znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 576/2013-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   A.   B.,   zastúpenej advokátkou Mgr. Gabrielou Hlavinkovou, 1. mája 174/13, Trenčín, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 11 Co 80/2013-129 z 24. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 11 Co 80/2013-129 z 24. júna 2013 b o l o   p o r u š e n é   základné právo A. B. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 11 Co 80/2013-129 z 24. júna 2013 z r u š u j e a vec   v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   B.   trovy   konania   v sume 275,95 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatpäť centov), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu advokátke Mgr. Gabriele Hlavinkovej.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti A. B. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1. A. B. (ďalej len „sťažovateľka“) bola od roku 1998 do roku 2003 nájomníčkou bytu v R., ktorého prenajímateľkou bola A. Ž. a ďalšie osoby (ďalej len „prenajímateľka“). V súvislosti s užívaním tohto bytu vznikla sťažovateľke povinnosť platiť prenajímateľke nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu. Časť týchto platieb sťažovateľka kvôli vlastnými finančným problémom neuhradila. Konkrétne išlo o

- 10 468 Sk z titulu vyúčtovania spotreby energií za rok 2002, na ktorej úhradu bola vyzvaná 19. júna 2003,

- časť nájomného za mesiac jún 2003 v sume 2 491,20 Sk a za mesiac júl 2003 v sume 1 000 Sk,

- celé nájomné za mesiace august a september 2003 po 6 710 Sk mesačne.

2. Prenajímateľka   sa   návrhom   podaným   10.   novembra   2003   na   Okresnom   súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) domáhala zaplatenia týchto súm.

2.1 V   petite   svojho   návrhu   prenajímateľka   doslova   žiadala   vydanie   takéhoto rozsudku:

„Odporkyňa (t.   j.   sťažovateľka,   pozn.) je   povinná   zaplatiť   navrhovateľke (t.   j. prenajímateľke, pozn.) čiastku 26.379,20 Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s úrokmi   z   omeškania   vo   výške   17,6   %   zo   sumy   10.468,-   Sk   od   20.   6.   2003,   zo   sumy 12.959,20 Sk od 10. 7. 2003, zo sumy 13.959,20 Sk od 10. 8. 2003, zo sumy 20.669,20 Sk od 10. 9. 2003 a zo sumy 27.379,20 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia....“

Z obsahu návrhu nie je zrejmé, ako prenajímateľka určila splatnosť jednotlivých mesačných   súm   nájomného,   len   z   čl.   II   ods.   3   písomnej   nájomnej   zmluvy   pripojenej k návrhu   vyplýva,   že   nájomné   je   splatné   na   účet   prenajímateľov „vždy   do   5.   dňa nasledujúceho mesiaca“.

2.2 Na pojednávaní 18. decembra 2003 advokát prenajímateľky zmenil návrh v časti uplatnenej istiny, pretože v pôvodnom návrhu došlo k počtárskej chybe a súčet dlhovaných súm predstavuje 27 379,20 Sk, nie 26 379,20 Sk. Okresný súd na to uznesením pripustil „zmenu návrhu tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 27.379,20 Sk do 3 dní od právoplatnosti výroku rozsudku s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 10.468,- Sk od 20. 6. 2003, zo sumy 12.959,20 Sk od 10. 7. 2003, zo sumy 13.959,20 Sk od 10. 8. 2003, zo sumy 20.669,20 Sk od 10. 9. 2003 a zo sumy 27.379,20 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia“.

2.3 Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   5   C   248/03-60   z   18.   decembra   2003   návrhu prenajímateľky čiastočne vyhovel a zaviazal sťažovateľku „zaplatiť navrhovateľke sumu 27.379,20,- Sk spolu s 13%-nými úrokmi z omeškania zo sumy 10.468,- Sk od 20. 6. 2003 do zaplatenia, zo sumy 12.959,20,- Sk od 10. 7. 2003 do zaplatenia, zo sumy 13.959,20,- Sk do 10. 8. 2003 do zaplatenia, zo sumy 20.669,20,- Sk od 10. 9. 2003 do zaplatenia a zo sumy 27.379,20,3 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia“, a to v mesačných splátkach po 1 000 Sk. K výške a určeniu úrokov z omeškania okresný súd uviedol len toľko, že keďže „dlžná suma spolu s platbami nájomného a poplatkov spojených s užívaním bytu nebola uhradená včas   v   lehote   splatnosti,   dostala   sa   odporkyňa   s plnením   svojho   peňažného   záväzku do omeškania, pričom výška úroku z omeškania je v súlade s ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. z. Pokiaľ si navrhovateľka uplatnila vyšší úrok z omeškania, a to vo výške 17,6 %, v tejto časti súd jej návrh zamietol, nakoľko v čase omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu diskontná sadzba NBS predstavovala 6,5% (dvojnásobok 13 %).“.V   tomto   výroku   rozsudok   nebol   napadnutý   odvolaním   (sťažovateľka   v   odvolaní žiadala len o zníženie splátok) a nadobudol právoplatnosť 20. februára 2004.

3. Keďže sťažovateľka rozsudkom uloženú povinnosť nesplácala, začala sa voči nej exekúcia, na základe ktorej zistila chybné vyjadrenie spôsobu výpočtu úroku z omeškania v rozsudku okresného súdu.

3.1   V   nadväznosti   na   to   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   advokátky 26. februára 2013 okresnému súdu „Žiadosť o opravu chyby v rozsudku sp. zn. 5C 248/2003 podľa § 164“ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V ňom uviedla v podstate to, že okresný súd sa dopustil omylu pri vyhotovovaní „a možno aj vynášaní“ rozsudku tým,   že   zaviazal   sťažovateľku   platiť úrok   „pyramídovým“   spôsobom.   V   dôsledku   toho sťažovateľka   od   10.   októbra   2003   platí   zo   sumy   10 468   Sk   v   podstate   65   %   úrok z omeškania, keďže táto je nesprávne (v podstate päťkrát) započítaná do každej zo súm, ktoré majú podľa výroku rozsudku byť základom na výpočet úroku z omeškania. Podľa sťažovateľky mal výrok rozsudku č. k. 5 C 248/03-60 z 18. decembra 2003 správne znieť tak, že je povinná zaplatiť „sumu 27.379,20 Sk spolu s 13 % úrokom z omeškania zo sumy 10 468,-   Sk   od   20.   6.   2003   do   10.   7.   2003,   zo   sumy   12.959,20   Sk   od   10.   7.   2003 do 10. 8. 2003, zo sumy 13.959,20 Sk do 10. 8. 2003 do 10. 9. 2003, zo sumy 20.669,20 Sk od 10. 9. 2003 do 10. 10. 2003 a zo sumy 27.379,20 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia...“, a v tomto zmysle aj navrhla jeho opravu.

3.2 Okresný súd uznesením č. k. 5 C 248/03-102 z 26. marca 2013 návrh na opravu rozsudku zamietol a v odôvodnení uviedol:

«Pod chybami v písaní, počítaní alebo inými zrejmými nesprávnosťami je možné rozumieť akékoľvek chyby zrejmé na prvý pohľad, môže ísť o chyby technického rázu, ktoré nemajú podstatnejší význam. Iné ako zrejmé pochybenia je možné napraviť iba podaním opravného prostriedku.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   nespokojnosť   účastníčky   konania   –   odporkyne s priznaným úrokom z omeškania nie je možné reparovať opravným uznesením, ale v rámci odvolacieho konania, pričom Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu...   v   časti   o   povinnosti   odporkyne   zaplatiť   navrhovateľke   sumu   27.379,20   Sk s príslušenstvom   zostal   nedotknutý,   výrok   predmetného   rozsudku   je   teda   právoplatný a vykonateľný, po stránke materiálnej i formálnej. Súd nevzhliadol (okresný súd má zrejme na mysli   „nezhliadol“,   t.   j.   ťažkopádny   preklad   českého   slova   „neshledal“,   keďže „vzhliadnuť“   znamená   v   slovenčine   „pozrieť   sa,   obrátiť   zrak   hore“,   pozn.) žiadne pochybenia,   chyby   v písaní,   počítaní   alebo   iné   zrejmé   nesprávnosti,   ku   ktorým   došlo zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo k vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé, z uvedeného dôvodu súd má za to, že návrh právnej zástupkyne odporkyne na vydanie oprávneného (zrejme   „opravného“,   pozn.) uznesenia   v   časti   týkajúcej   sa   úroku   z   omeškania   nie   je dôvodný, a preto súd tento zamietol.

Záverom súd poznamenáva, že úrok z omeškania z jednotlivých uplatnených súm je sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníčky – odporkyne, uhradiť dlžné čiastky v lehote splatnosti.»

3.3   Na   odvolanie   sťažovateľky   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením   č.   k.   11   Co   80/2013-129   z   24.   júna   2013   potvrdil   prvostupňové   uznesenie okresného súdu, odkázal na jeho odôvodnenie a dodal:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn.   8   Sžh/1/2009 zo dňa 30. septembra 2010 opakovane zaoberal vymedzením pojmu zrejmá nesprávnosť judikoval, že „Pod zrejmým omylom či nesprávnosťou treba rozumieť také chyby v písaní a počítaní, ku ktorým došlo zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, ktorá rozhodnutie vyhotovila a ktoré je každému zrejmé.“ Z toho vyplýva, že ide o chyby zrejmé na prvý pohľad, pričom predovšetkým ide o chyby technického rázu. Súdom priznaný úrok z omeškania z jednotlivých dlžných súm nemožno zaradiť medzi takéto chyby. Námietky odporkyne smerujú k vecnej správnosti rozsudku, nedotýkajú sa prípadných pochybení technického charakteru. Vytýkané nedostatky nie je možné reparovať opravným uznesením. Vecnú správnosť predmetného rozsudku mala odporkyňa napadnúť podaním   riadneho   alebo   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Čo   však   neurobila. V súčasnom   štádiu   konania   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozsudkov   prvostupňového a odvolacieho súdu, krajský súd nemá oprávnenie preskúmavať vecnú správnosť vydaných právoplatných rozhodnutí.»

II.

4. Proti   uzneseniu   krajského   súdu   smeruje   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   čl.   127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

4.1   Ústavnoprávne je sťažnosť odôvodnená pomerne stroho, pričom sťažovateľka doslova uvádza toto:

„Máme...   za   to,   že   v   tomto   prípade   závery   vyvodené   súdom,   kedy   zaviazal sťažovateľku   k   narastajúcej   –   pyramídovej   úhrade   úrokov   z   omeškania,   resp.   si   sám arbitrárne   vytvoril   vo   výroku   rozsudku   nové   sumy,   ktoré   neboli   dlhom   zisteným z vykonaného   dokazovania,   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné a obrovskou mierou neustále poškodzujú sťažovateľku /I. ÚS 356/06/.

Máme   za   to,   že   sťažovateľke   bola   spôsobená   ujma   na   jej   základných   právach a slobodách a to na práve na súdnu ochranu – na spravodlivý a nezávislý súd.

Domnievame   sa,   že   na   naše   upozornenie   Okresný   súd   zistil,   že   vo   výroku napadnutého rozhodnutia pochybil, ale nechcel si priznať chybu, ktorá je úplne evidentná a preto   sa   rozhodol,   že   bude   v   nespravodlivosti   páchanej   na   sťažovateľke   pokračovať. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   vôbec   nevenuje   naším   námietkam   ale   sa   tvári,   že vyjadrujeme nespokojnosť s výškou úroku z omeškania. Našim návrhom na opravu chyby v písaní a počítaní sme nechceli zmeniť výšku stanoveného úroku z omeškania ale predsa sme súdu jasne napísali, v čom pochybil.“

4.2 Požadované zadosťučinenie a jeho výška nie sú odôvodnené vôbec.

4.3   Vzhľadom na dôvody uvedené v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vydal tento nález:

„1. Krajský súd... vo veci vedenom pod sp. zn. 11Co/80/2013 porušil právo A. B. na nezávislý a nestranný súd zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...

2. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 11 Co/80/2013-129 z 24. 6. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. A. B. sa priznáva primeraného finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur...

4. A. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

5. Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   odkázal   na   odôvodnenie napadnutého uznesenia. Sťažovateľka v duplike v podstate zotrvala na dôvodoch svojej sťažnosti.

6. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila aj prenajímateľka, ktorá by v prípade vyhovenia sťažnosti mohla byť novým rozhodnutím krajského súdu negatívne dotknutá. Prenajímateľka vo vyjadrení uviedla, že okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 248/03-60 z 18. decembra 2003 len vyhovel jej žalobe a narastanie úroku z omeškania je dôsledkom správania   sťažovateľky,   ktorá   rozsudok   nerešpektovala   a dlh   nesplácala.   V závere žalobkyňa navrhla sťažnosť sťažovateľky zamietnuť s tým, že jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy porušené nebolo.

III.

7. Sťažovateľka v zásade namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že okresný súd a   krajský   súd   nepovažovali   chybné   vyjadrenie   spôsobu   výpočtu   úroku   z   omeškania vo výroku rozsudku č. k. 5 C 248/03-60 z 18. decembra 2003 za takú chybu, ktorú by bolo možné opraviť postupom podľa § 164 OSP. Hoci sťažovateľka označuje základné právo, ktorého   porušenie   namieta,   ako „právo   na   nezávislý   a   nestranný   súd“,   podľa   názoru ústavného   súdu   je   z   obsahu   sťažnosti   zrejmé,   že   namieta   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu vo všetkých jeho aspektoch, teda nielen to, že by súd, ktorý rozhodoval v jej veci, nebol nezávislý alebo nestranný. Podstatné je, že sťažovateľka označila uplatnené základné právo jednoznačným číselným označením článku ústavy; jeho nesprávne slovné pomenovanie nijako neprekáža.

7.1 Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   (porov.   IV.   ÚS   77/02,   č.   108/2002   ZNaU). To zodpovedá i všeobecnej požiadavke na zákonnosť činnosti všetkých štátnych orgánov, všeobecné súdy nevynímajúc.

7.2   Rozhodovaciu   činnosť   ako   autoritatívny   prejav   (verejnomocenskej)   vôle vykonávajú   vždy   príslušní   nositelia   verejnomocenských   funkcií,   ktorými   sú   vždy   a bez výnimky   ľudia.   V   prípade   rozhodovacej   činnosti   súdov   sú   týmito   nositeľmi   sudcovia a v rozsahu ustanovenom zákonmi aj iní zamestnanci súdov (čl. 142 ods. 2 ústavy). Proces „vynášania   rozhodnutia“   súdu   ako   verejnomocenského   aktu   tak   –   v   súlade   s podstatou každého   ľudského   rozhodovania   –   pozostáva   z   dvoch   fáz:   vytvorenia   určitej   vôle vo vnútornom   fóre   sudcu,   resp.   iného   zamestnanca   súdu,   a   jej   následného   prejavenia (komunikovania) navonok adresátom príslušného verejnomocenského aktu. Len navonok prejavená verejnomocenská vôľa je totiž poznateľná jej adresátom. Právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy sa totiž nenapĺňa už vtedy, keď je s ním v súlade vytvorená vôľa v internom fóre sudcu, resp. iného rozhodujúceho zamestnanca, ale až vtedy, ak je táto vôľa verne a riadne manifestovaná (prejavená) navonok.

Prirodzene,   vôľa   („rozhodnutie“)   skutočne   vytvorená   v   internom   fóre   sa   môže z najrôznejších dôvodov odlišovať od toho, čo bolo navonok manifestované (prejavené). Tieto dôvody môžu spočívať v subjektívnych vlastnostiach prejavujúcej osoby (nesprávne vyjadrovanie,   nedostatočná   schopnosť   správne   štylizovať   alebo   momentálne   zlyhania v podobe omylu, prerieknutia, preklepu) alebo objektívnych okolnostiach (nejednoznačnosť jazyka,   zlyhanie   komunikačného   média   apod.).   Keďže   len   navonok   prejavená   vôľa   je spoznateľná   účastníkom   konania,   je   pochopiteľné,   že   títo   sa   oboznamujú   a vychádzajú predovšetkým z prejavenej verejnomocenskej vôle, pričom zároveň môžu predpokladať, že tento   prejav   vyjadruje   skutočnú   vôľu   orgánu,   ktorý   ho   vydal.   Pretože   skutočná   vôľa vytvorená v internom fóre sudcu alebo zamestnanca súdu zostáva účastníkom nepoznateľná, zodpovedá   aj   požiadavke   právnej   istoty   a z nej   vyplývajúcej   požiadavke   zásadnej nezmeniteľnosti (právoplatných) súdnych rozhodnutí, aby nebolo možné raz prejavenú vôľu kedykoľvek   dodatočne   meniť   s odôvodnením,   že   nezodpovedá   tej   skutočnej,   interne vytvorenej   vôli.   Princíp   právnej   istoty   založenej   právoplatnými   súdnymi   rozhodnutiami vyplýva podľa judikatúry ústavného súdu tiež z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. naposledy napr. II. ÚS 591/2012).

7.3   Ide tu teda o jeden z ďalších prejavov konfliktu medzi viacerými ústavnými právami, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Ako ústavný súd uviedol už v citovanom náleze sp. zn. II. ÚS 591/2012, je úlohou zákonodarcu (porov. čl. 46 ods. 4 a   čl.   51   ústavy)   vyvážiť   a   zabezpečiť   praktický   súlad   týchto   práv.   Výrazom   snahy o vyváženie   práva   na   rozhodovanie   podľa   relevantnej   právnej   normy   na   jednej   strane a práva   na   právnu   istotu   založenú   síce   (objektívne)   nesprávne   prejaveným,   ale   predsa právoplatným   súdnym   rozhodnutím,   je   okrem   iného   aj   ustanovenie   §   164   OSP.   Toto ustanovenie umožňuje súdu, ktorý rozhodnutie vydal, opraviť v ňom aj bez návrhu „chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti“. Kým pojmy „chyby v písaní“, resp. „chyby v počítaní“   sú   pomerne   jednoznačné,   je   pojem   „iná   zrejmá   nesprávnosť“   relatívne neurčitým   pojmom.   Už vzhľadom   na   systematickú   úpravu   nápravy   inej   zrejmej nesprávnosti spolu s chybami v písaní a počítaní je zrejmé, že na jednej strane môže ísť len o také chyby, ktoré sú podobného druhu ako chyba v písaní alebo počítaní, na druhej strane musí ísť svojím obsahom o iné než pisárske alebo počtárske chyby, ak k ich vzniku došlo okamžitým   zlyhaním   mechanickej   alebo   duševnej   činnosti   osoby,   ktorá   sa   zúčastnila vyhlásení   alebo   vyhotovení   rozhodnutia   (porov.   Rc   37/1969).   Za   zrejmú   nesprávnosť v zmysle   §   164   OSP   tak   treba   považovať   rozpor   medzi   obsahom   verejnomocenskej autoritatívnej   vôle,   ktorú   súd   svojím   rozhodnutím   v okamihu jeho   vyhlásenia   (vydania) prejaviť chcel a ktorej obsah je z dôvodov rozhodnutia bezpečne poznateľný, a obsahom samotného rozhodnutia ako prejavom tejto verejnomocenskej (autoritatívnej) vôle. Musí ísť o chybu   súdu,   nie   účastníkov   konania   (súd   preto   nemôže   postupom   podľa   §   164   OSP odstraňovať nedostatky podaní účastníkov, ktoré zapríčinili nesprávnosť rozsudku; porov. aj 3 MCdo 21/2008).   Z ustanovenia § 204 ods. 1 OSP jednoznačne vyplýva, že oprava sa môže   týkať   aj   výroku   rozhodnutia.   V zhode   s tým   judikatúra   všeobecných   súdov (10 MObdoV   11/2010),   ako   aj   ústavného   súdu   (I.   ÚS   206/2013)   uznala   ako   zrejmú nesprávnosť   rozhodnutia   nesprávny   výrok   o zrušení   prvostupňového   rozhodnutia a akceptovala jeho opravu na výrok o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, keď takýto výrok bol jednoznačne krytý odôvodnením príslušného súdneho rozhodnutia.

Z článku 46 ods. 1 ústavy (teda z práva, aby sa vo veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy) potom podľa ústavného súdu vyplýva, že ak účastník konania splní všetky pozitívne i negatívne podmienky opravy rozhodnutia ustanovené v § 164 OSP, vzniká mu zákonné subjektívne právo na to, aby súd rozhodnutie opravil. Súdu v takomto prípade nepatrí akákoľvek voľná úvaha o tom, či napriek splneniu zákonných podmienok návrhu na opravu rozhodnutia vyhovie alebo nie (porov.   obligatórnu formuláciu „súd... opraví“).

8. V prerokúvanej   veci   krajský   súd   potvrdením   zamietnutia   návrhu   na   opravu rozsudku sťažovateľke neposkytol riadnu ochranu jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

8.1 Sporným v prerokúvanej veci bolo určenie výpočtu úroku z omeškania v zmysle ustanovení § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých má naň veriteľ právo počas celého odbobia omeškania dlžníka (teda nesplnenia dlhu riadne a včas) s plnením peňažného   dlhu.   Pri   vyjadrení   spôsobu   výpočtu   úroku   z omeškania   má   súd   viacero možností. Môže zvoliť vzorec doslovne kopírujúci zákon a nechať nabiehať úrok podľa príslušnej úrokovej sadzby ku každému jednotlivému dlhu splatnému v určitý deň až do zaplatenia. Možný je však aj výpočet úroku z omeškania za jednotlivé časové obdobia, počas ktorých zostávala dlhovaná suma nemenná. Oba tieto postupy, pokiaľ sú vyjadrené správne, vedú v konečnom dôsledku k zhodnému výsledku, len akcentujú iný parameter, od ktorého sa spôsob vyjadrenia vzorca pre výpočet úroku z omeškania odvíja.

8.2 Z bodov 1, 2.1 a 2.2 tohto nálezu je zrejmé, že prenajímateľka ako veriteľka si svojím   návrhom   uplatnila   nárok   na   zaplatenie   plnení,   ktoré   jej   dlhovala   sťažovateľka a ktorých splatnosť nastávala postupne. Konkrétne, vyúčtovanie vo výške 10 468 Sk bolo splatné 19. júna 2003, časť nájomného za jún 2003 vo výške 2 491,20 Sk bola (podľa prenajímateľky) zrejme splatná 9. júla 2003, časť nájomného za júl 2003 v sume 1 000 Sk bola splatná 9. augusta 2003 a celé nájomné za august a september 2003 po 6 710 Sk bolo splatné 9. septembra, resp. 9. októbra 2003. Pre výpočet úrokov z omeškania zvolila časové hľadisko, keďže z petitu jej žaloby je jednoznačne zrejmé, že (okrem poslednej sumy) ani pri jednej dlžnej sume nežiadala zaplatiť úrok z omeškania až do zaplatenia, ale vždy od dátumu splatnosti ďalšej dlžnej sumy zvýšila celkovú istinu, z ktorej úrok počítala. Z toho je podľa ústavného súdu zrejmé, že vo svojom návrhu uplatnila úrok z omeškania takto:

a) zo sumy 10 468 Sk za obdobie od 20. júna 2003 (prvý deň omeškania s platbou vyúčtovania za rok 2002) do 9. júla 2003 (t. j. splatnosť nájomného za jún 2003 a posledný deň pred omeškaním s jeho platením),

b) zo sumy 12 959,20 Sk (= 10 468 Sk + 2 491,20 Sk) za obdobie od 10. júla 2003 (prvý   deň   omeškania s platbou   nájomného za jún 2003)   do   9.   augusta   2003   (splatnosť nájomného za júl 2003),

c) zo sumy 13 959,20 Sk (= 10 468 SK + 2 491,20 SK + 1 000 Sk) za obdobie od 10. augusta 2003 (prvý deň omeškania s doplatkom nájomného za júl 2003) do 9. septembra 2003 (splatnosť nájomného za august 2003),

d) zo sumy 20 669,20 Sk (= 10 468 Sk + 2 491,20 Sk + 1 000 Sk + 6 710 Sk) za obdobie   od   10. septembra   2003   (prvý   deň   omeškania   s nájomným   za   august   2003) do 9. októbra 2003 (splatnosť nájomného za september 2003),

e) zo sumy 27 379,20 Sk (= 10 468 Sk + 2 491,20 Sk + 1 000 Sk + 6 710 Sk + 6 710 Sk) za obdobie od 10. októbra 2003 až do zaplatenia, keďže odvtedy dlžná istina nerástla.

8.3 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd ustálil splatnosť jednotlivých dlžných súm tak, ako je uvedené vyššie, a dospel k záveru, že sťažovateľka sa dostala do omeškania s jej platbou. Okresný súd zároveň vo výroku svojho rozsudku   celkom   zjavne   vyčísľoval   úrok   z omeškania   vždy   odo   dňa   omeškania   do zaplatenia. Potom však je zrejmé, že za základ pre výpočet úroku z omeškania vo výroku rozsudku mal okresný súd správne vziať nie stále sa zvyšujúcu istinu, ale tie dlžné sumy, s ktorými sa sťažovateľka dostávala do omeškania v príslušný deň splatnosti. Zo samotného odôvodnenia je totiž celkom zreteľné, že potom, čo priznal úrok z omeškania zo sumy 10 468 Sk od 20. júna 2003 do zaplatenia (teda úrok k tejto sume už v tej časti, v akej ho považoval za dôvodný, vyčerpal), nedospel k záveru, že 10. júla 2003 sa sťažovateľka opäť dostala do omeškania s novou istinou 12 959,20 Sk, ale len s istinou 2 491,20 Sk a len z tejto istiny tak mohol byť opätovne počítaný úrok z omeškania znova až do zaplatenia. Pokiaľ okresný súd znova počítal úrok zo sumy 12 959,20 Sk až do zaplatenia, znamenalo to, že zo sumy 10 468 Sk priznal prenajímateľke úrok z omeškania do zaplatenia opätovne. To isté platí aj vo vzťahu k ďalším dlžným sumám. Okresný súd tak v konečnom dôsledku nariadil sťažovateľke zaplatiť úrok z omeškania zo sumy 10 468 Sk do zaplatenia celkovo päťkrát – prvýkrát od 20. júna 2003 a následne vždy od ďalšieho dátumu splatnosti (10. júla, augusta, septembra, októbra 2003), keďže suma 10 468 Sk bola vždy znova a znova započítaná   do   istiny   pre   výpočet   úroku   z omeškania,   a to   vždy   až   do   zaplatenia.   Úrok zo sumy 2 491,20 Sk do zaplatenia tak mala sťažovateľka zaplatiť celkovo štyrikrát, úrok zo sumy   1 000   Sk   do zaplatenia   celkovo   trikrát,   úrok   zo   sumy   6 710   Sk   do   zaplatenia celkovo dvakrát a len v prípade poslednej istiny 6 710 Sk splatnej 9. októbra 2003 nedošlo k jej viacnásobnému úročeniu.

8.4 Ako   už   bolo   uvedené,   z odôvodnenia   rozsudku   je   zrejmé,   že   okresný   súd nedospel k záveru, že by sa sťažovateľka bola dostala päťkrát do omeškania so sumou 10 468 Sk, štyrikrát so sumou 2 491,20 Sk, trikrát so sumou 1 000 Sk a dvakrát s tou istou sumou 6 710 Sk (nájomným za mesiac august 2003), ale že so všetkými týmito sumami sa dostala do omeškania vždy iba raz, v deň nasledujúci po ich splatnosti, a toto omeškanie pretrvávalo až do ich zaplatenia. Tomuto – odôvodnením rozsudku z 18. decembra 2003 úplne krytému – záveru však nezodpovedá výrok tohto rozsudku, ktorý navyše nezodpovedá ani   samotnému   petitu   žaloby   prenajímateľky,   ako   ho   táto   upravila   na   pojednávaní 18. decembra 2003. Nie je preto správne tvrdenie prenajímateľky vo vyjadrení k sťažnosti, že okresný súd len vyhovel jej návrhu. Naopak, podľa názoru ústavného súdu je zrejmé, že okresný   súd   pochybil   pri   formulácii   svojho   výroku,   keď   nesprávne   skombinoval   rôzne spôsoby vyjadrenia výpočtu úroku z omeškania vo výroku uvedeného rozsudku. Dôsledkom toho bolo viacnásobné započítanie tých istých   dlžných súm istiny ako základu na jeho výpočet,   a tým   aj   vo   výsledku   viacnásobné   zvýšenie   uplatnenej   úrokovej   sadzby (päťnásobné úročenie sumy 10 468 Sk sadzbou 13 % ročne má kvoli asociatívnosti súčinu rovnaký efekt ako úročenie tejto sumy jedenkrát úrokovou sadzbou 13 x 5 = 65 %), a to napriek   tomu,   že   so   samotného   odôvodnenia   je   zrejmé,   že   okresný   súd   nechcel prenajímateľke priznať ani len ňou uplatnených 17,6 % ročne.

8.5 Zo všetkých už uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že takto   nesprávne   formulované   úročenie   vo   výroku   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 5 C 248/03-60   z 18.   decembra   2003   je   buď   zrejmou   chybou,   ktorá   vznikla   okamžitým duševným   zlyhaním   sudkyne,   ktorá   výrok   rozsudku   koncipovala   a omylom   v   ňom skombinovala   dva   rôzne   spôsoby   úročenia   istiny,   alebo   je chybou   v počítaní   (úročení). Tento záver plne zodpovedá judikatúre všeobecných súdov k ustanoveniu § 164 OSP. Názor krajského   súdu   v jeho   napadnutom uznesení,   že   má   ísť   o „chyby   technického   rázu“, nezodpovedá ani citovanému ustanoveniu, ani citovanej ustálenej judikatúre. Naopak, tento ním zvolený výklad § 164 OSP je prehnane reštriktívny a príliš jednostranne favorizuje nemennosť – hoc aj očividne nezmyselného a chybného – výroku rozsudku okresného súdu a nedostatočne   zohľadňuje   právo   sťažovateľky   na   zákonné   (teda   správne)   rozhodnutie vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   ústavy   (porov.   bod   7.1   a 7.3).   Ako   ústavný   súd   vysvetlil v predošlých bodoch, ustanovenie § 164 OSP dovoľuje i taký výklad, ktorý umožňuje, aby sa   toto   sťažovateľkino   právo   presadilo.   I keď   takéto   rozhodnutie   bude   mať   vplyv   i na postavenie prenajímateľky, je tento zásah odôvodnený tým, že jej samej muselo byť zrejmé, že úročenie uvedené vo výroku rozsudku okresného súdu je zjavne nesprávne a že teda môže byť napravené postupom podľa § 164 OSP, keď toto ustanovenie samo je výrazom vyvažovania   záujmov   na   formálnej   právoplatnosti   a materiálnej   správnosti   súdnych rozhodnutí. Jej tvrdenie vo vyjadrení k sťažnosti, že rozsudok okresného súdu bol správny a zodpovedal jej návrhu, ktoré nezodpovedá obsahu spisu (porov. bod 2.1 a 2.2, pričom prenajímateľka   bola   v konaní   kvalifikovane   zastúpená   advokátom,   ktorý   sám   uvedené žalobné petity formuloval), možno považovať za účelové a vedené záujmom zachovať pre ňu výhodné úročenie dlhu sťažovateľky.

9. Zo   všetkých   týchto   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu č. k. 11 Co 80/2013-129 z 24. júna 2013 porušuje sťažovateľkino právo na súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   [§   56   ods.   1   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], a preto ho v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v ďalšom konaní opätovne preskúma odvolanie sťažovateľky   proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 C 248/03-102 z 26. marca 2013 a rozhodne o ňom v súlade s právnym názorom vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

10. Ústavný súd, naopak, nevyhovel návrhu sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka totiž v rozpore s požiadavkou § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde nijako neodôvodnila, prečo sa ho domáha, resp. prečo sa domáha práve priznania sumy 10 000 €. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu však priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy len vtedy, keď vyslovené porušenie práva a ďalšie   nadväzujúce   opatrenia   (zrušenie   rozhodnutia,   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie so záväzným   právnym   názorom)   ústavného   súdu   nie   sú   dostačujúce,   najmä   preto, že neumožňujú   nápravu   vzniknutého   protiprávneho   stavu   (z   posledného   obdobia   napr. I. ÚS 223/2012, bod 26; II. ÚS 556/2012, predposledný odsek; III. ÚS 46/2013, časť IV; IV. ÚS   480/2012).   Majetkovú   ujmu,   ktorá   sťažovateľke   prípadne   vznikla   v dôsledku preplatenia   svojho   dlhu,   je   možné   uplatňovať   voči   prenajímateľke   ako   bezdôvodné obohatenie samostatnou občianskoprávnou žalobou mimo exekúcie, čomu nemôže brániť ani ustanovenie § 61 Exekučného poriadku.

IV.

11. Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde zaviazal krajský súd na úhradu trov konania úspešnej sťažovateľke, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval   už   samo   vyhovenie   sťažnosti. Sťažovateľkina   advokátka   si   vyčíslila   trovy pozostávajúce   z   odmeny   advokátky   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie zastúpenia a vypracovanie sťažnosti) po 130,16 €, teda spolu 260,32 €, ku ktorej patrí dvakrát paušálna náhrada miestnych výdavkov po 7,81 €, teda spolu 15,62 €. Keďže takto vyčíslené trovy zodpovedajú ustanoveniam § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a oba úkony právnej služby boli účelné, ústavný súd toto vyčíslenie akceptoval. Krajský súd ich uhradí do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu do rúk advokáta (§ 149 ods. 3 OSP v spojení s § 31a a zákona o ústavnom súde).

12.   Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené vo výroku. So súhlasom oboch účastníkov tak urobil na neverejnom zasadnutí, keďže od verejného ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014