znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 578/2012-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.,   S.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. I.   R.,   K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 18 CoPr 7/2012 z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. so sídlom v S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012   doručená   sťažnosť   R.   so   sídlom   v S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoPr 7/2012 z 30. apríla 2012.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je ako žalovaný účastníkom občianskych súdnych konaní vedených pred Okresným súdom Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 Cpr 3/2011 a sp. zn. 4 Cpr 1/2011.

Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   7   Cpr   3/2011   doručila   MVDr.   I.   H.   (ďalej   aj „žalobkyňa“) okresnému súdu 29. novembra 2011 o 10.15 h žalobu „vo veci súvisiacej s porušením   zásady   rovnakého   zaobchádzania“,   ktorou   sa   proti   sťažovateľovi   domáha vydania rozsudku, ktorým má okresný súd určiť, že výpoveď sťažovateľa daná žalobkyni 8. júla   2011   prípisom   č.   OÚ/2011/000633/188   zo 7. júla   2011   je   neplatná a štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u sťažovateľa trvá.

Vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Cpr 1/2011 doručila MVDr. I. H. okresnému súdu 29. novembra   2011   o 10.17   h   žalobu „o   určenie   neplatnosti   skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou“, ktorou sa proti sťažovateľovi domáha vydania rozsudku, ktorým má okresný súd určiť, že výpoveď sťažovateľa daná žalobkyni 8. júla 2011 prípisom č. OÚ/2011/000633/188 zo 7. júla 2011 je neplatná a štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u sťažovateľa trvá.

Okresný súd konanie vedené pod sp. zn. 4 Cpr 1/2011 ako konanie začaté neskôr uznesením   č.   k.   4   Cpr   1/2011-25   zo   7.   februára   2012   zastavil   podľa   §   104   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   prekážku   litispendencie   s   poukazom   na   §   83 Občianskeho súdneho poriadku, pretože dospel k záveru, že „rozdiel medzi oboma návrhmi je len v časti použitej argumentácie, pričom sa žalobkyňa domáha rovnakého výsledku, t. j. určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru voči tomu istému subjektu na základe   totožných   skutkových   okolností“,   a   preto   sa   obidve   konania   v   zmysle   §   83 Občianskeho súdneho poriadku vedú o tej istej veci.

Krajský súd na odvolanie žalobkyne uznesením sp. zn. 18 CoPr 7/2012 z 30. apríla 2012 (ktoré bolo napadnuté sťažnosťou doručenou ústavnému súdu) uznesenie okresného súdu č. k. 4 Cpr 1/2011-25 zo 7. februára 2012 podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) a ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Dospel k záveru, že prekážka listispendencie nie je daná, a preto okresný súd nesprávne konanie   pre   jej   existenciu   zastavil.   Preskúmaním   návrhov   na   začatie   konania   v   oboch veciach dospel k záveru, že v oboch veciach „je síce zhodný okruh účastníkov konania ako aj predmet konania, avšak skutkové okolnosti od ktorých žalobkyňa odvodzuje svoje právo o neplatnosti   výpovede   zo   štátnozamestnaneckého   pomeru,   sú   rozdielne.   V   predmetnom konaní   žalobkyňa   odvodzuje   svoje   právo   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   od porušení zákona o štátnej službe a zákonníka práce žalovaným. V konaní vedenom pod sp.zn.   7 Cpr 3/2011   od ustanovení   zákona   č.   365/2004   Z.   z.,   t.   j.   Antidiskriminačného zákona.... Zastavenie konania v takomto prípade by predstavovalo porušenie ústavného princípu práva na súdnu ochranu zákonom stanoveným postupom sa domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde SR (čl. 46 Ústavy SR).“. Krajský súd zároveň uviedol, že „v ďalšom bude úlohou súdu pokračovať v začatom konaní, prípadne vec spojiť podľa § 112 O. s. p. na spoločné konanie s vecou 7 Cpr 3/2011, v ktorom bude potom potrebné rozhodnúť o oboch skutkových základoch“.

3.   Sťažovateľ   odôvodnil   tvrdené   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoPr 7/2012 z 30. apríla 2012 tým, že krajský   súd   ústavne   nekonformne   posúdil   existenciu   prekážku   litispendencie,   pretože v oboch konaniach ide o tú istú vec, čo vyplýva z oboch návrhov žalobkyne na začatie konania,   z ktorých   je   (podľa   názoru   sťažovateľa)   zrejmé,   že   uplatnené   právo   v   oboch konaniach je odvodené z rovnakých skutkových okolností. Žalobkyňa sa v oboch konaniach domáha určenia neplatnosti výpovede a trvania štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu, že výpoveď a postup sťažovateľa, ktorý jej predchádzal, sú v rozpore so zákonom – jediný rozdiel medzi oboma žalobami spočíva v tom, aké zákony mali byť podľa názoru žalobkyne porušené. Skutkové okolnosti oboch vecí sú však opísané v žalobách rovnako, žalobkyňa ich iba odlišne právne posudzuje. Rozhodnutie krajského súdu narúša navyše aj princíp res iudicata (§ 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku), pretože po rozhodnutí krajského súdu   môže   nastať situácia,   že   v jednom   z oboch   vedených   konaní súd   žalobe vyhovie a v druhom nie, a tak rozhodne protichodne o žalobe o určenie neplatnosti výpovede a trvaní štátnozamestnaneckého   pomeru,   teda   rozhodne   o   tej   veci   navzájom   odporujúcimi   si rozsudkami, čo by bolo navyše aj v rozpore s princípom právnej istoty.

4. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa R. so sídlom v S.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoPr 7/2012 zo dňa 30. 4. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému úradu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoPr 7/2012 zo dňa 30. 4. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Sťažovateľ   sťažnosťou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoPr 7/2012 z 30. apríla 2012, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. 4 Cpr 1/2011-25 zo 7. februára 2012 o zastavení konania (pre prekážku litispendencie) a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu ním označených základných práv došlo tým, že krajský súd uznesenie okresného súdu č. k. 4 Cpr 1/2011-25 zo 7. februára 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v dôsledku ústavne nekonformného výkladu § 83 Občianskeho súdneho poriadku, pričom ak by bol toto ustanovenie vykladal ústavne súladným spôsobom, dospel by, naopak, k záveru o existencii prekážky litispendencie a napadnuté rozhodnutie okresného súdu by bol potvrdil.

9.   Krajský   súd   napadnuté   uznesenie   sp.   zn.   18   CoPr   7/2012   z   30.   apríla   2012 odôvodnil v podstate takto:

„Preskúmaním   návrhov   na   začatie   konania   v predmetnej   veci   ako   aj   vo   veci 7 Cpr/3/2011 odvolací súd zistil, že v oboch prípadoch je síce zhodný okruh účastníkov konania ako aj predmet konania, avšak skutkové okolnosti od ktorých žalobkyňa odvodzuje svoje   právo   o neplatnosti   výpovede   zo   štátnozamestnaneckého   pomeru   sú   rozdielne. V predmetnom konaní žalobkyňa odvodzuje svoje právo neplatnosti skončenia pracovného pomeru od porušení zákona o štátnej službe a Zákonníka práce žalovaným. V konaní pod sp. zn. 7 Cpr/3/2011 od ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z., t. j.   Antidiskriminačného zákona.   Keďže skutkové okolnosti, od ktorých žalobkyňa odvodzuje právo sú rozdielne, nemožno sa stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že sa jedná o prekážku začatého konania – litispendenciu, ktorá by bránila prejednaniu predmetnej veci. Zastavenie konania v takomto prípade by predstavovalo porušenie ústavného princípu práva na súdnu ochranu zákonom stanoveným postupom sa domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde SR (čl. 46 Ústavy SR).“

10.   Dôvody   uznesenia   krajského   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem a toto jeho rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle. Krajský súd navyše v závere odôvodnenia svojho   rozhodnutia   naznačil   prvostupňovému   súdu   najvhodnejší   spôsob   riešenia   danej procesnej situácie (vedenia dvoch rôznych   konaní medzi rovnakými účastníkmi na tom istom súde, ktoré spolu skutkovo súvisia) spojením vecí na spoločné konanie podľa § 112 Občianskeho   súdneho   poriadku,   v   ktorom   potom   prvostupňový   súd   rozhodne   o   oboch žalobných   návrhoch.   Práve   takýto   spôsob   postupu   prvostupňového   súdu   sa   javí   aj ústavnému   súdu   za   danej   situácie   ako   najúčelnejší   a   zároveň   aj   taký,   ktorý   zabezpečí rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oboch účastníkov konania, t. j. žalobkyne aj sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský   súd   neodmietol   sťažovateľovi   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom   uplatniť   ochranu   svojich   práv   argumentáciou   týkajúcou   sa   skutkovej   a   právnej stránky predmetnej veci.

11. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012