SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 579/2015-54
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konanívedenom pod sp. zn. 5 T 52/09, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.5 T 52/09 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.5 T 52/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiťdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiťtrovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účetjeho právnej zástupkyne ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola13. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛,
, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2,čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c),čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/09 (ďalej len„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stranou napadnutéhokonania vedeného okresným súdom v postavení obžalovaného z pokusu obzvlášť závažnéhozločinu podvodu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona a zločinumarenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.Obžaloba bola podaná 24. apríla 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti v prvom rade zdôrazňuje, že„Ku dňu podania tejto sťažnosti vec je vinou nečinnosti porušovateľa, jeho neefektívneho konania, ad hoc formálne vykonávaných úkonov, porušovania práva rovnosti a kontradiktórnosti zo strany predsedu senátu, porušovania práva na obhajobu, nezákonného zatknutia sťažovateľa ako pomsty za podanú sťažnosť na prieťahy Ústavnému súdu SR... v nerozhodnutom stave za viac ako 5 rokov, 4 mesiace.“.
Podľa názoru sťažovateľa„Vzhľadom k nezákonnej a protiústavnej väzbe, zatknutiu sťažovateľa dňa 12. 04. 2014 do iného konania č. k. 5 T 95/07 (nie do konania č. k. 5 T 52/09!) vedeného na Okresnom súde Bratislava I... sa sťažovateľ nemôže v konaní účinne a efektívne brániť, je porušované jeho právo na obhajobu, nakoľko porušovateľ a zákonný sudca mu znemožnili prístup k jeho vlastným dôkazovým materiálom... Navyše predseda senátu ⬛⬛⬛⬛ odmietol na začiatku hlavného pojednávania vysporiadať sa s námietkou sťažovateľa a jeho obhajcu - teda s vážnou procesnou námietkou obhajoby, že za poškodeného (SR v zastúpení MS SR) vystupuje zamestnanec Ministerstva spravodlivosti SR - ⬛⬛⬛⬛, ktorého ako svedka navrhla k vypočutiu súdom obhajoba a to listom doručeným porušovateľovi do podateľne dňa 05. 02. 2014... teda pred hlavným pojednávaním... Takéto konanie porušovateľa výrazne zasiahlo do práva sťažovateľa na obhajobu a práva na spravodlivosť súdneho konania, do práva na rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania vo veci samej.“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti okrem iného uvádza:„S výrazným časovým odstupom, po úmrtí ustanoveného obhajcu, až dňa 16. 11. 2011 porušovateľ vyzval sťažovateľa, aby si v lehote do 05. 12. 2011 zvolil obhajcu sám... Porušovateľ až dňa 10. 01. 2012 vydal opatrenie, ktorým sťažovateľovi ustanovil obhajcu ex offo ⬛⬛⬛⬛... Advokát listom zo dňa 21. 01. 2012 doručeným do podateľne porušovateľa dňa 24. 01. 2012 - požiadal o oslobodenie od povinnosti zastupovať sťažovateľa z dôvodu, že má kamarátsky vzťah so svedkom obžaloby...
Sťažovateľ nemal advokáta od 24. 01. 2012 do 25. 04. 2013, teda vinou nečinnosti súdu konanie vo veci samej účinne neprebiehalo. Až po 11 mesiacoch nečinnosti a neefektívneho konania ad hoc úkonov porušovateľa, zaslal porušovateľ žiadosť sťažovateľovi, listom zo dňa 29. 11. 2012... aby si opätovne zvolil obhajcu. Výzva bola sťažovateľovi doručená 27. 12. 2012... Až dňa 25. 04. 2013 (teda až po viac ako 13 mesiacoch od vypovedania zastupovania ex offo obhajcom ⬛⬛⬛⬛ - 24. 1. 2012) porušovateľ opatrením ustanovil sťažovateľovi obhajcu ⬛⬛⬛⬛... Medzitým porušovateľ dňa 09. 08. 2011 uznesením pribral do konania znalcov z odboru zdravotníctva - psychiatrie za účelom vypracovania znaleckého posudku sťažovateľa... Porušovateľ závažne pochybil, keď znalcom nestanovil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku (spravidla 1-2 mesiace), o vypracovanie znaleckého posudku sa nestaral, v trestnej veci nepojednával, čo malo za následok, že znalecký posudok bol vypracovaný až po sťažnosti sťažovateľa na prieťahy listom zo dňa 18. 06. 2013, adresovanej predsedníčke OS Bratislava I.“
Sťažovateľ zastáva názor, že„v dôsledku prieťahov v konaní č. k. 5 T 52/09 vinou porušovateľa, sťažovateľ nedosiahol rozhodnutie v primeranej lehote. Dĺžka konania, v ktorom je porušovateľom zjavne marené právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie, nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to všetko aj v rozpore s právom na účinný a rýchly opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a preto„požaduje sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 6 000,00 eur“zdôrazňujúc, že„stav bezmocnosti a beznádeje o výsledok konania, neistoty a psychického strádania je iba umocňovaný a trvá“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod č. k. 5 T 52/09 porušil základné práva a slobody ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie trestnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2, veta prvá Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nedodržaním zásady rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania porušil jeho základné práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil čl. 17 ods. 4 veta prvá Ústavy SR.
2. Okresnému súdu Bratislava I. sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 5 T 52/09 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6 000,00 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu,
4. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva úhrada trov konania 283/090 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 4 Tos 51/2014 z 15. mája 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Jeho žiadosťo prepustenie z väzby okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 52/09 zo 4. decembra 2014zamietol. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti krajský súd uznesenímsp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015 uznesenie okresného súdu zrušil a nariadil okamžitéprepustenie sťažovateľa z väzby (ktorá trvala od 12. apríla 2014 do 15. januára 2015).
Písomnými podaniami doručenými ústavnému súdu 6. a 20. novembra 2014a 19. februára 2015 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť z 13. augusta 2014. V písomnomdoplnení sťažnosti z 19. februára 2015 (ďalej len „doplnenie sťažnosti“) sťažovateľpoukazuje na uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015,z odôvodnenia ktorého„je spoľahlivo ustálené, že postupom porušovateľa došlo k hrubému a netolerovateľnému porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu, garantovaného čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a to tým, že porušovateľ dľa konštatovania sťažnostného súdu... vinou pochybení predsedu senátu, vinou zjavného porušenie rýchlosti trestného - súdneho konania a ničotných úkonov porušovateľa a to vinou svojvoľného nerozhodnutia predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ o námietke zaujatosti zo dňa 27. 08. 2014, doručenej Okresnému súdu Bratislava I dňa 02. 09. 2014... zapríčinil nezákonnosť a neprípustnosť väzby sťažovateľa.
Došlo k hrubému porušeniu ust §-u 2 ods. 6 a §-u 76 ods. 1 Tr. por., čo skonštatoval Krajský súd v Bratislave v ods. 1 a nasl. na str. 5, str. 6 ním vydaného zrušujúceho uznesenia č. k. 1 Tos/1/2015 zo dňa 15. 01. 2015... pričom:
1. predsedovi senátu ⬛⬛⬛⬛ prikázal konať a rozhodnúť o námietke zaujatosti a to bezodkladne (poznámka: ku dňu podania tejto sťažnosti sťažovateľ nemá vedomosť o tom. Žeby sudca rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti),
2. okresnému súdu nariadil zopakovať výsluchy svedkov z HP dňa 11. 11. 2014, 16. 12. 2014...
Nakoľko porušovateľ hrubým a svojvoľným porušením zásady rýchlosti trestného konania a porušením čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru nekonal efektívne, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, nerešpektoval zásadu primeranosti a zdržanlivosti... rozširuje pôvodne uplatnenú požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia titulom nemajetkovej ujmy mu spôsobenej svojvoľným a protiústavným konaním porušovateľa majúcim za následok prieťahy v súdnom - trestnom konaní a tiež vykonanie nezákonnej väzby z pôvodne uplatnenej sumy 6.000,- EURO na sumu 106.000,- EURO.“.
V ďalšej časti doplnenia sťažnosti sťažovateľ poukazuje na porušovanie označenýchzákladných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru zo strany Ústavu na výkon väzbya Ústavu na výkon trestu odňatia slobody, pričom tvrdí, že„nebyť ústavne nekonformného postupu porušovateľa, tak by sa sťažovateľ nemohol stať v rozhodnom období obeťou vyššie uvedených útokov voči jeho integrite, slobode a bezpečnosti, útokov voči sťažovateľovi a jeho rodine (manželka, deti) v rozpore s čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 8, čl. 10 cit. Dohovoru. Teda v prípade ústavne konformného postupu porušovateľa za obvyklého chodu veci, by sťažovateľovi, jeho manželke a deťom, nevznikla nemajetková ujma a majetková škoda.“.
V závere doplnenia sťažnosti sťažovateľ„navrhuje a žiada, aby ústavný súd rozhodol aj nasledovne:
1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručené čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 22, ods.7, ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. b, c, čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 10 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod č. k. 5 T 52/2009 porušené boli.
2. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- EURO, ktoré je Okresný súd Bratislava I. v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresnéhosúdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval podpredseda okresnéhosúdu v prípise sp. zn. Spr. 3722/2014 z 19. novembra 2014, v ktorom okrem prehľaduprocesných úkonov tiež uvádza:
„V priebehu konania bolo preukázané, že sťažovateľ zneužíval svoj zdravotný stav, aby sa tak vyhol trestnému konaniu, čo v konečnom dôsledku viedlo až k jeho väzobnému stíhaniu a až následne bolo možné vec v jej merite prejednať.
Súd sa priebežne zaoberal početnými podaniami sťažovateľa, pričom intenzita týchto podaní narastala s približujúcimi sa termínmi úkonu súdu. V priebehu konania bol opakovane upozornený na zákonom akceptované dôvody neúčasti zo zdravotných dôvodov, ako aj na možnosť vydania príkazu na zatknutie. Zdravotný stav obžalovaného bol v tomto trestnom konaní znalecky skúmaný opakovane, ako v prípravnom konaní, tak v konaní pred súdom. Rovnako mal sťažovateľ ustanoveného obhajcu už od prípravného konania, kedy mu bol ustanovený na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní obhajca a následne bol vždy pred ustanovením iného obhajcu vyzvaný na jeho zvolenie. Sťažovateľ si tiež v priebehu konania splnomocnil na niektoré úkony obhajcu ( na nazeranie do spisu, ⬛⬛⬛⬛ na podanie podnetu na dovolanie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a tiež ⬛⬛⬛⬛, ktorá ho zastupuje v konaní pre Ústavným súdom).
Nemožno tiež sa stotožniť s námietkou nezákonného postupu súdu vo veci výsluchu zástupcu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky - ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol poverený zastupovaním v tejto veci 3. 6. 2011. O uvedenom návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania zákonný sudca na hlavnom pojednávaní riadne rozhodol. Na základe vyššie uvedeného mám ústavnú sťažnosť podanú sťažovateľom za neopodstatnenú.“
Dňa 27. apríla 2015 zaslal ústavný súd predsedníčke okresného súdu na vedomiea prípadné zaujatie stanoviska doplnenie sťažnosti sťažovateľa z 19. februára 2015.Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3303/2015 z 15. mája 2015 okrem inéhouvádza:
„S rozsahom porušení práv sťažovateľa, tak ako to uvádza v doplnení sťažnosti, sa nestotožňujem. Na možné porušenie práv neprípustným predlžovaním väzby sťažovateľa v súvislosti so vzniknutou procesnou situáciou poukázal Krajský súd v Bratislave a tomto rozsahu možno považovať sťažnosť za dôvodnú. Nestotožňujem sa však s tvrdením sťažovateľa, ktorý na základe tohto uznesenia označil celé konanie a väzobné stíhanie za nezákonné a porušujúce jeho základné práva a slobody.
Okresný súd Bratislava I sa s výnimkou námietky zaujatosti zo dňa 2. 9. 2014 riadne zaoberal ostatnými početnými podaniami sťažovateľa, pričom konkrétne poukazujem aj na námietku zaujatosti doručenú sťažovateľom dňa 9. 12. 2014, o ktorej súd rozhodol na hlavnom pojednávaní dňa 16. 12. 2014.
Stav konania, pri ktorom mohli byť porušené práva sťažovateľa bol odstránený jeho prepustením z väzby.
Sťažovateľ ďalej namieta najmä podmienky výkonu väzby, ku ktorým sa však nemám ako relevantne vyjadriť. Sťažovateľ bol vo väzbe na základe zákonného rozhodnutia súdu o väzbe, pričom samotný výkon väzby je upravený osobitným zákonom, zabezpečuje ho Zbor väzenskej a justičnej stáže a dozor vykonáva prokurátor.
Preto aj v prípade, ak by došlo k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa v súvislosti so samotným výkonom väzby mám za to, že v danej veci absentuje príčinná súvislosť medzi porušením práv sťažovateľa a konaním Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 52/2009.
V ostatnej časti sa pridržiavam vyjadrenia zo dňa 19. 11. 2014, Spr. 3722/2014.“Uznesením č. k. II. ÚS 579/2015-31 z 10. septembra 2015 ústavný súd prijalsťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009. Vo zvyšnej časti ústavný súdsťažnosť odmietol.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenia okresného súdu k sťažnostia zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčkaokresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3303/2015 zo 14. októbra 2015 oznámila, že súhlasís tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a pridržiava sa svojichpredchádzajúcich vyjadrení.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvána konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčkya podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 3722/2014 z 19. novembra 2014 a sp. zn.Spr. 3303/2015 z 15. mája 2015 a zo 14. októbra 2015 na vedomie a prípadné zaujatiestanoviska.
Právnazástupkyňasťažovateľavpodanídoručenomústavnémusúdu6. novembra 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania,a k vyjadreniam okresného súdu nezaujala stanovisko.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd zisťoval skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konaniazo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/2009 a z písomného vyjadreniapodpredsedu okresného súdu, ktorý v rámci podrobného prehľadu procesných úkonovvykonaných v napadnutom konaní najmä uvádza:
„Obžaloba v trestnej veci Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 5 T 52/2009 bola podaná dňa 24. 4. 2009.
Zákonný sudca vytýčil termín verejného zasadnutia na 21. 5. 2009, ktorý však bol odročený na neurčito pre neprítomnosť sťažovateľa a obhajcu.
Ďalší termín verejného zasadnutia bol vytýčený na 6. 7. 2009, 7. 9. 2009 a 15. 10. 2009, pričom všetky termíny boli odročené z dôvodu neprítomnosti obhajcu sťažovateľa. Následne boli vytýčené termíny 19. 11. 2009 (ospravedlnenie sťažovateľa doručené súdu 18. 11. 2009 z dôvodu práceneschopnosti od 16. 11. 2009), 11. 1. 2010 (ospravedlnenie sťažovateľa doručené súdu 5. 1. 2010 z dôvodu kolízie s termínom skúšky z trestného práva procesného) a 18. 2. 2010.
Spolu s predvolaním sťažovateľa súd osobitným prípisom sťažovateľa poučil o možných dôvodoch ospravedlnenej neúčasti na konaní súdu, ako aj poučenie o možnosti vydať zatykač v prípade, že sa bude vyhýbať trestnému konaniu. Dňa 8. 2. 2010 bolo súdu doručené ospravedlnenie sťažovateľa z dôvodu práceneschopnosti trvajúcej od 3. 2. 2010, preto súd verejné zasadnutie dňa 18. 2. 2010 odročil na neurčito za účelom preverenia zdravotného stavu sťažovateľa.
Listom zo dňa 19. 2. 2010 súd požiadal lekára, ktorý vystavil potvrdenie o práceneschopnosti o vyjadrenie k schopnosti sťažovateľa zúčastniť sa úkonov súdu. Dňa 9. 3. 2010 sa sťažovateľ osobne dostavil na súd za účelom nazerania do súdneho spisu (t. j. v dobe práceneschopnosti).
Listom zo dňa 20. 4. 2010 súd urgoval vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ktorý listom doručeným dňa 28. 4. 2010 oznámil, že účasť sťažovateľa na pojednávaní súdu nie je vhodná vzhľadom na jeho zdravotné ťažkosti (bez bližšej špecifikácie).
Nasledujúci termín verejného zasadnutia súd vytýčil na 17. 6. 2010, predvolanie sťažovateľ prevzal dňa 4. 6. 2010 a listom doručeným dňa 14. 6. 2010 sa sťažovateľ ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti, podľa predloženého potvrdenia od 3. 2. 2010. Verejné zasadnutie dňa 17. 6. 2010 bolo odročené na neurčito s tým, že súd listom zo dňa 18. 6. 2010 požiadal o vyjadrenie ošetrujúceho lekára, k dôvodom neúčasti sťažovateľa, so zameraním na diagnózu sťažovateľa a kedy bude možné sa zúčastniť verejného zasadnutia, pričom súd upozornil, že všeobecné konštatovanie nie je dostačujúce. Listom doručeným dňa 2. 7. 2010 ošetrujúci lekár oznámil, že pre bližšie informácie bude vhodné kontaktovať psychiatričku ⬛⬛⬛⬛, ktorú súd v tejto veci oslovil prípisom zo dňa 14. 7. 2010, ktorá v náleze doručenom dňa 29. 7. 2010 zaslala podrobnú lekársku správu a pre potreby súdu odporučila obrátiť sa na znalca z odboru psychiatrie. Dňa 20. 11. 2010 súd opätovne vytýčil termín verejného zasadnutia na 24. 1. 2011. Prípisom doručeným dňa 24. 11. 2010 sťažovateľ oznámil, že ak súd vytýči termín verejného zasadnutia, tak sa tohto zúčastní a následne dňa 28. 12. 2010 doručil súdu podanie označené ako návrh na doplnenie dokazovania, dňa 12. 1. 2011 a 17. 1. 2011 sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi, a dňa 19. 1. 2011 žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti (od 3. 2. 2010) kde, uviedol, že práceneschopnosť končí dňa 3. 2. 2011.
Listom zo dňa 26. 1. 2011 opätovne súd požiadal ošetrujúceho lekára o informáciu o zdravotnom stave sťažovateľa, teda akou chorobou trpí, či je táto choroba je tak vážna, že prípadná účasť na súdnom pojednávaní môže ohroziť život alebo zdravie sťažovateľa a aká je prognóza, že sa sťažovateľ bude môcť zúčastniť pojednávania.
Listom zo dňa 15. 2. 2011 ošetrujúca lekárka oznámila súdu, že sťažovateľ je v trvalej liečbe psychiatričky, pre nezmenenú diagnózu.
Uznesením zo dňa 20. 3. 2011 súd pribral do konania dvoch znalcov z odboru zdravotníctvo - psychiatri, ktoré Krajský súd v Bratislave na základe sťažnosti sťažovateľa dňa 13. 3. 2011 zrušil, z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti.
Na neverejnom zasadnutí dňa 28. 4. 2011 predseda senátu rozhodol o svojej nezaujatosti, proti čomu sťažovateľ podal sťažnosť. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8. 6. 2011 sťažnosť zamietol.
Dňa 22. 6. 2011 bolo súdu doručené podanie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorého obsahom je informácia, že sťažovateľ napriek tomu, že sa v trestnej veci sp. zn. 5 T 52/2009 opakovane zo zdravotných dôvodov ospravedlňuje, v čase práceneschopnosti sa zúčastňuje občianskoprávnych súdnych sporov, v ktorých je navrhovateľom.
Uznesením zo dňa 9. 8. 2011 súd opätovne do konania pribral dvoch znalcov psychiatrov, ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25. 10. 2011 potvrdil a sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Výzvou zo dňa 16. 11. 2011 súd oznámil sťažovateľovi úmrtie ⬛⬛⬛⬛, obhajcu sťažovateľa a vyzval ho na zvolenie si obhajcu s poučením, že ak si obhajcu nezvolí, bude mu obhajca ustanovený súdom.
Opatrením zo dňa 10. 1. 2012 bol sťažovateľovi ustanovený obhajca
, ktorý však po oboznámení sa zo spisom dňa 18. 1. 2012, listom doručeným dňa 24. 1. 2012 požiadal o oslobodenie od povinnosti obhajovať sťažovateľa z dôvodu možného konfliktu záujmov.
Listom zo dňa 29. 11. 2012 súd opätovne vyzval sťažovateľa na zvolenie si obhajcu, na ktorú reagoval sťažovateľ podaním doručeným dňa 4. 1. 2013, ktorým si však obhajcu nezvolil.
Dňa 25. 4. 2013 súd sťažovateľovi ustanovil obhajcu ⬛⬛⬛⬛ a zaslal spisový materiál znalcom.
Listom doručeným dňa 15. 7. 2013 znalci súdu oznámili, že znalecký posudok doposiaľ nebol vyhotovený z dôvodu, že sa nepodarilo so sťažovateľom dohodnúť termín vyšetrenia s tým, že po návrate z dovolenky v zahraničí dňa 19. 8. 2013 sa so znalcami skontaktuje.
Listom zo dňa 24. 10. 2013 znalci súdu oznámili, že klinické psychiatrické vyšetrenie bolo vykonané dňa 10. 9. 2013 a 11. 9. 2013 s predpokladaným termínom odovzdania znaleckého posudku do 31. 10. 2013.
Dňa 15. 11. 2013 bol súdu doručený znalecký posudok, v ktorom konštatujú, že sťažovateľ je schopný sa osobne zúčastniť pojednávania.
Súd dňa 26. 11. 2013 vytýčil termín verejného zasadnutia na 9. 1. 2014, pričom spolu s predvolaním zaslal obžalobe aj obhajobe vyhotovenie znaleckého posudku.
Verejné zasadnutie bolo dňa 9. 1. 2014 odročené pre neprítomnosť sťažovateľa, ktorý predvolanie prevzal až v deň verejného zasadnutia (zásielka bola doručovaná 20. 12. 2013 a 23. 12. 2013, dňa 23. 12. 2013 bola zásielka uložená), na 20. 2. 2014.
Dňa 9. 1. 2014 elektronickou poštou sťažovateľ oznámil, že sa verejného zasadnutia nemohol zúčastniť z dôvodu, že až predmetného dňa prevzal predvolanie na verejné zasadnutie a tiež zo zdravotných dôvodov (bral antibiotiká pre ochorenie priedušiek). Dňa 5. 2. 2014 bolo elektronickou poštou doručené podanie sťažovateľa, ktorým namieta nedostatky konania, oznámil že splnomocnil advokátku na nazretie do súdneho spisu a vyhotovenie fotokópii podľa vlastného uváženia a zároveň navrhol na termín verejného zasadnutia dňa 20. 2. 2014 predvolať a vypočuť svedkov. Dňa 19. 2. 2014 bolo súdu doručené ospravedlnenie sťažovateľa zo zdravotných dôvodov (práceneschopnosť od 21. 1. 2014) a žiadosť o zaslanie znaleckých posudkov. Verejné zasadnutie dňa 20. 2. 2014 bolo odročené na neurčito stým, že súd vydá na sťažovateľa príkaz na zatknutie a to na základe predložených zápisníc z iných občianskoprávnych konaní (kde bol sťažovateľ navrhovateľom) zo dňa 10. 2. 2014 a 21. 1. 2014, ktorých sa sťažovateľ osobne zúčastnil.
Dňa 4. 3. 2014 bola sekretariátu Okresného súdu Bratislava I doručená námietka zaujatosti proti zákonnému sudcovi.
Dňa 17. 3. 2014 súd vydal na sťažovateľa príkaz na zatknutie. Dňa 20. 3. 2014 predseda senátu na neverejnom zasadnutí rozhodol o svojej nezaujatosti.
Dňa 10. 4. 2014 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená elektronickou poštou žiadosť sťažovateľa o vytýčenie termínu hlavného pojednávania.
Dňa 12. 4. 2014 bol sťažovateľ zatknutý a následne dňa 14. 4. 2014 vypočutý predsedom senátu, ktorý uznesením rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby. Existenciu väzobných dôvodov potvrdil následne aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 15. 5. 2014.
Následne súd dňa 16. 6. 2014 na verejnom zasadnutí predbežne prejednal obžalobu podanú v trestnej veci sp. zn. 5T 52/2009 a v termínoch 15. 7. 2014, 26. 8. 2014, 13. 10. 2014, 11. 11. 2014 vykonal hlavné pojednávanie. Najbližší termín hlavného pojednávania je vytýčený na 16. 12. 2014.“
Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 T 52/2009 zistil,že popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení podpredsedu okresnéhosúdu zodpovedá obsahu označeného spisu, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnostisťažovateľa vychádzal. Z predmetného spisu ústavný súd aktualizoval prehľad procesnýchúkonov ku dňu rozhodovania o sťažnosti a zistil tieto skutočnosti:
1. Na hlavnom pojednávaní 16. decembra 2014 okresný súd vec prerokoval a odročilna 19. január 2015.
2. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015 prepustilsťažovateľa z väzby na slobodu.
3. Hlavné pojednávanie 19. januára 2015 bolo odročené bez prerokovania veciz dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú sťažovateľ vzniesol protipredsedovi senátu a následne i proti celému senátu.
4. Na neverejnom zasadnutí okresného súdu 26. januára 2015 bolo uzneseniamirozhodnuté, že ani predseda senátu, ani senát nie sú vylúčení z prerokovania a rozhodovaniatrestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 T 52/2009.
5. Krajský súd na neverejnom zasadnutí rozhodol o sťažnosti sťažovateľa protiuzneseniam, ktorými okresný súd rozhodol o námietkach zaujatosti tak, že ich zamietol.
6. Dňa 12. marca 2015 pokračovalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo následneodročené na 23. marec 2015, keď okresný súd vyhlásil rozsudok vo veci (sťažovateľ boluznaný za vinného a bol mu uložený trest). Po podaní odvolania sťažovateľom a jehomnohonásobnom doplňovaní bol spis 23. júna 2015 predložený krajskému súdu, ktorý hoobratom 24. júna 2015 vrátil ako predčasne predložený.
7. Dňa 5. októbra 2015 bol spis znova predložený krajskému súdu na rozhodnutieo odvolaní, avšak tento ho opätovne vrátil 9. novembra 2015 súdu prvého stupňa spolus podrobným odôvodnením, prečo vec posúdil ako predčasne predloženú (procesnépochybenia, nedoručenie doplnení odvolania procesným stranám, pozn.). V súčasnostiokresný súd doručuje písomnosti podľa pokynu krajského súdu procesným stranám.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 došlo k porušeniu základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sarozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod naodročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlades judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritériaprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd po oboznámení sas obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu konštatuje, že vec zo skutkového, ale aniz právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti. Ústavný súd zastáva názor,že v okolnostiach danej veci pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe okresnéhosúdu bolo možné postupovať tak, aby bol stav právnej neistoty sťažovateľa odstránenýv primeranom čase. Ústavný súd napokon poznamenáva, že ani okresný súd vo svojomvyjadrení k sťažnosti neargumentoval, že dôvodom doterajšej dĺžky napadnutého konaniabola jeho právna či faktická zložitosť.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sauplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súdzo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ vo výraznej miere prispel k vznikuprieťahov v napadnutom konaní. Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, žesťažovateľ sa systematicky s poukazom na svoj zdravotný stav vyhýbal účasti na trestnomkonaní pred súdom. Na účely preskúmania schopnosti sťažovateľa zúčastniť sa úkonovv trestnom konaní bolo dokonca nariadené znalecké dokazovanie, ktoré preukázaloschopnosť sťažovateľa zúčastniť sa uvedených úkonov pred súdom. K predĺženiunapadnutého konania objektívne prispel sťažovateľ i svojimi písomnými podaniami,opakovanými námietkami zaujatosti sudcu, celého senátu, ako aj mnohopočetnýmidoplneniami odvolania proti rozsudku vo veci samej, s ktorými sa musel okresný súdprocesne vysporiadať. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania teda objektívnespôsobilo jeho predĺženie, a preto ústavný súd aj na túto skutočnosť prihliadalpri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súduv namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťouvšeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedieefektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 5 T 52/2009 vyplýva, že v doterajšom priebehunapadnutého konania sa vyskytli obdobia krátkodobej nečinnosti okresného súdu, avšakrozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, žekonanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacounajmä so zabezpečením prítomnosti sťažovateľa na procesných úkonoch súdu, keď okresnýsúd takmer až po piatich rokoch od doručenia obžaloby vydal na sťažovateľa príkazna zatknutie z dôvodu, že sa vyhýbal trestnému konaniu. Nesústredenosť postupu okresnéhosúdu možno konštatovať aj v súvislosti s tým, že bez toho, aby rozhodol o vznesenejnámietke zaujatosti sudcu, nariadil znalecké dokazovanie, ktoré následne krajský súdna sťažnosť sťažovateľa zrušil, alebo i v opakovanom vrátení veci krajským súduako predčasne predloženej na rozhodnutie o odvolaní vo veci samej z procesných dôvodov(napr. nedoručenie doplnení odvolania procesným stranám). Takýto postup nesmerujeefektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľnýso základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania (vyše šesť rokov), predmet sporua jeho význam pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehudošlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä neefektívnou, resp.nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol,že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právosťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume106 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahysprávanie sťažovateľa, ktorý výraznou mierou prispel k vzniku prieťahov v konaní,a doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania, dospel ústavný súd k záveru,že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € primeranékonkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovanímadvokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛. Ústavný súd vychádzalpri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobenév roku 2014).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 134 €, čo predstavuje spolu s režijnýmpaušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015