znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 577/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. L. M., Česká   republika, vo veci   namietaného porušenia čl. 36 ods.   1 Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 259/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2013   doručená   sťažnosť   M.   A.,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v   konaní vedenom   Krajským súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp.   zn. 9 Co 259/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. septembra 2013.Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   pozostalou   dcérou   po   J.   Š.   (ďalej   len „poručiteľ“), a to spolu so svojimi bratmi M. a J.

Rozsudkom   bývalého   Krajského   vojenského   súdu   Košice   sp.   zn.   Ktr   406/50 zo 14. mája 1950 bol poručiteľ uznaný vinným zo zločinu porušenia subordinácie podľa § 145, § 146 písm. c) a § 149 ods. 9 Vojenského trestného zákona vo vtedy platnom znení a bol odsúdený k trestu zostreného žalára v trvaní 9 mesiacov nepodmienečne. Išlo o to, že odoprel vykonávať vojenskú službu, pretože mu v tom bránilo náboženské presvedčenie Svedka Jehovovho.

Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1 Rtv 68/91 z 21. novembra 1991 v znení opravného uznesenia z 11. februára 1992 došlo k zrušeniu rozsudku Krajského vojenského súdu Košice vo výroku o treste, a to v rámci súdnych rehabilitácií. Nadväzným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1 Rtv 68/1991 z 11. decembra 1991 mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca, a to pri nezmenenom výroku o vine.

Oznámením   bývalého   Federálneho   ministerstva   obrany   sp.   zn.   RTr   280/92 z 30. novembra 1992 bol poručiteľ čiastočne odškodnený.

Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 5 Nt 7/2009-36 z 20. novembra 2009 boli všetky dovtedy právoplatné rozhodnutia zrušené a následným uznesením č. k. 2 Tv 2/10-20 z 18. apríla 2011 bolo trestné stíhanie poručiteľa zastavené, keďže žalovaný skutok nie je trestným činom.

Prípisom   z   28.   júna   2011   požiadala   sťažovateľka   ako   dedička   po   poručiteľovi o odškodnenie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Ministerstvo   však   na   žiadosť   neodpovedalo   a   šesťmesačná   lehota   na   predbežné prerokovanie nároku márne uplynula.

Po   márnom   uplynutí   šesťmesačnej   lehoty   sa   sťažovateľka   rozhodla   obrátiť na všeobecný   súd.   S   ohľadom   na   to,   že   ministerstvo   niekedy   vydáva   samostatné rozhodnutia o náhrade ušlého zárobku, o trovách obhajoby a o ostatných položkách, ako aj s prihliadnutím na prax niektorých súdov, ktoré v obdobných kauzách vyčleňujú jednotlivé nároky na samostatné konanie, podala sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) dve žaloby. V jednej sa domáhala ušlého zárobku, v druhej náhrady trov trestného   konania   a   výkonu   trestu.   Predmetom   tejto   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   iba rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov trestného konania a výkonu trestu. Druhého konania o náhrade ušlého zárobku sa táto sťažnosť netýka.

Sťažovateľka 28. marca 2012 podala okresnému súdu žalobu, v ktorej sa domáhala náhrady trov trestného konania a výkonu trestu v celkovej výške 3,87 € s prísl. Išlo o jednu tretinu nároku, ktorý by mal poručiteľ, keby žil.

Ešte predtým, ako by okresný súd o žalobe konal, 4. júna 2012 ministerstvo priznalo sťažovateľke náhradu trov trestného konania a výkonu trestu v požadovanej výške 3,87 €. S ohľadom na túto skutočnosť sťažovateľka 26. júla 2012 oznámila okresnému súdu, že jej požiadavka bola uspokojená, a navrhla zastaviť konanie s tým, že vzhľadom na ustanovenie § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku žiada o náhradu trov konania.

Uznesením okresného súdu č. k. 8 C 80/2012-36 z 8. marca 2013 bolo konanie zastavené a ministerstvu   uložené zaplatiť trovy   konania vo výške 72,69   €.   Na   základe odvolania ministerstva uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 259/2013-50 z 31. mája 2013 bolo uznesenie okresného súdu zmenené tak, že sťažovateľke nebola náhrada trov konania priznaná, a to s poukazom na neprimeranú výšku týchto trov.

Podľa názoru sťažovateľky kľúčovou otázkou je, kedy je v prípade tzv. drobného sporu náhrada trov konania neprimeraná a ako treba prípadnú neprimeranosť riešiť.

Krajský súd vychádzal z toho, že neprimeranosť sa meria nielen pomerom výšky pohľadávky a výšky trov, ale aj tým, ako jednoduchý spor vznikol. S týmto názorom možno v zásade súhlasiť. Napriek tomu práve vyhodnotenie tejto skutočnosti svedčí o neústavnosti uznesenia krajského súdu.

Predovšetkým je podstatné, že spor vznikol kvôli tomu, že ministerstvo nesplnilo svoju   zákonnú   povinnosť   prerokovať   žiadosť   sťažovateľky   v   šesťmesačnej   lehote. Sťažovateľka sa preto musela obrátiť so svojím nárokom na slovenský všeobecný súd, a to i napriek   tomu,   že   žije   v   Českej   republike,   nemá   právnické   vzdelanie,   a   preto   si   na vymáhanie svojho oprávneného nároku najala advokáta. Preto za účelne vynaložené trovy treba považovať tie, ktoré špecifikuje ustanovenie § 137 Občianskeho súdneho poriadku. Medzi   ne   patrí   i   odmena   za   zastupovanie,   ak   je   zástupcom   advokát.   Primeranosť   trov právneho zastúpenia je v týchto prípadoch odvodená z advokátskej tarify. Primeranosť trov možno vyvodiť i zo správania sa účastníkov. V danom prípade si úradníci ministerstva boli veľmi   dobre   vedomí   toho,   že   nárok   sťažovateľky   je oprávnený,   a preto   ešte   skôr,   než okresný   súd   začal   vo   veci   meritórne   konať,   priznali   sťažovateľke   žalovaný   nárok. O primeranosti trov možno uvažovať i z toho hľadiska, či pre povinnú stranu nie je náhrada trov   zdrvujúca,   alebo   dokonca   likvidačná.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   pokiaľ ministerstvo disponuje mnohomiliardovým rozpočtom, potom čiastka 72,69 € pre ňu nie je ani zdrvujúca, ale ani likvidačná. Primeranosť náhrady trov tiež znamená, že nikto nesmie byť v konaní „trestaný za úspech“. Práve k tomu došlo v danom prípade, keď sťažovateľka má zo svojho hradiť trovy konania, ktoré svojou nečinnosťou vyvolali úradníci ministerstva, pričom   sťažovateľka   spor   nijako   nezavinila,   iba   sa   oprávnene   domáhala   toho,   čo   jej nakoniec bolo priznané ešte predtým, než okresný súd meritórne rozhodol. Napokon treba prihliadnuť na to, že základ celého sporu spočíva v nezákonnostiach spôsobených minulým nedemokratickým režimom.

Ďalej je podstatné, že i keby k nejakej neprimeranosti trov došlo, nemožno to riešiť tým, že súd „potrestá“ úspešného žalobcu tak, že bez ohľadu na okolnosti prípadu bude musieť platiť všetky trovy konania zo svojho. Skôr by malo dôjsť k rozumnému kráteniu náhrady   trov   napr.   tam,   kde   úspešná   strana   účtovala   síce   preukázané   úkony   právnych služieb, ktoré   ale nesmerovali k priamemu vybaveniu veci,   cestovné   výdavky   použitím drahšieho dopravného prostriedku, hoci bolo možné použiť i lacnejší, trovy konania boli účtované podľa advokátskej tarify, avšak v prípade inkasnej agentúry kupujúcej za zlomok ceny tisíce drobných pohľadávok. Daný prípad nie je taký, pretože sťažovateľka účtuje iba minimálny počet úkonov v najnižšej tarifnej sadzbe a žiadne cestovné výdavky. Nie je ani žiadnou   inkasnou   agentúrou,   ale   70-ročnou   dôchodkyňou,   ktorá   sa   súdnymi   spormi nezaoberá, iba sa oprávnene domáhala odškodnenia za nezákonné väznenie svojho otca (poručiteľa).

Sťažovateľka   poukazuje   na   rozhodnutia   krajského   súdu   v   obdobných   prípadoch, v ktorých došlo k priznaniu plnej náhrady trov konania, hoci šlo o tzv. drobné spory. Ide napr. o uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 434/2012-24, č. k. 5 Co 492/2012-91, č. k. 6 Co 18/2013-42   (vo   veci   brata   sťažovateľky   J.),   č.   k.   5   Co   213/2013-66,   č.   k. 5 Co 259/2013-34.   Dovoláva   sa   aj   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   210/2013-28 zo 4. júla 2013 vo veci brata sťažovateľky M.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 259/2013 s tým, aby bolo uznesenie z 31. mája 2013 zrušené. Domáha sa aj náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 259/2013-50 z 31. mája 2013 vyplýva, že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 81/2012-36 z 8. marca 2013 vo výroku o náhrade trov konania tak, že sa sťažovateľke náhrada trov konania nepriznáva. Uznesením okresného   súdu   bola   sťažovateľke   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 72,69 €. Sťažovateľka sa domáhala zaplatenia istiny vo výške 3,87 € s prísl. ako náhrady trov trestného konania a výkonu trestu poručiteľa. Pred uskutočnením prvého pojednávania vzala žalobu späť v celom rozsahu, keďže ministerstvo jej oznámením zo 4. júna 2012 priznalo požadovanú sumu 3,87 €. Okresný súd preto konanie zastavil. O trovách konania rozhodol   podľa   §   146   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   s   tým,   že   z   procesného hľadiska   zavinilo   zastavenie   konania   ministerstvo,   ktoré   žalobou   uplatňovaný   nárok uspokojilo až po podaní žaloby okresnému súdu, a preto priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 72,69 €. Podľa názoru krajského súdu treba vychádzať z ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch   neprimerané   voči   pohľadávke,   môže   ich   súd   nepriznať   alebo   znížiť.   Toto ustanovenie   je   ustanovením   s   tzv.   relatívne   neurčitou   hypotézou,   ktorá   ponecháva   na zváženie súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, a čo vôbec treba pod neprimeranosťou rozumieť. Zo skutkového stavu je zrejmé, že sťažovateľka vzala návrh na začatie konania v celom rozsahu späť pre správanie ministerstva. Vzhľadom na skutočnosť, že ministerstvo uspokojilo nárok až po podaní návrhu okresnému súdu, treba vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne. Preto podľa § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľke vzniklo právo na náhradu trov   konania   zo   strany   ministerstva.   Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Keďže vzhľadom na ustanovenie § 200ea ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   išlo   o   drobný   spor   a   uvedené   trovy   právneho zastúpenia boli voči pohľadávke, ktorú prevyšujú niekoľkonásobne, neprimerané, nesprávne rozhodol   okresný   súd,   keď   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   priznal v uplatnenej výške a neaplikoval na vec ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Za drobný spor treba považovať konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, akým je nepochybne aj predmetné konanie. Sťažovateľka si v prípade úspechu v konaní uplatňovala   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony   právnej   služby   po   16,60   € (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   návrh   na   začatie   konania   a   písomné   podanie   –   návrh na zastavenie konania), ako aj trikrát režijný paušál po 7,63 € a 20 % dane z pridanej hodnoty, celkom 72,69 €. Z toho je zrejmé, že sťažovateľkou uplatnená výška náhrady trov zjavne   prekračuje   výšku   uplatňovaného   peňažného   plnenia.   Vzhľadom   na   ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku už len z tohto dôvodu možno považovať trovy konania voči pohľadávke za neprimerané. Takáto situácia nastáva evidentne vtedy, keď trovy   konania   v   úhrne   dosahujú   vyššiu   sumu   než   samotná   uplatňovaná   pohľadávka. Neprimeranosťou však nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatňovanej drobnej pohľadávky a výškou trov konania, ale aj samotný vznik trov konania v prípadoch jednoduchých sporov.

Z nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 210/2013-28 zo 4. júla 2013 vyplýva, že ním bolo vyslovené porušenie práv brata sťažovateľky M. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 598/2012 s tým, že uznesenie z 30. novembra 2012 o nepriznaní náhrady trov konania bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V danej veci sa uplatňoval nárok na rehabilitačné odškodnenie v sume   27,66   €,   pričom   okresný   súd   po   oznámení,   že   nárok   bol   uspokojený,   konanie zastavil a priznal náhradu trov v sume 72,69 €. Krajský súd však toto uznesenie zmenil tak, že   náhradu   trov   nepriznal. Podľa   názoru   krajského   súdu   brat sťažovateľky   M.   nekonal hospodárne, keď nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami. Podľa názoru ústavného súdu ak krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nepriznal bratovi sťažovateľky náhradu trov konania, konal v rozpore so zákonom. S názorom krajského súdu, že šlo o nehospodárne konanie, keďže nebola podaná spoločná žaloba všetkých súrodencov, nemožno z hľadiska ústavnosti vo   vzťahu   ku   konkrétnemu   riešenému   prípadu   súhlasiť,   a preto   ho   možno   označiť   za ústavne neudržateľný. Žiadne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž neukladalo žalobcovi, ktorý mal voči žalovanému rovnaké nároky ako jeho súrodenci, aby ich spolu s nimi   uplatňoval   spoločnou   žalobou.   Je   výlučne   vecou   slobodného   rozhodnutia   (vôle) žalobcu, akým spôsobom sa rozhodne uplatniť si svoje práva. Ústavný súd preto dospel k záveru, že hoci suma trov konania u sťažovateľa predstavuje bagatelnú čiastku, zo strany krajského   súdu   išlo   o   výklad   hraničiaci   so svojvôľou,   ktorý   je   v   rozpore   s   princípom materiálnej spravodlivosti.

Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 213/2013-66 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   zaplatenie   rehabilitačného odškodnenia   vo   výške   995,82   €   bolo   konanie   zastavené   a   ministerstvo   bolo   zaviazané nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 354,84 €. Podľa názoru krajského súdu okresný   súd   správne   rozhodol,   keď navrhovateľovi   priznal plnú náhradu   trov   právneho zastúpenia. Žiadne dôvody na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   nezistil.   Prihliadol   pritom   na   charakter   sporu   (rehabilitačné   odškodnenie za nezákonné väznenie), ako aj výšku priznanej náhrady trov konania, ktorá sa vo vzťahu k výške   istiny   nejaví   ako   neprimeraná,   resp.   vyžadujúca   uplatnenie   moderačného   práva podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.  

Uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 18/2013-42 z 28. februára 2013 bolo vo veci brata sťažovateľky J. potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na zaplatenie   rehabilitačného   odškodnenia   vo   výške   27,66   €   bolo   konanie   zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 36,36 €, teda v polovici vo vzťahu k uplatneným trovám. Podľa názoru krajského súdu správny bol postup okresného súdu, keď trovy právneho zastúpenia navrhovateľa znížil na polovicu   podľa   ustanovenia   §   150   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   vzhľadom na to,   že   trovy   právneho   zastúpenia   boli   voči   pohľadávke,   ktorú   prevyšovali   viac   než dvojnásobne, neprimerané.

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   492/2012-91   z   30.   novembra   2012   bolo potvrdené   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   rehabilitačné odškodnenie   vo   výške   39,18   €   bolo   konanie   zastavené   a   ministerstvo   bolo   zaviazané nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €. Podľa názoru krajského súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku daná povinnosť primerane znížiť náhradu trov konania. Znížiť ich možno až po zhodnotení   všetkých   skutočností   týkajúcich   sa   sporu,   jeho   charakteru,   ako   aj   samotnej výšky uplatnenej náhrady trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom na výšku uplatnenej istiny.

Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 259/2013-34 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťzvatí   návrhu   na   rehabilitačné   odškodnenie vo výške   7,44   €   bolo   konanie   zastavené   a   ministerstvo   bolo   zaviazané   zaplatiť navrhovateľovi   trovy   konania vo   výške   72,96   €.   Podľa   názoru   krajského   súdu   správne rozhodol okresný súd, keď priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov právneho zastúpenia. Neboli zistené žiadne osobitné dôvody podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a to   s   prihliadnutím   na   charakter   sporu   (rehabilitačné   odškodnenie   navrhovateľa   za nezákonné väznenie), ako aj výšku náhrady trov, ktorá sa vo vzťahu k výške uplatnenej istiny nejaví ako neprimeraná a vyžadujúca uplatnenie moderačného práva.

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   434/2012-24   z   28.   septembra   2012   bolo zmenené   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   rehabilitačné odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené, že sa náhrada trov konania navrhovateľovi nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo zaviazané zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Podľa názoru krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je a nemôže byť pravidlom pri   rozhodovaní   o   sporoch   s   nízkou   hodnotou   sporu.   Súd   pri   tomto   rozhodovaní   musí vyhodnocovať nielen výšku hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom riadne a presvedčivo zdôvodniť, prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov.   Na   použitie   ustanovenia   §   150   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   nestačí konštatovanie,   že   trovy   konania   sú   neprimerané   voči   uplatnenej   pohľadávke,   aj   keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným predpokladom. V tomto prípade okrem   iných   dôvodov   vyplývajúcich   z   charakteru   sporu   krajský   súd   ani   nepovažuje uplatnenú   náhradu   trov   konania   za   neprimeranú   k   výške   uplatnenej   pohľadávky. Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa ustanovení o náhrade trov na základe úspechu v konaní a len v osobitných zvlášť odôvodnených prípadoch aj podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   jej   mala   byť   priznaná   ako   úspešnej   účastníčke náhrada trov konania.

Podľa presvedčenia ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   malo   byť   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie označených článkov listiny a dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v danej veci sa má postupovať v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže zastavenie konania zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľky potreba uplatniť nárok súdnou   cestou.   Rovnako bolo nesporné,   že šlo o   drobný   spor   v   zmysle § 200ea   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sporná   bola   vo   veci   naproti   tomu interpretácia a aplikácia ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   150   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje nanajvýš zdržanlivo,   a   k   zrušeniu   napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom, alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo   (II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06,   I.   ÚS   156/2010,   IV.   ÚS   311/2012, IV. ÚS 210/2013).

Ako sa zdá, v ustanovení § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa uvádzajú dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   je   vecou   posúdenia   súdu   v   tom-ktorom   prípade. Napriek   tomu   je   napríklad   v   tomto   ustanovení   konkretizované,   že   dôvodom   hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod   nepriznania,   resp.   zníženia   náhrady   trov.   Tento   dôvod   spočíva   v   tom,   že   trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto trov.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   považovať   za   rozhodujúce,   že   pohľadávka uplatňovaná   pred   všeobecným   súdom   (3,87   €)   je   18,78-krát   nižšia   ako   sťažovateľkou uplatňovaná   výška   náhrady   trov   konania   (72,69   €).   Ide   o   tak   výrazný   nepomer   medzi uplatňovanou pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí stanovisko krajského súdu dostatočne presvedčivým.

Vo všeobecnosti možno ešte uviesť, že treba súhlasiť s právnym názorom krajského súdu,   podľa   ktorého   ustanovenie   §   150   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou na zvážení súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo vôbec pod neprimeranosťou treba   rozumieť.   Ide   teda   o   také   ustanovenie,   ktoré   dáva   relatívne   široké   medze   pre sudcovské   uváženie,   resp.   sudcovský   zmysel   pre   spravodlivosť.   Takúto   povahu   tohto ustanovenia   zreteľne   dokumentujú   aj   viaceré   rozhodnutia   krajského   súdu,   na   ktoré sťažovateľka poukázala. Kým v niektorých sa dospieva k záveru o neprimeranosti výšky trov voči výške pohľadávky vždy vtedy, keď sú trovy vyššie ako pohľadávka (napr. aj v teraz skúmanej veci krajského súdu sp. zn. 9 Co 259/2013), v iných rozhodnutiach sa pre účely konkrétneho prípadu pripúšťa, aby boli trovy považované za primerané, i keď sú vyššie   ako   vo   veci   samej   uplatňovaná   pohľadávka   (napr.   vo   veciach   krajského   súdu 5 Co 434/2012, 5 Co 492/2012, 5 Co 259/2013).

Ako na to ústavný súd už poukázal, neprimeranosť výšky trov konania v porovnaní s výškou pohľadávky uplatňovanej v spore vo veci samej je v predmetnom prípade natoľko markantná, že ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženia krajského súdu,   ktoré   rozhodne   nevybočuje   so   zákonom   stanoveného   rámca   vyplývajúceho z ustanovenia   §   150   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Treba   tiež   dodať,   že   hoci nepochybne   bolo   vecou   slobodnej   vôle   sťažovateľky   rozhodnúť   sa,   že   viaceré   nároky uplatňované voči rovnakému subjektu na základe rovnakých skutkových okolností uplatní vo   viacerých   samostatných   žalobách,   zároveň   musí   sťažovateľka   znášať   v   súvislosti s náhradou   trov   konania   prípadné   možné   následky   vyplývajúce   z   takéhoto   jej   postupu vedúceho k uplatňovaniu drobných nárokov v zmysle § 200ea ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Napokon ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 210/2013-28 zo 4. júla 2013 (vo veci brata sťažovateľky M. v obdobnej veci) nie je pri riešení jadra sporu bez ďalšieho aplikovateľný na prípad sťažovateľky. Je to dané skutočnosťou,   že   v   prípade   brata   sťažovateľky   M.   rozhodol   krajský   súd   o nepriznaní náhrady   trov   konania   nie   na   základe   ustanovenia   §   150   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku pre bagateľnosť predmetu konania (ako to je v predmetnej veci), ale v zmysle ustanovenia   §   150   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa. Nález ústavného súdu preto celú vec analyzuje a posudzuje z pohľadu ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda z odlišného pohľadu ako v predmetnej veci.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013