znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 58/02-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júna 2002 v senáte zloženom   z predsedníčky   senátu   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla a Jána Klučku prerokoval sťažnosť J. H., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I R, K., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 575/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 330/95   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 19 C 575/98 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom: dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. apríla 2002 doručené podanie J. H. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka uviedla, že 22. decembra 1997 podala na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania o rozvod manželstva, ktoré sa na tomto súde vedie pod sp. zn. 19 C 575/98. Okresný súd uznesením z 23. januára 1998 uložil sťažovateľke,   aby   v lehote   15   dní   od   jeho   doručenia   odstránila   nedostatky   návrhu,   čo sťažovateľka   urobila   2.   marca   1998.   Okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na 25. február 1999 a na 14. september 1999 za účelom doplnenia dokazovania. Sťažovateľka vzniesla 16. septembra 1999 námietku zaujatosti voči pojednávajúcemu sudcovi JUDr. P. K. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 18 Nc 102/99 z 29. októbra 1999 nevylúčil predsedu senátu okresného súdu JUDr. P. K. z prejednávania a rozhodovania v označenej veci. Sťažovateľka ďalej uviedla, že vo veci uvedenej sp. zn. podala sťažnosť adresovanú Kancelárii   prezidenta   Slovenskej   republiky,   pracovisku   Košice,   ktorá   bola   postúpená predsedovi okresného súdu. Predseda okresného súdu listom z 5. novembra 1999 (sp. zn. Spr 2394/99) oznámil sťažovateľke, že jej sťažnosť nie je dôvodná, a poukázal na veľkú pracovnú zaťaženosť sudcov okresného súdu, ktorá bráni urýchlenému konaniu vo veciach.

Podaním   z   26.   novembra   1999   sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu splnomocnenie udelené na zastupovanie vo veci advokátke JUDr. I. R. a prostredníctvom nej podaním z 10. januára 2000 požiadala okresný súd o nariadenie pojednávania (opätovne tak urobila aj podaním z 21. júna 2000). Podľa sťažovateľky okresný súd nariadil vo veci tri ďalšie pojednávania na 4. apríl 2000, 25. október 2001 a na 12. február 2002, pričom všetky tieto pojednávania boli odročené pre neustanovenie sa odporcu a z dôvodu, že „u odporcu nebolo vykázané doručenie predvolania na pojednávanie“.

Z uvedených   skutočností   pre   sťažovateľku   vyplýva,   že   „nepochybne...   v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19 C 575/98, v ktorom som ja účastníčka, došlo k prieťahom. Lehoty, ktoré uplynuli medzi jednotlivými pojednávaniami vo veci sú neprimerane   dlhé   a podľa   mojej   mienky,   nijako   nezdôvodniteľné“.   So   zreteľom   na   to sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice II porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19 C 575/98 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200. 000,- Sk“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval   na svojom neverejnom zasadnutí 17. apríla 2002 a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), prijal ju na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 25. apríla 2002   požiadal   predsedu   okresného   súdu   o vyjadrenie   ku   konaniu   ústneho   pojednávania v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Rovnakú výzvu (v rovnakom termíne a s rovnakou lehotou) na vyjadrenie ústavný súd zaslal aj sťažovateľke.

Sťažovateľka   v odpovedi   na výzvu   z 26.   apríla   2002   (doručenej   ústavnému súdu 29. apríla 2002) oznámila ústavnému súdu, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.

Stanovisko   predsedu   okresného   súdu   k sťažnosti   sťažovateľky   bolo   doručené ústavnému súdu 13. mája 2002. Predseda súdu v ňom uviedol:

„V celom rozsahu poukazujem na obsah Spr. 2394/99, ktorá tvorí prílohu podanej sťažnosti.   Následne   boli   vo   veci   určené   termíny   pojednávania   na   dni   4.   4.   2000, 25. 10. 2001 a 12. 2. 2002, pričom posledných dvoch z týchto pojednávaní sa nezúčastnila ani samotná sťažovateľka napriek tomu, že bola riadne a včas predvolaná.

V súvislosti   s podanou   sťažnosťou   poukazujem   aj   na   skutočnosť,   že   v dôsledku pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   na   občianskoprávnom   úseku,   ako   aj   personálneho oslabenia   tohto   úseku   v priebehu   tohto   kalendárneho   roka   sa   počet   nevybavených   vecí v jednotlivých súdnych oddeleniach neustále zvyšuje aj u JUDr. P. K. je ich počet k 31. 3. 2002 670, z tohto 296 vecí je starších ako dva roky. Takýto stav neumožňuje rozhodovanie vecí v účastníkmi predpokladaných lehotách.“

Predseda okresného súdu súčasne oznámil, že „netrvá na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na ústnom pojednávaní“.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“ Domáhala sa tiež vyslovenia porušenia jej práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno dosiahnuť len právoplatným... rozhodnutím. Nestačí, ak štátny orgán vo veci   koná“   (II.   ÚS   26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 19 C 575/98, doručeného ústavnému súdu 13. mája 2002, zistil nasledovné skutočnosti:

Po doručení žiadosti o rozvod manželstva sťažovateľky na okresný súd 22. decembra 1997   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci   na   25.   február   1999,   na   ktorom   bola vypočutá   navrhovateľka   i   odporca.   Keďže   sťažovateľka   navrhla   vypočuť   vo   veci   ako svedka   svojho   otca,   okresný   súd   pojednávanie   za   účelom   jeho   predvolania   a vypočutia odročil na neurčito.

Sťažovateľka   ďalej podala   na okresný   súd   žiadosti   o urýchlenie konania vo   veci rozvodu   doručené   okresnému   súdu   14.   júna   1999   a   12.   júla   1999,   adresované pojednávajúcemu   sudcovi.   Vo   svojom   ďalšom   podaní   doručenom   okresnému   súdu 27. augusta 1999 uviedla, že svoju dcéru V. umiestnila „v psychiatrickej liečebni mimo K. z dôvodu vyhrážok jej otca“, a požiadala „o určenie výživného podľa § 76 ods. 1 a..., aby (pozn.:   otec) platil   výživné   v nevyhnutnej   miere“,   pretože   jej   „z   dôvodu   neurčenia výživného... zastavili rodinné prídavky“.

Na pojednávaní 14. septembra 1999 okresný súd za účasti sťažovateľky a bez účasti odporcu   odročil   pojednávanie   na   neurčito   „za   účelom   zistenia   terajšieho   bydliska žalovaného, po zistení ktorom účastníci konania budú opätovne volaní, kol. opatrovník pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty“.

Sťažovateľka   v liste   okresnému   súdu   zo   16.   septembra   1999   vzniesla   námietku zaujatosti   pojednávajúceho   sudcu   a žiadala,   aby   vec   bola   prikázaná   inému   sudcovi   na prejednanie   a rozhodnutie.   O námietke   zaujatosti   sťažovateľky   Krajský   súd   v   Košiciach rozhodol   29.   októbra   1999   tak,   že   predseda   senátu   okresného   súdu   nie   je   vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 19 C 575/98.

Sťažovateľka 17. novembra 1999 splnomocnila na zastupovanie v predmetnej veci advokátku JUDr. I. R.

Podaniami z 10. januára 2000 (doručené okresnému súdu v ten istý deň) a z 21. júna 2000 (doručené okresnému súdu 22. júna 2000, nie je doložené v súdnom spise) právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala okresný súd o nariadenie pojednávania vo veci.

Na pojednávaní 4. apríla 2000 za účasti sťažovateľky a bez prítomnosti odporcu, kolízneho opatrovníka i predvolaného svedka (právna zástupkyňa sťažovateľky predložila potvrdenie z 20. marca 2000, v ktorom sa uvádza, že zdravotný stav svedka nedovoľuje, aby sa dostavil a vypovedal ako svedok na pojednávaní 4. apríla 2000) okresný súd odročil pojednávanie   na   neurčito   s tým,   že   „bude   požiadaný   Okresný   úrad   Košice   IV,   ako   aj Okresný úrad Poprad, či odporca je evidovaný na Úrade práce, odkedy, či poberal a v akej výške príspevok pred nástupom do zamestnania“.

Okresný   súd   výzvou   z 8.   októbra   2001   požiadal   Okresný   úrad   práce   Poprad o podanie správy, či odporca poberá príspevok v nezamestnanosti, resp. či je evidovaný na úrade   práce.   V odpovedi   Okresného   úradu   práce   Poprad   doručenej   okresnému   súdu 19. októbra 2001 Okresný úrad práce Poprad oznámil, že menovaný nebol a nie je vedený v evidencii nezamestnaných a nepoberal podporu v nezamestnanosti.

Okresný súd na pojednávaní 25. októbra 2001 za účelom predvolania a vypočutia účastníkov konania po zistení, že sa nedostavili účastníci konania, pojednávanie odročil na neurčito.   Pojednávanie   okresného   súdu   konané   12. februára   2002   sa   tiež   odročilo   na neurčito, „za účelom zistenia terajšej adresy odporcu“.

III.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C   575/98   s použitím   troch   označených   základných   kritérií   dospel   k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je návrh na rozvod manželstva, ktorý je spojený s konaním o výživné, o výchovu a styk s maloletými deťmi. Napriek tomu, že ide o vec právne a fakticky pomerne zložitú, pri   účinnejšom   a najmä   dôraznejšom   postupe   okresného   súdu   by   sa   konanie   urýchlilo. Osobitne obdobia od 6. marca 1998 do 26. januára 1999 (t. j. viac ako 11 mesiacov) a od 4. apríla 2000 do 8. októbra 2001 (t. j. viac ako 11 mesiacov) súvisiace so zisťovaním adresy odporcu nemožno spájať s právnou alebo faktickou zložitosťou veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Z hľadiska   hodnotenia   uvedeného   kritéria   nemožno vysloviť záver,   že sťažovateľka zásadne prispela k zdĺhavosti konania. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa zúčastnila   na   nariadených   pojednávaniach   (okrem   pojednávaní   25.   októbra   2001 a 12. februára 2002, keď sa na pojednávaní zúčastnila iba jej právna zástupkyňa), že využila možnosť sťažnosti na prieťahy v konaní vo vzťahu k orgánu štátnej správy súdov. Okrem toho   sa   v priebehu   prvej   polovice   z celkovej   dĺžky   doterajšieho   konania   viacnásobne domáhala   nariadenia   pojednávania,   resp.   konania   okresného   súdu,   ktoré   by   viedlo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci jej návrhu na rozvod manželstva. Ústavný súd ďalej pri skúmaní správania sťažovateľky zistil, že na pojednávania nariadené na 25. október 2001 a na 12. február 2002 bola predvolaná za účelom vypočutia. Tým, že sa na tieto pojednávania   nedostavila,   čiastočne   sa   podieľala   na   zbytočných   prieťahoch   v konaní v tomto období (6 a pol mesiaca).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to tak v dôsledku jeho nekonania (bez existencie zákonnej   prekážky),   ako   aj   v dôsledku   jeho   konania,   ktoré   nesmerovalo   k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky vo veci, s ktorou sa obrátila na súd.

Ústavný súd zistil, že výsledkom konania (postupu) okresného súdu nie je ani po viac ako štyri a pol roku rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide o zbytočné prieťahy súvisiace s konaním okresného súdu v uvedenom období, ústavný súd konštatoval, že tento súd pri zisťovaní   skutkového   stavu   nekonal   plynulo   a dôsledne.   V období   od   6.   marca   1998 do 26. januára 1999 (viac ako 11 mesiacov) okresný súd neurobil vo veci žiadny úkon. Od pojednávania 14. septembra 1999, resp. od pojednávania 4. apríla 2000 (viac ako 18 mesiacov,   resp.   do   obdobia   podania   sťažnosti   na   ústavný   súd   (viac   ako   24   mesiacov) okresný súd bezvýsledne zisťoval „bydlisko a adresu žalovaného“. Pritom konal tak napriek tomu, že mohol a bol povinný postupovať podľa § 29 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý výnimočným spôsobom rieši takéto situácie. Toto riešenie je prípustné aj v konaní o rozvod manželstva, najmä v takom prípade, ak už odporca bol vypočutý (25. február 1999).

Okresný súd v období od 8. októbra 2001 do 12. februára 2002 síce pripravoval pojednávania a konal, ale obe nariadené pojednávania (25. októbra 2001 a 12. februára 2002) odročil z dôvodov nedostavenia sa účastníkov konania.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu na občianskoprávnom úseku či námietka personálneho oslabenia tohto úseku v priebehu roka a v tej súvislosti veľkého počtu nevybavených vecí nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu   za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný   súd   uvedený   postup   okresného   súdu   vyhodnotil   ako   konanie,   ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky v jej veci, a teda ako také, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy vo veci sp. zn. 19 C 575/98.

Keďže po prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 19 C 575/98 okresný súd nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky vo veci, s ktorou sa na tento súd obrátila, bolo potrebné rozhodnúť tak, že zbytočnými prieťahmi v uvedenom konaní došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Sťažovateľka sa v sťažnosti domáhala, aby ústavný súd na základe čl 127 ods. 2 ústavy   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod   sp.   zn. 19 C 575/98   bez   prieťahov.   V   zmysle   čl.   127   ods.   2   druhej   a tretej   vety   ústavy   „Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň veci vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa ods. 1, obnovil stav pred porušením“.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jej veci. Keďže ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala za porušenie jej označeného základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk. V zdôvodnení k tomuto bodu sťažnosti uviedla:„Domnievam sa, že doba 5 rokov je nezdôvodniteľná a neospravedlniteľná, pretože súd aj v prípade neznámeho pobytu odporcu, má k dispozícii také procesné prostriedky, ktorými môže zabezpečiť plynulosť konania a jeho primeraný rýchly priebeh. Stav právnej neistoty, ktorému som v dôsledku nečinnosti odporcu vystavená,   spôsobuje pretrvávanie môjho   osobného   statusu,   ktorý   už   na   začiatku   konania   nemal   svoje   opodstatnenie. Neskončenie konania o rozvod manželstva bráni uzavretiu prípadného ďalšieho manželstva. Ak by sa mi v tejto situácii narodilo dieťa, ktorého prírodným otcom by nebol môj súčasný manžel, znamenalo by to nevyhnutnosť ďalšieho konania o zapretí otcovstva. Táto situácia sa   dotýka   aj   detí   pochádzajúcich   z nášho   manželstva,   pretože   aj   ich   postavenie, predovšetkým zverenie do výchovy na čas po rozvode, je neistá. Neskončenie konania ma núti zotrvávať v manželstve, ktoré už dávno neplní svoje spoločenské poslanie. Prebiehajúce konanie   má   svoj   dopad   aj   v oblasti   týkajúcej   sa   mojich   majetkových   pomerov   a iných právnych vzťahov. Ak takýto stav navodzuje svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, vyvoláva to vo mne stratu dôvery k tomuto orgánu.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Ústavný súd konštatoval, že v konaní pred všeobecným súdom prvej inštancie, ktoré trvá štyri a pol roka, došlo k zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke 36 mesiacov. K časti týchto zbytočných prieťahov v dĺžke šesť a pol mesiaca prispela aj sťažovateľka tým, že sa nezúčastnila   na   posledných   dvoch   pojednávaniach   vo   veci,   hoci   mala   byť   v ich   rámci vypočutá.

V konkrétnych   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vidí   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky v jej pretrvávajúcom pocite neistoty vyplývajúcej zo situácie, keď s manželom nežije v spoločnej domácnosti od roku 1997 a keď v súvislosti s jej návrhom na rozvod manželstva   nie sú   právne riešené   otázky   jej   osobného statusu,   ktoré   dokonca   vyžadujú osobitnú   rýchlosť   súdneho   konania.   Ústavný   súd   vidí   nemajetkovú   ujmu   aj v pocitoch márnosti a nespravodlivosti sprevádzajúcich porušovanie základného práva sťažovateľky na konanie súdu bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2002