znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 579/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Š.   H.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 15/2013 z 15. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013 doručená sťažnosť Ing. J. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 15/2013 z 15. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 47/2006 zo 16. septembra 2011 uznaný vinným v bode 1 z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 30. júna 2005 a v bode 2 z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody na 13 rokov, pre výkon   ktorého   bol   zaradený   do   III.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Z dôvodu   podaných odvolaní   proti   uvedenému   rozsudku   bola   predmetná   vec   16.   mája   2012   predložená krajskému súdu, kde je vedená pod sp. zn. 3 To 56/2012.

Sťažovateľ   19.   októbra   2012   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   všetkým   členom odvolacieho senátu krajského súdu, v ktorej uviedol „skutočnosti,   ktoré sa dozvedel od osoby Dipl. Ing. P. J. bytom B.., že jeho trestná vec bola zo strany poškodeného J. K. aj na Krajskom súde už zmanipulovaná, že má odvolací senát Krajského súdu, ktorý moju vec prejednáva podplatený a o jeho odsúdení je už dávno rozhodnute. Práve s ohľadom na tieto skutočnosti, ktoré sa sa od P. J. dozvedel, ktorého považuje za dôveryhodného a riadneho občana, ktorý by si takúto vec nevymyslel, vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým členom senátu, ktorý má rozhodnúť o mojom odvolaní...“.

Krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 56/2012 z 22. októbra 2012 podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol, že „senát odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne zložený z predsedu JUDr. R. V. a sudcov JUDr. J. J. a JUDr. S. H. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti obžalovanému Ing. J. Š. a spol. vedenej na odvolacom Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 3To/56/2012“.

Proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej rozhodol iný senát krajského súdu uznesením sp. zn. 23 Tos 15/2013 z 15. februára 2013 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol: „Napriek tomu, že obžalovaný v námietke zaujatosti uvádza okolnosti a informácie o možnom   manipulovaní   súdnej   moci,   tento   iný   senát   Krajského   súdu   v   odôvodnení uznesenia   sp.   zn.   23Tos/15/2013   v   jeho   rozsiahlejšej   časti   iba   konštatuje   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Ndt/17/2012 zo dňa 19. 12. 2012 a jeho dôvody, pre ktoré Najvyšší   súd   SR   neodníma   vec   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   a   iba   stručne   sa   zaoberá okolnosťami uvedenými v námietke zaujatosti. Takto námietku zaujatosti uzatvára s tým, že táto   nie   je   opodstatnená,   nakoľko   predmetní   sudcovia   vylúčili   akýkoľvek   vzťah k poškodeným a uviedli, že osobu, ktorá by mala potvrdzovať tvrdenia obžalovaného vôbec nepoznajú.   Na základe tohto zistenia iný senát Krajského súdu v Trenčíne rozhodujúci o sťažnosti obžalovaného dospel k záveru, že nie je potrebné ďalším procesným úkonom doplniť konanie o námietke zaujatosti obžalovaného - výsluchom uvedenej osoby. Tu je potrebné   zároveň   uviesť,   že   členom   iného   senátu   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   ktorý rozhodoval o sťažnosti obžalovaného je aj JUDr. M., s ktorým sa sťažovateľ osobne pozná a podľa jeho vyjadrenia s ním v minulosti hrával tenis.

Sťažovateľ vo veci oznámenia informácii od Dipl. Ing. P. J. podal na Generálnu prokuratúru Bratislava taktiež trestné oznámenie zo dňa 25. 1. 2013, ktorého obsahom sú vyššie   uvedené   skutočnosti   ohľadne   informácií   získaných   od   tejto   osoby.   Vyrozumením Generálnej prokuratúry Bratislava zo dňa 19. 2. 2013 je odstúpenie materiálu na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne...

S ohľadom na závažnosť oznámenia a skutočností uvedených v námietke zaujatosti podanej obžalovaným, je podľa názoru sťažovateľa neprípustné, aby Krajský súd v Trenčíne sa vôbec nezaoberal ním navrhovanými dôkazmi, teda preverením takto závažných tvrdení, nevykonal   ani   len   výsluch   označenej   osoby,   ktorá   bola   ochotná   uviesť   aj   bližšie podrobnosti, ktoré mali byť preverené.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na rovnakú negatívnu skúsenosť s rozhodovaním krajského   súdu   v minulosti,   keď   rozhodoval   o jeho   námietke   zaujatosti   proti   senátu okresného   súdu   konajúcemu   v jeho   trestnej   veci   (vedenej   pod   sp.   zn.   8   T   47/2006). Aj v tomto prípade krajský súd jeho sťažnosť zamietol, pričom nevykonal sťažovateľom navrhovaný dôkaz.

Sťažovateľ   preto   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   jeho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 15/2013 z 15. februára 2013, aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos   15/2013   z 15.   februára   2013,   ktorým   bolo   rozhodnuté   vo   veci   ním   vznesenej námietky zaujatosti proti členom odvolacieho senátu, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa sa krajský súd vôbec nezaoberal ním navrhovanými dôkazmi, ktoré mali preukázať jeho tvrdenia o ovplyvňovaní členov odvolacieho senátu zo strany poškodeného v jeho trestnej veci.  

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.  

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   v trestnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť v zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom nie je však povinnosť sudcu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a vylúčiť   sa   z ďalšieho   prerokúvania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (obdobne napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,   boli zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).

Napadnutým uznesením krajský súd zamietol ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ktorým tento rozhodol o nevylúčení členov odvolacieho senátu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v jeho   trestnej   veci.   Krajský   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„K veci potrebné uviesť, že námietkami obžalovaného voči odvolaciemu senátu, ale aj voči všetkým sudcom Krajského súdu Trenčín (návrh na odňatie a prikázanie veci) sa už zaoberal   Najvyšší súd   SR,   ktorý   uznesením,   sp.   zn.   1Ndt/17/2012   zo dňa 19.   12.   2012 rozhodol podľa § 23 ods. 1 Tr. por. tak, že sa vyššie uvedená trestná vec obžalovaného Krajskému súdu Trenčín neodníma.   Z odôvodnenia písomného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pritom vyplýva, že senát Najvyššieho súdu SR sa oboznámil aj so vznesenými námietkami   voči   konkrétnemu   senátu   odvolacieho   súdu   (zmanipulovanie   odvolacieho konania   zo   strany   poškodeného).   Pre   odňatie   a   prikázanie   veci   však   dôvod   nezistil. Nepochybne   pritom   vychádzal   aj   z   podrobných   písomných   vyjadrení   predsedu   senátu JUDr. R. V. (č. l. 2839) a sudcov JUDr. J. J. (č. l. 2840) a JUDr. S. H. (č. l. 2841). Aj iný senát odvolacieho súdu po oboznámení sa s vyjadreniami dotknutých sudcov dospel k záveru, že vznesená námietka zaujatosti nie je opodstatnená. Predmetní sudcovia vylúčili akýkoľvek vzťah k poškodeným, pričom výslovne tiež uviedli, že osobu, ktorá by mala potvrdzovať tvrdenie obžalovaného, vôbec nepoznajú. Na základe toho potom senát odvolacieho   súdu,   rozhodujúci   o   sťažnosti   obžalovaného,   dospel   k   záveru,   že   nie   je potrebné ďalším procesným úkonom doplniť konanie o námietke obžalovaného – výsluch obžalovaným uvedenej osoby.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol senát odvolacieho súdu tak, ako je to uvedené vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia.   Procesným   postupom   odvolacieho   senátu   v konaní vo veci samej, resp. v predchádzajúcich konaniach sa senát v súlade s § 32 ods. 6 Tr. por. nezaoberal.“

Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol dostatočné   relevantné   dôvody,   na   základe   ktorých   dospel   k záveru   o neopodstatnenosti sťažovateľom   vznesenej   námietky   zaujatosti. Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia vyplýva, že krajský súd reagoval na námietky sťažovateľa, ktorými sťažovateľ odôvodnil námietku   zaujatosti   sudcov   (členov)   odvolacieho   senátu   krajského   súdu,   pričom   tiež odôvodnil,   prečo   nepovažoval   za   potrebné   vykonať   sťažovateľom   navrhnutý   dôkaz na preukázanie jeho tvrdení. Skutočnosť, že krajský súd neuznal sťažovateľom uvádzané skutočnosti ako dôvod na vylúčenie namietaných sudcov z úkonov trestného konania, nemá za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a nezakladá   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   označených   práv.   Keďže namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal ním navrhovanými dôkazmi, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť   dôkazov   alebo   ich   hodnotenie   (A.   B.   v.   Slovenská   republika,   rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS   153/03).   Procesný   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v spojení   so   zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013