účastníka.

V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   uplatnenie   nároku   na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania je potrebné považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Ak si poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to prekážkou, aby   si   náhradu   škody   paralelne   uplatnil   aj   na   všeobecnom   súde.   Preto   konanie a rozhodovanie   o nároku   na   náhradu   škody   v rámci   trestného   konania   vo   vzťahu k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy veci, či poškodená osoba má alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu   uplatňujúcu   si   nárok   na   náhradu   škody   odkázať   na   občiansky   súd,   keď   nie   sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ nebude vydané takéto rozhodnutie, poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takého konania sú rozhodujúcimi pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vec K. a K. v. Slovensko zo dňa 5. júla 2005, § 40).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda súčasne čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené   tým,   aby bol   uplatnený nárok   na náhradu   škody   v   trestnom   konaní,   ktorý možno   za   určitých   podmienok   považovať   za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti). Podľa § 43 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   platného v relevantnom čase poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody   spôsobenej   mu   bola   trestným   činom   je   oprávnený   tiež   navrhnúť,   aby   súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Z doterajšej judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 43 ods. 2 Trestného poriadku je jednou zo základných   podmienok   pre   vyslovenie   povinnosti   nahradiť   škodu,   aby   poškodený   svoj nárok   uplatnil   voči   určitej   osobe   -   obžalovanému.   Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia (I. ÚS 18/06).

Vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa namieta sťažovateľka predovšetkým celý rad skutočností zakladajúcich podľa jej názoru zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľka ako poškodená v trestnom   konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   sa   nemôže   domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Ďalej   sťažovateľka   vytýka   v súvislosti   s prebiehajúcim   vyšetrovaním   celý   rad procesných pochybení, týkajúcich sa najmä toho, že na jej podania sa neprihliada (čl. 2 ods. 2   ústavy),   že   sa   neposkytuje   ochrana   jej   majetku   (čl.   20   ods.   3   ústavy,   čl.   1 dodatkového protokolu) atď.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Obsahom citovaného článku ústavy je zákaz zneužitia práva vrátane vlastníckeho práva. Za zneužitie práva treba považovať konanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie nedovoleného výsledku.

Už samotné znenie, ako aj výklad tohto ustanovenia bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa sťažovateľka pred ústavným súdom   domáha),   že   postupom   vyšetrovateľa   by   malo   byť   porušené   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 3 ústavy.

Treba súčasne dodať, že v danom prípade sa nedá vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi postupom   vyšetrovateľa   a porušením   čl.   20   ods.   3   ústavy.   Priamu   súvislosť   tvrdí sťažovateľka iba z dôvodu,   že nebola spokojná s postupom   orgánov činných   v trestnom konaní pri vybavovaní jej trestného oznámenia z 21. februára 2001. Ústavný súd opätovne pripomína, že ochranu vlastníckeho práva pred jeho ohrozením alebo porušením prípadne zneužitím   zásadne   poskytujú   všeobecné   súdy   podľa   príslušných   občianskoprávnych predpisov (napr. m. m. III. ÚS 33/01).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených článkov všeobecnej deklarácie je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov,   nemá   tento dokument   povahu   prameňa   práva   Slovenskej   republiky,   ale   len   povahu   politického dokumentu. Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta   porušenie   práva   deklarovaného   mu   medzinárodným   dokumentom,   ktorý   nemá povahu prameňa práva (II. ÚS 18/97, I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4.   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   postupom   generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03.

Sťažovateľka v ďalšej časti svojej sťažnosti namieta postup generálnej prokuratúry, ktorá   sa   odmietla   zaoberať   ďalšími   podaniami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   správkyne konkurznej podstaty JUDr. S., pokiaľ tieto nebudú obsahovať nové skutočnosti.

Ústavný súd   zo   spisu   ústavného súdu   sp.   zn. I.   ÚS   213/05 zistil, že   o sťažnosti sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práv čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 deklarácie, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03 ústavný súd už rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Právoplatné rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   213/05   z 5.   októbra   2005 predstavuje v tomto konaní prekážku veci rozhodnutej (§ 159 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako neprípustnú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde],   a to   s poukazom   aj   na   tú   skutočnosť,   že   do   dňa   rozhodnutia   o tejto sťažnosti nedošlo k zmene podmienok rozhodujúcich pre posúdenie veci.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti   tohto   uznesenia   a vzhľadom   na   túto   skutočnosť   bolo   už   ďalej   bezpredmetné rozhodovať   o sťažovateľkinej   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006