znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 577/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. C., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. C., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 9 T 121/2010-416 z 18. júna 2012 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tos 63/2012-428 zo 7. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. D. C., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. C., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   1   a   čl.   6   ods.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 T 121/2010-416 z 18. júna 2012 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Tos 63/2012-428 zo 7. augusta 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že opatrením okresného súdu zo 7. augusta 2010 bol z dôvodu povinnej obhajoby ako advokát ustanovený za obhajcu v trestnej veci odsúdených ml. M. S. a ml. M. Z.

Po   právoplatnom   skončení   veci   podal   sťažovateľ   podľa   §   553   ods.   2   Trestného poriadku   na okresnom   súde   návrh   na priznanie odmeny a náhrady   hotových   výdavkov z 27. decembra 2010 u oboch odsúdených u každého vo výške 2 242,47 €. Suma bola vyčíslená   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004 Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   T/121/2010-361   z   15.   marca   2010   priznal sťažovateľovi   odmenu   a   náhradu   hotových   výdavkov   za   povinnú   obhajobu   ml.   M.   S. v celkovej výške 1 912,96 €.

U druhého odsúdeného ml. M. Z. nebolo o návrhu sťažovateľa na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov z 27. decembra 2010 rozhodnuté ani po značnom odstupe času,   preto   sťažovateľ   urgenciou   zo   16.   apríla   2012   požiadal   okresný   súd   o   skoré rozhodnutie o tomto návrhu.

Okresný súd uznesením č. k. 9 T/121/2010-416 z 18. júna 2012 rozhodol o návrhu sťažovateľa tak, že mu za povinnú obhajobu ml. M. Z. priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej výške 1 494,43 €, teda o 418,53 € menej ako v predchádzajúcom skoršom právoplatnom rozhodnutí.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Tos/63/2012-428   zo   7.   augusta   2012   sťažnosť sťažovateľa zamietol z dôvodu, že nie je prípustná.

Sťažovateľ   uviedol,   že   rozhodnutím   okresného   súdu   a krajského   súdu   došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dodatkového protokolu z týchto dôvodov: «Okresný   súd   Dolný   Kubín   arbitrárne   a   rozporne   rozhodol   o   dvoch   totožných návrhoch   sťažovateľa   v   tej   istej   veci   týkajúcej   sa   oboch   odsúdených   spolupáchateľov, pričom svoje odlišné rozhodnutie a posúdenie žiadnym spôsobom neodôvodnil...

Postupom nadriadeného súdu Krajského súdu v Žiline bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a domáhať sa ochrany svojich práv. Tým, že nadriadený súd vyslovil záver, že sťažnosť sťažovateľa proti zjavne nesprávnemu rozhodnutiu Okresného súdu Dolný Kubín je neprípustná došlo k „denegácii justície“ teda odopretiu poskytnutia spravodlivosti a zároveň porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Nadriadený súd svojim formalistickým postupom a ústavne nekonformným výkladom právneho predpisu § 553 Trestného poriadku odmietol poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv. Tak ako to sám   nadriadený   súd   cituje   vo   svojom   odôvodnení   pri   novele   Tr.   por.   zákonom   číslo 262/2011 Z. z. došlo k zjavnému opomenutiu zákonodarcu a nie jeho úmyslu, keďže podľa § 553 sa vydáva rozhodnutie len podľa ods. 5 pred novelou ods. 4 pričom v ods. 6 bol ponechaný pri sťažnosti odkaz na ods. 4 čo zákonodarca zjavne opomenul. Pri takomto zistení a konštatovaní nadriadeného súdu mu však nič nebránilo v takom postupe, aby na danú vec použil analógiu, ktorá je v Trestnom poriadku prípustná s tým, že by sťažnosť proti rozhodnutiu o trovách posúdil ako prípustnú... Takýmto postupom nadriadený orgán mohol vec meritórne preskúmať a napraviť tak napadnuté zjavne nesprávne rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín.»

Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ namieta vo vzťahu k okresnému súdu, pretože „... o návrhu sťažovateľa na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov za obhajobu ml. M. Z. zo dňa 27.12.2010 podaného v ten istý deň na poštovú prepravu, rozhodol až uznesením č. k. 9T/121/2010-416 zo dňa 18.06,2012, teda skoro po jeden a pol roku od podania návrhu, po podaní urgencie zo strany sťažovateľa, ktorú Okresný súd Dolný Kubín vo svojom nesprávnom rozhodnutí z 18.06.2012 účelovo označil ako podanie samotného návrhu.

V danom prípade nešlo vôbec o právne alebo skutkovo zložitú vec a to aj vzhľadom k tomu,   že   o   totožnom   návrhu   u   prvého   odsúdeného   ml.   M.   S.   už   bolo   právoplatne rozhodnuté   uznesením   č.   k.   9T/121/2010-361   z   15.03.2010,   teda   do   troch   mesiacov od podania návrhu...“.

Vo   vzťahu   k okresnému   súdu   sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré vidí v tom, že „Zjavne nesprávnym rozhodnutím Okresného súdu Dolný Kubín, a to uznesením č. k. 9T/121/2010-416 z 18.06.2012, ktorým súd priznal sťažovateľovi trovy obhajoby vo výške 1.494,43 Eur, došlo k porušeniu uvedených práv sťažovateľa. O zjavnej nesprávnosti svedčí najmä predchádzajúce právoplatné rozhodnutie toho istého súdu v tej istej totožnej veci č. k. 9T/121/2010-361 z 15.03.2010, kde u druhého odsúdeného ml. M. S. bola sťažovateľovi priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov za obhajobu vo výške 1.912,96 Eur, ako aj sťažnosť sťažovateľa proti tomuto nesprávnemu rozhodnutiu   kde   sťažovateľ   podrobne   zdôvodnil   v   čom   súd   pochybil   pri   priznaní   trov obhajoby v nižšej výške. Tento rozdiel vo výške trov obhajoby predstavujúci peňažnú čiastku 418,53   Eur   je   majetkovou   ujmou   sťažovateľa,   ktorá   mu   bola   spôsobená   rozhodnutiami a postupom Okresného súdu Dolný Kubín a Krajského súdu v Žiline.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo JUDr. D. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9T/121/2010 porušené bolo.

2. Základné právo JUD. D. C. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 9T/121/2010-416 z 18.06.2012 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1Tos/63/2012-428 zo 07.08.2012 porušené bolo.

3.   Základné   právo   JUDr.   D.   C.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 9T/121/2010-416 z 18.06.2012 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1Tos/63/2012-428 zo 07.08.2012 porušené bolo.

4.   Zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   č.   k.   9T/121/2010-416 z 18.06.2012 a uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 1Tos/63/2012-428 zo 07.08.2012 a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Dolný Kubín na ďalšie konanie.

5. Okresný súd Dolný Kubín je povinný nahradiť JUDr. D. C. trovy konania, tak ako budú   priznané,   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Vo vzťahu k okresnému súdu treba sťažnosť považovať za oneskorene podanú. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 9 T 121/2010-416   z   18.   júna   2012   nadobudlo   právoplatnosť   18.   júna   2012   a   sťažnosť ústavnému súdu bola doručená 26. septembra 2012, musí byť považovaná za oneskorene podanú.

Na uvedenom závere nič nemení ani argumentácia sťažovateľa, ktorý poukazuje na to,   že   pre   neho   nepriaznivé   rozhodnutie   okresného   súdu,   riadiac   sa   poučením   súdu o prípustnosti opravného prostriedku, sa pokúsil zvrátiť prostredníctvom podania sťažnosti krajskému   súdu,   pričom   sťažnosť   ústavnému   súdu   podal   v   rámci   dvojmesačnej   lehoty počítanej od doručenia oznámenia o zamietnutí jeho sťažnosti.

2.   Vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   treba   sťažnosť   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd sťažovateľom napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:„Aby došlo k vecnému prejednaniu sťažnosti nadriadeným súdom, sťažnosť musí spĺňať   všetky   zákonom   predpísané   podmienky   prípustnosti   tohto   riadneho   opravného prostriedku. Jednou z objektívnych podmienok podania sťažnosti je jej prípustný predmet. Táto podmienka je obsiahnutá vo vyššie označenom ustanovení § 185 Tr. por. Sťažnosť podanú proti uzneseniu,   proti ktorému nie je prípustná,   musí nadriadený súd v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. a) Tr. por. zamietnuť.

V danom prípade predseda senátu okresného súdu rozhodoval o návrhu obhajcu JUDr. D. C. na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov povinnej obhajoby podľa § 553 ods. 5 Tr. por. Proti tomuto rozhodnutiu, aj keby bolo zjavne nesprávne, Trestný poriadok   nepripúšťa   sťažnosť.   Tento   stav   je   dôsledkom   novely   Trestného   poriadku vykonanej zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorá obsahuje legislatívny nedostatok, spočívajúci v prečíslovaní pôvodných odsekov 3 až 5 ustanovenia § 553 na nové odseky 4 až 6 bez toho, aby   bola   zachovaná   logická   obsahová   nadväznosť   pôvodných   odsekov   4   a   5.   Prijatím takéhoto znenia zákonodarca vylúčil možnosť podať proti uzneseniu o určení výšky odmeny a náhrady výdavkov advokáta za obhajobu (uzneseniu o trovách obhajoby) riadny opravný prostriedok. Podľa § 553 ods. 6 Tr. por. je totiž sťažnosť prípustná len proti rozhodnutiu podľa § 553 ods. 4 Tr. por.

I napriek evidentnému opomenutiu zákonodarcu a existujúcich pochybností o jeho skutočnom   zámere   upraviť   túto   problematiku   takýmto   spôsobom,   nadriadený   súd   nebol oprávnený rozhodnúť inak (t.j. preskúmať správnosť a zákonnosť sťažnosťou napadnutého uznesenia), nakoľko akékoľvek meritórne rozhodnutie by bolo rozhodnutím bez zákonného podkladu.“

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   IV. ÚS 55/05,   IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ   v argumentácii   o porušovaní   jeho   práv   krajským   súdom   poukázal   na rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva... (II. ÚS 31/04).

K tomu ústavný súd uvádza, že okolnosti veci, v ktorej záver ústavný súd urobil v označenej veci, sú odlišné od daného prípadu. Sťažovateľovi totiž nebolo odňaté právo podať   opravný   prostriedok,   lebo   mu   ho   zákon   v tomto   konkrétnom   prípade   vôbec nepriznáva. Túto skutočnosť krajský súd nemohol preklenúť žiadnym výkladom.

Ak by krajský súd rozhodoval o opravnom prostriedku sťažovateľa v merite veci, prekročil by svoju právomoc a jeho rozhodnutie by nemalo oporu v zákone.

Chyba, ktorú urobil okresný súd tým, že v poučení pripustil opravný prostriedok, totiž nemohla založiť sťažovateľovi právo, ktoré neexistovalo.

Ústavný súd sa nedomnieva, že by rozhodnutie krajského súdu, ktorý v predmetnej veci pri rozhodovaní postupoval v intenciách platnej právnej úpravy a jeho argumentácia je logická,   presvedčivá,   bez   prvkov   svojvôle, bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavné neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými právami.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012