SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 577/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, zastúpenej advokátomJUDr. Michalom Luknárom, Zvolenská 8, Nitra, ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Ncb 57/2014zo 17. decembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., p r i j í m a na ďalšiekonanie.
2.O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.3 Ncb 57/2014 zo 17. decembra 2014.
3. Vo zvyšnej časti návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie 4,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom,Zvolenská 8, Nitra, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 3 Ncb 57/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej len „napadnutéuznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobkyňa (obchodná spoločnosťMONAQ Leasing, a. s.) podala 25. júna 2013 proti sťažovateľke (žalovaná, pozn.) naOkresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie, že
- záložné právo zriadené k nehnuteľnostiam v katastrálnom území obce Senec bližšiešpecifikovaným v žalobe vo vlastníctve žalobkyne na základe zmluvy o zriadení záložnéhopráva k nehnuteľnosti č. 023/05/550088/A/048 z 24. novembra 2008 a zmluvy o zriadenízáložného práva k nehnuteľnosti č. 023/05/550088/A/049 z 9. marca 2009, podľa ktorýchbol vklad záložného práva do katastra nehnuteľností povolený pod č. V-941/09 z 15. apríla2009, zaniklo (žalobný nárok 1),
- pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č. 023/05/550088 uzavretej28. novembra 2005 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 2),
- pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č. 021/06/550088 uzavretej31. októbra 2006 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 3),
- záložné práva žalovanej k pohľadávkam žalobkyne zaregistrované v Notárskomcentrálnom registri záložných práv 29. novembra 2005 pod č. 17289/2005 a 31. októbra2006 pod č. 21546/2006 v prospech žalovanej zanikli (žalobný nárok 4).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Uznesením zo dňa 20. 08. 2013, sp. zn. 9 Cb/137/2013-117, OS LM spojil na spoločné konanie (i) konanie o Žalobe vedené na OS LM pod sp. zn. 9 Cb/137/2013 a (ii) konanie o žalobe zo dňa 16. 01. 2012 vedené na OS LM pod sp. zn. 9 Cb/14/2013, s tým, že konanie bolo po spojení vecí vedené pod sp. zn. 9 Cb/14/2013 (ďalej aj „Konanie na OS LM“). OS LM vylúčil na samostatné konania žalobné nároky týkajúce sa nehnuteľností mimo obvodu OS LM, ďalej Konanie na OS LM v časti Žalobného nároku č. 2, 3 a 4 zastavil (zatiaľ neprávoplatne) pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie Žaloby v dotknutom rozsahu a vo zvyšnej časti Konanie na OS LM prerušil (zatiaľ neprávoplatne). Pre úplnosť Sťažovateľ uvádza, že Žalobca podal žalobu o určenie, že záložné právo zaniklo obsahujúcu totožné žalobné nároky ako Žalobný nárok č. 2, 3 a 4 aj na ďalšie súdy v Slovenskej republike, pričom jednotlivé súdy na základe námietky Sťažovateľa rozhodli tak, že konanie v časti zodpovedajúcej Žalobnému nároku č. 2, 3 a 4 zastavili pre nedostatok právomoci alebo pre prekážku litispendencie, alebo vec v časti uvedených žalobných nárokov postúpili na miestne príslušné súdy, resp. prerušili konania.
Uznesením zo dňa 22. 10. 2013, sp. zn. 9 Cb/14/2013-279 (ďalej aj „Uznesenie OS LM“), OS LM vylúčil na samostatné konanie návrh na začatie konania zo dňa 16. 1. 2013 [Pozn. správne má byť „návrh na začatie konania zo dňa 21. 06. 2013“] v časti Žalobného nároku č. 1, t. j. v časti žalobného nároku o určenie, že záložné právo k Nehnuteľnostiam zaniklo. Sťažovateľovi bolo dňa 21. 11. 2013 doručené upovedomenie OS LM o postúpení veci na OS BA III podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP, ktoré OS LM odôvodnil tým, že predmetom Žalobného nároku č. 1 je vecné právo k nehnuteľnostiam a preto na prejednanie veci je výlučne miestne príslušný okresný súd, v obvode ktorého sa nachádzajú tieto nehnuteľnosti....
OS BA III začal vo veci, ktorá mu bola postúpená z OS LM, konať a uznesením zo dňa 03. 11. 2014, sp. zn. 25 Cb/131/2013-247 vyzval Sťažovateľa, aby sa k veci písomne vyjadril. Sťažovateľ sa k veci písomne vyjadril podaním zo dňa 24. 11. 2014 (ďalej aj „Vyjadrenie Sťažovateľa k Žalobe“) a žiadal OS BA III, aby Žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu Žalobcu na určení, že záložné právo k Nehnuteľnostiam zaniklo a alternatívne navrhol prerušenie Konania, nakoľko v súčasnosti prebiehajú viaceré konania medzi Sťažovateľom a Žalobcom, v ktorých sa rieši otázka, ktorá má pre rozhodnutie súdu v Konaní zásadný význam....
Následne, po doručení Vyjadrenia Sťažovateľa k Žalobe na OS BA III, bolo vydané Napadnuté uznesenie. Krajský súd v Bratislave Napadnutým uznesením rozhodol tak, že vo veci vedenej na OS BA III pod sp. zn. 25 Cb/131/2013 je miestne príslušným OS LM (§ 11 ods. 1, 2 OSP). Napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne odôvodnenie. Proti Napadnutému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Napadnutým uznesením je v zmysle § 105 ods. 3 OSP viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená, t. j. aj OS LM.»
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o miestnejpríslušnosti v rozpore s § 88 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), keď rozhodol o tom, že miestne príslušným na prerokovanie je okresný súd.Navyše sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a preto nie jezrejmé, na základe akého dôvodu krajský súd aplikoval § 11 ods. 1 a 2 OSP vo vzťahuk určeniu miestnej príslušnosti okresného súdu na prejednanie žalobného nároku o určenie,že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo.
Sťažovateľka poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 4 Obdo 34/2013 z 22. augusta 2013, podľa ktoréhoaplikácia § 11 ods. 2 OSP prichádza do úvahy len v prípade spoločenstva viacerýchúčastníkov alebo pri príslušnosti danej na výber podľa § 87 OSP, a preto v konaní,predmetom ktorého je určenie zániku záložného práva k nehnuteľnostiam, sa mal aplikovať§ 88 písm. h) OSP o výlučnej miestnej príslušnosti všeobecného súdu, v obvode ktorého sanehnuteľnosť nachádza.
Podľa sťažovateľky predmetom postúpenia na Okresný súd Bratislava III bol lenžalobný nárok 1 (žalobný nárok na určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo,pozn.), a preto bol na konanie o tomto žalobnom nároku miestne príslušný Okresný súdBratislava III, v obvode ktorého sa nehnuteľnosti, o určenie zániku záložného práva kuktorým ide, nachádzajú, a teda aplikácia § 11 ods. 1 a 2 OSP neprichádza do úvahy.Napadnutým uznesením krajského súdu tak podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jejzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Sťažovateľka poukazuje tiež na protichodné rozhodnutia krajského súdu a Krajskéhosúdu v Trenčíne týkajúce sa jej vecí, v ktorých tieto súdy „na právne relevantnú otázku za rovnakých podmienok“ dali odlišnú odpoveď, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ideo postup, ktorý je v rozpore s princípom právnej istoty.
Sťažovateľka ďalej argumentuje, že závery vyplývajúce z uznesení najvyššieho súdusp. zn. 4 Obdo 34/2013 a sp. zn. 4 Obdo 28/2013 vydaných v rámci konaní o nariadenípredbežného opatrenia pred začatím konania pred okresným súdom medzi totožnýmiúčastníkmi, v ktorých vystupuje ako žalovaná, založili u nej legitímne očakávania, žemiestne príslušným na prejednanie veci by mal byť súd, v obvode ktorého sa nehnuteľnostinachádzajú podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP.
Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd neodôvodnením napadnutého uznesenia porušil ajjej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom „Odkaz na ustanovenie § 11 ods. 1, 2 OSP v prípade, keď jeho aplikácia neprichádza do úvahy, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia, vzbudzuje významnú právnu otázku ohľadom jeho aplikácie, ktorá zostáva neriešená. Krajský súd v Bratislave sa pri určení miestnej príslušnosti súdu na Konanie natoľko odchýlil od ustanovení OSP upravujúcich miestnu príslušnosť súdov, že poprel ich účel a význam.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„(i) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a. s... na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325 porušené bolo.
(ii) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a. s... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325 porušené bolo. (iii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
(iv) Spoločnosti Poštová banka, a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu...“
Sťažovateľka súčasne podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) navrhuje, aby ústavný súd
„odložil vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325 a
(ii) uložil Okresnému súdu Liptovský Mikuláš povinnosť vrátiť spisový materiál, ktorý mu bol postúpený Okresným súdom Bratislava III na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325, späť na Okresný súd Bratislava III až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 02. 04. 2015“.
Vyhovením návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajskéhosúdu sa podľa sťažovateľky zamedzí ďalšiemu porušovaniu jej základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny okresným súdom, ktorýpodľa jej názoru nie je miestne príslušným súdom na konanie vo veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, príjme sa na ďalšie konaniev rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa sťažnosťou doručenouústavnému súdu 6. marca 2015 domáhala vyslovenia porušenia jej základných práv podľačl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením krajského súdu sp. zn. 8 Ncb 58/2014 zo 17. decembra 2014, ktorým tento podľa§ 105 ods. 3 OSP rozhodol o miestnej príslušnosti súdu v rozpore s § 88 ods. 1 písm. h)OSP o výlučnej miestnej príslušnosti. Podľa názoru sťažovateľky „OS NZ nie je miestne príslušný na Konanie z dôvodu, že predmet Konania sa týka zániku/existencie práva (záložného) k Nehnuteľnostiam, kde je daná výlučná miestna príslušnosť OS BA III podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP, nakoľko Nehnuteľnosť sa nachádza v obvode OS BA III.“.
Ústavný súd sťažnosť uznesením sp. zn. I. ÚS 209/2015 z 13. mája 2015 odmietol prenedostatok právomoci na jej prerokovanie, aplikujúc princíp subisidiarity, podľa ktoréhosťažovateľka bude mať v ďalších štádiách súdneho konania (vo veci samej, pozn.)k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu ňou označených práv, o ktorých po ichuplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy.
Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že v konaniach ním vedených pod sp. zn.I. ÚS 207/07, sp. zn. III. ÚS 228/06 a sp. zn. IV. ÚS 57/2012 boli preskúmavanérozhodnutia všeobecných súdov o založení miestnej príslušnosti podľa § 105 ods. 3 OSPz pohľadu toho, či rozhodnutiami všeobecných súdov, prípadne postupom v konaniach,ktoré predchádzali týmto rozhodnutiam, (ne)došlo k porušeniu základného práva aleboslobody sťažovateľov, pričom ústavný súd preskúmaval ústavnú akceptovateľnosťnapadnutých rozhodnutí o založení miestnej príslušnosti z vecného hľadiska, t. j. či jeústavne akceptovateľný a udržateľný výrok týchto rozhodnutí.
Obdobne rozhodoval ústavný súd aj o sťažnostiach, ktorými bola namietaná ústavnáakceptovateľnosť uznesení najvyššieho súdu (ako nadriadeného súdu) o prikázaní vecísúvisiacich s aplikáciou § 12 OSP, ktoré možno taktiež považovať za rozhodnutia o založenímietnej príslušnosti (k tomu pozri III. ÚS 164/03, II. ÚS 116/07, IV. ÚS 136/08a I. ÚS 320/2012).
Vychádzajúc z doteraz uvedeného, ústavný súd hodnotí uznesenie sp. zn.I. ÚS 209/2015 z 13. mája 2015 ako ojedinelé vybočenie z inak ustálenej judikatúry,v súlade s ktorou sťažnosti smerujúce proti rozhodnutiam všeobecných súdov o založenímiestnej príslušnosti neodmietne pre nedostatok svojej právomoci, ale ich podrobujepreskúmaniu z hľadiska ústavnej udržateľnosti a akceptovateľnosti výroku týchtorozhodnutí.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, žesťažnosť spĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdompredpísané v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti, ktoré sú pre konanieo sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 citovaného zákona,pričom dospel k záveru, že otázku opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých treba posúdiťv konaní vo veci samej, a preto podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal sťažnosť naďalšie konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
Ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na návrh sťažovateľarozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejnýmzáujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenalpre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odloženívykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva aleboslobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia impriznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Právna úprava dočasného opatrenia začlenená systematicky do šiesteho oddieludruhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach fyzických osôba právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a konanie o sťažnostiach orgánov územnejsamosprávy podľa čl. 127a ústavy) primárne reflektuje právny stav, podľa ktorého ústavnýsúd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou, a preto je potrebné ajs ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu ohrozeným právamsťažovateľa.
Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola založená miestnapríslušnosť okresného súdu na konanie o žalobnom nároku 1 žaloby doručenej okresnémusúdu 25. júna 2013.
Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednuzo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Totozákladné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci buderozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktorésú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivýmsudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bolvylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m.I. ÚS 239/04). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základnýmpredpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdua dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľka osvedčila existenciu predpokladov nazabezpečenie toho, aby sa prípadný výsledok konania pred ústavným súdom nezmarilv dôsledku ďalšieho postupu v zmysle záverov citovaného uznesenia, podľa ktorých vo vecivedenej „na Okresnom súde Bratislava III v Bratislave pod sp. zn. 25 Cb/131/2013, predtým na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 9 Cb/14/2013 je miestne príslušným súdom Okresný súd Liptovský Mikuláš (§ 11 ods. 1, 2 O. s. p.)“. Bez tohtozabezpečovacieho prostriedku by totiž podľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť v prípadevyslovenia neústavnosti napadnutého uznesenia krajského súdu k vážnej ujme na stranesťažovateľky, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť následkomodkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh sťažovateľky na rozhodnutieo dočasnom opatrení v tejto časti nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.
Ústavný súd preto v súlade s citovaným § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odložilvykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 2 výroku tohto uznesenia).
Uložené dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde zaniknenajneskoršie ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo vecisamej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.
Keďže ústavný súd vyhovel návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutéhouznesenia krajského súdu, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšou formálnou časťounávrhu sťažovateľky na prijatie dočasného opatrenia, ktorej vo svojej podstate chýbazabezpečovací charakter, a uložiť okresnému súdu povinnosť „vrátiť spisový materiál, ktorý mu bol postúpený Okresným súdom Bratislava III na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325, späť na Okresný súd Bratislava III až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti Sťažovateľa“ (bod 3 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015