znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 58/01-69

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na verejnom zasadnutí 2. októbra 2001 prerokoval podnet Ing. M. P., bytom Z., Ing. V. R., bytom K., MVDr. P. L., bytom Z., a občianskeho združenia S. so sídlom v Z., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., vo veci   porušenia   ich   základného   práva   priznaného   čl.   45   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky pri posudzovaní zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. M. P., Ing. V. R., MVDr. P. L. a občianskeho združenia S. podľa čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky vo veci posudzovania zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona   p o r u š e n é b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. júna 2001 doručené podanie Ing. M. P., bytom Z., Ing. V. R., bytom K., MVDr. P. L., bytom Z., a občianskeho   združenia   S.   so   sídlom   v Z.   (ďalej   len   „navrhovatelia“),   zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., označené ako „Podnet na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle čl. 130 ods. 3 Ústavy pre porušenie čl. 45 Ústavy SR“.

Navrhovatelia vo svojom podnete uviedli: «namietajú porušenie čl. 45 Ústavy, ku ktorému došlo konaním Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „MŽP“) – Odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie a medzirezortných vzťahov vo   veci   posudzovania   vplyvov   zámeru   výstavby   vodného   diela   Slatinka   na   životné prostredie.

V zmysle čl. 45 Ústavy má každý právo na včasné a úplné informácie o životnom prostredí a o príčinách a následkoch tohto stavu.

V   zmysle   čl.   51   Ústavy   SR   sa   možno   práva   uvedeného   v   čl.   45   domáhať   „len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“.

Jedným   zo   zákonov,   ktorý   vykonáva   ustanovenia   čl.   45   Ústavy   SR   je   aj   zákon č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredia (tzv. Environmental Impact Assessment, ďalej len „EIA“). Účelom tohto zákona je v zmysle § 1 „upraviť postup pri komplexnom odbornom a verejnom posudzovaní pripravovaných stavieb, zariadení a iných činností určených podľa tohto zákona pred rozhodnutím o ich povolení podľa osobitných predpisov, ako aj pri hodnotení návrhov niektorých rozvojových koncepcií a všeobecne záväzných   právnych   predpisov   z   hľadiska   ich   predpokladaného   vplyvu   na   životné prostredie“.

Zákon č. 127/1994 Z. z. umožňuje obyvateľom pomerne širokú účasť na procese EIA, ktorého sa môže aktívne zúčastniť ako verejnosť, pričom osobitne vymedzuje ešte kategóriu občianska   iniciatíva   a   občianske   združenie.   Každej   z   týchto   skupín   potom   priznáva špecifický okruh práv vyplývajúcich z procesu EIA.

Pojem „verejnosť“ nie je v zákone bližšie špecifikovaný. Zo zmyslu zákona však vyplýva, že ho treba chápať v najširšom význame tohto slova. Autori diela „Posudzovanie vplyvov   na   životné   prostredie   EIA“   (I.   diel   zákon   s   komentárom,   str. 15,   ŠEVT   1994) uvádzajú: „Súčasťou verejnosti môžu byť jednotlivci i skupiny občanov a podnikateľov, verejné   záujmové   skupiny   a   mimovládne   organizácie,   priemyselné,   obchodné, poľnohospodárske a iné organizácie a združenia atď, t. j. všetci tí, ktorí sa cítia byť dotknutí alebo zainteresovaní na rozhodovaní (alebo inom konaní) štátneho orgánu v danej veci“. Pritom   nie   je   potrebné   preukazovať   trvalé   bydlisko   či   sídlo,   vlastníctvo,   ani   iné podmienky na preukázanie právnych záujmov týchto osôb. Verejnosť musí byť informovaná o   jednotlivých   častiach   procesu   EIA,   musí   mať   možnosť   nahliadnuť   do   príslušnej dokumentácie, robiť si z nej výpisy, odpisy, kópie. Verejnosť sa môže zúčastniť verejného prerokovania   Správy   o   hodnotení,   môže   dávať   stanoviská   k   jednotlivým   dokumentom procesu EIA, na ktoré sa musí prihliadať.

Špecifické   práva   priznáva   zákon   č.   127/1994   Z.   z.   občianskej   iniciatíve a občianskemu   združeniu.   Občianskou   iniciatívou   sa   pritom   rozumie   skupina   aspoň 500 fyzických osôb starších ako 18 rokov, ktoré podpíšu spoločné stanovisko k navrhovanej činnosti. Iniciatíva má právo byť informovaná o procese EIA, priamo dostáva niektoré dokumenty a môže podávať stanoviská, na ktoré sa prihliada v ďalšom procese.

Podobné práva má aj občianske združenie (teda právnická osoba, ktorá vzniká na základe zákona č. 83/1990 Zb.). Zákon o EIA predpokladá, že môže vzniknúť občianske združenie „priamo za účelom ochrany životného prostredia pri danej činnosti posudzovanej podľa zákona“ (§ 9 ods. 4 zákona o EIA).

Takéto   občianske   združenie   sa   v   prípade   svojej   účasti   v   procese   EIA   stáva automaticky   účastníkom   správneho   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   povolení   danej činnosti   podľa   osobitných   predpisov,   so   všetkými   právami   a   povinnosťami   účastníka v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Povoľovanie danej činnosti sa uskutočňuje v územnom a stavebnom konaní podľa stavebného   zákona   č.   50/1976   Zb.,   pričom   práve   posudzovanie   starostlivosti   o   životné prostredie   predstavuje   významnú   časť   tohto   povoľovacieho   procesu   (§   39   stavebného zákona).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   náš   právny   poriadok   priznáva   v   procese   prístupu k informáciám o stave životného prostredia rovnaké práva tak fyzickým osobám ako aj právnickým osobám.

Zároveň, ak zo samotnej povahy práva vyplýva, že je možné jeho uplatňovanie aj právnickou   osobou   a   zákon   užívanie   tohto   práva   neobmedzuje,   popieranie   možnosti uplatnenia niektorých druhoch základných práv právnickými osobami by bolo v rozpore s ich účelom.

Judikatúra českého Ústavného súdu priznáva dokonca aj právo na priaznivé životné prostredie v zmysle čl. 35 ods. (mal byť uvedený ods. 1) Listiny základných práv a slobôd rovnako fyzickým ako aj právnickým osobám. (napr. nález III. ÚS 70/97)

Ústava   ani   zákon   neukladá   na   splnenie   podmienok   pre   uplatňovanie   práva   na informácie   o   stave   životného   prostredia   v   rámci   procesu   EIA   pre   právnické   osoby   – občianske združenia – žiadne ďalšie podmienky, okrem samotnej existencie občianskeho združenia podľa zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov.

Združenie S. vzniklo s cieľom rozvíjania aktivít v povodí rieky Slatina, zameraných na   ochranu   životného   prostredia   a   prírodných   hodnôt   v   duchu   stratégie   udržateľného rozvoja, registráciou stanov na Ministerstve vnútra dňa 16. 2. 1994. Svoju aktívnu činnosť vyvíja   práve v   oblasti   obce   Slatinka.   Združenie sa domáha   porušenia   svojho   práva   na informácie o stave životného prostredia predovšetkým v rámci napĺňania jeho základného cieľa udržania ekologickej rovnováhy v povodí rieky Slatina.

Preto v zmysle čl. 130 ods. 3 Ústavy na podanie podnetu podnecovateľmi neexistuje podľa názoru podnecovateľov prekážka nedostatku aktívnej legitimácie...

Pasívne legitimovaným subjektom je Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“).   Svojím   postupom,   ktorý   nemal   oporu   v   zákone a ktorého   výsledok   vyhlásilo   ministerstvo   za   zákonný,   porušil   základné   právo podnecovateľov.

V zmysle čl. 130 ods. 3 môže Ústavný súd začať konanie aj na podnet právnických alebo   fyzických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   práv.   Jediným   orgánom,   ktorý v prípade   namietaného   protiústavného   postupu   pri   posudzovaní   vplyvov   vodného   diela Slatinka na životné prostredie tento proces začal, riadil, uskutočnil a napriek viacerým námietkam zavŕšil vydaním svojho právneho aktu – tzv. záverečného stanoviska – bolo Ministerstvo životného prostredia – Odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie... Proces   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie   označovaný   medzinárodnou skratkou EIA (Environmental Impact Assessment), ktorý je aj predmetom smernice Rady ES z júna 1985 č. 85/337/EC o hodnotení účinkov určitých verejných a súkromných investícií na životné prostredie, predstavuje významný prostriedok v systéme ekologickej prevencie. V   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   je   tento   proces   predmetom   zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (ďalej len „zákon“), ktorý je účinný od 1. 9. 1994.

Cieľom posudzovania vplyvov stavieb, činností (napr. skladovanie jedov a pesticídov, stavby   niektorých   priehrad   a   vodných   nádrží,   čistiarní   odpadových   vôd...)   návrhov niektorých rozvojových koncepcií (v oblasti energetiky, dopravy, vodného hospodárstva...) a všeobecne záväzných právnych predpisov (ďalej len „zámery“) na životné prostredie je v zmysle zákona komplexné, odborné a verejné vyhodnotenie vplyvov zámerov na životné prostredie.

V rámci tohto procesu sa v spolupráci s verejnosťou a ostatnými dotknutými orgánmi porovnávajú   výhody   a   nevýhody   jednotlivých   variantov   riešení   zámerov   s   osobitným zreteľom na ekológiu a životné prostredie, identifikujú sa a ocenia predpokladané vplyvy vo všetkých zložkách životného prostredia, určia sa potrebné opatrenia a vyberie sa optimálny variant.

Za   tým   účelom   musí   navrhovateľ   vypracovať   zámer,   v   ktorom   zhodnotí predpokladané   vplyvy   na   životné   prostredie.   Zámer   musí   mať   najmenej   dve   variantné riešenia ako aj variant stavu, ktorý by nastal, ak by sa zámer neuskutočnil.

Navrhovateľ zámeru je povinný predložiť ho Ministerstvu životného prostredia (ďalej len   „ministerstvo“).   Ak   zámer   spĺňa   zákonom   požadované   náležitosti,   ministerstvo   ho rozošle dotknutým orgánom štátnej správy a obciam, ktoré zámer zverejnia. Zámer musí byť zverejnený tak, aby verejnosť mala možnosť si ho preštudovať a na tomto základe potom zaslať prípadné pripomienky ministerstvu.

Obce a príslušné orgány štátnej správy môžu k zámeru zaslať ministerstvu svoje pripomienky.   Ministerstvo   je   v   zmysle   zákona   povinné   vypracovať   rozsah   hodnotenia, v ktorom určí, ktoré otázky majú byť v ďalšom kroku – správe o hodnotení – podrobne rozpracované   a   posúdené.   Rozsah   hodnotenia   sa   opäť   prostredníctvom   obcí   zverejní. Správu   o   hodnotení   následne   pripomienkujú   ministerstvo,   ostatné   dotknuté   orgány   št. správy, dotknuté obce a prostredníctvom verejného prerokovania aj verejnosť.

Ministerstvo   následne   zabezpečí   vypracovanie   oponentského   posudku   na   správu o hodnotení   s   prihliadnutím   na   doručené   záznamy   a   stanoviská.   Po   jeho   vypracovaní ministerstvo   celkovo   zhodnotí   vplyvy   navrhovaného   zámeru   v   záverečnom   stanovisku. V ňom odporučí alebo neodporučí, aby sa navrhnutý variant riešenia realizoval, pričom svoje stanovisko odôvodní a zhodnotí zaslané písomné stanoviská.

Toto záverečné stanovisko je potom nevyhnutným podkladom na vydanie rozhodnutia o   povolení   činnosti,   ktorá   bola   predmetom   posudzovania   (napr.   stavebné   povolenie). V zmysle § 23 zákona o EIA „Povoľujúci orgán nemôže bez záverečného stanoviska vydať rozhodnutie (správne malo byť uvedené „podľa“) osobitných predpisov o povolení činnosti „... pri rozhodovaní o povolení činnosti musí prihliadať na záverečné stanovisko“. Zákon teda zabezpečuje, aby všetky zámery, ktoré svojimi vlastnosťami, umiestnením, alebo spolupôsobením s inými činiteľmi môžu ovplyvniť kvalitu životného prostredia, boli včas, objektívne, za účasti a informovania verejnosti, všestranne a odborne posúdené s tým cieľom, aby sa predišlo, a aby sa čo najviac eliminovali škody na životnom prostredí... V   decembri   roku   1993   vypracoval   Vodohospodárska   výstavba,   š.   p.   (ďalej   len „investor“) koncepciu riešenia vodohospodárskej situácie na dolnom úseku rieky Hron, ktorú predložil   ako   tzv.   zámer „Nadlepšenie   prietokov Hrona“ ministerstvu dňa   17.   2. 1994. Ministerstvo tento „zámer“ zaslalo Obvodnému úradu životného prostredia Zvolen, Okresnému   úradu   životného   prostredia   Banská   Bystrica,   Obecnému   úradu   Zvolenská Slatina a Mestskému úradu Zvolen v marci 1994 spolu so žiadosťou o jeho uverejnenie, hoci zákon regulujúci celý proces neexistoval. Obec Zvolenská Slatina zámer zverejnila 14.3.1994   tak,   že   na   oznamovacích   tabuliach   obecného   úradu   boli   vyvesené   mapové podklady bez vysvetľujúceho komentára.

Dňa 12. 7. 1994 stanovilo ministerstvo tzv. rozsah hodnotenia, ktorým okrem iného určilo,   čo   má   obsahovať   tzv.   správa   o   hodnotení   a   ktoré   varianty   riešenia   zámeru   je potrebné rozpracovať podrobnejšie.

Po určení rozsahu hodnotenia vykonal navrhovateľ prostredníctvom firmy Ekospol Banská Bystrica spracovanie tzv. správy o hodnotení.

Dňa   26.   6.   1995   sa   za   prítomnosti   verejnosti,   predstaviteľa   investora,   orgánov samosprávy a štátnej správy v obci Zvolenská Slatina uskutočnilo verejné prerokovanie správy   o   hodnotení.   Už   na   tomto   verejnom   prerokovaní   predstavitelia   občanov a občianskeho združenia Slatinka namietali neprípustnosť realizácie tak závažného procesu ako   je   EIA,   bez   existencie   účinného   zákona.   Verejné   prerokovanie   bolo   nahraté   na videozáznam, ktorý je zároveň prílohou tohto podania.

Po   prerokovaní   tejto   správy   a   doručení   písomných   stanovísk   ministerstvo zabezpečilo spracovanie Posudku na správu o hodnotení. Posudok spracoval dňa 29. 2. 1996 RNDr. A. M. a spol.

Dňa   4.   4.   1996   vydalo   ministerstvo   –   odbor   posudzovania   vplyvov   na   životné prostredie   a   medziodvetvových   vzťahov   tzv.   záverečné   stanovisko   k   návrhu   zámeru „Nadlepšenie   prietokov Hrona“,   v ktorom   ako optimálny variant   odporučilo   realizáciu vodného diela Slatinka.

Proces   posudzovania   vplyvov   predmetného   zámeru   na   životné   prostredie   bol započatý vo februári 1994 – v čase, keď zákon č. 127/1994 Z. z. nebol súčasťou právneho poriadku   Slovenskej   republiky.   Navyše   v   tom   čase   o   ňom   stále   prebiehala   diskusia a jednotlivé ustanovenia budúceho zákona boli priebežne menené.

V čase začatia posudzovania bol platný a účinný zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí,   ktorý   otázky   posudzovania   vplyvov   investičných   zámerov   riešil   iba   rámcovo. Konkrétny postup, práva a povinnosti jednotlivých subjektov zúčastnených v konaní mali upravovať zákony jednotlivých republík, ktoré v tom čase boli v Slovenskej Republike vo fáze príprav.

Zákon č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorého účelom je „upraviť postup pri komplexnom odbornom a verejnom posudzovaní pripravovaných stavieb, zariadení a iných činností... pred rozhodnutím o ich povolení podľa osobitných predpisov... z hľadiska ich predpokladaného vplyvu na životné prostredie“, bol schválený NR SR až dňa 29. 4. 1994.

V Zbierke zákonov bol zákon publikovaný 1. 6. 1994 a účinnosť nadobudol dňa 1. 9. 1994.

Napriek týmto skutočnostiam deklaruje ministerstvo záverečné stanovisko k návrhu „Nadlepšenie prietokov Hrona“ za výsledok posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 127/1994 Z. z....

Podnecovatelia namietajú, že týmto postupom ministerstva bolo porušené ich právo podľa   čl.   45   Ústavy:   Každý   má   právo   na   včasné   úplné   informácie   o   stave   životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Na   základe   znenia   čl.   51   ods.   1   Ústavy   sa   tohto   práva   možno   domáhať   len v medziach zákonov, ktoré ustanovenie čl. 45 vykonávajú.

Zákon č. 127/1994 Z. z. stanovuje v rámci posudzovania vplyvov niektorých stavieb a činností na životné prostredie aktívnu informačnú povinnosť štátu v jednotlivých fázach tohto   procesu,   ktorou   sa   zabezpečuje   včasné   informovanie   verejnosti   o   plánovaných činnostiach v konkrétnom prostredí, ich možných dôsledkoch a možnosti verejnosti vyjadriť k nim. Ministerstvo   má   povinnosť   doručiť   zámer   investora   dotknutým   obciam,   ktoré   sú následne povinné informovať o ňom verejnosť (§ 8 ods. 1 a 4). Verejnosť má na základe zverejnenia právo doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru. (§ 8 ods. 5)

V   tzv.   zisťovacom   konaní,   kedy   ministerstvo   rozhoduje   o   tom,   či   sa   navrhovaná činnosť bude alebo nebude posudzovať podľa zákona č. 127/1994 Z. z., musí ministerstvo prihliadať i na písomné stanoviská verejnosti. (§ 10 ods. 4)

O rozhodnutí musí byť verejnosť prostredníctvom ministerstva informovaná (§ 11 ods. 4 a 5).

Tzv. rozsah hodnotenia a jeho časový harmonogram spolu so stanoviskami verejnosti ministerstvo doručí navrhovateľovi. (§ 12 ods. 2)

Navrhovateľ   v   spolupráci   s   dotknutou   obcou   bez   zbytočného   odkladu   informuje verejnosť o určenom rozsahu hodnotenia a jeho časovom harmonograme. (§ 12 ods. 5) Ministerstvo   bezodkladne   doručí   dotknutej   obci   správu   o   hodnotení   a   záverečné zhrnutie zo správy občianskemu združeniu a občianskej iniciatíve. (§ 16) Dotknutá obec informuje verejnosť o možnosti do správy o hodnotení nahliadať, robiť z nej výpisy, odpisy alebo kópie a vystaví záverečné zhrnutie v mieste obvyklým spôsobom. (§ 17 ods. 1) Dotknutá obec a navrhovateľ zabezpečia verejné prerokovanie správy o hodnotení a informovanie verejnosti o verejnom prerokovaní. (§ 17 ods. 2 a 3)

Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanoviská k správe o hodnotení ministerstvu. Ministerstvo s prihliadnutím na tieto stanoviská zabezpečí spracovanie posudku na správu. (§ 19 ods. 1)

Spracovateľ posudku vyhodnocuje tiež doručené stanoviská verejnosti, občianskych iniciatív a združení. (§ 19 ods. 4)

Svoje   záverečné   stanovisko   k   posudzovaniu   je   ministerstvo   povinné   doručiť   tiež dotknutej obci, ktorá je povinná ho v obci zverejniť a oznámiť, kde je možné doň nahliadať, robiť z neho výpisy, odpisy a kópie. Záverečné stanovisko doručí aj občianskej iniciatíve a občianskemu združeniu. (§ 21)

Z uvedeného je zrejmá obsahová náväznosť ustanovení zák. č. 127/1994 Z. z. s čl. 45 Ústavy, ktorý garantuje včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a príčinách a následkoch tohto stavu.

Právo   na   informácie   podľa   čl.   45   zahŕňa   tak   pasívne   (na   základe   žiadosti)   ako i aktívne   (ustanovené   zákonom,   či   medzinárodnou   zmluvou)   informovanie   verejnosti orgánmi verejnej moci.

Jeho obsah zahŕňa rovnako informácie o jeho vývoji, príčinách vývoja, dôsledkoch tohto   stavu,   informácie   o   pripravovaných   činnostiach,   ktoré   môžu   viesť   k   zmene   stavu životného prostredia i informácie o opatreniach, ktoré zodpovedné orgány podnikajú pri predchádzaní a eliminácii škodlivých vplyvov.

Jedine tak sa dá naplniť ústavná požiadavka včasnosti a úplnosti informácií o stave životného prostredia.

Iba   komplexná   informovanosť   verejnosti   umožní   predchádzať   poškodzovaniu životného prostredia a tak realizovať ústavnú povinnosť zakotvenú v čl. 44 ods. 3 Ústavy. Informácie o stave životného prostredia možno považovať za včas podané len vtedy, keď ich možno využiť v záujme uplatnenia postupov, ktoré budú pre životné prostredie prospešné, najmä ak pôjde o informácie o negatívnom stave.

Skutočnosť,   že   pri   procesoch   posudzovania   vplyvov   zámerov   činností   na   životné prostredie ide o realizáciu základného práva na informácie o životnom prostredí dokazujú aj medzinárodné dokumenty ako spomínaná smernica Rady ES č. 85/337/EC o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie z 5. júla 1985   (čl.   6 ods.   2 a čl.   9),   ako aj Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice z 25. februára 1991 (čl. 2 ods. 6, čl. 3 ods. 1 a 8 a čl. 4 ods. 2 – oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 162/2000 Z. z.)

Zmyslom   a   účelom   tohto   základného   práva   je   spolupodieľať   sa   na   zachovaní priaznivého   životného   prostredia   i   kontrole   krokov,   ktoré   stav   životného   prostredia ovplyvňujú a v budúcnosti reálne môžu ovplyvniť.

To,   že   informovanie   verejnosti   nie   je   a   nemôže   byť   samoúčelné,   potvrdzujú   aj ustanovenia   zákona   č.   127/1994   Z.   z.   Právu   verejnosti   byť   včas   a   úplne   informovaná, zodpovedá   vždy   povinnosť   pripomienky   verejnosti   zohľadniť,   vysporiadať   sa   s   nimi v rozhodnutiach, stanoviskách, či posudkoch vydávaných v rámci procesu posudzovania. Zákon   tiež   hovorí,   že   cieľom   posudzovania   v   rámci   jeho   presne   stanovených pravidiel   je   komplexne   zistiť,   opísať,   vyhodnotiť   priame   a   nepriame   vplyvy   zámeru   na životné prostredie, určiť opatrenia, ktoré zabránia poškodzovaniu a objasniť a porovnať nevýhody zámeru a porovnať ho so stavom, ak by sa zámer neuskutočnil. (§ 5)

V   prípade   podnecovateľov   sa   však   proces   posúdenia   tzv.   zámeru   „Nadlepšenia prietokov Hrona“ – konkrétne jeho fázy: 1. vypracovanie a predloženie zámeru, 2. posúdenie úplnosti zámeru a jeho zaslanie dotknutým subjektom, 3. zverejnenie zámeru, 4. pripomienkovanie zámeru, 5. stanovenie rozsahu hodnotenia, 6. príprava správy o hodnotení, uskutočnil bez existencie účinnej právnej úpravy.

Realizácia celého procesu bola navyše sprevádzaná mnohými vecnými nedostatkami odporujúcimi aj dnes platnému a účinnému zákonu.   č.   127/1994 Z.   z.,   ktoré sú bližšie špecifikované v prílohe č. 13.

Zákon č. 127/1994 Z. z. bol schválený Národnou radou až 29. 4. 1994 a účinnosť nadobudol dňa 1. 9. 1994.

Navrhovateľ predložil ministerstvu svoj zámer už vo februári 1994. Podstatná časť celého procesu posudzovania, v rámci ktorého sa k verejnosti majú dostať   všetky   relevantné   informácie   dôležité   pre   posúdenie   a   vyjadrenie   sa   k   zámeru a v rámci   ktorého   môžu   verejnosť,   občianske   iniciatívy   a   združenia   podávať   svoje pripomienky a námietky, sa realizovala podľa návrhu zákona, ktorý bol v tom čase známy iba úzkemu okruhu ľudí.

Postup ministerstva po predložení zámeru teda nemal oporu v zákone. Inými slovami, ministerstvo na tento postup nedisponovalo zákonom udelenou právomocou, tak ako to vyžaduje čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Každá z fáz procedúry posudzovania má významný vplyv na jeho celé smerovanie, jednotlivé etapy sú vzájomne previazané a každá predchádzajúca etapa musí byť v ďalšej fáze zohľadnená a zdôvodnená. Ministerstvo zaslalo obciam list zo dňa 7. 3. 1994 označený ako „Žiadosť o stanovisko k zámeru“,   v   ktorom   okrem   iného   uvádza:   „Ministerstvo   životného   prostredia   SR vypracovalo   návrh   zákona   o   hodnotení   vplyvov   na   životné   prostredie.   Vláda   SR   návrh zákona schválila a predložila Národnej rade SR. V súčasnosti sa prerokúva vo výboroch parlamentu.

„Ďalší postup podľa § 8 ods. 4 a 5 je nasledovný: (ods. 4) Dotknutá obec do 1 týždňa od doručenia návrhu zámeru alebo oznámenia podľa odseku 3 informuje o ňom verejnosť v mieste obvyklým spôsobom a zároveň oznámi, kde a kedy je možné do zámeru nahliadnuť. Zámer musí byť verejnosti sprístupnený najmenej po dobu 3 týždňov od informácie o jeho doručení. (ods. 5) Príslušný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec doručí písomné stanovisko k zámeru ministerstvu do 6 týždňov od jeho doručenia. Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru ministerstvu do 5 týždňov od doby, kedy bola o zámere informovaná, najneskôr však do 6 týždňov od doručenia zámeru alebo oznámenia podľa odseku 3 dotknutej obci. Tieto   stanoviská   budú   súčasťou   podkladov   pre   vypracovanie   komplexného   posúdenia vplyvov   navrhovanej   činnosti   -   správy   o   hodnotení,   čo   bude   náplňou   ďalších   krokov, o ktorých   Vás   budeme   informovať.   V   prípade   potreby   Vám   ďalšie   informácie   poskytne RNDr. F. K. z Odboru hodnotenia vplyvov na životné prostredie MŽP SR. tel. 492 451-9, kl. 2043, prípadne príslušný úrad životného prostredia.“

V čase od 14. 3. 1994, kedy jedna z dotknutých obcí tzv. zámer zverejnila formou uverejnenia   mapových   podkladov   bez   komentára,   sa   navrhovatelia   nemali   možnosť relevantným   spôsobom   oboznámiť   so   zmyslom   celého   procesu,   všetkými   dôsledkami podávaných stanovísk, ich vlastným postavením a právami v tomto konaní.

Dva odseky jednej z verzií návrhu zákona (ktorého obsah bol v tom čase predmetom rokovania vo výboroch parlamentu) v liste ministerstva adresovanom obecnému úradu vo Zvolenskej Slatine a mestskému úradu vo Zvolene, kde ministerstvo oznamuje, že o ďalších krokoch   bude   obecné   úrady   informovať,   odkaz   na   pracovníka   ministerstva,   ako poskytovateľa   ďalších   informácií,   ani   neúplné   zverejnenie   zámeru   nemôžu   v   žiadnom prípade v právnom štáte nahradiť účinný právny predpis uverejnený v Zbierke zákonov, pre ktorý platí prezumpcia správnosti a znalosti právnych predpisov.

Je absurdné opierať postup štátnych orgánov o návrh zákona a spájať s takýmto konaním   rovnaké   právne   účinky   ako   s   postupom   podľa   platného   a   účinného   právneho predpisu s právnou silou zákona.

Nedodržanie ustanovení zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktoré vykonávajú ustanovenia čl. 45 Ústavy nadobudlo v tomto prípade intenzitu porušenia ústavnosti.

Proces   posudzovania   nielenže   nemal   oporu   v   zákone,   ale   (ako   vyplýva   z   ďalej uvedených   skutočností)   jeho   priebeh   nebol   v   súlade   ani   s   neskôr   platným   a   účinným zákonom č. 127/1994 Z. z., čo významne narušilo objektívnosť, celé smerovanie procesu i jeho   samotný   výsledok.   Vzhľadom   k   tomu,   že   ešte   neexistoval   zákon   o   procese posudzovania,   verejnosť   nemohla vedieť   a   nevedela,   aký význam majú jednotlivé časti, o čom, a akým spôsobom má byť informovaná, ako a za akých podmienok môže podávať svoje   pripomienky   a   návrhy.   A   nie   len   to.   Ani   samotná   obec,   ktorá   je   navrhovaným zámerom dotknutá, a ktorá mala sprostredkovane informovať verejnosť, nemala informácie o zmysle ani o ďalších krokoch pri posudzovaní zámeru.

Týmto spôsobom zjavne nebol naplnený účel zákona č. 127/1994, ani zabezpečená realizácia práva uznaného čl. 45 Ústavy.

Ministerstvo   vydalo   Záverečné   stanovisko   k   navrhovanému   zámeru,   hoci   proces nebol zákonný po formálnej ani materiálnej stránke.

Predloženie záverečného stanoviska ministerstva ako výsledku procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie je nevyhnutným podkladom na začatie konania o povolení stavby. Skutočnosť vydania Záverečného stanoviska teda investorovi v plnej miere vytvára priestor na iniciovanie konania o povolení stavby, v ktorom je povoľujúci orgán povinný na záverečné stanovisko prihliadať.

Ministerstvo svojím nezákonným a neústavným postupom, ktorým vytvorilo možnosť nereparovateľného zásahu do životného prostredia flagrantným spôsobom porušilo ústavné právo podnecovateľov garantované článkom 45 Ústavy SR. Tento zásah do základného práva   je   o   to   závažnejší,   že   súčasná   právna   úprava   neposkytuje   možnosť   nápravy prostredníctvom   opravného   prostriedku   proti   zákonnosti   procesu   a   záverečného stanoviska...

Ústavný   princíp   legality   štátnej   moci   vyjadrený   v   čl.   2   ods.   2   Ústavy   hovorí o viazanosti štátnych orgánov ústavou a zákonmi.

Štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocní zákon a ak konajú, sú povinné konať iba spôsobom, ktorý ustanovil zákon.

Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho obyvateľov právnu istotu – majú možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov, možnosti a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel.

Ministerstvo v zmysle týchto princípov nebolo oprávnené v období od 17. 2. 1994, kedy navrhovateľ predložil ministerstvu svoj zámer na vybudovanie vodného diela Slatinka až do účinnosti zákona č. 127/1994 Z. z. – 1. 9. 1994, konať vo veci iniciatívy navrhovateľa „zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona“.

Zaslanie   zámeru,   stanovenie   rozsahu   hodnotenia   i   zabezpečenie   spracovania posudku   na   správu   o   hodnotení,   realizovalo   ministerstvo   bez   akéhokoľvek   zákonného splnomocnenia.

Zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, v znení, v ktorom bol účinný v čase predloženia zámeru ministerstvom, upravoval vo svojich ustanoveniach (§ 20 – 26, prílohy č. 1, 2, 3, 4) rámcovo aj posudzovanie vplyvov činností na životné prostredie.

Tieto ustanovenia okrem iného odkazovali na prijatie zákonov v národných radách Českej   a   Slovenskej   republiky,   ktoré   mali   určiť   príslušný   orgán   na   posúdenie   činností a ďalšie podrobnosti v procese posudzovania.

Zákon   č.   17/1992   Zb.   neupravoval   postup   jednotlivých   oprávnených   subjektov - navrhovateľov, verejnosti, občianskych združení, štátnych orgánov a orgánov samosprávy, ich   práva   a   povinnosti   a   nevymedzil   ani   kompetencie   štátnych   orgánov,   ktoré   by   boli príslušné v tejto veci konať.

Do prijatia zákona č. 127/1994 Z. z. teda neexistoval príslušný posudzujúci orgán, ktorému by zákon stanovoval práva a povinnosti v procese posudzovania vplyvov činností na životné prostredie.

Záväzný   postup   v   priebehu   posudzovania,   príslušnosť   a   právomoci   orgánov   št. správy a samosprávy upravil až zákon č. 127/1994 Z. z. s účinnosťou od 1. 9. 1994. Je teda nesporné, že s horeuvedeným procesom, ktorý prebehol 17. 2. 1994 – 4. 4. 1996 nemožno spájať právne dôsledky konania podľa zákona č. 127/1994 Z. z.

Táto skutočnosť samotná spôsobuje porušenie základného práva podnecovateľov na prístup k informáciám o životnom prostredí, a to aj v prípade, že by dotknutá obec svojich obyvateľov informovala tak (čo sa ale nestalo), ako je to v súlade s dnes platným a účinným zákonom. Už samotný fakt, že podnecovateľom bola odňatá možnosť oboznámiť sa vopred s účelom a pravidlami posudzovania, s ich procesnými možnosťami v jednotlivých fázach, právom byť informovaní, možnosťou občianskeho združenia stať sa účastníkom konania, v ktorom   sa   následne   bude   rozhodovať   o   povolení   navrhnutého   diela   (§   9   ods.   4), nemožnosť   dôslednej   verejnej   kontroly   dodržiavania   pravidiel   procesu   a   teda   faktická nemožnosť   včasnej   a   úplnej   informovanosti   verejnosti,   spôsobili   nemožnosť   realizovať ústavné   právo   podnecovateľov   na   informácie   o   stave   životného   prostredia   a   príčinách a následkoch tohto stavu.

Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch pritom nemožno vylúčiť postup orgánu verejnej moci, ktorým došlo k porušeniu základného práva fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ tomuto základnému právu nie je možné poskytnúť ochranu prostredníctvom iného účinného dostupného prostriedku nápravy.

V zmysle Uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 23/1994 musí byť z podnetu zjavné, že už niet iného orgánu právnej ochrany, ktorý by mohol podnecovateľovi poskytnúť ochranu tvrdeného porušeného práva.

Niektorí z podnecovateľov už vo fáze verejného prerokovania tzv. správy o hodnotení 26. 6. 1995 vo Zvolenskej Slatine poukazovali na rozpor dovtedy realizovaného procesu posudzovania zámeru s platnou právnou úpravou, ich stanoviská však predstavitelia štátnej správy, prítomní na prerokovaní, neakceptovali.

Zástupcovia   niekoľkých   mimovládnych   organizácií   uplatnili   ustanovenia   vtedy účinnej vyhlášky č. 150/1958 o vybavovaní sťažností, oznámení a podnetov pracujúcich zaslaním   sťažnosti   MŽP   –   Odboru   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie a medziodvetvových   vzťahov.   Uviedli   v   nej   svoje   námietky   proti   legalite   a   ústavnosti postupu   ministerstva   a   jeho   výsledku   –   záverečnému   stanovisku,   ktoré   sa   zhodujú s horeuvedenými. Odpoveďou však bolo iba potvrdenie pôvodného stanoviska ministerstva s poukazom na to, že: „Posudzovanie do 29. 6. 1996 prebiehalo podľa vládneho návrhu zákona, ktorý sa od Národnou radou SR schváleného zákona líšil len v detailoch, takže možno hovoriť prakticky o ich zhodnosti“ (??!!).

Odpoveďou   na   ďalší   list   občianskeho   združenia   Slatinka   zo   dňa   30.   9.   1996 adresovaný   ministrovi   životného   prostredia   bol   iba   odkaz   na   spomínanú   odpoveď   na sťažnosť mimovládnych environmentálnych organizácií.

Zákon č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ani iné právne predpisy platné v Slovenskej republike neposkytujú žiadne efektívne prostriedky právnej ochrany umožňujúce nápravu tohto stavu – neexistuje teda iné konanie, v ktorom sa možno domáhať ochrany označených základných práv.

Niektorí zo sťažovateľov sa už dňa 23. 3. 2001 obrátili s návrhom na začatie konania na ústavný súd, pretože boli toho názoru, že uvedeným postupom ministerstva boli porušené ich práva podľa čl. 44 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Dňa   31.   5.   2001   Ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   tento   návrh   pre   zjavnú neopodstatnenosť   zamietol.   Podľa   názoru   senátu   Ústavného   súdu   neexistovala   medzi namietaným postupom štátneho orgánu a základnými právami, ktoré namietali pisatelia podnetu, príčinná súvislosť. (II. ÚS 38/01-31)

Podnecovatelia sa rozhodli na podklade vyššie uvedeného namietať porušenie ich základného práva podľa čl. 45 Ústavy.

V zmysle judikátu Ústavného súdu II. ÚS 48/97 „ochranu základného práva nemožno odmietnuť len z toho dôvodu že sa o ňu uchádza osoba, ktorá už skôr namietala porušenie práva   z   iných   zákonných   dôvodov,   ale   s   poukazom   na   porušenie   iného   článku   ústavy. Odmietnutie   návrhu   by   neprichádzalo   do   úvahy   ani   v tom   prípade,   ak   by   navrhovateľ namietal   porušenie   svojho   práva   v   súvislosti   s   totožným   skutkovým   stavom,   keď v predchádzajúcom podaní nesprávne použil právnu kvalifikáciu.“

Z tohto dôvodu Ústavný súd podaný podnet nepovažoval za rozhodnutú vec v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. a podnet prijal na ďalšie konanie.

Podnecovatelia sa preto obracajú svojím podnetom na Ústavný súd SR ako orgán ochrany ústavnosti príslušný v zmysle čl. 130 ods. 3 Ústavy v tejto veci konať.

V zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy možno medze základných práv upraviť len zákonom. V záujme ochrany ústavných práv a zachovania právnej istoty všetkých subjektov práva   v   štáte   ústava   umožňuje   stanoviť   medze   a   obmedzenia   základných   práv   výlučne zákonodarnej moci.

Ministerstvo vyhlásilo spätne celý priebeh posudzovania zámeru investora, v ktorom konalo   bez   presne   definovaných   a   záväzných   pravidiel,   za   zákonný   proces   posúdenia vplyvov na životné prostredie, s ktorým sú spojené významné právne dôsledky pre ďalší proces povoľovania stavby a odňalo tak možnosť navrhovateľom plnohodnotne uplatniť svoje práva zakotvené v čl. 45 Ústavy.»

Na   základe   uvedeného   navrhovatelia   požiadali,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich podnetu na ďalšie konanie rozhodol nálezom: „Ministerstvo životného prostredia svojím postupom   vo   veci   posudzovania   zámeru   Nadlepšenie   prietokov   Hrona   vo   vzťahu k podnecovateľom porušilo čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný   súd   podnet   navrhovateľov   predbežne   prerokoval   a po   zistení,   že   spĺňa všetky   zákonom   predpísané   náležitosti   uvedené   v   §   20   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a že nie sú ani ďalšie dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ho 12. júla 2001 prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd sa 13. júla 2001 obrátil na Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   životného   prostredia“)   so   žiadosťou   o vyjadrenie k podnetu navrhovateľov podľa § 29 ods. 5 zákona o ústavnom súde. Vo svojom vyjadrení z 15. augusta 2001 (č. j. 1534/2001-min.) ministerstvo životného prostredia uviedlo: «1. Proces posudzovania zámeru „Nadlepšenie prietokov Hrona" začal 17. 2. 1994 na   základe   iniciatívy   navrhovateľa   Vodohospodárskej   výstavby,   š.   p.   Bratislava,   ktorý napriek   tomu,   že   v   tom   čase   ešte   nebol   v   platnosti   zákon   NR   SR   č.   127/1994   Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, prejavil záujem podrobiť svoj navrhovaný investičný zámer environmentálnemu posúdeniu podľa vládneho návrhu pripravovaného zákona,   ktorý   v   tom   čase   už   bol   po   pripomienkovaní   a   bol   predložený   Národnej   rade Slovenskej republiky; nešlo teda o nejakú pracovnú verziu zákona. Z vyššie uvedeného vyplýva, že tak urobil dobrovoľne, bez právnej povinnosti.

2.   Ministerstvo   na   základe   tejto   žiadosti,   ako   aj   z   dôvodu   vhodnej   možnosti praktického overenia predloženého vládneho návrhu zákona s prihliadnutím na existujúci stav legislatívneho procesu, posúdilo predložený zámer a svojím prípisom č. 746/1994-43 zo dňa 7. 3. 1994 ho rozoslalo jednotlivým subjektom procesu posudzovania (ObÚ ŽP vo Zvolene, ObÚ ŽP v Žarnovici, OÚ vo Zvolene, OÚ v Žiari nad Hronom, MH SR, OcÚ vo Zvolenskej Slatine, OcÚ v Župkove, MÚ vo Zvolene, OcÚ v Dolných Hámroch) s pomerne podrobným   vysvetlením   a   citáciou   niektorých   ustanovení   vládneho   návrhu   uvedeného zákona. Zároveň uviedlo kontaktnú osobu na zodpovedanie prípadných dotazov, nejasností a   pod.   V   tomto štádiu   každému   bolo jasné,   že   ide   o dobrovoľný   proces   posudzovania, ktorého   zmyslom   je   kvalitatívne   vyššia   úroveň   získania   potrebných   podkladov   pre rozhodovanie o povolení uvedenej činnosti z hľadiska cieľov sledovaných o. i. čl. 44 a 45 Ústavy SR.

3. O tom, že o tomto dobrovoľnom procese posudzovania podľa vládneho návrhu zákona boli jednotlivé subjekty vrátane verejnosti dostatočne informované, svedčí i fakt, že

- zaslali ministerstvu svoje stanoviská k zámeru, pričom nikto nenamietal nepotrebnosť, nekompletnosť, prípadne nedostatočnú informovanosť,

- v   súlade   s   vládnym   návrhom   zákona   vznikla   dokonca   občianska   iniciatíva   občanov Župkova a Horných Hámrov, ako i občianske združenie S., čo ministerstvo akceptovalo, postupovalo voči nim adekvátnym spôsobom – poskytovalo im všetky informácie.

4.   Dňa   29.   4.   1994   NR   SR   schválila   vládny   návrh   zákona,   ktorý   bol   vyhlásený v Zbierke zákonov SR 1. 6. 1994, pod číslom 127. Napriek tomu, že tento zákon nadobudol účinnosť až 1. 9. 1994, stal sa súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky dňom 1. 6. 1994, čiže dňom uverejnenia v Zbierke zákonov SR sa stal známym každému, koho sa týkal.

5. Zákon NR SR č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bol identický s vládnym návrhom zákona, podľa ktorého sa začalo posudzovanie vplyvov na životné prostredie.

6. Proces posudzovania podľa zákona NR SR č. 127/1994 Z. z., rovnako ako aj proces   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie   podľa   vládneho   návrhu   zákona, pozostáva z nasledovných krokov;

- predloženie zámeru

- určenie rozsahu hodnotenia

- vypracovanie správy o hodnotení

- verejné prerokovanie správy o hodnotení - vypracovanie odborného posudku

- vypracovanie záverečného stanoviska

7. Procesu posudzovania podľa zákona NR SR č. 127/1994 Z. z., rovnako ako aj procesu posudzovania podľa vládneho návrhu zákona, sa zúčastňujú nasledovné subjekty:

-príslušný orgán (ministerstvo, do pôsobnosti ktorého posudzovaná činnosť patrí),

-povoľujúci orgán (orgán, ktorý posudzovanú činnosť bude povoľovať podľa osobitných predpisov),

-dotknutý   orgán   (orgán   štátnej   správy,   ktorého   záväzný   posudok,   súhlas,   stanovisko alebo   vyjadrenie,   vydávané   podľa   osobitných   predpisov,   podmieňujú   povolenie činnosti),

-dotknutá obec (obec, na území ktorej sa má činnosť realizovať a obce, ktorých územie zasiahne vplyv činnosti),

-verejnosť (zákonná povinnosť je informovať verejnosť dotknutej obce v mieste obvyklým spôsobom).

8. Do 1. 9. 1994, t. j. do nadobudnutia účinnosti zákona NR SR č. 127/1994 Z. z. sa uskutočnili prakticky iba 2 kroky procesu posudzovania, a to predloženie zámeru a určenie rozsahu hodnotenia. Všetky ostatné kroky boli vykonané už podľa účinného zákona.

9. Ministerstvo životného prostredia SR v období od 17. 2. 1993 do 1. 9. 1994 pri posudzovaní   uvedeného   zámeru   neuskutočnilo   žiadne   konanie   za   účelom   vydania rozhodnutia   v   zmysle   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   ako   individuálneho správneho aktu, ktorým by sa rozhodovalo o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach   fyzických   či   právnických   osôb.   Práve   naopak,   v   uvedenom   dobrovoľnom procese   umožnilo   verejnosti,   orgánom   samosprávy,   ale   aj   dotknutým   orgánom   štátnej správy,   aby   účinnejšie   („nadštandardne“)   hájili   nimi   chránené   (resp.   svoje)   záujmy vyplývajúce z Ústavy SR a ďalších, v tom čase platných a účinných právnych predpisov. Ak by bol navrhovateľ (investor) v tom čase požiadal o povolenie stavby podľa osobitných predpisov, proces posudzovania s účasťou verejnosti by sa nikdy nebol musel uskutočniť.

10. Posudzovanie vplyvov na životné prostredie sa vykonáva pred rozhodnutím o ich povolení   podľa   osobitných   predpisov   (t.   j.   pred   vydaním   územného   rozhodnutia   alebo stavebného povolenia).   Podľa   § 23 zákona NR SR   č.   127/1994 Z.   z.   povoľujúci orgán nemôže bez záverečného stanoviska (§ 20) vydať rozhodnutie podľa osobitných predpisov o povolení činnosti, ktorá je predmetom posudzovania. Pri rozhodovaní o povolení činnosti musí prihliadať na záverečné stanovisko. Záverečné stanovisko nie je rozhodnutím podľa zákona   o   správnom   konaní.   Povoľujúci   orgán   nie   je   záverečným   stanoviskom   striktne viazaný.   Povoľujúci   orgán   preto   môže   napriek   súhlasnému   záverečnému   stanovisku z procesu posudzovania rozhodnúť, že danú činnosť nepovoľuje a napriek nesúhlasnému stanovisku z procesu posudzovania danú činnosť povoliť, ak to dokáže zdôvodniť.

11. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že Ministerstvo životného prostredia   SR   tým,   že   umožnilo   verejnosti   nadštandardné   („predčasné“)   informovanie o navrhovanej   činnosti   a   jej   možných   vplyvoch   na   životné   prostredie   podľa   vládneho návrhu   zákona,   nemohlo   porušiť   jej   právo   na   včasné   a   úplné   informácie   o   životnom prostredí (a o príčinách a následkoch tohto stavu) vyplývajúce z čl. 45 Ústavy SR.»

Vzhľadom   na   to,   že   na   výzvu   ústavného   súdu   ministerstvo   životného   prostredia oznámilo, že trvá na ústnom pojednávaní, vo veci podnetu navrhovateľov sa 2. októbra 2001 uskutočnilo ústne pojednávanie ústavného súdu.

II.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o podnete navrhovateľov vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, v súlade s ktorou: „V prípade, ak je rozhodnutie o uplatnení alebo ochrane   základného   práva   alebo   slobody   občana   potrebné   uskutočniť   v rámci,   resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha štátu spočíva v zabezpečení   existencie   a právnej   úpravy   takýchto   konaní   dostupných   (na nediskriminačnom   základe)   každému   z nositeľov   základných   práv   a slobôd.   Ďalším kritériom   kladeným   na   takéto   konania   je,   aby   sa   v ich   rámci   a ich   prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov“ (II. ÚS 9/00). Takéto konania tvoria v právnom štáte (obdobne ako iná právna úprava týkajúca sa základných práv a slobôd) predmet zákonnej úpravy, ktorá vytvára   ústavou   predvídaný   právny   rámec   (formu)   pre   výkon,   ochranu,   obmedzenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, ako aj medzí, v rámci ktorých je ich možné domáhať sa [čl. 13, čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)]. Z uvedeného vyplýva, že konania, v rámci a prostredníctvom ktorých dochádza k výkonu alebo ochrane niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   tvoria   (a v dôsledku   uvedeného)   predmet zákonnej úpravy. Nemôžu byť preto uskutočňované iba na základe návrhu zákona, pretože takáto „právna základňa“ nezodpovedá príkazu uvedených ústavných noriem. Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na základné právo obsiahnuté v čl. 45 ústavy, t. j. na právo na včasné   a úplné informácie   o stave   životného   prostredia   a o príčinách   a následkoch   tohto stavu,   pretože ústavodarca   (a pokiaľ   ide   o toto   konkrétne   právo)   neumožnil, aby k jeho výkonu   ústavne   súladným   spôsobom   mohlo   dôjsť   aj   na   základe   návrhu   zákona. Z uvedeného vyplýva, že základnému právu podľa čl. 45 ústavy v spojení s jej čl. 2 ods. 2 zodpovedá   postup   orgánu   štátu   opierajúci   sa   o platný   zákon   o posudzovaní   vplyvov   na životné prostredie, ale nie aj postup opierajúci sa o návrh takéhoto zákona. Uvedené platí aj v situácii, keď by sa postup orgánu štátu čiastočne (a po určitú dobu) opieral o návrh zákona a čiastočne o platný zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorý medzičasom vstúpil do platnosti. Ani v takomto prípade ústava neumožňuje, aby k výkonu základného práva podľa čl. 45 ústavy mohlo dôjsť v konaní upravenom iba návrhom zákona.

Z písomného   vyjadrenia   ministerstva   životného   prostredia   z 15.   augusta   2001 (č. j. 1534/2001-min.)   na   výzvu   ústavného   súdu,   ako   aj   z vykonaného   dokazovania   na ústnom pojednávaní ústavného súdu 2. októbra 2001 považoval ústavný súd za zrejmé a aj jednoznačne   preukázané,   že   ministerstvo   životného   prostredia   v konaní   o   zámere Nadlepšenie   prietokov   Hrona   v roku   1994   zareagovalo   na   dobrovoľnú   iniciatívu Vodohospodárskej výstavby, š. p., Bratislava, ktorá napriek tomu, že ešte nebol v platnosti zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (ďalej len „zákon č. 127/1994 Z. z.“), prejavila „záujem podrobiť svoj navrhovaný   investičný   zámer   environmentálnemu   posúdeniu   podľa   vládneho   návrhu pripravovaného zákona, ktorý v tom čase už bol po pripomienkovaní a bol predložený do Národnej rady Slovenskej republiky“. Podľa písomného vyjadrenia ministerstva životného prostredia   Vodohospodárska   výstavba,   š.   p.,   Bratislava   tak   urobila   „dobrovoľne   a   bez právnej   povinnosti“,   pričom   ministerstvo   túto   skutočnosť   akceptovalo,   tzn.   že   postup Vodohospodárskej   výstavby,   š.   p.,   Bratislava   v danej   veci   nepovažovalo   za   postup stanovený všeobecne záväzným právnym predpisom.

Vo svojom vyjadrení ministerstvo životného prostredia súčasne poukázalo na to, že účelom   jeho   postupu   na   základe   vládneho   návrhu   zákona   bolo   „praktické   overenie predloženého vládneho návrhu zákona“, zmyslom ktorého bola „kvalitatívne vyššia úroveň získania potrebných podkladov pre rozhodovanie o povolení uvedenej činnosti z hľadiska cieľov sledovaných o. i. v čl. 44 a 45 ústavy“.

Podľa   ďalšieho   vyjadrenia   ministerstva   životného   prostredia   išlo   o „dobrovoľný proces   posudzovania“,   účelom   ktorého   bolo   (a   vo   vzťahu   k verejnosti)   umožniť   jej „nadštandardné“ (predčasné) informovanie o navrhovanej činnosti a jej možných vplyvoch na životné prostredie podľa vládneho návrhu zákona“. Takýto postup ministerstva životného prostredia   (a z týchto   dôvodov)   preto   podľa   jeho   názoru   ani   nemohol   porušiť   základné právo „na včasné a úplné informácie o životnom prostredí (a o príčinách a následkoch tohto stavu) vyplývajúce z čl. 45 ústavy“. Ministerstvo životného prostredia vo svojom písomnom vyjadrení   takisto   nepoprelo,   že   na   základe   návrhu   zákona   (a   do   doby   nadobudnutia účinnosti zákona č. 127/1994 Z. z.) došlo aj k takým konaniam, v rámci a prostredníctvom ktorých   dochádzalo   k výkonu   základného   práva   podľa   čl.   45   ústavy   na   včasné   a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Na ústnom pojednávaní ústavného súdu právny zástupca odporcu Mgr. I. M. v tejto súvislosti uviedol, že v praxi ministerstva životného prostredia nešlo o jediný prípad použitia tohto návrhu zákona, pretože „veľmi sa osvedčila aplikácia tohto návrhu zákona v praxi, kde s rovnakým navrhovateľom   a rovnakým   investorom   Vodohospodárskou   výstavbou   v Bratislave   sme takto postupovali aj v prípade veľkého vodného diela Žilina“.

Za tohto stavu veci, keď ministerstvo životného prostredia (vo svojom písomnom vyjadrení) výslovne potvrdilo a ústavný súd dokazovaním na ústnom pojednávaní zistil, že od februára 1994 do 1. septembra 1994 postupovalo vo veci zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona na základe vládneho návrhu zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, zástupca   odporcu   Mgr.   I.   M.   na   ústnom   pojednávaní   „doplnil   a rozšíril“   vyjadrenie ministerstva   v tom   smere, že jeho postup v danej   veci   mal predsa   oporu   v zákone, a to v zákone č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí a konkrétne v jeho § 20 až 26 (posudzovanie vplyvov činností na životné prostredie), na ktorý sa však ministerstvo v čase vykonávania jednotlivých úkonov ani raz neodvolalo.

Právny   zástupca   odporcu   v tejto   súvislosti   uviedol:   „Ministerstvo   životného prostredia postupovalo v súlade so zákonom č. 17/1992 Zb. a od doby, kedy sa stal súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky aj zákon č. 127/1994 Z. z. aj podľa tohto zákona.“ Na otázku právneho zástupcu navrhovateľa, ako potom vysvetliť logický rozpor v tvrdení odporcu, t. j. či v danom prípade išlo o jeho „dobrovoľný“ (a nadštandarný) postup opierajúci sa o vládny návrh zákona, alebo o postup opierajúci sa o stále platný (hoci len rámcový) zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, právny zástupca odporcu na ústnom pojednávaní uviedol: „Ministerstvo životného prostredia v procese... posudzovania vplyvov na   životné   prostredie   dôsledne   dodržalo   a naplnilo   všetky   skutkové   podstaty   zákona č. 17/1992 Zb.... a čo sa týka toho vtedy ešte navrhovaného – pôvodne zákona 127/1994, tam   vlastne   postupovalo   nadštandardným   spôsobom,   vlastne   urobilo   to   naviac,   ale   tie skutkové podstaty zákona 17/1992 boli nesporne všetky naplnené a všetky dodržané.“

Ústavný súd pri hodnotení tejto argumentácie odporcu zobral do úvahy skutočnosť, že hoci zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí (a aj vzhľadom na rámcovú povahu svojej   úpravy)   v zásade   mohol   tvoriť   právny   základ   postupu   ministerstva   životného prostredia   pri   posudzovaní   zámeru   Nadlepšenie   prietokov   Hrona,   ako   jeho   písomné vyjadrenie, tak aj dokazovanie vykonané pred ústavným súdom jednoznačne potvrdilo, že ministerstvo túto právnu základňu (a aj napriek tvrdeniu jeho právneho zástupcu) nevyužilo, pretože postupovalo na základe vládneho návrhu zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie,   pričom   účelom   takéhoto   jeho   postupu   bolo   „odskúšanie“   nového   procesu posudzovania   vplyvu   na   životné   prostredie   v praxi.   Vo   svojej   odpovedi   na   sťažnosť zástupcov   mimovládnych   organizácií   „vo   veci   protiprávneho   postupu   Ministerstva životného   prostredia   –   odboru   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie“   minister životného   prostredia   uviedol:   „Ministerstvo   životného   prostredia   Slovenskej   republiky s prihliadnutím na stav legislatívneho procesu prípravy zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie sa rozhodlo akceptovať požiadavku navrhovateľa z dôvodu preskúšania a praktického   overenia   posudzovacieho   procesu“   (list   ministra   životného   prostredia z 19. augusta 1996 č. j. 243/96-sť.).

Tomuto   tvrdeniu   ministra   životného   prostredia   zodpovedal   aj   ďalší   postup ministerstva   životného   prostredia   pri   príprave   a spracovaní   „Záverečného   stanoviska vydaného Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie zo 4.   apríla   1996   (Nadlepšenie   prietokov   Hrona)“.   Tento   spočíval   v tom,   že   konania uskutočnené   na   základe   vládneho   návrhu   zákona   do   1.   septembra   1994   ministerstvo životného prostredia posúdilo tak, ako by boli vykonané podľa platnej právnej úpravy. Aj z tohto dôvodu   celý   proces   predchádzajúci prijatiu   Záverečného stanoviska   zo 4.   apríla 1996 ministerstvo životného prostredia v jeho časti V (Závery) charakterizovalo tak, že „Záverečné stanovisko bolo vypracované na základe výsledkov posudzovacieho procesu, informácií   uvedených   v Správe   o hodnotení,   stanovísk   zainteresovaných   orgánov a organizácií, výsledkov verejného prerokovania a vypracovaného odborného posudku“.

Ústavný   súd   zistil,   že   v žiadnom   z písomných   dokumentov   dokladujúcich   postup ministerstva životného prostredia pri posudzovaní zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona sa toto nedovolávalo zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí a ani v jeho Záverečnom stanovisku zo 4. apríla 1996 takéto odvolanie nie je. Záverečné stanovisko ministerstva životného   prostredia   sa   odvoláva   výlučne   na   zákon   č. 127/1994   Z.   z.,   a to   vo   vzťahu ku všetkým konaniam, v rámci ktorých bol (aj za účasti verejnosti) posudzovaný zámer Nadlepšenie prietokov Hrona vrátane tých z nich, ku ktorým došlo pred 1. septembrom 1994.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   vzhľadom   na   to,   že   pri posudzovaní zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona v období od februára do 1. septembra 1994 ministerstvo životného prostredia postupovalo na základe vládneho návrhu zákona o posudzovaní   vplyvov   na   životné   prostredie   a keďže   v rámci   a prostredníctvom   konaní uskutočnených   na základe   tohto návrhu   zákona dochádzalo k výkonu   základného   práva podľa čl. 45 ústavy spôsobom, ktorý čl. 2 ods. 2 ústavy nedovoľuje, bolo potrebné z tohto dôvodu rozhodnúť o porušení tohto základného práva navrhovateľov.