znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 578/2015-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej záručneja rozvojovej banky, a. s., Štefánikova 27, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriouRELEVANS   s.   r.   o.,   Dvořákovo   námestie   8/A,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvomkonateľa a advokáta JUDr. Alexandra Kadelu, ktorou namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoKR 6/2013z 30. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a. s., p r i j í m a   na ďalšiekonanie.

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014faxovou   správou   a   6.   augusta   2014   poštou   doručená   sťažnosť   Slovenskej   záručneja rozvojovej banky, a. s., Štefánikova 27, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj„sťažovateľ“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   RELEVANS   s.   r.   o.,   Dvořákovonámestie 8/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. AlexandraKadelu, ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoKR 6/2013z 30. apríla 2014.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   (banka) ako   veriteľ   nazáklade úverovej zmluvy č. U30 50910-2006 z 15. mája 2006 (ďalej len „úverová zmluva“)poskytla obchodnej spoločnosti PETRAMONT s. r. o., Ťačevská 1639/38A, Bardejov (ďalejlen „dlžník“ alebo „žalovaná“), úver v sume 11 700 000 Sk pri úrokovej sadzbe vo výške3M BRIBOR + 1,8 % p. a. na financovanie kúpnej ceny polyfunkčnej budovy a zriadeniecentra pohrebných služieb s dobou splatnosti do 21. septembra 2015 v znení neskoršíchdodatkov (podľa dodatku č. 3 k úverovej zmluve, ktorý bol uzavretý 1. marca 2010, došlok zmene výšky úrokovej sadzby na EURIBOR + 3,5 % p. a.).

Uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R 5/2010z 21. júna 2010, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 121/2010 z 24. júna 2010,bola povolená reštrukturalizácia dlžníka a bola ustanovená správkyňa Ing. Eva Orbanová,Slovenská 69, Prešov.

Sťažovateľka   uvádza,   že «v   lehote   na   prihlásenie   pohľadávok   si   prihlásil   svoju zabezpečenú   pohľadávku   vo   výške   317   114,72   EUR   z   titulu   poskytnutého   úveru   podľa úverovej zmluvy. V lehote na popieranie pohľadávok však bola pohľadávka sťažovateľa ako veriteľa   zo   strany   správcu   popretá   v   celom   rozsahu   (a   to   čo   do   právneho   dôvodu, vymáhateľnosti,   výšky,   zabezpečenia   ako   aj   poradia   zabezpečovacieho   práva).   Správca v reštrukturalizačnom konaní dňa 19. 08. 2010 poprel celú pohľadávku sťažovateľa ako veriteľa a ako dôvod popretia právneho dôvodu a výšky pohľadávky uviedol: „Pohľadávku popieram z dôvodu, že veriteľ si svoje právo neprihlásil riadne a spôsobom ustanoveným zákonom,   keďže   prihláška   veriteľa   je   neurčitá,   nejasná   a   nezrozumiteľná   a   v   rozpore s obsahom príloh, ktoré veriteľ pripojil k prihláške. Taktiež prihlášku popieram z dôvodu spornosti právneho dôvodu vzniku pohľadávky a vymáhateľnosti pohľadávky. Ako vyplýva z príloh a tiež z textu prihlášky, časť prihlásenej sumy v čase podania prihlášky nebola splatná.   Jednotlivé   splátky   úveru   sa   stanú   splatné   až   v   budúcnosti,   vždy   v   mesačných intervaloch. Z prihlášky však nie je zrejmé, aká časť prihlásenej sumy veriteľa už je splatná a aká časť prihlásenej sumy sa stane splatná v budúcnosti. Veriteľ si svoj nárok prihlásil jednou prihláškou, avšak veriteľ si mal svoje pohľadávky - jednotlivé splátky úveru, ktoré sa stanú   splatné   v   budúcnosti,   prihlásiť   ako   podmienené   pohľadávky   pre   každú   splátku osobitne s uvedením podmienky - uplynutie času.».

Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konanípred   okresným   súdom   domáhala   proti   žalovanej   určenia   pravosti   popretej   pohľadávky.Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 žalobu žalobkyne o určeniepopretej pohľadávky zamietol.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 4 CoKR 1/2011z 21. decembra 2011 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe sťažovateľky vyhovel. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 7/2012z 30. apríla 2013 bol rozsudok odvolacieho súdu z 21. decembra 2011 zrušený a vec bolakrajskému   súdu   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Podľa   sťažovateľky   dovolací   súd „je   toho názoru,   že   pri   rozhodovaní   o   určení   popretej   pohľadávky   nemohol   pri   posudzovaní prihlášky   žalobcu   v   otázke   splatnosti   záväzku   dlžníka   v   reštrukturalizačnom   konaní vychádzať z analógie legis, pretože ustanovenie § 46 ZKR upravuje splatnosť záväzkov úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu ako účinok vyhlásenia konkurzu tak, že sa považujú za splatné“.

Na   základe   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   následne   krajský   súd   rozsudkom4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014 rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým žalobu sťažovateľkyo určenie popretej pohľadávky zamietol, ako vecne správny potvrdil. Podľa sťažovateľkykrajský   súd   dospel   k   záveru,   že „žalobca...   mal   si   prihlasovať   pohľadávky   splatné   v budúcnosti ako podmienené pohľadávky. Preto rozhodnutie okresného súdu je správne, pokiaľ návrh žalobcu zamietol, keď si žalobca nesprávne jednou prihláškou prihlásil celú pohľadávku z úveru vrátane doposiaľ nesplatných splátok úveru, ktoré ale mal prihlásiť samostatnými prihláškami ako podmienené pohľadávky s uvedením podmienky - uplynutia času (dátum splatnosti jednotlivých splátok podľa § 120 ods. 3 ZKR). To vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci.“.

Podľa   sťažovateľky   arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   spočíva„v extrémnom nesúlade právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, v interpretácii, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom súdnej a právnej praxe (odklon od ustálených právnych názorov súdnej a právnej praxe bez toho, aby boli dostatočne uvedené   dôvody   rozhodnutia),   v   nerešpektovaní   kogentných   kategorických   noriem nedovoľujúcich odchýlky od určených práv a noriem a nepripúšťajúcich výnimky, resp. v jej interpretácii,   ako   aj   v   hodnotení   dôkazov,   ktoré   bolo   vykonané   bez   akéhokoľvek akceptovateľného   racionálneho   základu   tak,   že   z   nich   pri   žiadnej   možnej   interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery“.

V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „formalistickým prístupom krajského súdu v napadnutom rozsudku bol zmarený základný zmysel a účel sťažovateľom požadovanej súdnej ochrany (pred nezákonným postupom správcu), ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať sťažovateľovi ako účastníkovi konania.

V   predmetnom   prípade   je   nespochybniteľné,   že   sťažovateľ   ako   banka,   ktorá preukázateľne poskytla dlžníkovi úver, je nositeľom hmotného práva, t. j. má voči dlžníkovi pohľadávku.   Pohľadávka   sťažovateľa   ako   veriteľa   riadne   vznikla   pred   začatím reštrukturalizačného konania bez ohľadu na skutočnosť, že účastníci úverovej zmluvy si dohodli   „splátkový   kalendár“,   ktorý   je   len   dohodou   o   predĺžení   lehoty   splatnosti jednotlivých splátok úveru (t. j. o splácaní existujúcej pohľadávky veriteľa). Sťažovateľ má za to, že nie je ústavne udržateľné, aby formalistickým prístupom (správcu i všeobecných súdov),   dokonca   bez   náležitej   opory   v   dotknutých   ustanoveniach   ZKR,   sťažovateľ   pri procesnom uplatňovaní svojho jednoznačného práva (prihláškou i následne iniciovaným incidenčným konaním) bol reálne zbavený svojich práv a bolo mu odňaté i právo na súdnu ochranu (postupom všeobecných súdov; konkrétne najmä napadnutým rozsudkom krajského súdu). Sťažovateľ poukazuje na to, že v reštrukturalizácii v konečnom dôsledku ani nemá zásadnejší   význam,   či   si   veriteľ   prihlási   splatnú   alebo   nesplatnú   pohľadávku,   pretože s týmto sa aj tak musí vyporiadať plán. Rozhodujúcou otázkou má byť, či je sťažovateľ ako veriteľ nositeľom (hmotného) práva. Zákon (ZKR) pritom ani vôbec neupravuje, že by si veritelia mali prihlasovať prihláškami do reštrukturalizácie len splatné pohľadávky, a ani to, že by si mali nesplatné pohľadávky prihlasovať ako podmienené.“.

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku„vôbec   nevyporiadal   s   podstatnými   argumentmi   sťažovateľa   ani   ústavne   konformným spôsobom neodôvodnil odklon od svojho predchádzajúceho rozhodnutia... Krajský súd... bez vysvetlenia preberá odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktoré potvrdzuje, akoby bol krajský súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, ktorým však takto viazaný nebol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením zo dňa 30. 04. 2013 č. k.   1   Obdo/7/2012-264   rozhodol   tak,   že   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   ako odvolacieho   súdu   zo   dňa   21.   12.   2011   č.   k.   4   CoKR/1/2011-255   zrušil   a   vrátil   vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva viazanosť právnym názorom len v jedinej právnej otázke (str. 14 predmetného rozhodnutia) a krajský súd nebol viazaný žiadnym iným právnym názorom najvyššieho súdu.

Z právneho názoru najvyššieho súdu nevyplývajú závery, ku ktorým dospel krajský súd s odvolaním sa na rozhodnutie najvyššieho súdu.“.

Sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení ňou označených práv zakladá najmä na týchtoskutočnostiach:

„Pohľadávka sťažovateľa popretá správcom bola prihlásená riadne a včas. Prihláška pohľadávky bola podaná v potrebnom počte rovnopisov nielen u správcu, ale aj na súde, bola podaná na predpísanom tlačive, prihláška obsahovala všetky náležitosti vyžadované zákonom,   bola   podpísaná,   datovaná,   správne   vyplnená   a   boli   k   nej   priložené   všetky relevantné prílohy. Keďže pohľadávka je zabezpečená zabezpečovacím právom, pohľadávka bola do reštrukturalizačného konania prihlásená ako zabezpečená s tým, že v súlade s citovaným ustanovením § 122 ods. 2 ZKR bol v prihláške uvedený aj druh, poradie a právny dôvod vzniku zabezpečovacieho práva spolu s určením majetku, ktorým je zabezpečená ako aj   suma,   do   ktorej   je   zabezpečená.   Údaje   v   nej   uvedené   boli   preukázané   kópiami relevantných dokumentov, ktoré sú prílohou prihlášky.

Táto skutočnosť bola potvrdená správcom (správkyňou) listom zo dňa 30. 07. 2010, v ktorom uviedla: „Týmto potvrdzujem, že doručená prihláška spĺňa všetky náležitosti podľa § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a možno ju považovať za úplnú...

Právny   dôvod   vzniku   pohľadávky   nie   je   sporný.   Právnym   dôvodom   vzniku pohľadávky   je   právna   skutočnosť,   na   základe   ktorej   veriteľovi   vznikla   pohľadávka. Pohľadávka žalobcu vznikla poskytnutím finančných prostriedkov žalovanému na základe úverovej zmluvy.

Okrem toho aj žalovaný uznal dlh vyplývajúci z predmetnej úverovej zmluvy, a to vo forme notárskej zápisnice N 98/2006, Nz 20504/2006, NCRis 20416/2006 spísanej dňa 26. 05. 2006, ktorá bola prílohou č. 6 prihlášky pohľadávky.

Sťažovateľ má za to, že pohľadávka je vymáhateľná a v tomto prípade neobstojí ani popretie   pohľadávky   z   dôvodu   spornosti   vymáhateľnosti   pohľadávky...   Vychádzajúc zo skutočnosti,   že   žalovaný   bez   upovedomenia   sťažovateľa   podal   návrh   na reštrukturalizáciu, je zrejmé, že sa jeho finančná situácia podstatne zhoršila a ohrozila riadne splácanie poskytnutého úveru, žalovaný je v omeškaní so splácaním svojho záväzku voči   sťažovateľovi,   a   preto   sťažovateľ   bol   oprávnený   v   zmysle   bodu   8.1.   článku   VIII. úverovej zmluvy nielen požadovať splatenie úveru vrátane úrokov i poplatkov jednorazovo pred termínom splatnosti, uplatniť právo vyplývajúce zo zabezpečenia úveru ale aj vymáhať pohľadávku v zmysle platných právnych predpisov. Realizácia výkonu práv sťažovateľa vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia úverovej zmluvy sa stala značne obmedzenou, čím bol sťažovateľ ako veriteľ jednoznačne postavený do znevýhodňujúceho postavenia, čo však neznamená, že vymáhateľnosť pohľadávky, ktorá mimochodom nie je ani premlčaná, je sporná.

S názorom správcu (správkyne), že sťažovateľ ako veriteľ si mal svoje pohľadávky jednotlivé splátky úveru, ktoré sa stanú splatné v budúcnosti, prihlásiť ako podmienené pohľadávky   pre   každú   splátku   osobitne   s   uvedením   podmienky   -   uplynutie   času,   sa sťažovateľ taktiež nestotožňuje.

Správca   (správkyňa)   k   uvedenému   názoru   dospel   na   základe   analógie,   pričom vychádzal   z   toho,   že   aj   leasingové   spoločnosti   si   samostatnými   prihláškami   prihlasujú jednotlivé budúce splátky fakturované svojim klientom samostatne. Odignoroval skutočnosť, že ako podmienené pohľadávky sa prihlasujú len pohľadávky, ktoré vzniknú v budúcnosti. Aplikácia tejto analógie na daný prípad nie je adekvátna, nakoľko podľa názoru sťažovateľa splatnosť jednotlivých   splátok   vyplývajúcich z   úverovej   zmluvy nemožno   stotožňovať   so vznikom pohľadávky, a najmä nie vtedy, ak z príloh podanej prihlášky ako aj z vyššie uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   má   a   eviduje   vo   svojom   informačnom systéme len jednu pohľadávku, ktorá už vznikla na základe úverovej zmluvy.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bola   prihlásená   pohľadávka   čo   do   právneho   dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, nesporná. Pohľadávka bola zabezpečená zabezpečovacím právom, a preto bola pohľadávka do reštrukturalizačného konania prihlásená ako zabezpečená... Keďže k zániku zabezpečenej pohľadávky nedošlo a nedošlo ani k zániku záložného práva, podľa názoru sťažovateľa prihlásené zabezpečovacie právo stále trvá a preto by mala byť uznaná nielen jeho existencia, ale aj prihlásené poradie...

Podľa názoru sťažovateľa popretím prihlásenej pohľadávky správcom (správkyňou) bez   prihliadnutia   na   vyjadrenia   dlžníka   a   sťažovateľa   ako   veriteľa,   neporovnaním prihlásenej pohľadávky s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov dlžníka   sa   správca   dopustil   porušenia   dotknutej   úpravy   ZKR   a   tým,   že   nepostupoval s odbornou   starostlivosťou   a   pohľadávku   sťažovateľa   poprel   v   plnom   rozsahu,   poškodil sťažovateľa ako veriteľa a znemožnil aj výkon jeho práv vyplývajúcich zo ZKR.“

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že tak krajský súd aj okresný súd „mali prihliadať   nielen   na   to,   že   ZKR   nezakazuje   prihlásiť   do   reštrukturalizačného   konania nesplatnú   pohľadávku   (v   zmysle   ústavného   princípu   čo   nie   je   zákonom   zakázané   je dovolené),   a   ďalej   mali   vo   svojich   rozhodnutiach   zohľadniť   a   riadne   odôvodniť   aj nasledovné otázky:

i)   ZKR neupravuje splatnosť nesplatných   záväzkov   dlžníka v dôsledku povolenia reštrukturalizácie,

ii)   ZKR   neupravuje   spôsob   prihlasovania   nesplatnej   pohľadávky   do reštrukturalizačného konania,

iii)   v   žiadnom   ustanovení   ZKR   neukladá   veriteľom   povinnosť   prihlasovať   do reštrukturalizačného   konania   nesplatné   časti   pohľadávok   samostatne   a   splatné   časti pohľadávok samostatne...,

iv)   v   žiadnom   ustanovení   ZKR   neukladá   veriteľom   povinnosť   prihlasovať   do reštrukturalizačného   konania   nesplatné   splátky   úveru   samostatnými   prihláškami   ako podmienené pohľadávky s uvedením podmienky - uplynutia času, tak ako to uviedol krajský súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   s   odvolaním   sa   na   to,   že   je   to   vraj   názor Najvyššieho súdu a vyplýva to z rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci (podľa názoru sťažovateľa   z   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   tento   záver   vôbec nevyplýva, a preto ho ani nemožno považovať za názor Najvyššieho súdu SR – tento názor je účelovo vykonštruovaný krajským súdom a v rozpore s Uznesením Najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo/7/2012-264 zo dňa 30. 04. 2013) – tento právny názor nemá oporu ani v ZKR ani v právnej a súdnej praxi,

v) taktiež mali prihliadať aj na účel a zmysel ZKR a zohľadniť nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 306/2010 vydaný v súvislosti s problematikou upravujúcou práva na ochranu pred diskrimináciou v spojení s právom na súdnu ochranu...“.

Keďže súdy (okresný súd i krajský súd) podľa názoru sťažovateľky „pri rozhodovaní na   vyššie   uvedené   vôbec   neprihliadali   a   svoje   rozhodnutia   dostatočne   a   presvedčivo neodôvodnili... ich rozhodnutia úplne popierajú základ ZKR, obchádzajú jeho zmysel ako aj účel“, porušili tým jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľačl. 36 ods. 1 listiny a tiež právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.K   zásahu   do   označených   práv   došlo   podľa   sťažovateľky   navyše   aj „nevyslovením prípustnosti   podania   dovolania   voči   napadnutému   rozsudku   vo   výroku   svojho potvrdzujúceho rozsudku...“, čím jej krajský súd svojím postupom „odňal možnosť konať pred súdom“.

V súvislosti s námietkami voči napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľkapoukazuje   na   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   43   Cob   216/2012z 19. decembra 2012, z ktorého podľa nej vyplýva potvrdenie správnosti jej postupu priprihlasovaní pohľadávky v reštrukturalizácii dlžníka.

Podľa sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla2014 došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. V tejtosúvislosti argumentuje tým, že „v Obchodnom vestníku 224/2010 dňa 23. 11. 2010 bolo zverejnené Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 16. 11. 2010 sp. zn. 1 R/5/2010, ktorým   súd   rozhodol,   že   potvrdzuje   reštrukturalizačný   plán   dlžníka   v   znení   prijatom schvaľovacou   schôdzou   dňa   26.   10.   2010,   ktorý   je   prílohou   tohto   uznesenia,   končí reštrukturalizáciu dlžníka...

Plán, potvrdený súdom, spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik práv, a preto ho možno považovať za inú právnu skutočnosť. Avšak až v prípade, ak súd právoplatne rozhodne v konaní   o   určení   pohľadávky,   možno   vyvodiť   účinky   súdom   potvrdeného reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k tejto pohľadávke.

... nezákonným potvrdením reštrukturalizačného plánu zaniklo sťažovateľovi právo domáhať   sa   uspokojenia   pôvodných   pohľadávok   od   spoludlžníkov   a   ručiteľov   dlžníka a z majetku tretích osôb a nezákonným potvrdením rozsudku okresného súdu napadnutým rozsudkom krajského súdu nie je v zmysle citovaného ustanovenia § 124 ods. 6 ZKR možné pohľadávku vymáhať ani od dlžníka. Sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom jednoznačne poškodený.“.

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy   spočíva   podľa   sťažovateľky   v   tom,   že „napadnutým   rozsudkom,   ktorému predchádzal   nezákonný   postup   správcu,   bol   sťažovateľ   znevýhodnený   a   vylúčený z uplatňovania svojich práv účastníka reštrukturalizačného konania...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove 4 CoKR/6/2013-287 zo dňa 30. 04. 2014 porušené boli.

2.   Základné   práva   sťažovateľa...   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove 4 CoKR/6/2013-287 zo dňa 30. 04. 2014 porušené boli.

3. Základné právo sťažovateľa... na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove 4 CoKR/6/2013-287 zo dňa 30. 04. 2014 porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 4 CoKR/6/2013-287 zo dňa 30. 04. 2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy konania na účet jej právnej zástupkyne Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu.   Sťažovateľ   uplatňuje   a   vyčísľuje   náhradu   trov   právneho zastúpenia ku dňu podania sťažnosti vo výške 340,90 Eur vrátane DPH...“

Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľkavzhľadom na hroziaci vznik ďalšej ujmy  vrátenie zábezpeky v sume 63 423 €, uhradenejjej dlžníkom v zmysle reštrukturalizačného plánu, tiež navrhuje, aby ústavný súd odložilvykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 doprávoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až§ 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jehoodmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podanie   sťažovateľky   možno   kvalifikovať   ako   sťažnosť   v   zmysle   čl.   127   ústavyv spojení s § 18 ods. 1 písm. h), § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súdepredbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísanézákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   nedostatky   v   zákonom   predpísaných   náležitostiachsťažnosti a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení v nejobsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutéhorozsudku krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014 v spojení s rozsudkomokresného súdu sp. zn. 1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 s odôvodnením „hroziaceho vzniku ďalšej ujmy...“.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľarozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejnýmzáujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahuneznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odloženívykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva aleboslobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia,opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia impriznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   návrhu   sťažovateľky   na   odloženie   vykonateľnostioznačeného rozsudku krajského súdu v prvom rade zdôrazňuje, že § 52 ods. 2 zákonao ústavnom súde aplikuje len v celkom výnimočných prípadoch. Vychádzajúc z uvedenéhoa zohľadňujúc ďalšie, predovšetkým vecné okolnosti právneho sporu sťažovateľky, rozhodolústavný súd o návrhu sťažovateľky tak, že mu nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015