znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 58/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť Ing. I. B., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 58/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 58/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. I. B.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   Ing. I. B. uhradiť trovy právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. K., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ing. I. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   28. decembra   2004   namietala,   že postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 13 P 58/02 (pôvodne pod sp. zn. 13 Nc 58/02) bolo porušené jej základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením z 23. februára 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

V   sťažnosti   sťažovateľka   okrem   iného   uviedla:   „Navrhovateľka   návrhom   matky zo dňa 2. 4. 2002 zmenenom v zmysle návrhu zo dňa 21. 11. 2003, sp. zn. 13 Nc 58/02, žiadala   o úpravu   práv   a povinností   rodičov   k ich   spoločnému   maloletému   dieťaťu.   (...) Navrhovateľka   svojím   listom   zo   dňa   6.   2.   2003   poukazovala   na   prieťahy   v konaní sp. zn. 13 Nc 58/02. Predsedkyňa Okresného súdu Bratislava IV uznala v liste zo dňa 27. 3. 2003, že v uvedenom konaní skutočne došlo k prieťahom a to v období od 25. 6. 2002 do dňa 10. 9. 2003. V období od 10. 9. 2003 v tomto konaní pojednávania síce prebiehali, sudkyňa však vo veci nerozhodla napriek tomu, že navrhovateľka predložila súdu všetky požadované doklady, svoj nárok v celom rozsahu preukázala, čím boli splnené predpoklady pre rozhodnutie. Ku konečnému rozhodnutiu v predmetnej veci došlo až na pojednávaní dňa 21. 9. 2004, na základe ktorého bol otec maloletého zaviazaný platiť na jeho výživu sumu 8 500,- Sk mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky období od 1. 9. 2001 do 29. 9. 2003. Zročné výživné pre maloletého za dobu od 1. 9. 2001 do 29. 9. 2003 v sume 27.300,- Sk bol otec predmetným rozsudkom zaviazaný zaplatiť do rúk matky do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. (...)

Navrhovateľka sa v sťažnosti zo dňa 30. 11. 2004 sťažovala na prieťahy v konaní sp. zn. 13 Nc 58/02, z dôvodu, že od podania návrhu na začatie konania do rozhodnutia vo veci   uplynula   neprimerane   dlhá   doba   ako   aj   z dôvodu,   že   od   vyhlásenia   rozsudku   na pojednávaní   dňa   21.   9.   2004   do   dnešného   dňa   nebolo   písomné   vyhotovenie   rozsudku doručené navrhovateľke.“

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo svojej sťažnosti požaduje, aby okresný súd konal bez zbytočných prieťahov, zaplatil jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   konania   verejného   ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 13 P 58/02 ústavný súd zistil, že sťažovateľka 3. apríla 2002 podala okresnému súdu návrh na „úpravu práv a povinností rodičov k ich spoločnému maloletému dieťaťu“.

Okresný   súd   7.   mája   2002   nariadil   termín   pojednávania   na   25.   jún   2002. Pojednávanie   25.   júna   2002   bolo   odročené   na   10.   septembra   2002,   sťažovateľka   bola vyzvaná na predloženie listinných dokladov.

Sťažovateľka 20. augusta 2002 podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia.Pojednávanie 10. septembra 2002 bolo odročené na 24. október 2002 za účelom zisťovania   majetkových   pomerov   otca,   sťažovateľka   vzala   späť   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa   16.   októbra   2002   sťažovateľka   podala   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia.

Pojednávanie 24. októbra 2002 bolo odročené na 30. január 2003 za účelom ďalšieho dokazovania   (zisťovania   pomerov   maloletého   a pomerov   jeho   otca,   sťažovateľka   bola vyzvaná   na   doplnenie   návrhu   v časti   úpravy   styku   a   opravu   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia).

Sťažovateľka   8.   novembra   2002   predložila   okresnému   súdu   upravený   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný   súd   9.   decembra   2002   doručil   otcovi   maloletého   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia za účelom vyjadrenia k nemu.

Na   pojednávaní   30.   januára   2003   okresný   súd   vyhlásil   uznesenie   o predbežnom opatrení, ktorým maloletého zveril do výchovy matke a otca zaviazal na úhradu výživného vo výške 6 000 Sk mesačne.

Otec maloletého podal 25. februára 2003 odvolanie proti uzneseniu z 30. januára 2003. Okresný   súd   20.   marca   2003   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   maloletého   zveril   do výchovy matke, upravil styk otca s maloletým, výživné otcovi určené nebolo.

Sťažovateľka   sa   29.   apríla   2003   odvolala   proti   výroku   rozsudku,   ktorým   nebolo určené výživné. Dňa 18. júna 2003 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaniach   sťažovateľky   a otca maloletého.

Krajský súd 13. novembra 2003 uznesením zrušil rozsudok v napadnutej časti, vec vrátil na ďalšie konanie a zároveň zrušil uznesenie z 30. januára 2003. Spis bol okresnému súdu vrátený 5. decembra 2003.

Sťažovateľka 24. novembra 2003 predložila zmenu návrhu na začatie konania.Otec maloletých podal 5. februára 2004 návrh na zníženie výživného.Pojednávanie   24.   februára   2004   bolo   odročené   na   27.   apríl   2004   z   dôvodu neprítomnosti otca maloletého a nepredloženia listinných dokladov o výške jeho príjmu.Dňa   8.   marca   2004   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   otca   maloletého   na zdokladovanie príjmov za obdobie 2001 - 2004 a zaslanie dôkazu o služobnej ceste v čase ostatného   pojednávania,   sťažovateľku   vyzval   na   zdokladovanie   príjmu   za   rok   2004. Sťažovateľka reagovala na výzvu 26. apríla 2004.

Po zmene termínu pojednávania z 27. apríla na 28. apríl 2004 bolo toto odročené na 15. jún 2004 za účelom ďalšieho dokazovania.

Sťažovateľka 10. a 11. mája 2004 predložila listinné dôkazy. Otec maloletého na výzvu okresného súdu zo 14. mája 2004 predložil 24. mája 2004 okresnému súdu listinné dôkazy.

Pojednávanie   15.   júna   2004   bolo   odročené   na   21.   september   2004   za   účelom predvolania svedkov a zabezpečenia ďalších listinných dôkazov.

Okresný súd 21. septembra 2004 vyhlásil rozsudok, ktorým otca maloletého zaviazal na platenie výživného, zročného výživného, návrhy sťažovateľky na zvýšenie výživného a otca maloletého na jeho zníženie zamietol.

Dňa 20. decembra 2004 otec maloletého podal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného, sťažovateľka napadla rozsudok odvolaním doručeným 22. marca 2005.

Okresný   súd   predložil   4.   apríla   spis   krajskému   súdu   za   účelom   rozhodnutia o podaných odvolaniach.

Krajský   súd   uznesením   z 23.   septembra   2005 zrušil   napadnuté   rozhodnutie   a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 18. októbra 2005.

Okresný súd 20. októbra 2005 nariadil pojednávanie na 8. december 2005.   Sťažovateľka podaním z 29. novembra 2005 vzala svoj návrh v celom rozsahu späť.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a)   Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium,   ústavný   súd   konštatoval,   že   predmetom posudzovaného konania je nárok na určenie výživného a jeho zmenu. Nároky maloletých detí na výživné sú takými nárokmi, ktoré vo všeobecnosti vyžadujú zvýšenú starostlivosť od všeobecného   súdu   pri   rozhodovaní   o ich   priznaní   alebo   zmene.   Všeobecný   súd   koná a rozhoduje   v nesporovom   konaní,   v ktorom   musí   prejaviť   zodpovednosť   za   to,   že   ide o konanie starostlivosti súdu o maloletých (nadpis § 176 Občianskeho súdneho poriadku), urýchleným postupom a rozhodovaním, konajúc bez ohľadu na úkony účastníkov konania. Ústavný   súd   súčasne   uvádza,   že   takéto   konania   nie   sú   právne   zložité   a aj   zisťovanie možností   a   schopností   rodičov   ako   relevantných   skutočností   pri   určovaní   výživného nevykazuje v danom prípade osobitnú zložitosť.

Právnu alebo skutkovú zložitosť veci vo svojom stanovisku z 28. novembra 2005 okresný súd nenamietol.

b)   Ústavný   súd   konštatuje,   že   matka   maloletého   dieťaťa   procesnými   úkonmi nespomalila konanie alebo postup okresného súdu. Na všetky pokyny a výzvy okresného súdu reagovala v primeraných lehotách. Rešpektovala obsah týchto úkonov okresného súdu s jednou výnimkou, keď neoznámila zmeny adresy právneho zástupcu. Ani procesné úkony, ktoré sťažovateľka využila (odvolanie proti rozsudku, zmena návrhu na začatie konania, zmena   právneho   zástupcu),   nemožno   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné   prieťahy   (I.   ÚS   31/01),   a   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že sťažovateľke nemožno pripísať významnejší podiel na celkovej dĺžke konania.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore. Konanie začalo doručením návrhu okresnému súdu 3. apríla 2002.

Aj napriek tomu, že o časti návrhu sťažovateľky ohľadne úpravy styku okresný súd rozhodol (rozsudkom z 20. marca 2003 sp. zn. 13 P 58/02 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Cop 29/03-197, 9 CoP 35/03-197), nesmeroval jeho postup v posudzovanom konaní efektívne a účinne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   vo   svojom   postupe   v dostatočnej   miere nezohľadnil, o čo ide účastníkom v týchto veciach. Bez toho, aby ústavný súd vymedzoval jednotlivé   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   alebo   jeho   neefektívnej   činnosti,   možno konštatovať, že konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletého nemôže trvať od roku 2002 dosiaľ.

Okresný   súd   síce   nariaďoval   a vykonával   pojednávania,   dostatočne   sa   však nesústreďoval na dokazovanie tak, aby mohol v spore rozhodnúť so zreteľom na predmet konania. Postup   okresného   súdu   v konaní   nepochybne   sťažovala   aj   procesná nedisciplinovanosť otca, ktorý sa opakovane nedostavoval na pojednávania a nerešpektoval výzvy   na predloženie dôkazov. Okresný   súd   však nepostupoval pri   uplatňovaní svojich oprávnení   (vrátane   možnosti   uplatnenia   poriadkových   opatrení)   dostatočne   razantne a efektívne na zabezpečenie súčinnosti účastníkov konania.

Okresný   súd   20.   marca   2003 vyniesol   rozsudok,   ktorý   bol   13.   novembra   2003 zrušený odvolacím súdom pre nedostatočne zistený skutkový stav. Krajský súd zároveň zrušil uznesenie z 30. januára 2003 s odôvodnením, že napadnuté uznesenie je neúčinné, pretože „v rozvodom konaní, ako už bolo vyššie uvedené, boli upravené práva a povinnosti rodičov k dieťaťu, dieťa bolo zverené matke, otcovi určená vyživovacia povinnosť dokonca vo vyššej sume, ako bolo určené napadnutým uznesením. Z toho vyplýva, že potreba takejto dočasnej úpravy pominula“.

Ďalší   rozsudok   okresného   súdu   z   21.   septembra   2004   bol   odvolacím   súdom 23. septembra 2005 zrušený opakovane pre nedostatočne zistený skutkový stav.

Po   zrušení   rozsudkov   prvostupňového   súdu   mu   odvolací   súd   opakovane   vytkol nedostatky   pri   zisťovaní   skutkového   stavu. Ústavný   súd   preto   za   zbytočné   prieťahy považoval   aj   konanie,   ktoré   viedlo   k   vyneseniu   zrušených   rozsudkov   bez   zistenia potrebného skutkového stavu.

Zbytočný prieťah v konaní vznikol pri vyhotovovaní rozsudku z 21. septembra 2004, keď okresný súd nerešpektoval ustanovenie § 158 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že nesústredená činnosť a chybný postup okresného súdu je porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   viackrát   vyslovil   názor,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka pretrvávajúceho   vysokého   počtu   vecí   na   občianskoprávnom   úseku   či   námietka nedostatočného personálneho obsadenia okresného súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci   samej   bez zbytočných prieťahov.

IV.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka vzala späť návrh na začatie konania, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 13 P 58/02 konal bez zbytočných prieťahov.Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 40 000 Sk s odôvodnením, že „Nekonaním okresného súdu Bratislava IV v predmetnej   veci,   bola   navrhovateľke   ako   aj   maloletému   M.   B.,   z dôvodov   prieťahov v konaní spôsobená ujma, nakoľko dlhovaná čiastka predstavuje k dnešnému dňu značne vysokú sumu, čo vážne ohrozuje existenciu maloletého dieťaťa, keďže nemôže byť použitá na jeho výživu“.

Ústavný súd nepriznal finančné zadosťučinenie a považoval za dostatočnú ochranu základného práva sťažovateľky to, že vyslovil porušenie tohto základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a priznal jej úhradu trov konania. V tejto spojitosti treba uviesť, že   k takému   rozhodnutiu   viedlo   aj   to,   že   už   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu okresný súd 21. septembra 2004 vyhlásil rozsudok, ktorý bol síce napadnutý odvolaniami, ale po zrušení rozsudku odvolacím súdom matka maloletého (sťažovateľka) vzápätí vzala návrh na začatie konanie späť a konanie sa zastavilo. Treba ešte zdôrazniť, že počas konania bol nárok maloletého dieťaťa sťažovateľky zabezpečený rozsudkom o rozvode manželstva sp. zn. 119 C 119/02, v ktorom bol otec dieťaťa zaviazaný platiť výživné. Preto neobstojí tvrdenie   matky,   že   v dôsledku   zbytočných   prieťahov   bola   „...   ohrozená   existencia maloletého dieťaťa“.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. K., a priznal sťažovateľke úhradu trov konania v hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby plus dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).