znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 577/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnejspoločnosti Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, zastúpenej advokátomJUDr.   Michalom   Luknárom,   Zvolenská   8,   Nitra,   ktorou   namieta   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   Ncb   57/2014zo 17. decembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Poštová   banka,   a.   s., p r i j í m a   na   ďalšiekonanie.

2.O d k l a d á   vykonateľnosť   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.3 Ncb 57/2014 zo 17. decembra 2014.

3. Vo zvyšnej časti návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Poštová   banka,   a.   s.,   Dvořákovo   nábrežie   4,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom,Zvolenská 8, Nitra, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 3 Ncb 57/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej len „napadnutéuznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobkyňa (obchodná spoločnosťMONAQ   Leasing,   a.   s.)   podala   25.   júna   2013   proti   sťažovateľke   (žalovaná,   pozn.)   naOkresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie, že

- záložné právo zriadené k nehnuteľnostiam v katastrálnom území obce Senec bližšiešpecifikovaným v žalobe vo vlastníctve žalobkyne na základe zmluvy o zriadení záložnéhopráva k nehnuteľnosti č. 023/05/550088/A/048 z 24. novembra 2008 a zmluvy o zriadenízáložného práva k nehnuteľnosti č. 023/05/550088/A/049 z 9. marca 2009, podľa ktorýchbol vklad záložného práva do katastra nehnuteľností povolený pod č. V-941/09 z 15. apríla2009, zaniklo (žalobný nárok 1),

- pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č. 023/05/550088 uzavretej28. novembra 2005 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 2),

- pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č. 021/06/550088 uzavretej31. októbra 2006 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 3),

-   záložné   práva   žalovanej k pohľadávkam   žalobkyne   zaregistrované   v Notárskomcentrálnom registri záložných práv 29. novembra 2005 pod č. 17289/2005 a 31. októbra2006 pod č. 21546/2006 v prospech žalovanej zanikli (žalobný nárok 4).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Uznesením zo dňa 20. 08. 2013, sp. zn. 9 Cb/137/2013-117, OS LM spojil na spoločné konanie (i) konanie o Žalobe vedené na OS LM pod sp. zn. 9 Cb/137/2013 a (ii) konanie o žalobe zo dňa 16. 01. 2012 vedené na OS LM pod sp. zn. 9 Cb/14/2013, s tým, že konanie bolo po spojení vecí vedené pod sp. zn. 9 Cb/14/2013 (ďalej aj „Konanie na OS LM“). OS LM vylúčil na samostatné konania žalobné nároky týkajúce sa nehnuteľností mimo obvodu OS LM, ďalej Konanie na OS LM v časti Žalobného nároku č. 2, 3 a 4 zastavil   (zatiaľ   neprávoplatne)   pre   nedostatok   právomoci   súdu   na   prejednanie   Žaloby v dotknutom rozsahu a vo zvyšnej časti Konanie na OS LM prerušil (zatiaľ neprávoplatne). Pre úplnosť Sťažovateľ uvádza, že Žalobca podal žalobu o určenie, že záložné právo zaniklo obsahujúcu   totožné   žalobné   nároky   ako   Žalobný   nárok   č.   2,   3   a   4   aj   na   ďalšie   súdy v Slovenskej republike, pričom jednotlivé súdy na základe námietky Sťažovateľa rozhodli tak,   že   konanie   v   časti   zodpovedajúcej   Žalobnému   nároku   č. 2,   3   a   4   zastavili   pre nedostatok   právomoci   alebo   pre   prekážku   litispendencie,   alebo   vec   v časti   uvedených žalobných nárokov postúpili na miestne príslušné súdy, resp. prerušili konania.

Uznesením zo dňa 22. 10. 2013, sp. zn. 9 Cb/14/2013-279 (ďalej aj „Uznesenie OS LM“), OS LM vylúčil na samostatné konanie návrh na začatie konania zo dňa 16. 1. 2013 [Pozn. správne má byť „návrh na začatie konania zo dňa 21. 06. 2013“] v časti Žalobného nároku č. 1, t. j. v časti žalobného nároku o určenie, že záložné právo k Nehnuteľnostiam zaniklo. Sťažovateľovi bolo dňa 21. 11. 2013 doručené upovedomenie OS LM o postúpení veci na OS BA III podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP, ktoré OS LM odôvodnil tým, že predmetom Žalobného nároku č. 1 je vecné právo k nehnuteľnostiam a preto na prejednanie veci   je   výlučne   miestne   príslušný   okresný   súd,   v   obvode   ktorého   sa   nachádzajú   tieto nehnuteľnosti....

OS BA III začal vo veci, ktorá mu bola postúpená z OS LM, konať a uznesením zo dňa 03. 11. 2014, sp. zn. 25 Cb/131/2013-247 vyzval Sťažovateľa, aby sa k veci písomne vyjadril. Sťažovateľ sa k veci písomne vyjadril podaním zo dňa 24. 11. 2014 (ďalej aj „Vyjadrenie Sťažovateľa k Žalobe“) a žiadal OS BA III, aby Žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého   právneho   záujmu   Žalobcu   na   určení,   že   záložné   právo   k Nehnuteľnostiam zaniklo a alternatívne navrhol prerušenie Konania, nakoľko v súčasnosti prebiehajú viaceré konania   medzi   Sťažovateľom   a   Žalobcom,   v   ktorých   sa   rieši   otázka,   ktorá   má   pre rozhodnutie súdu v Konaní zásadný význam....

Následne, po doručení Vyjadrenia Sťažovateľa k Žalobe na OS BA III, bolo vydané Napadnuté uznesenie. Krajský súd v Bratislave Napadnutým uznesením rozhodol tak, že vo veci vedenej na OS BA III pod sp. zn. 25 Cb/131/2013 je miestne príslušným OS LM (§ 11   ods.   1,   2   OSP).   Napadnuté   uznesenie   neobsahuje   žiadne   odôvodnenie.   Proti Napadnutému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Napadnutým uznesením je v zmysle § 105 ods. 3 OSP viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená, t. j. aj OS LM.»

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol   o miestnejpríslušnosti v rozpore s § 88 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   keď   rozhodol   o tom,   že   miestne   príslušným   na   prerokovanie   je   okresný   súd.Navyše sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a preto nie jezrejmé, na základe akého dôvodu krajský súd aplikoval § 11 ods. 1 a 2 OSP vo vzťahuk určeniu miestnej príslušnosti okresného súdu na prejednanie žalobného nároku o určenie,že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo.

Sťažovateľka poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 4 Obdo 34/2013 z 22. augusta 2013, podľa ktoréhoaplikácia   §   11   ods.   2   OSP   prichádza   do   úvahy   len   v prípade   spoločenstva   viacerýchúčastníkov   alebo   pri   príslušnosti   danej   na   výber   podľa   §   87   OSP,   a preto   v konaní,predmetom ktorého je určenie zániku záložného práva k nehnuteľnostiam, sa mal aplikovať§ 88 písm. h) OSP o výlučnej miestnej príslušnosti všeobecného súdu, v obvode ktorého sanehnuteľnosť nachádza.

Podľa sťažovateľky predmetom postúpenia na Okresný súd Bratislava III bol lenžalobný nárok 1 (žalobný nárok na určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo,pozn.), a preto bol na konanie o tomto žalobnom nároku miestne príslušný Okresný súdBratislava III, v obvode ktorého sa nehnuteľnosti, o určenie zániku záložného práva kuktorým   ide,   nachádzajú,   a teda   aplikácia   §   11   ods.   1   a 2   OSP   neprichádza   do   úvahy.Napadnutým   uznesením   krajského   súdu   tak   podľa   sťažovateľky   došlo   k porušeniu   jejzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Sťažovateľka poukazuje tiež na protichodné rozhodnutia krajského súdu a Krajskéhosúdu v Trenčíne týkajúce sa jej vecí, v ktorých tieto súdy „na právne relevantnú otázku za rovnakých   podmienok“ dali   odlišnú   odpoveď,   a v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   ideo postup, ktorý je v rozpore s princípom právnej istoty.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že závery vyplývajúce z uznesení najvyššieho súdusp. zn. 4 Obdo 34/2013 a sp. zn. 4 Obdo 28/2013 vydaných v rámci konaní o nariadenípredbežného   opatrenia   pred   začatím   konania   pred   okresným   súdom   medzi   totožnýmiúčastníkmi,   v   ktorých   vystupuje   ako   žalovaná,   založili   u nej   legitímne   očakávania,   žemiestne príslušným na prejednanie veci by mal byť súd, v obvode ktorého sa nehnuteľnostinachádzajú podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd neodôvodnením napadnutého uznesenia porušil ajjej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom „Odkaz na ustanovenie § 11 ods. 1, 2 OSP v prípade, keď jeho aplikácia neprichádza do úvahy, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia, vzbudzuje   významnú   právnu   otázku   ohľadom   jeho   aplikácie,   ktorá   zostáva   neriešená. Krajský   súd   v Bratislave   sa   pri   určení   miestnej   príslušnosti   súdu   na   Konanie   natoľko odchýlil od ustanovení OSP upravujúcich miestnu príslušnosť súdov, že poprel ich účel a význam.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„(i) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a. s... na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325 porušené bolo.

(ii) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a. s... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325 porušené bolo. (iii)   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   17.   12.   2014,   sp.   zn. 3 Ncb/57/2014-325 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

(iv) Spoločnosti Poštová banka, a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu...“

Sťažovateľka súčasne podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) navrhuje, aby ústavný súd

„odložil vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325 a

(ii) uložil Okresnému súdu Liptovský Mikuláš povinnosť vrátiť spisový materiál, ktorý mu bol postúpený Okresným súdom Bratislava III na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave   zo   dňa   17.   12.   2014,   sp.   zn.   3   Ncb/57/2014-325,   späť   na   Okresný   súd Bratislava   III   až   do   právoplatného   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky o sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 02. 04. 2015“.

Vyhovením návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajskéhosúdu   sa   podľa   sťažovateľky   zamedzí   ďalšiemu   porušovaniu   jej   základného   práva   nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny okresným súdom, ktorýpodľa jej názoru nie je miestne príslušným súdom na konanie vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.   Ak   sa   návrh   neodložil   alebo   neodmietol,   príjme   sa   na   ďalšie   konaniev rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   doručenouústavnému súdu 6. marca 2015 domáhala vyslovenia porušenia jej základných práv podľačl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením krajského súdu sp. zn. 8 Ncb 58/2014 zo 17. decembra 2014, ktorým tento podľa§ 105 ods. 3 OSP rozhodol o miestnej príslušnosti súdu v rozpore s § 88 ods. 1 písm. h)OSP o výlučnej miestnej príslušnosti. Podľa názoru sťažovateľky „OS NZ nie je miestne príslušný na Konanie z dôvodu, že predmet Konania sa týka zániku/existencie práva (záložného) k Nehnuteľnostiam, kde je daná výlučná miestna príslušnosť OS BA III podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP, nakoľko Nehnuteľnosť sa nachádza v obvode OS BA III.“.

Ústavný súd sťažnosť uznesením sp. zn. I. ÚS 209/2015 z 13. mája 2015 odmietol prenedostatok právomoci na jej prerokovanie, aplikujúc princíp subisidiarity, podľa ktoréhosťažovateľka   bude   mať   v   ďalších   štádiách   súdneho   konania   (vo veci   samej,   pozn.)k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu ňou označených práv, o ktorých po ichuplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy.

Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že v konaniach ním vedených pod sp. zn.I.   ÚS   207/07,   sp.   zn.   III.   ÚS   228/06   a sp.   zn.   IV.   ÚS   57/2012   boli   preskúmavanérozhodnutia všeobecných súdov o založení miestnej príslušnosti podľa § 105 ods. 3 OSPz pohľadu   toho,   či   rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom   v konaniach,ktoré   predchádzali   týmto   rozhodnutiam,   (ne)došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody   sťažovateľov,   pričom   ústavný   súd   preskúmaval   ústavnú   akceptovateľnosťnapadnutých   rozhodnutí   o založení   miestnej   príslušnosti   z vecného   hľadiska,   t.   j.   či   jeústavne akceptovateľný a udržateľný výrok týchto rozhodnutí.

Obdobne rozhodoval ústavný súd aj o sťažnostiach, ktorými bola namietaná ústavnáakceptovateľnosť   uznesení   najvyššieho   súdu   (ako   nadriadeného   súdu)   o   prikázaní   vecísúvisiacich s aplikáciou § 12 OSP, ktoré možno taktiež považovať za rozhodnutia o založenímietnej   príslušnosti   (k   tomu   pozri   III. ÚS 164/03,   II.   ÚS   116/07,   IV. ÚS   136/08a I. ÚS 320/2012).

Vychádzajúc   z doteraz   uvedeného,   ústavný   súd   hodnotí   uznesenie   sp.   zn.I. ÚS 209/2015   z 13.   mája   2015   ako   ojedinelé   vybočenie   z inak   ustálenej   judikatúry,v súlade s ktorou sťažnosti smerujúce proti rozhodnutiam všeobecných súdov o založenímiestnej   príslušnosti   neodmietne   pre   nedostatok   svojej   právomoci,   ale   ich   podrobujepreskúmaniu   z hľadiska   ústavnej   udržateľnosti   a   akceptovateľnosti   výroku   týchtorozhodnutí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, žesťažnosť   spĺňa   všeobecné   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdompredpísané v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti, ktoré sú pre konanieo sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 citovaného zákona,pričom dospel k záveru, že otázku opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých treba posúdiťv konaní vo veci samej, a preto podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal sťažnosť naďalšie konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

Ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na návrh sťažovateľarozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejnýmzáujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenalpre   sťažovateľa   väčšiu   ujmu,   než   aká   môže   vzniknúť   iným   osobám   pri   odloženívykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva aleboslobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia,opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia impriznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Právna   úprava   dočasného   opatrenia   začlenená   systematicky   do   šiesteho   oddieludruhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach fyzických osôba právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a konanie o sťažnostiach orgánov územnejsamosprávy podľa čl. 127a ústavy) primárne reflektuje právny stav, podľa ktorého ústavnýsúd   pri   svojom   rozhodovaní   nie   je   viazaný   žiadnou   lehotou,   a   preto   je   potrebné  ajs ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby  poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu ohrozeným právamsťažovateľa.

Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola založená miestnapríslušnosť okresného súdu na konanie o žalobnom nároku 1 žaloby doručenej okresnémusúdu 25. júna 2013.

Základné   právo   na   zákonného   sudcu   predstavuje   v právnom   štáte   jednuzo základných   garancií   nezávislého   a nestranného   rozhodovania   súdu   a sudcu.   Totozákladné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci buderozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktorésú   obsahom   rozvrhov   práce   upravujúcich   prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivýmsudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bolvylúčený   (pre   rôzne   dôvody   a rozličné   účely)   výber   súdov   a sudcov   „ad   hoc“   (m.   m.I. ÚS 239/04).   Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základnýmpredpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdua dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľka osvedčila existenciu predpokladov nazabezpečenie   toho,   aby   sa   prípadný   výsledok   konania   pred   ústavným   súdom   nezmarilv dôsledku ďalšieho postupu v zmysle záverov citovaného uznesenia, podľa ktorých vo vecivedenej „na   Okresnom   súde   Bratislava   III   v Bratislave   pod   sp.   zn.   25   Cb/131/2013, predtým   na   Okresnom   súde   Liptovský   Mikuláš   pod   sp.   zn.   9   Cb/14/2013   je   miestne príslušným súdom Okresný súd Liptovský Mikuláš (§ 11 ods. 1, 2 O. s. p.)“. Bez tohtozabezpečovacieho prostriedku by totiž podľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť v prípadevyslovenia neústavnosti napadnutého uznesenia krajského súdu k vážnej ujme na stranesťažovateľky, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť následkomodkladu   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Návrh   sťažovateľky   na   rozhodnutieo dočasnom opatrení v tejto časti nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.

Ústavný súd preto v súlade s citovaným § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odložilvykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 2 výroku tohto uznesenia).

Uložené   dočasné   opatrenie podľa   § 52   ods. 3   zákona   o   ústavnom súde zaniknenajneskoršie   ex   lege   nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   vecisamej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

Keďže   ústavný   súd   vyhovel   návrhu   na   odloženie   vykonateľnosti   napadnutéhouznesenia krajského súdu, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšou formálnou časťounávrhu   sťažovateľky   na   prijatie   dočasného   opatrenia,   ktorej   vo   svojej   podstate   chýbazabezpečovací charakter, a uložiť okresnému súdu povinnosť „vrátiť spisový materiál, ktorý mu bol postúpený Okresným súdom Bratislava III na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave   zo   dňa   17.   12.   2014,   sp.   zn.   3   Ncb/57/2014-325,   späť   na   Okresný   súd Bratislava   III   až   do   právoplatného   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky o sťažnosti Sťažovateľa“ (bod 3 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015