znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 577/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária, Moyzesova 8, Bratislava, vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 157/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 157/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou 14. júla 2010 sa sťažovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 157/2010 domáha voči Slovenskej republike v zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky „...   náhrady   majetkovej škody a nemajetkovej ujmy...“, pričom podľa jej tvrdenia okresný súd v predmetnom konaní do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevykonal   žiadne   relevantné   procesné   úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu o jej žalobe. Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že okresný súd je v označenom konaní nečinný aj napriek tomu, že predsedovi okresného súdu podala   1.   augusta   2011   sťažnosť   na   prieťahy   v   označenom   konaní,   takže   v   dôsledku zdĺhavého postupu okresného súdu sa neustále predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Porušovateľ   podľa   informácií   sťažovateľa   doposiaľ   nevykonal   vo   veci   žiadny procesný úkon, ktorý by viedol k ochrane legitímnych práv sťažovateľa a to napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo viac ako 14 mesiacov....

Tvrdíme, že pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, okresný súd prejednáva spor o náhradu škody a nemajetkovej ujmy relatívne vysokej výšky, ktorý je však adekvátne skutkovo opísaný a podložený dôkazmi a je právne podrobne zdôvodnený. Uznávame, že predmetný spor nie je úplne právne a fakticky jednoduchý, avšak z vykonaných procesných úkonov súdu nie je možné vyvodiť, že by sa súd s obsahom spisu doposiaľ oboznámil, pretože vo veci doposiaľ nebolo nariadené ani prvé pojednávanie. Máme za to, že prípadná skutková alebo právna zložitosť veci nemôže byť braná do úvahy, keďže na vznik, existenciu a dĺžku trvania prieťahov nemá doposiaľ žiadny vplyv. Správanie sťažovateľa v priebehu doterajšieho konania nemohlo v žiadnom prípade spôsobiť prieťahy. Naopak jeho aktívna súčinnosť   podporuje   skoré   ukončenie   konania.   Posúdenie   tretieho   kritéria   je   spojené   s vykonaním   dokazovania   v   priebehu   konania   o   ústavnej   sťažnosti   Ústavným   súdom Slovenskej republiky s využitím všetkých relevantných materiálov,   najmä súdneho spisu okresného súdu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   spoločnosti   L.   a.   s...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/157/2010 porušené bolo.

2)   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C/157/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3) Spoločnosti L. a. s... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 700,- € (slovom: sedemsto eur), ktoré je jej Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti L. a. s... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu F., s. r. o..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5   C   157/2010   je   postup   okresného   súdu   poznačený   zbytočnými   a   neodôvodnenými prieťahmi, v dôsledku čoho bolo porušené jej základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   skutočností   uvedených v sťažnosti   považovať   označený   postup   okresného   súdu   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 146/06). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2   ústavy   i   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 42/01, I. ÚS 146/06).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako porušenie práv sťažovateľky zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľka   sa   na   ústavnom   súde   domáha   ochrany   svojho   základného   práva a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 157/2010 sťažnosťou z 26. septembra 2011 (ústavnému súdu bola doručená 28. septembra 2011), pričom z tejto sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu túto sťažnosť ani nie dva mesiace potom, ako 1. augusta 2011 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, takže z tohto hľadiska neposkytla okresnému súdu dostatočný časový priestor, aby v dôsledku využitia sťažnosti na prieťahy adresovanej predsedovi okresného súdu, ktorú ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok ochrany označených práv, porušenie ktorých sa namieta, sám okresný súd urobil nápravu vo svojom dovtedy zdĺhavom postupe.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva stanovisko, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu bola v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľky iba formálnym úkonom. Možno síce konštatovať, že sťažovateľka podala predtým, ako sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť predsedovi okresného súdu, avšak takéto   formálne   využitie   právneho   prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   sťažovateľkou   nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý by predstavoval splnenie podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť mu bola sťažovateľkou podaná   v   čase,   keď   ešte   nebolo   možné   dospieť   k   záveru,   že   by   vyčerpanie   právneho prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľke na ochranu jej základných   práv a slobôd   účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnená podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ, ani k záveru, že napriek jeho využitiu predseda okresného súdu   primerane   nereagoval   a   nevyužil   príležitosť,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na obsah sťažnosti,   ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľky   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   však   nad   rámec   poznamenáva,   že   ak   by   sa   v   napádanom   postupe okresného súdu opätovne vyskytovali prieťahy v konaní, sťažovateľka má právo opätovne sa   domáhať   ochrany   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov novou sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011