znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 576/2012-141

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. M. Z., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M. s. r. o., B., a advokátom JUDr. F. B., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 30 ods. 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 63 z 26. júna 2012 a jemu   predchádzajúcim   postupom   a uzneseniami   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky pre kultúru a médiá č. 20 z 12. júna 2012 a č. 22 z 19. júna 2012 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. M. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a obsah sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená   sťažnosť   PhDr.   M.   Z.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 30 ods. 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) č. 63 z 26. júna 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a uzneseniami Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá (ďalej len „mediálny výbor“) č. 20 z 12. júna 2012 a č. 22 z 19. júna 2012 a postupom, ktorý predchádzal vydaniu týchto uznesení mediálneho výboru.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul skutkový stav, ktorý je opísaný ďalej. Ústavný   súd   vzhľadom   na   výsledok   predbežného   prerokovania   vychádzal   pri   zisťovaní skutkového stavu len z materiálov predložených sťažovateľkou a čiastočne porovnaných s elektronickými verziami týchto materiálov dostupných na webovom sídle národnej rady www.nrsr.sk.

2.1   Sťažovateľka bola uznesením národnej rady č. 324 z 10. februára 2011 zvolená do funkcie generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska (ďalej len „RTVS“).

RTVS pod vedením sťažovateľky ako generálnej riaditeľky uverejnila 3. apríla 2012 výzvu   na   predloženie   ponúk   v obchodnej   verejnej   súťaži   nazvanej „Prenájom   budovy/ priestoru   mediálneho   komplexu   pre   účely   plnenia   úloh   RTVS...“.   Uchádzači   mali v obchodnej verejnej súťaži predložiť návrhy zmlúv o budúcej nájomnej zmluve, na základe ktorých   by   RTVS   mala   právo   užívať priestory   mediálneho komplexu   na   účely   plnenia svojich úloh. Vo výzve nebola uvedená žiadna cena predpokladaného plnenia zo strany RTVS,   avšak výška nájomného mala byť jedným z rozhodujúcich kritérií   posudzovania predložených návrhov.

O uverejnenej   obchodnej   verejnej   súťaži   sťažovateľka   informovala   Radu   RTVS 16. apríla   2012   v písomnom   materiáli,   ktorý   Rada   RTVS   uznesením   vzala   na   vedomie a určila dvoch svojich členov za členov – pozorovateľov výberovej komisie na hodnotenie predložených návrhov.

2.2   Na základe emailového podnetu fyzickej osoby a po vyjadrení Rady RTVS mediálny výbor na svojej 4. schôdzi 12. júna 2012 prerokoval otázku obchodnej verejnej súťaže.   K tomuto   rokovaniu   došlo   v rámci   bodu   „Rôzne“,   počas   ktorého   predseda mediálneho výboru D. J. predložil návrh na odvolanie sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky RTVS. Sťažovateľka na tomto rokovaní nebola prítomná ani nedostala možnosť sa k uvedenému návrhu vyjadriť. Na základe tohto návrhu mediálny výbor po rozprave prijal uznesenie č. 20 z 12. júna 2012, z ktorého vyplýva, že

A.   súhlasí s   návrhom   na   odvolanie   generálnej   riaditeľky   Rozhlasu   a   televízie Slovenska M. Z. z funkcie

B. odporúča Národnej rade Slovenskej republiky, aby odvolala generálnu riaditeľku Rozhlasu   a   televízie   Slovenska   M.   Z.   z   funkcie   podľa   §   18   ods.   4   písm.   c)   zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 397/2011 Z. z.

C.   ukladá predsedovi   výboru   predložiť   Národnej   rade   Slovenskej   republiky stanovisko   výboru   k   návrhu   na   odvolanie   generálnej   riaditeľky   Rozhlasu   a   televízie Slovenska M. Z. z funkcie“.

Pri hlasovaní o tomto návrhu bolo podľa zápisnice zo schôdze mediálneho výboru prítomných sedem členov mediálneho výboru a všetci siedmi hlasovali za, na základe čoho predseda mediálneho výboru predložil prijaté uznesenie predsedovi národnej rady.

2.3   Predseda národnej rady svojím rozhodnutím č. 57 z 15. júna 2012 vzal tento návrh   na   vedomie,   avšak   požiadal   mediálny   výbor,   aby   predložil   návrh   na   odvolanie sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky RTVS písomne. V nadväznosti na to predseda mediálneho   výboru   zvolal   ďalšiu   schôdzu   na   19.   jún   2012,   na   ktorú   zaradil   ako   bod programu „Schválenie náležitostí podľa § 26 ods. 2 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov k schválenému návrhu na odvolanie generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska M. Z. z funkcie zo dňa   12.   júna   2012“ a na   ktorú   pozval   aj   sťažovateľku.   Predmetom   rokovania   tejto schôdze výboru mal byť aj písomný návrh na odvolanie sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky RTVS, ktorý znel takto:«Odôvodnenie:

Dňa 3. apríla 2012 zverejnil Rozhlas a televízia Slovenska na svojom webovom sídle „Výzvu na predloženie ponuky v obchodnej verejnej súťaži podľa § 281 a nasl. Obchodného zákonníka,   názov   súťaže:   Prenájom   budovy/priestorov   mediálneho   komplexu   pre   účely plnenia úloh RTVS stanovených zákonom č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „výzva v obchodnej verejnej súťaži“). Podľa vyjadrenia predsedu rady Rozhlasu a televízia Slovenska Ing. M. K. predloženého výboru   NR   SR   pre   kultúru   a   médiá   listom   zo   dňa   5.   júna   2012   generálna   riaditeľka Rozhlasu a televízia Slovenska vopred neinformovala radu Rozhlasu a televízie Slovenska o zámere   zverejniť   výzvu   v   obchodnej   verejnej   súťaži.   Informácia   o   výzve   v obchodnej verejnej   súťaži   bola   zaradená   až   do   programu   zasadnutia   rady   Rozhlasu   a televízie Slovenska, ktoré sa uskutočnilo dňa 19. apríla 2012.

Podľa   §   15   ods.   3   písm.   h)   [od   1.   1.   2013   písm.   e)]   zákona   č.   532/2010   Z.   z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 397/2011 Z.   z. (ďalej len „zákon“) medzi povinnosti generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie   Slovenska   patrí   povinnosť   písomne   informovať   radu   o   zámere   vstúpiť   do zmluvného záväzku, predmetom ktorého je plnenie, ktoré presahuje sumu 100 000 eur. Ako vyplýva zo stanoviska odboru legislatívy a aproximácie práva kancelárie NR SR, ktoré bolo predložené v predmetnej veci na žiadosť výboru NR SR pre kultúru a médiá, zverejnenie výzvy v obchodnej verejnej súťaži je zámerom vstúpiť do zmluvného záväzku, keďže podľa § 281 Obchodného zákonníka, na základe ktorého bola obchodná verejná súťaž vyhlásená „Kto vyhlási neurčitým osobám súťaž (ďalej len „vyhlasovateľ“) o najvhodnejší návrh na uzavretie   zmluvy   (obchodná   verejná   súťaž),   robí   tým   výzvu   na   podávanie   návrhov   na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“)“.

Zverejnenie   výzvy   v   obchodnej   verejnej   súťaži   možno   považovať   za   konanie smerujúce   k vstupu   do zmluvného   záväzku,   nakoľko ide   o osobitný spôsob   uzatvárania zmlúv v obchodnom styku. Navyše vzhľadom na typ zmluvy, ktorá má byť na základe výzvy v obchodnej   verejnej   súťaži   uzavretá   (nájomná   zmluva)   v   spojení   s   predmetom   nájmu a účelom,   na   ktorý   sa   má   predmet   nájmu   využívať,   možno   predpokladať,   že   plnenie Rozhlasu a televízie Slovenska z takejto zmluvy presiahne sumu 100 000 eur.

Podľa   §   18   ods.   4   písm.   c)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky (zrejme „Národná rada Slovenskej republiky“, pozn.) môže na návrh príslušného výboru NR SR odvolať generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska, ak okrem iného, nesplnil povinnosť podľa § 15 ods. 3 písm. h) [od 1. 1. 2013 písm. e)] zákona predtým, ako začal vo veci, ktorá má byť predmetom informácie podľa tohto ustanovenia, konať. Ustanovenie § 15 ods. 3 písm. h) [od 1. 1. 2013 písm. e)] v spojení s ustanovením § 18 ods. 4 písm. c) zákona nevyžaduje splnenie podmienky, aby predmetný zmluvný záväzok bol aj platne uzavretý. Rozhodujúca je skutočnosť, či generálny riaditeľ Rozhlasu a televízie Slovenska predtým, ako v predmetnej veci začal konať, informoval o tomto kroku Radu Rozhlasu a televízie Slovenska.»

O uvedenom návrhu sa na rokovaní mediálneho výboru po vystúpení predkladateľa (predsedu výboru, poslanca D. J.) a určeného spravodajcu (poslanca M. Č.) konala obsiahla rozprava, v ktorej vystúpili viacerí členovia výboru, ďalej sťažovateľka, ako aj predseda Rady   RTVS.   Sťažovateľka   a   niektorí   vystupujúci   poslanci   vo   svojich   vystúpeniach spochybňovali právnu kvalifikáciu konania sťažovateľky ako porušenia ustanovenia § 15 ods.   3 písm.   h) zákona č.   532/2010 Z.   z. o Rozhlase a televízii Slovenska   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 397/2011 Z. z. účinného do 31. decembra 2012   (ďalej   len   „zákon   o   RTVS“)   a   upozorňovali   na   možné   právne   následky   postupu národnej   rady.   Samotný   priebeh   konania,   ktoré   bolo   sťažovateľke   vyčítané,   teda informovanie   Rady   RTVS   o   obchodnej   verejnej   súťaži   až   potom,   čo   bola   táto   súťaž vyhlásená,   však   spochybnený   nebol.   Poslanec   národnej   rady   P.   A.   podal   pri   rokovaní procedurálny návrh, „aby sme prerušili rokovanie výboru a tým vytvorili priestor, aby ste (poslanec   hovoril   k   predsedovi   výboru,   poslancovi   D.   J.,   pozn.),   ak   máte...   dôkazové materiály, že došlo k porušeniu zákona, aby ste ich mohli do ďalšieho zasadnutia výboru predložiť a potom aby sme pokračovali v ďalšom rokovaní“. Tento procedurálny návrh nebol   schválený.   Predseda   výboru   a   ďalší   poslanci   poukazovali   na   stanovisko   odboru legislatívy   Kancelárie   národnej   rady,   ktorý   sa   zaoberal   právnym   posúdením   konania vytýkaného sťažovateľke a vyslovil názor, že jej konanie možno považovať za porušenie ustanovenia § 15 ods. 3 písm. h) zákona o RTVS. Niektorí poslanci taktiež poukázali na nejasný   predmet   rokovania   mediálneho   výboru,   keďže   tento   už   12.   júna   2012   schválil uznesenie č. 20, ktorým navrhol národnej rade odvolať sťažovateľku z funkcie generálnej riaditeľky   RTVS, a tak podľa   nich nebol jasný vzťah nového rokovania o tejto otázke 19. júna   2012   a   tam   predložený   návrh   uznesenia   (neskôr   schválený   ako   uznesenie mediálneho výboru č. 22) k pôvodne schválenému uzneseniu č. 20. Nikto z vystupujúcich poslancov však nijakým spôsobom nenamietol, že by neboli dodržané lehoty na doručenie materiálov, o ktorých sa malo rokovať, iba poslanec J. V. v jednom zo svojich vystúpení uviedol: „... Takisto len fakticky, možno zo začiatku vystúpenia pani generálnej riaditeľky zazneli   niektoré   konkrétne   výhrady,   ktoré   mala   z hľadiska   informovanosti   o dôvodoch odvolávania z tohoto výboru, pri uznesení č. 20 hovorila, že nebola informovaná vôbec, a z hľadiska dnešného jednania, ak som si dobre poznamenal, tak dôvod akýsi bol doručený len včera, čiže z hľadiska toho, čo vy kritizujete, ešte raz, je to nejaká komunikácia....“

Po rozprave mediálny výbor schválil uznesenie č. 22, ktorým (zvýraznenia podľa originálu)

A. konštatuje, že uznesením č. 20 zo dňa 12. júna 2012 výbor súhlasil s návrhom na odvolanie riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska M. Z. z funkcie

B. schvaľuje písomný návrh na odvolanie generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska M. Z. z funkcie na základe uznesenia výboru č. 20 zo dňa 12. júna 2012 podaný Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 26 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

C. určuje poslanca M. Č. za spravodajcu výboru...“.

Podľa   zápisnice   zo   schôdze   výboru   hlasovalo   za   toto   uznesenie   sedem   členov mediálneho výboru, proti nemu šesť členov, ktorí zároveň požiadali, aby bolo v uznesení uvedené ich (nesúhlasné) stanovisko v tomto znení:

„Nesúhlasné stanovisko opierame o skutočnosť, že nie sú naplnené podmienky podľa § 18 ods. 4 písm. c) zákona č. 532/2010 Z. z. a teda nie sú splnené zákonné dôvody na odvolanie.

Zákon č. 532/2010 Z. z. v § 15 ods. 3 písm. h) hovorí o zámere vstúpiť do zmluvného záväzku,   ktorého   plnenie   presahuje   100   000,-   eur.   Nie   záväzku,   kde   je   predpoklad presiahnutia 100 000,- eur, ale kde je isté, že táto suma bude presiahnutá. Z podkladov, poskytnutých členom výboru, ako ani z dokumentov, dostupných na webovej stránke RTVS, nie je možné zistiť, na akú sumu by sa RTVS mohla zaviazať, keďže všetko nasvedčuje tomu, že suma záväzku mala byť výsledkom súťaže a nebola teda známa v čase zverejnenia súťaže a nie je známa ani dnes, keďže podľa informácie na webovej stránke RTVS je možné ponuky predkladať až do 16. júla 2012. Z tohto dôvodu povinnosť podľa § 15 ods. 3 písm. h) podľa nášho názoru nevznikla a preto ju nebolo možné porušiť.

Odhliadnuc   od   toho,   zámer   vzniká   v   danom   prípade   až   zverejnením,   a   preto, z povahy veci, nie je možné o ňom informovať predtým, ako je zverejnený - predtým, ako vôbec vznikne - ale až potom, ako k zverejneniu dôjde.

Navyše, § 18 ods. 4 písm. c) zákona č. 532/2010 Z. z. vyžaduje konanie vo veci "návrhu", ako podmienku vzniku odvolacieho dôvodu, čo v prípade povinnosti podľa § 15 ods. 3 písm. h) prichádza do úvahy až vtedy, ak návrh existuje - čo nastane až momentom, kedy bude existovať návrh zmluvy, ktorá vyjde z procesu v tomto prípade obchodnej súťaže. Ani táto podmienka nebola naplnená.“

2.4   Návrh   na   odvolanie   generálnej   riaditeľky   RTVS   (sťažovateľky)   z funkcie (národná   rada,   VI.   volebné   obdobie,   parlamentná   tlač   112)   bol   zaradený   do   programu 3. schôdze   národnej   rady   so   začiatkom   19.   júna   2012,   a to   na   základe   návrhu podpredsedníčky národnej rady J. L., ktorý bol schválený 80 zo 139 prítomných poslancov. Rokovanie o tomto bode programu schôdze národnej rady začalo 20. júna 2012 o 15.57 h. Po jeho uvedení predsedom národnej rady predniesol predseda mediálneho výboru D. J. návrh na odvolanie sťažovateľky so schváleným odôvodnením (pozri úvod bodu 2.3), po ňom   vystúpil   spravodajca   mediálneho   výboru,   poslanec   M.   Č.   Následne   dostala sťažovateľka možnosť vystúpiť so svojím stanoviskom, čo aj využila a vo svojom vystúpení podrobne   predstavila   svoju   argumentáciu,   ktorú   už   predtým   predniesla   na   rokovaní mediálneho   výboru   a v ktorej   spochybnila   dôvody   uvádzané   v návrhu   na   jej   odvolanie. Rozprava k tomuto bodu programu bola otvorená po vystúpení sťažovateľky o 16.28 h. V rozprave vystúpili okrem iného

-   minister   kultúry   Slovenskej   republiky   s rozsiahlym   expozé   na   podporu   návrhu   na odvolanie sťažovateľky,

- poverení zástupcovia poslaneckého klubu Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie – Demokratickej   strany   a poslaneckého   klubu   Mostu-Híd   na podporou   stanoviska sťažovateľky   a spochybnenie   dôvodov   na   odvolanie   sťažovateľky   uvádzaných   v návrhu mediálneho výboru.

Ďalej   v rozprave   vystúpilo   mnoho   ďalších   poslancov,   či   už   ako   rečníci,   alebo s faktickými   poznámkami,   pričom   vystúpenia   poslancov   poslaneckého   klubu   SMER-Sociálnej   demokracie   sa   vo   všeobecnosti   niesli   v duchu   podpory   návrhu,   vystúpenia poslancov   zvyšných   poslaneckých   klubov   sa,   naopak,   niesli   v duchu   spochybňovania dôvodov uvádzaných v návrhu. Celkovo možno rozpravu v národnej rade označiť za ostrú, polemickú,   s vyhranenými   názormi   jednej   i druhej   názorovej   skupiny,   pričom   samotná otázka, či sťažovateľka skutočne porušila ustanovenie § 15 ods. 3 písm. h) zákona o RTVS, bola   často   dopĺňaná   všeobecnejšími   príspevkami   o stave   verejnoprávnych   médií, politických vplyvoch na ne a ich pôsobení. Nikto z rečníkov v rozprave ani vo faktických poznámkach nemal pripomienky k procedurálnym otázkam rokovania o návrhu v národnej rade, niektorí z rečníkov však poukázali na to, že pri prvom rokovaní výboru o tejto otázke 12. júna 2012 bol návrh na odvolanie sťažovateľky prednesený len ústne v rámci bodu programu „Rôzne“, teda neočakávane a bez potrebného odôvodnenia.

Rozprava bola prerušená 20. júna 2012 o 19.05 h a pokračovalo sa v nej 22. júna 2012 od 8.50 h, skončená bola o 13.02 h.

2.5   Na návrh bližšie neurčenej skupiny poslancov sa národná rada uzniesla na tajnom   hlasovaní   o návrhu   na   odvolanie   sťažovateľky   z funkcie   generálnej   riaditeľky RTVS.   Tajné hlasovanie prebiehalo 26. júna 2012 od   11.19 h   do   11.29   h. Podľa   jeho výsledkov vyhlásených 26. júna 2012 o 11.42 h všetkých 85 z 85 prítomných poslancov národnej rady hlasovalo a schválilo uznesenie národnej rady č. 63, ktoré znie (zvýraznenia podľa originálu):„63

UZNESENIE

NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

z 26. júna 2012

k návrhu na odvolanie generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska M. Z. z funkcie (tlač 112)

Národná rada Slovenskej republiky podľa § 18 ods. 4 písm. c) zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 397/2011 Z. z.

o d v o l á v a v tajnej voľbe generálnu riaditeľku Rozhlasu a televízie Slovenska M. Z. z funkcie.“

3. Proti tomuto uzneseniu národnej rady, ako aj jemu predchádzajúcim postupom a uzneseniu mediálneho výboru č. 20 z 12. júna 2012 a uzneseniu výboru č. 22 z 19. júna 2012 smeruje mimoriadne obsiahla sťažnosť sťažovateľky.

3.1   Sťažovateľka v podanej sťažnosti predovšetkým spochybňuje, že vôbec došlo z jej strany k porušeniu ustanovenia § 15 ods. 3 písm. h) zákona o RTVS. Podľa jej názoru totiž obchodná verejná súťaž nepredstavuje zámer vstúpiť do zmluvného záväzku, ktorý predpokladá   citované   ustanovenie,   keďže   nemožno   identifikovať   druhú   zmluvnú   stranu záväzku   (obchodná   verejná   súťaž   slúži   potenciálnym   záujemcom   na   predloženie   ich návrhov).   Zároveň   sťažovateľka   tvrdí,   že   povinnosť   informovať   o zámere   vstúpiť   do zmluvného záväzku mohla splniť až do momentu uzavretia záväzku, k čomu v prerokúvanej veci nedošlo, takže lehota na informovanie Rady RTVS jej vôbec neuplynula. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že uvedená informačná povinnosť má slúžiť na účely plnenia funkcií Rady RTVS, ktorá si sama v uznesení č. 84/2011 z 24. novembra 2011 vyhradila lehotu na takéto informovanie najneskôr 7 dní pred uzavretím príslušného záväzku. Tým mala dať Rada RTVS najavo, čo považuje za dostatočnú lehotu na splnenie povinnosti sťažovateľky. Sťažovateľka tiež zdôraznila, že zákon o RTVS žiadnu lehotu v tomto smere neustanovuje, ba výkladom ustanovenia § 18 ods. 4 písm. c) zákona o RTVS, konkrétne slov „predtým, ako začal vo veciach, ktoré majú byť predmetom návrhov, podľa týchto ustanovení konať“, možno   podľa   sťažovateľky   dospieť   k záveru,   že povinnosť   informovať Radu   RTVS   jej vzniká až okamihom uzavretia príslušného zmluvného záväzku.

Ďalej   podľa   sťažovateľky   nedošlo   ani   k splneniu   predpokladu   prekročenia   sumy 100 000 €, pri ktorej jej mala vzniknúť povinnosť informovať Radu RTVS. Cena plnenia totiž podľa sťažovateľky pri vyhlásení obchodnej verejnej súťaže nebola známa a nie je známa ani ku dňu podania sťažnosti.

Sťažovateľka   ďalej   zastáva   názor,   že   nejednoznačnosť   právnej   úpravy   vo   veci informačnej   povinnosti   si   vyžadovala   zo   strany   národnej   rady   a jej   výboru ústavnokonformný   výklad,   čo   malo   znamenať,   že   táto   norma   nemala   byť   vyložená v neprospech sťažovateľky, ktorá sa viackrát iniciatívne domáhala od Rady RTVS výkladu uvedeného ustanovenia a následne postupovala v súlade s ním.

3.2   Ďalšiu skupinu námietok sťažovateľky tvoria tvrdené nedostatky procesného charakteru pri prerokúvaní návrhu na jej odvolanie z funkcie generálnej riaditeľky RTVS v mediálnom výbore.

a) Sťažovateľka v prvom rade spochybňuje oprávnenie mediálneho výboru navrhnúť národnej rade jej odvolanie z vlastného podnetu a tvrdí, že výbor tak môže urobiť len na podnet   Rady   RTVS.   Tento   záver   sťažovateľka   vyvodzuje   (v   podstate   len)   z postavenia RTVS   ako   nezávislej   verejnoprávnej   inštitúcie,   čo   si   podľa   nej   vyžaduje   kreačnú nezávislosť,   ktorej garantom má byť práve oprávnenie mediálneho výboru podať návrh národnej   rade   na   odvolanie   generálneho riaditeľa   RTVS   z funkcie   len   na   podnet   Rady RTVS.

b)   Pri   predkladaní,   prerokúvaní   a hlasovaní   o   návrhu   na   odvolanie   sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky RTVS v mediálnom výbore na jeho schôdzi 12. júna 2012 boli podľa sťažovateľky porušené viaceré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   350/1996 Z. z. o rokovacom   poriadku   Národnej rady Slovenskej republiky v znení účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej len „rokovací poriadok národnej rady“), Pravidiel   rokovania   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   kultúru   a médiá (schválených   uznesením   výboru   č.   4   z 2.   mája   2012;   ďalej   len   „pravidlá   rokovania mediálneho   výboru“)   a   Volebného   poriadku   o voľbe   a odvolávaní   funkcionárov (schváleného uznesením národnej rady č. 498 zo 17. júna 2011; ďalej len „volebný poriadok národnej rady“). K tomuto porušeniu malo dôjsť najmä tým, že

aa) návrh na odvolanie sťažovateľky mal byť zaradený na rokovanie výboru ako samostatný bod programu; návrh bol však prednesený len v rámci bodu programu „Rôzne“ a členovia mediálneho výboru o tom neboli vopred informovaní,

bb) predseda mediálneho výboru mal určiť z členov výboru spravodajcu, ktorý mal návrh preskúmať tak, akoby vykonával dokazovanie; spravodajca však formálne určený nebol, a ak by ním aj bol predseda mediálneho výboru, nevykonal vo veci žiadne šetrenie, hoci   existovali   protichodné   názory   na   otázku,   či   sa   sťažovateľka   dopustila   tvrdeného porušenia povinností,

cc) mediálnemu výboru mali byť predložené doklady osvedčujúce, že Rada RTVS sa dozvedela o spornej obchodnej verejnej súťaži až po jej vyhlásení; mediálnemu výboru však bol predložený len list predsedu Rady RTVS, že sa to tak stalo,

dd)   na   základe   záverov   dokazovania   mal   spravodajca   pripraviť   návrh   uznesenia, ktoré   malo   byť   predložené   národnej   rade   spolu   s odôvodnením;   návrh   uznesenia mediálneho výboru č. 20 ani samotné uznesenie však žiadne odôvodnenie neobsahovalo,

ee)   správu   a návrh   uznesenia   mal   spravodajca   predložiť   sekretariátu   mediálneho výboru, ktorý ho mal rozoslať všetkým členom výboru ustanoveným spôsobom; to sa podľa sťažovateľky nestalo,

ff) mediálny výbor mal na schôdzi posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na odvolanie   sťažovateľky,   a svoje   stanovisko   k tomu   mal   zaujať   v uznesení;   to   sa   však nestalo,

gg) na rokovanie mediálneho výboru mala byť pozvaná sťažovateľka; pozvaná naň ale nebola.

Tieto   nedostatky   podľa   názoru   sťažovateľky   spôsobili,   že   uznesenie   mediálneho výboru   č.   20   z 12.   júna   2012   je   postihnuté „tak   závažnými   právnymi   vadami“,   že   je „imperfektné“ a tieto   vady   nemožno   napraviť   ani   neskoršími   opatreniami   mediálneho výboru.

c)   Sťažovateľka   považuje za   protiprávne   aj   uznesenie   mediálneho   výboru   č.   22, pretože   postup   mediálneho   výboru   podľa   nej   nezodpovedal   príslušným   ustanoveniam ústavy a rokovacieho poriadku národnej rady a navyše sa ním mediálny výbor v podstate len pokúšal konvalidovať, resp. ratihabovať predchádzajúce nezákonné uznesenie č. 20, čo ale nebolo   možné,   pretože   podľa   sťažovateľky   sa   na   uvedené   uznesenie   vôbec   nemalo prihliadať. Sťažovateľka konkrétne vytýkala mediálnemu výboru tieto pochybenia:

aa)   mediálny   výbor   bol   podľa   sťažovateľky   povinný   dať   jej   možnosť   predniesť k „obvineniam“ jej stanovisko, čo sa podľa nej nestalo, pretože možnosť vystúpiť, ktorú dostala, bola „formálnym prejavom snahy politickej korektnosti“ a bola vedená len snahou odstrániť formálne porušenia, ktorých sa mediálny výbor dopustil pri schválení uznesenia č. 20.   Mediálny   výbor   podľa   sťažovateľky   nemal   ochotu   vyjasniť   si   s ňou   protichodné stanoviská, ale jeho motiváciou bola „politická vôľa presadiť v RTVS svoje záujmy“;

bb) výsledkom toho bolo, že k prijatiu uznesenia č. 22 došlo „nielenže z politických dôvodov, ale navyše spôsobom aplikácie § 15 ods. 3 písm. h) Zákona o RTVS v rovine formálno-právnej   a nie   materiálno-právnej,   čo   je   v zjavnom   rozpore   s rozhodovacou praxou ústavného súdu“;

cc) podľa sťažovateľky bolo povinnosťou mediálneho výboru postupovať ako súd či tribunál a vo veci riadne zistiť skutkový stav, čo sa nestalo, pretože ani členom výboru neboli predložené dostatočné dôkazy vo veci (pozri napríklad vystúpenie poslanca P. A., citované v bode 2.3);

dd) existencia dvoch uznesení mediálneho výboru (uznesenia č. 20 a uznesenia č. 22, podľa sťažovateľky „dvojrozhodnutia“) podľa sťažovateľky vytvárala stav právnej neistoty, pretože nebol jasný vzájomný vzťah oboch týchto uznesení. V pléne národnej rady potom podľa sťažovateľky nebolo zrejmé, o ktorom návrhu sa rozhoduje, resp. nebol predložený vlastne žiaden návrh, pretože uznesenie č. 20 je podľa sťažovateľky (právne neexistentným) paktom a uznesenie č. 22 žiadny samostatný návrh neobsahuje, pretože sa len odvoláva na uznesenie č. 20, ktoré je ale paaktom. Taktiež nie je podľa sťažovateľky zrejmý vzťah bodu A uznesenia   č.   22,   ktorým   sa   prebralo   celé   pôvodné   uznesenie   č.   20   (vrátane   určenia povereného člena mediálneho výboru), k bodu C uznesenia č. 22, ktorým mediálny výbor určil za spravodajcu poslanca M. Č.;

ee) uznesenia mediálneho výboru č. 20 ani č. 22 neobsahujú podľa sťažovateľky žiadne odôvodnenia, ktoré by objektívne odzrkadľovali celý proces odvolávania a ktoré by dali odpoveď na otázky, ktoré mali podstatný význam pre rozhodnutie mediálneho výboru a ktoré   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Stanovisko   odboru   legislatívy a aproximácie práva Kancelárie národnej rady, o ktoré väčšina členov mediálneho výboru oprela svoje uznesenie, bolo podľa sťažovateľky aspoň raz upravované a nebolo doručené ani   členom   výboru,   ani   sťažovateľke,   čo   sťažovateľka   hodnotí   ako   zjavne   arbitrárne konanie, nezlučiteľné s povahou Slovenskej republiky ako právneho štátu;

ff)   okrem   stanoviska   Rady   RTVS,   ktorá   vyslovila,   že   konanie   sťažovateľky nepovažovala   za   porušenie   zákona,   sťažovateľka   na   svoju   podporu   poukázala   aj   na „legislatívny zámer zákonodarcu“, prednesený na rokovaní mediálneho výboru poslancom D. K. – v predchádzajúcom volebnom období ministrom kultúry Slovenskej republiky – podľa sťažovateľky predkladateľom návrhu zákona o RTVS.

Výsledkom postupu výboru bolo podľa sťažovateľky prijatie rozhodnutí, ktoré sú „zmätočné...   arbitrárne...   na   základe   presadenia   politickej   moci,   čo   je   nezlučiteľné s povahou   právneho   štátu   v konaní,   v ktorom   sa   rozhoduje   o odvolávaní   generálnej riaditeľky RTVS“.

3.3   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   poukazuje na   nedostatky   v   procese   jej odvolávania pri prerokúvaní návrhu výboru v pléne národnej rady.

a) Predovšetkým nebolo podľa sťažovateľky dodržané ustanovenie § 25 rokovacieho poriadku   národnej   rady,   pretože   poslancom   neboli   najneskôr   24   hodín   pred   začatím prerokúvania   návrhu   na   odvolanie   sťažovateľky   z   funkcie   odovzdané   všetky   písomné podklady rokovania.

b)   Návrh   na   odvolanie   sťažovateľky   (tlač   112)   nebol   v   súlade   s   §   26   ods.   3 rokovacieho poriadku národnej rady pridelený niektorému z výborov na zaujatie stanoviska, ktorý by zároveň určil spravodajcu. Naopak, mediálny výbor mal vystupovať v dvojjedinej úlohe navrhovateľa i spravodajcu.

c) Zo strany navrhovateľa (mediálneho výboru) neodzneli pri prerokúvaní návrhu v pléne   národnej   rady   ďalšie   argumenty   okrem   tých,   ktoré   už   podľa   sťažovateľky   boli vyvrátené   (najmä   neodznelo,   že   predseda   Rady   RTVS   výslovne   vylúčil   pochybenie sťažovateľky, zámer zákonodarcu svedčil proti tvrdeným dôvodom odvolania, sťažovateľka konala v súlade s výkladovým pravidlom Rady RTVS, sporné ustanovenie zákona o RTVS je neurčité, čo uznal aj predseda výboru, ktorý sa zároveň vyjadril, že otázka odvolania sťažovateľky patrí do kompetencie Rady RTVS).

d) Sťažovateľka nebola pri rokovaní v pléne národnej rady vypočutá ako ten, o čiom práve sa koná, ale ako hosť, preto jej nebol zaručený riadny proces. Z celého procesu podľa nej   nevyplynula   snaha   o   objektívne   predloženie   všetkých   informácií   plénu,   aby   si   toto mohlo samo vytvoriť objektívny názor na prerokúvanú vec.

e) Uznesenie národnej rady   č.   63 je podľa   sťažovateľky nepreskúmateľné aj pre nedostatok formy, keďže neobsahuje žiadne obsahové vymedzenie skutku, kvôli ktorému bola sťažovateľka odvolaná z funkcie, t. j. určenie, ktorú povinnosť sťažovateľka svojím konaním   porušila.   Tým   podľa   sťažovateľky   toto   uznesenie   neobsahuje „zákonom požadované   obsahové   náležitosti“.   Ďalej   napadnuté   uznesenie   neobsahuje   žiadne odôvodnenie napriek tomu, že táto požiadavka podľa sťažovateľky vyplýva z judikatúry ústavného súdu.

f) Napokon aj tajné hlasovanie o odvolaní sťažovateľky bolo podľa nej nezákonné, pretože návrh na vykonanie tajného hlasovania bol schválený národnou radou napriek tomu, že návrh na jeho vykonanie nebol podaný najneskôr pred začatím prerokúvania uvedeného bodu programu.

4. Zo všetkých sťažovateľkou tvrdených pochybení v postupe národnej rady a výboru pri   prerokúvaní   návrhu   na   odvolanie   sťažovateľky   z   funkcie   vyvodzuje   sťažovateľka porušenie   svojho   základného   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám zaručeného   v   čl.   30   ods.   4   ústavy,   základného   práva   na   výkon   zárobkovej   činnosti zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Doslovne k tomu sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

«Ako Sťažovateľka už uviedla vyššie, NR SR svojím Napadnutým uznesením (č. 63 z 26.   júna   2012,   pozn.)   odvolala   Sťažovateľku   z   funkcie   generálnej   riaditeľky   RTVS. K takémuto odvolaniu potom môže dôjsť len z taxatívne vymedzených zákonných dôvodov. Dôvod, pre ktorý údajne došlo k odvolaniu Sťažovateľky [konkrétne porušenie informačnej povinnosti generálnej riaditeľky RTVS voči Rade RTVS podľa § 15 ods. 3 písm. h) Zákona o RTVS] však naplnený nebol, ako sme už preukázali vyššie. Navyše spôsob a postup, akým došlo   k   tomuto   odvolaniu   znemožnil   Sťažovateľke   riadne   sa   brániť   voči   tvrdenému porušeniu   jej   povinnosti   a   navyše   znemožnil   prijať   členom   Výboru   a   plénu   NRSR kvalifikované   rozhodnutie   vo   vzťahu   k   Sťažovateľke.   Podstatné   porušenia   procesných ustanovení   v   procese   odvolávania   Sťažovateľka   detailne   rozobrala   v   kapitole   3.2. K odvolaniu   Sťažovateľky tak   došlo   bez   akéhokoľvek právneho   (či aspoň racionálneho) dôvodu.

Svojím konaním a rozhodnutím preto NR SR hrubým spôsobom porušila základné práva Sťažovateľky garantované jej Ústavou, a to konkrétne právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30 ods. 4 Ústavy) ako a jej právo na výkon zárobkovej činnosti (čl. 35 ods. 1). Svojím konaním ultra vires, teda nad rámec Ústavy a zákona, NR SR zároveň hrubým spôsobom porušila princípy právneho štátu, osobitne princíp právnej istoty a viery jednotlivca v právo a jeho aplikáciu, predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci aplikujúcich právnu normu a princípu „čo nie je dovolené, je zakázané“, ktorého   adresátom   sú   orgány   verejnej   moci,   NR   SR   sa   preto   dopustila   aj   porušenia princípov garantovaných čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy. Navyše svojimi Výbor aj NRSR rozhodnutiami a konaním, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo, opakovane a závažným spôsobom porušili základné právo na inú právnu ochranu, ktoré sťažovateľke garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

4.1   Porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy odôvodňuje sťažovateľka takto:

«Generálny riaditeľ RTVS je štatutárnym orgánom RTVS, ktorý riadi jej činnosť a koná v jej mene.   Ide o volenú funkciu, i keď nepriamo,   keďže voliteľmi generálneho riaditeľa   nie   sú   priamo   občania,   ale   NR   SR.   Funkcia   generálneho   riaditeľa   RTVS   sa vykonáva v pracovnom pomere. Funkčné obdobie generálneho riaditeľa RTVS je päť rokov. Ku   skoršiemu   skončeniu   tohto   funkčného   obdobia   môže   dôjsť   iba   z   taxatívne uvedených dôvodov, ktorými sú (1) vzdanie sa funkcie, (2) odvolanie z funkcie z taxatívne uvedených zákonných dôvodov alebo (3) smrť. Pokiaľ však nenastane niektorá z týchto troch príčin, generálny riaditeľ (rovnako ako akýkoľvek iný verejný funkcionár, či už volený alebo menovaný) sa môže spoliehať na to, že svoju funkciu bude môcť počas celého svojho funkčného obdobia vykonávať nerušene od svojvôle štátu, resp. jeho jednotlivých zložiek a orgánov. Opačný záver by bol v právnom štáte absolútne nemysliteľný. Stanovenie dĺžky funkčného obdobia by totiž nemalo vôbec žiadne opodstatnenie, ak by verejný funkcionár mohol byť odvolaný z akýchkoľvek dôvodov a akýmkoľvek postupom, hoci právny poriadok dôvody   odvolania   a   postup   odvolania   presne   ustanovuje.   Päťročné   funkčné   obdobie generálneho riaditeľa RTVS by preto malo byť garanciou stability a nezávislosti výkonu jeho funkcie bez ohľadu na volebné obdobia NR SR a toto funkčné obdobie preto nemôže byť pri nezmenenej zákonnej úprave ľubovoľne skracované jeho odvolaním len z dôvodov zmeny politického prostredia. Politická strata dôvery v generálneho riaditeľa zvoleného NR SR v predchádzajúcom volebnom období preto nemôže byť dôvodom na jeho odvolanie. V tej súvislosti len dodávame, že zo Zákona o RTVS (§ 2) ako aj z jeho účelu vyplýva, že RTVS je inštitúciou, ktorá má byť nezávislá od aktuálneho politického prostredia resp. od mocenských štruktúr štátu. Ako totiž uvádza aj dôvodová správa k návrhu Zákona o RTVS „Verejnoprávnym   médiám,   predovšetkým   však   Slovenskej   televízii   okrem   nedoriešeného a stále   sa   prehlbujúceho   nedostatočného   finančného   zabezpečenia neprospeli   ani   časté výmeny generálnych riaditeľov a s ním súvisiace personálne zmeny, do ktorých boli často premietané politické či mocenské záujmy.“

Sťažovateľka samozrejme nespochybňuje právomoc NR SR odvolať GR RTVS aj pred uplynutím   jej päťročného   funkčného   obdobia.   Netvrdí,   že jej   právo   zotrvať   vo   verejnej funkcii je neobmedzené a trvá (musí trvať) po dobu celého päťročného funkčného obdobia (ako tomu bolo napr. v uznesení Ústavného súdu č. II. ÚS 796/00, kde navrhovateľ dospel k záveru,   že NR SR nemá v Ústave zakotvenú právomoc odvolať   predsedu Najvyššieho súdu). Ani netvrdí, že by mala nejaký nárok na predĺženie jej funkčného obdobia (ako tomu bolo v náleze Ústavného súdu I. US 238/04, kde sa sťažovatelia domáhali práva výkonu svojej funkcie na čas dlhší než boli zvolení, a to z dôvodu zmeny právnej úpravy prijatej počas výkonu funkcie, ktorá predlžovala funkčné obdobie z 5 na 7 rokov). Sťažovateľka však tvrdí,   že   môže   byť   odvolaná   len   zo   zákonných   dôvodov   a   len   zákonným   postupom. K odvolaniu žiadneho verejného funkcionára nesmie dochádzať svojvoľne, voluntaristicky („tak chcem, tak to bude“).

Právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám v zmysle čl. 30 ods. 4 Ústavy tak bude prirodzene zahŕňať nielen právo na nadobudnutie funkcie ale aj právo na jej nerušený výkon a ochranu pred protiprávnym zbavením tejto funkcie. Uvedený názor už vyslovil v rámci svojej rozhodovacej praxe aj Ústavný súd, keď sám konštatoval, že „ právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy zahrňuje aj právo volené a iné verejné funkcie nerušene vykonávať, vrátane práva na ochranu pred protiprávnym   zbavením   funkcie. “ (v   poznámke   pod   čiarou   je   odkaz   na   uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 62/2011 z 8. februára 2011, pozn.)

V tej súvislosti Ústavný súd v inom svojom uznesení, aplikovateľnom aj na prípad posudzovaný v tejto sťažnosti, ďalej uviedol, že „ústavný súd rešpektuje, že základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobu, ktorá bola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie ústavou ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny výkon tejto ústavnej (verejnej) funkcie, resp. ak by ju bez akejkoľvek ústavnej či zákonnej opory z takejto ústavnej (verejnej) funkcie odvolal [napr. ak by mu ústava (alebo zákon) takúto právomoc nezverovala, resp. by ju nebolo možné z ústavy (ani zákona) v žiadnom prípade vyvodiť].

Za   daných   okolnosti   by   sa   nepochybne   dalo   uvažovať   o   možnom   porušení základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v prípade, ak by bol občan odvolaný z ústavnej (verejnej) funkcie z iných dôvodov alebo nad rámec dôvodov, ktoré ustanovuje ústava (ak by napr. prezident odvolal z funkcie sudcu Ústavného súdu nad rámec dôvodov uvedených v čl.   138   ods.   2   ústavy   alebo   predsedu   najvyššieho   súdu   z   funkcie   nad   rámec   dôvodov uvedených v čl. 147 Ústavy príp. aj z iných dôvodov), alebo nad rámec dôvodov uvedených v zákone (napr. ak by národná rada navrhla prezidentovi odvolať generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z iných dôvodov, ako sú uvedené v § 8 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a prezident by takýto návrh akceptoval].“ (v poznámke pod čiarou je odkaz na uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 2011, nesprávne citované ako „zo dňa 11. 2. 2011“, pozn.)

Rovnaký názor vyslovil ústavný súd Českej republiky, keď vo vzťahu k čl. 21 ods. 4 Listiny konštatoval, že „čl. 21 odst. 4 Listiny se nevztahuje pouze na přístup k veřejné funkci ve smyslu vzniku funkce, ale zahrnuje i právo na její nerušený výkon včetně práva na ochranu před protiprávním zbavením této funkce. Účast na správě věcí veřejných, která je smyslem celého článku 21, se nevyčerpává pouhým získáním funkce, nýbrž logicky trvá po celou dobu výkonu této funkce. Pokud je tedy tímto článkem Listiny sledováno umožnit občanům správu veřejných záležitostí, musí být subjekt vykonávající funkci nadán rovněž ochranou před libovůlí státu, která by mu mohla bránit ve výkonu veřejné funkce. Samotné právo na přístup k veřejným funkcím by nemělo smysl, pokud by neobsahovalo i ochranu v průběhu výkonu funkce.

V této souvislosti je možno poukázat též na závěry odborné nauky, dle níž „z tohoto ustanovení (čl. 21 odst. 4 Listiny) lze dovodit základní právo se o takové funkce ucházet (kandidovat) a v případě jejich nabytí je také nerušeně vykonávat, tzn. právo si takovou funkci   po   stanovenou   dobu   podržet,   pokud   nenastanou   podmínky   pro   ukončení   jejího výkonu   (inkompatibilita).“   Srov   Filip,   J.:   Vybrané   kapitoly   ke   studiu   ústavního   práva. Masarykova univerzita, Brno, 2001, s. 145.“ (v poznámke pod čiarou je odkaz na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 53/06 z 12. septembra 2006, pozn.) Napadnutým uznesením NR SR a postupom, ktorý mu predchádzal, tak bolo porušené základné pravo Sťažovateľky na jej prístup k voleným a iným verejným funkciám. Bol teda porušený čl. 30 ods. 4 Ústavy a to v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy.

Z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy) totiž vyplýva postulát, že jednou z podstatných zložiek každého konania, v ktorom sa rozhoduje o uplatnení, resp. o ochrane niektorého zo základných práv alebo slobôd (a to bez ohľadu na povahu orgánu, pred ktorým takéto konanie prebieha), je jeho objektivita, ktorou sa v rozhodovacom procese musí vylúčiť svojvôľa orgánu. NR SR, viazaná princípmi právneho štátu a kategorickým príkazom čl. 2 ods. 2 Listiny, môže konať len na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoviť zákon. Ako však vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu a z   porušenia   celého   radu   noriem   procesného   a   hmotnoprávneho   charakteru, NR   SR v intenciách citovaných článkov Ústavy (čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2) nepostupovala. »

4.2   Namietané   porušenie   základného   práva   na   slobodnú   voľbu   povolania, na podnikanie a výkon inej zárobkovej činnosti zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy sťažovateľka odôvodnila takto:

«V zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“

Ako sme už uviedli vyššie generálny riaditeľ RTVS je vo vzťahu k RTVS v pracovnom pomere. Na pracovnoprávne vzťahy generálneho riaditeľa sa vzťahuje osobitný predpis, ktorým je zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov. V zmysle § 1 ods. 4 tohto zákona na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkon práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.“

Výkon funkcie generálneho riaditeľa RTVS je tak výkonom jeho zárobkovej činnosti, ktorá požíva ochranu čl. 35 Ústavy spadajúceho do kategórie hospodárskych a sociálnych práv. Tento článok zahŕňa právo každého na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako   aj   právo podnikať   a   uskutočňovať   zárobkovú   činnosť.   Toto   právo   tak   umožňuje občanom zabezpečiť potrebné existenčné predpoklady nielen pre toho, kto svoju prácu predáva (či už je to podnikateľ alebo zamestnanec), ale aj pre jeho rodinu.

Sťažovateľka   si   samozrejme   uvedomuje,   že   toto   jej   právo   na   zárobkovú   činnosť nemožno   chápať   absolútne   a podlieha   celému   množstvu   zákonných   podmienok a obmedzení. V predmetnom prípade však ide práve o to, že NR SR svojím arbitrárnym a svojvoľným postupom a následným rozhodnutím porušila právo garantované sťažovateľke Ústavou, keď ju obmedzila vo výkone jej práva protizákonne (nerešpektovaním zákonných dôvodov   pre   odvolanie   Sťažovateľky   z   funkcie   a   hrubým   a   opakovaným   porušením procesných   pravidiel   odvolávania) a   nie   v   súlade   so   zákonnými   obmedzeniami stanovenými pre výkon funkcie generálneho riaditeľa RTVS.

Príčinná   súvislosť   medzi   konaním   Výboru   a   pléna   NR   SR   a   z   toho   plynúcich rozhodnutí (Uznesenie 20, Uznesenie 22 (výboru pre kultúru a médiá, pozn.), Napadnuté uznesenie – národnej rady, pozn.) na jednej strane a porušením práva na výkon zárobkovej činnosti na druhej strane je potom viac ako zrejmá. Na základe odvolania Sťažovateľky z funkcie totiž Sťažovateľka nemôže vykonávať funkciu generálnej riaditeľky RTVS, teda funkciu   s   príslušným   finančným   ohodnotením   a   špecifickou   náplňou   práce,   ktorá zodpovedá   jej   kvalifikácii.   Preradenie   na   inú   pracovnú   pozíciu   v   RTVS   porovnateľnú s pozíciou generálneho riaditeľa totiž nie je možné.

Navyše, keďže Sťažovateľka bola odvolaná z funkcie generálnej riaditeľky RTVS, bezprostredne   jej   hrozí   aj   vznik   škody   v   podobe   straty   nároku   na   odstupné v   sume trojnásobku jeho priemernej mesačnej mzdy (Generálnemu riaditeľovi RTVS pritom patrí mesačná   mzda   rovnajúca   sa   štvornásobku   priemernej   mesačnej   nominálnej   mzdy zamestnanca   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   zverejnenej   Štatistickým   úradom Slovenskej   republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok.).   Na   toto   odstupné   by   mala Sťažovateľka nárok, ak by došlo k skončeniu jej funkcie riadne, tj. uplynutím päťročného funkčného obdobia (viď § 16 ods. 6 Zákona o RTVS).

Okrem uvedeného Sťažovateľka je v dôsledku arbitrárneho Napadnutého uznesenia priamo poškodená tým, že sa na ňu vzťahujú obmedzenia po skončení výkonu verejnej funkcie v zmysle čl. 8 Ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého sa Sťažovateľke   (na   ktorú   sa   tento   ústavný   zákon   vzťahuje   podľa   čl.   2   ods.   1   písm.   u) v dôsledku   Napadnutého   uznesenia   zakazuje   počas   jedného   roka   od   skončenia   výkonu verejnej funkcie

a) byť zamestnaná v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu u   tých   osôb,   ak   je   jej   mesačná   odmena   v   tomto   zamestnaní   vyššia   ako   10-násobok minimálnej mzdy,

b) byť členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu týchto osôb,

c) byť spoločníkom, členom alebo akcionárom tých osôb,

d)   mať   uzatvorenú   zmluvu   o   prokúre,   mandátnu   zmluvu,   komisionársku   zmluvu, zmluvu o sprostredkovaní, zmluvu o obchodnom zastúpení, zmluvu o tichom spoločenstve alebo darovaciu zmluvu s týmito osobami,

e) mať uzatvorenú zmluvu, ktorej obsahom je oprávnenie konať v mene tých osôb. V prípade legitímneho a ústavne konformného odvolania Sťažovateľky z funkcie by predmetné obmedzenie bolo legitímne, avšak práve vzhľadom na arbitrárnosť Napadnutého uznesenia a porušenia iných ústavných práv Sťažovateľky nemôže byť legitímne uplatnenie tohto zákonom stanoveného obmedzenia vykonávať zárobkovú činnosť garantovanú čl. 35 ods. 1 Ústavy.

Vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 70/97 sa ústavný súd vyjadril k vzájomnej väzbe medzi právom podnikať a princípom trhovej ekonomiky vyjadrenom v čl. 55 ods. 1 ústavy (ústavný súd   neopomína,   že v zmysle tohto ustanovenia   ústavy   ide o princípy sociálne a ekologicky   orientovanej   trhovej   ekonomiky,   pozn.),   keď   vyslovil   právny   názor,   podľa ktorého   „právo   podnikať   je   ústavnou   zárukou   slobody   výkonu   hospodárskej   činnosti. Základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania sa na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Vstup na trh je súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podstatné uplatnenie práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na trhu.“

Ústavný   súd   v   inej   veci   zdôraznil,   že   právne   názory   nemôžu   legitimizovať   taký obmedzujúci zásah, ktorý úspech určitej skupiny podnikateľov, resp. osôb uskutočňujúcich inú   zárobkovú   činnosť   v   zákonom   vytvorenom   konkurenčnom   (trhovom)   prostredí   bez ústavne   akceptovateľného   dôvodu   (cieľa)   neodôvodnene   sťažuje   alebo   dokonca   priamo vylučuje v prospech úspechu inej skupiny podnikateľov alebo skupiny ďalších subjektov uskutočňujúcich   inú   zárobkovú   činnosť.   (Nález   Ústavného   súdu   z   18.   5.   2010   č.   k. PL. ÚS 13/09-81).

NR   SR   preto   porušila   právo   Sťažovateľky   na   jej   výkon   zárobkovej   činnosti garantovaný čl. 35 ods. 1 Ústavy.

Sťažovateľka pritom nespochybňuje, že porušenie práv priznaných Ústavou nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu (v tomto prípade NR SR), ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc. (I. ÚS 44/03). NR SR však pri odvolávaní sťažovateľky konala nad rámec, resp. v rozpore svojich oprávnení garantovaných jej Ústavou, zákonom o RTVS a príslušnými procesnoprávnymi predpismi (Rokovací poriadok NR SR, Volebný poriadok NRSR, Poriadok rokovania Výboru). Navyše postup a rozhodnutia Výboru a NR SR   nie   sú   preskúmateľné   iným   orgánom   ako   Ústavným   súdom   a   Sťažovateľka   nemá možnosť brániť sa proti tomuto postupu a následným rozhodnutiam žiadnym opravným prostriedkom okrem tejto sťažnosti.»

4.3   Namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodnila takto:

«Sťažovateľka sa domnieva, že už v kapitole 3.2 pomerne rozsiahlo preukázala, že NR   SR   (a   Výbor)   svojimi   rozhodnutiami   a   konaním,   ktoré   týmto   rozhodnutiam predchádzalo, opakovane a závažným spôsobom porušila základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré Sťažovateľke garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preto si na tomto mieste Sťažovateľka dovoľuje už iba rezumovať nasledovné. K   porušeniu   práva   na   súdnu   (resp.   inú   právnu,   pozn.)   ochranu   rozhodnutím (orgánu verejnej moci, pozn.) pôjde predovšetkým vtedy, ak rozhodnutie je arbitrárne, a teda   je   prejavom   zjavnej   svojvôle   pri   výklade   a   aplikácii   právnej   normy,   ak   výrok rozhodnutia nie je v súlade s priebehom konania alebo ak rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené. (II. ÚS 249/07).

Do obsahu základného práva na súdnu (resp. inú právnu, pozn.) ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   že k reálnemu poskytnutiu súdnej (resp. inej právnej, pozn.) ochrany pôjde len vtedy, ak sa na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne   interpretovaná   platná   a   účinná   právna norma (IV. ÚS 77/02). Pri   odvolaní   Sťažovateľky   z   funkcie   generálnej   riaditeľky   RTVS   Zákon   o   RTVS a Ústava   vyžadujú.   aby   boli   dodržané   zákonné   dôvody   a   procedurálne   postupy   pre odvolávanie.   Tieto   procedurálne   postupy   sú   upravené   vo   Volebnom   poriadku   NR   SR, pretože Volebný poriadok NR SR sa podľa čl. 18 primerane vzťahuje popri voľbe aj na proces odvolávania verejných funkcionárov. Pri posudzovaní toho, čo je primerané, musí viesť k záveru, že aplikácia pravidla primeranosti nemôže viesť k úľave z požiadaviek na procedúru   len   preto,   že   procedurálne   nuansy   pri   voľbe   sú   komplikovanejšie   ako   pri odvolávaní. Aj pri odvolávaní, hoci sa naň kvantitatívne bude aj pri primeranej aplikácii ustanovení   o   voľbe   vzťahovať   podstatne   menej   ustanovení   ako   na   postup   pri   voľbe funkcionárov, treba procedúru dodržiavať, a to práve preto, že ide o postup, ktorý nesmie byť arbitrárny ale naopak, ktorý musí byť založený na dokazovaní, overovaní skutkového stavu a povinnosti rozhodnúť podľa práva.

Celkovo   je   potrebné   si   uvedomiť,   že   v   danom   prípade   nie   je   možné   aplikovať pravidlá, ktoré sa aplikujú na rokovanie pléna NR SR a jeho výborov rovnako ako pri plnení ich zákonodarnej činnosti. V prípadoch, ako je Sťažovateľkin, to nie je možné najmä s poukázaním,   že   ide   o   iný   druh   konania,   kedy   NR   SR   rozhoduje   o   jej   právach,   resp. rozhoduje o porušení jej povinnosti a vyvodzuje z toho zodpovednosť vo forme sankcie – odvolanie z funkcie. T.j. či už ide o Rokovací poriadok NR SR alebo Volebný poriadok NR SR,   je   potrebné   tieto   pravidlá   primerane   aplikovať   na   daný   typ   konania,   aby   sa   tým dosiahol ústavno-právny výklad účelu tejto úpravy pre takýto typ konania, t.j. predmetná procesná úprava musí byť aplikovaná v zmysle „fair trial“, v zmysle riadneho procesu garantujúceho právo na právnu ochranu. Musí ísť o aplikáciu tejto právnej úpravy takým spôsobom,   aby   sa   zamedzilo   priebehu   procesu   v   intenciách   presadenia   politickej   sily väčšiny   rešpektujúc   len   čisto   formálne   aspekty   tejto   právnej   úpravy   (ani   len   tie   však v danom prípade neboli dodržané).

Ak teda NR SR v danom prípade plní funkciu inú ako zákonodarnú a ak je teda pri danom rozhodovaní v rovnakom postavení ako iný orgán verejnej moci (PL. ÚS 14/2006), aj NR SR je povinná konať v medziach takej procesnej úpravy, ktorá má základný účel, aby vymedzila mantinely právneho procesu (pravidlá hry), rešpektujúc procesné práva tých, ktorí majú právny záujem na výsledku konania, kde sa právo netvorí, ale aplikuje, a kde je arbitrárnosť „ťažkým hriechom“ voči týmto pravidlám.

V danom prípade preto treba pravidlá procesu, ktoré boli síce a priori ustanovené k tomu,   aby   dali   politickému   procesu   formu,   treba   vykladať   v   súlade   s   všeobecnými procesnými predpismi, prinajmenšom v rozsahu, v akom platia pred správnymi orgánmi a súdmi – tak, aby aj v rámci parlamentnej procedúry bolo riadne zabezpečené právo na právnu ochranu parlamentom a jeho výbormi.

Tam, kde sa rozhoduje o práve, nemôže existovať len hmotné subjektívne oprávnenie, napr.   právo   nebyť   odvolaný   z   iných   ako   zákonných   dôvodov,   právo   nemusieť   znášať negatívne právne dôsledky, ktoré právo spája s odvolaním pri zistení porušenia povinnosti, ak   som   nič   neporušil.   Takéto   právo   by   bolo   len   iluzórne,   nekompletné   bez   existencie procesných garancií, bez práv na riadny proces, práva na právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy   a   čl.   6   Dohovoru.   Ak   o   hmotnom   práve,   alebo   o   hmotnoprávnom   postavení s dopadmi naň podľa výsledku rozhodnutia rozhoduje orgán verejnej moci, autoritatívne, bez   možnosti   adresáta   toto   rozhodnutie   odvrátiť,   a   s   povinnosťou   dôsledky   takéhoto rozhodnutia   strpieť,   musí   existovať   právne   minimum   procesných   pravidiel,   ktoré   budú garantovať, že takýto orgán aj naozaj rozhodne podľa práva alebo že aspoň ho k tomu budú procesné   pravidlá   v   maximálnej   miere   nútiť,   a   jeho   postup   bude   možné   podrobiť preskúmaniu z hľadiska správnosti.

Pritom   v   prípade   rozhodovania   NR   SR,   resp.   Výboru   v   tejto   kauze   malo   byť garantované minimálne to, že orgán (Výbor,   plénum NRSR)   musí byť povinný preveriť skutkový   stav   a   vykonať   aspoň   minimálne   zisťovanie   (dokazovanie),   aby   nevychádzal zo svojich pocitov alebo subjektívnych záverov, ale z dostatočne zistenej objektívnej pravdy o stave veci, pričom by mal toho, koho sa rozhodnutie týka, vypočuť a umožniť mu vyjadriť sa k skutkovému základu ako podkladu pre svoje rozhodnutie, ako aj vziať do úvahy všetky relevantné argumenty svedčiace v jeho prospech. Procesný postup musí byť teda formovaný takými zásadnými pravidlami, ktorých uplatnenie garantuje, že sa aspoň vytvoria základné predpoklady, aby mohlo byť rozhodnuté spravodlivo, preto aj v rovine ústavnosti treba trvať na dodržaní týchto pravidiel, a ich porušenie hodnotiť ako vybočenie z minimálneho ústavného rámca základného práva na inú právnu ochranu (podľa čl. 46 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy – účel, podstata, zmysel). Pritom výsledkom tohto rozhodovacieho procesu musí byť rozhodnutie, ktoré musí byť sprevádzané zrozumiteľnými a dostatočnými dôvodmi, odôvodňujúcimi   tak   spôsob   zistenia   skutkového   stavu   ako   aj   právne   závery,   ktoré   boli podkladom pre vydanie tohto aktu aplikácie práva.

V prípade, ako je tento, Výbor nemôže rozhodnúť bez pléna NR SR, a plénum NR SR bez Výboru (ale ani bez ďalšieho výboru v postavení spravodajcu). Oba orgány prijímajú na seba či už podmieňujúce alebo nadväzujúce rozhodnutia, v každom prípade oba sú povinní pri tom vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu, odôvodňujúceho uplatnenie právnych dôvodov na odvolanie generálneho riaditeľa RTVS. V oboch prípadoch bolo ich povinnosťou riadne zisťovať skutkový stav, umožniť realizovať právo dotknutej osoby, ktorej sa   rozhodnutie   týka   –   Sťažovateľky   na   vypočutie   a   vyjadrenie   sa   k   skutkovému   stavu a spôsobu jeho zisťovania (teda s reálnym opodstatnením a nielen, ako to bolo v danom prípade. len formalistickým umožnením realizovať právo byť vypočutý bez reálnej ochoty brať   na   tieto   vyjadrenia   –   obhajobu   akýkoľvek   zreteľ).   Zároveň   oba   orgány,   hoci   sú „výhonkami“ politickej moci (parlamentu), mali postupovať tak, aby nevznikali pochybnosti o ich snahe vybaviť vec politicky, naopak, aby bolo jasné, že politikum ustupuje požiadavke na objektivitu, a že rozhodovací proces, nakoľko ide o kolektívne orgány, kde prebieha vnútorná komunikácia a formovanie kolektívnej vôle v otvorenom, verejnom procese, pred zrakmi   verejnosti,   sa   napriek   svojmu   voluntárnemu   charakteru,   bude   riadiť   základným zreteľom, že ide o zistenie, kto je v práve, a nie o realizáciu nejakých iných postranných dôvodov, maskujúcich sa právnymi argumentmi. Výsledkom celého procesu malo byť preto rozhodnutie, z ktorého by bolo jasné, prečo a ako príslušný orgán rozhodol a či a aké dôvody príslušný orgán skúmal a v akom rozsahu sa s nimi stotožnil. Takéto atribúty však Napádané uznesenie (národnej rady, pozn.) ani Uznesenie č. 20 a 22 (mediálneho výboru, pozn.) nenaplňuje.

V predmetnej veci bolo porušené právo Sťažovateľky na prerokovanie vlastnej veci pred orgánom (nestranným, ktorého cieľom je objektívne zistiť skutkový stav a vyvodiť z neho objektívne závery), pretože v danom prípade nebola Sťažovateľka vypočutá ako druhá strana (kvázi „obvinená“). Zisťovanie, dokazovanie neprebehlo, resp. len veľmi formálne, bez možnosti Sťažovateľky vyjadriť sa k podkladu pre Napádané uznesenie, ako ani pre Uznesenie č. 20 alebo Uznesenie č. 22. Rozhodnutia oboch orgánov (Výboru ako aj NR SR) sú arbitrárne, nedostatočne alebo vôbec neodôvodnené. Ani formálne pravidlá o etapách procesu, lehotách, predkladaní určitých dokumentov, neboli dodržané, „čo môže mať vplyv na zákonnosť ústavnosť rozhodnutia vo veci“. NR SR síce rozhodla v medziach návrhu Výboru, avšak spôsobom, z ktorého nie je jasné nielen to, aké dôvody podmieňujú rozhodnutie, ale ani aké ustanovenie Sťažovateľka porušila, hoci bola pre toto   porušenie   odvolaná   z   funkcie.   Vonkajškové,   súbežné   prejavy   správania   sa   členov Výboru, pléna, ich vedenia, predsedu a pod. dávajú poznať, že ciele v oboch rozhodovacích procesoch si oba orgány postavili tak, že im vôbec nešlo o porušenie zákona a odvolávanie preň, ale o snahu o účelové využitie zákona a politické (mimoprávne) ciele.

V danej veci, hoci by aj dôvody pre rozhodnutie objektívne existovali (čomu však nenasvedčuje   okrem   účelovej   a   vykonštruovanej   argumentácie   predloženej   Výborom reprezentovaného   predstaviteľmi   vládnucej   väčšiny), konanie   o   predmetných rozhodnutiach neprebehlo (zahrňujúc výsledok týchto konaní) tak, aby dávalo záruku spravodlivého a férového rozhodovania. Tým pádom už samotné porušenie práva na inú právnu ochranu je dostatočným dôvodom pre zistenie, že ide o rozhodnutia protiústavné, odporujúce základnému právu (tu čl. 46 Ústavy – právu na inú právnu ochranu a čl. 6 Dohovoru).

V danom prípade je mutatis mutandis možné aplikovať závery Ústavného súdu SR uvedené   v   odôvodnení   (v   bodoch   34   a   nasl.)   uznesenia   Ústavného   súdu   vo   veci PL. ÚS 14/06, podľa ktorého bolo povinnosťou Výboru ako aj pléna NR SR aplikovať na daný prípad nasledujúce pravidlá:

a) Ústavný princíp legality štátnej moci vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane poradných orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročil k jeho výkladu, avšak vždy v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku Ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je v čl. 2 ods. 2 Ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu (III. ÚS 143/02).

b)   Ustanovenie   podmienok,   ktoré   musí   spĺňať   osoba,   ktorej   odvolanie   sa navrhuje /o ktorej odvolávaní sa rozhoduje/, možno z pohľadu čl. 2 ods. 2 Ústavy považovať za   obmedzenie   výkonu   zákonom   ustanovenej   právomoci.   Toto   obmedzenie   pritom   viaže všetky orgány, ktoré sa podieľajú na procese odvolávania. V prípade procesu odvolania Sťažovateľky bol Výbor oprávnený navrhnúť toto odvolanie (abstrahujúc od otázky, či tak mohol   konať   len   na   základe   podnetu   Rady   RTVS   alebo   aj   z   vlastného   podnetu)   len v prípade, ak Sťažovateľka spĺňa uvedené predpoklady – t.j. ak došlo k porušeniu zákonnej povinnosti.   To   isté   je   povinná   posúdiť   NR   SR,   prípadne   jej   orgány   pred   samotným hlasovaním o súhlase s návrhom.

c) V prípade NR SR je nutné rozlišovať jej zákonodarnú právomoc a inú právomoc, ktorá je v podstate aplikáciou zákona. Vo svetle uvedeného nie je rozdiel medzi postavením NR   SR,   vlády,   ministerstva   či   akéhokoľvek   iného   orgánu   verejnej   moci.   NR   SR   je v uvedenom prípade povinná postupovať v súlade so zákonom a ani samotná skutočnosť, že svoju vôľu vykonáva hlasovaním poslancov, ktorí vykonávajú svoj mandát podľa svojho svedomia a presvedčenia (čl. 73 ods. 2 Ústavy), ju nezbavuje povinnosti dodržiavať zákon, ktorý pre poslancov nevyplýva len z čl. 2 ods. 2 Ústavy, ale ku ktorej sa výslovne zaviazali svojím sľubom (čl. 75 ods. 1 Ústavy).

d) Aj pokiaľ NR SR dospeje k názoru, že kandidát spĺňa zákonné podmienky (t.j. dospeje k záveru, že Sťažovateľka porušila zákonom stanovenú povinnosť), je oprávnená vysloviť záver, že Sťažovateľku z funkcie neodvoláva. V prípade odvolávania z funkcie je povinnosťou   NR   SR   (Výboru)   vychádzať   len   z   posúdenia   právnych   predpokladov   a   pri hlasovaní   ju   nesmie   ovplyvniť   politický   nesúhlas   s kandidátom,   resp.   inak   politicky motivovaný cieľ (na rozdiel od menovania do funkcie, kde prípadným rozhodnutím nemôže dôjsť k porušeniu ústavne garantovaného práva/práv takejto osoby, v prípade odvolávania z funkcie   k   takémuto   porušeniu   reálne   dôjsť   môže,   a   preto   musí   byť   podľa   názoru Sťažovateľky   politická   motivácia   a   záujem   v   celom   rozsahu   vylúčená   pri   presadzovaní takéhoto rozhodnutia).

e) Navyše ešte pred samotným hlasovaním o odvolávaní Sťažovateľky z funkcie bolo povinnosťou   NR   SR   (Výboru)   osvedčiť   osobitným   rozhodnutím   splnenie   príslušných podmienok, a to ako predbežnú otázku obsahu § 18 ods. 4 písm. c) v spojení s § 15 ods. 3 písm.   h)   Zákona   o   RTVS   pred   samotným   hlasovaním   o   vyslovení   súhlasu   s   odvolaním Sťažovateľky z funkcie. Pokiaľ by NR SR mala dospieť k záveru, že tieto podmienky na odvolanie Sťažovateľky z funkcie nie sú splnené, tak nemohla ani návrhu nevyhovieť (zrejme vyhovieť,   pozn.).   Naopak,   podľa   názoru   Ústavného   súdu   by   (v   intenciách   uvedeného rozhodnutia PL. ÚS 14/06) schválenie návrhu Výboru na odvolanie Sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky zo strany NR SR bez riadneho skúmania, či Sťažovateľka porušila zákon (teda či bol daný dôvod pre jej možné odvolanie), znamenalo, že tieto orgány verejnej moci nekonali v rozsahu ustanovenom zákonom a v súlade s ústavnou povinnosťou.

f)   Oprávnenie   posúdiť   splnenie   zákonných   podmienok   nemožno   stotožňovať so svojvôľou a zamieňať ho s politickým posúdením Sťažovateľky. NR SR mala povinnosť pri posudzovaní, či Sťažovateľka porušila zákonnú povinnosť, ktorá zakladá právomoc NR SR ju odvolať z funkcie, rešpektovať doktrinálne prípustné interpretačné postupy, svoj záver bola   povinná   rozumne   odôvodniť   a   bola   povinná   rešpektovať   prípadný   záväzný   výklad Ústavného súdu alebo súdov, ktorý by bol relevantný na posúdenie príslušnej otázky (t.j. rozhodovaciu prax týchto súdov).

Ak Výbor a ani NR SR takýto postup nezachovali a nerešpektovali (čo nezachovali a nerešpektovali), Uznesenia (zrejme uznesenie, pozn.) č. 20, Uznesenie č. 22 (mediálneho výboru,   pozn.) ako   aj   Napádané   uznesenie (národnej   rady,   pozn.) sú   arbitrárne, nezákonné a došlo nimi k porušeniu (okrem iného) práva Sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ako už Sťažovateľka uviedla vyššie, na konanie a rozhodovanie NR SR v otázkach, kedy NR SR koná a rozhoduje o právach, resp. o porušení zákonných povinností osobou, ktorá pre toto porušenie môže byť parlamentom odvolaná z funkcie (t.j. Sťažovateľka), by sa mali analogicky aplikovať princípy spravodlivého procesu, medzi ktoré je potrebné zaradiť aj princíp legality, nestrannosti, voľného hodnotenia dôkazov právo byť vypočutý atď. Tieto princípy však dodržané v tomto prípade neboli.

Na záver si ešte Sťažovateľka dovoľuje poukázať na skutočnosť,   už Ústavný súd v rámci   svojej   praxe   konštatoval,   že   zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06 m. m. IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08). Uvedené korešponduje aj s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžp 1/2010, v zmysle ktorého „Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy – účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy.“

Pritom platí, že interpretácia právnych noriem (orgánom aplikujúcim právnu normu, t.j. aj NR SR) musí zohľadniť súvisiace normy obsiahnuté v zákone, ako aj logické väzby medzi nimi. Opačný postup pri interpretácii právnych noriem je nezlučiteľný s Ústavou. (Nález   Ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   70/09   z   2.   júna   2009,   v   ktorom   Ústavný   súd konštatoval porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy). K takémuto posúdeniu právnych noriem zo strany NR SR (a Výboru) však nikdy nedošlo, ako vyplýva nielen z rozhodnutia výboru a NR SR no najmä z celého procesu odvolávania Sťažovateľky. Tým (avšak nielen tým) NR SR porušila základné právo Sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu.»

5. Sťažovateľka na základe svojej právnej argumentácie uvedenej v predchádzajúcich bodoch 3 a 4 tohto uznesenia navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„a) Národná rada Slovenskej republiky svojím uznesením č. 63 zo dňa 26. júna 2012, ktorým   odvolala   M.   Z.   z funkcie   generálnej   riaditeľky   Rozhlasu   a televízie   Slovensk(a), a postupom, ktorý predchádzal tomuto uzneseniu, porušila základné práva M. Z. podľa ustanovení čl. 30 ods. 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

b) Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá svojím uznesením č. 20 zo dňa 12. júna 2012 a uznesením č. 22 zo dňa 19. júna 2012, a postupom, ktorý predchádzal týmto uzneseniam, porušil základné práva M. Z. podľa ustanovení čl. 30 ods. 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

c) Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 63 zo dňa 26. júna 2012, ktorým Národná rada Slovenskej republiky odvolala M. Z. z funkcie generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska sa zrušuje.

d) Uznesenie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá č. 20 zo dňa 12. júna 2012 a uznesenie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá č. 22 zo dňa 19. júna 2012 sa zrušujú.

e)   Národná   rada   Slovenskej   republiky   je   povinná   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia...“

II.

Použiteľné ustanovenia právnych predpisov

1. Sťažovateľka sa v prvom rade dovoláva ustanovení čl. 30 ods. 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré znejú:„Čl. 30

... (4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám...Čl. 35

(1) Každý   má právo na slobodnú   voľbu povolania a prípravu   naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť...

Čl. 46

(1)   Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky...“

2.   Sťažovateľka   sa   ďalej   dovoláva   ustanovenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré v podstatných častiach znie:

„Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná nezávislým   a   nestranným   súdom...,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...“

3. Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“) v podstatných častiach, rozhodných v prerokúvanej veci, znie takto:„Čl. 2

Pôsobnosť ústavného zákona

(1) Tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie...

u)   štatutárneho   orgánu   alebo členov   štatutárneho   orgánu   verejnoprávnej   televízie a verejnoprávneho rozhlasu...Čl. 3

Základné pojmy

... (2) Verejný záujem na účely tohto zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom...

Čl. 8

Obmedzenia po skončení výkonu verejnej funkcie

(1) Verejnému funkcionárovi podľa čl. 2 ods. 1 písm... t) až zk), ktorý v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo   o poskytnutí   alebo   povolení   inej   podpory,   výhod   alebo   odpustenia   povinností vyplývajúcich   zo   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo   z   individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám, sa počas jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie zakazujea) byť zamestnaný v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu u tých osôb, ak je jeho mesačná odmena v tomto zamestnaní vyššia ako 10-násobok minimálnej mzdy,b) byť členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu tých osôb,c) byť spoločníkom, členom alebo akcionárom tých osôb,d) mať uzatvorenú zmluvu o prokúre, mandátnu zmluvu, komisionársku zmluvu, zmluvu o sprostredkovaní, zmluvu o obchodnom zastúpení, zmluvu o tichom spoločenstve alebo darovaciu zmluvu s týmito osobami,e) mať uzatvorenú zmluvu, ktorej obsahom je oprávnenie konať v mene tých osôb.(2)   Zákaz   podľa   odseku   1   sa   vzťahuje   aj   na   verejného   funkcionára,   ktorého rozhodnutie   alebo   súhlas   bol   nevyhnutnou   podmienkou   na   vydanie   rozhodnutia   podľa odseku 1. Ak bolo rozhodnutie alebo súhlas vydaný kolektívnym orgánom, vzťahuje sa zákaz   na   každého   verejného   funkcionára,   ktorý   bol   členom   tohto   kolektívneho   orgánu a ktorý hlasoval za toto rozhodnutie alebo súhlas.

(3) Zákaz podľa odseku 1 sa vzťahuje aj na verejného funkcionára, ktorýa)   v   období   dvoch   rokov   pred   skončením   výkonu   verejnej   funkcie   uzatvoril   v   mene obstarávateľa   zmluvu   s   uchádzačom   vo   verejnom   obstarávaní   vykonanom   nadlimitnou metódou alebo podlimitnou metódou alebob)   v   období   dvoch   rokov   pred   skončením   výkonu   verejnej   funkcie   vykonával zriaďovateľskú pôsobnosť voči právnickým osobám...“

4. Postavenie RTVS a jej generálneho riaditeľa vrátane postupu jeho vymenovania a odvolávania sú predmetom úpravy zákona o RTVS, ktorého podstatné časti, použiteľné v prerokúvanej veci, znejú takto:«§ 2

Postavenie Rozhlasu a televízie Slovenska

(1) Zriaďuje sa Rozhlas a televízia Slovenska ako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len „vysielanie“).

(2) Rozhlas a televízia Slovenska je právnická osoba so sídlom v Bratislave zapísaná v obchodnom registri, ktorá vykonáva svoju činnosť najmä prostredníctvom organizačných zložiek, ktorými súa)   Slovenský   rozhlas,   prostredníctvom   ktorého   sa   poskytuje   služba   verejnosti   v   oblasti rozhlasového vysielania,b)   Slovenská   televízia,   prostredníctvom   ktorej   sa   poskytuje   služba   verejnosti   v   oblasti televízneho vysielania...§ 3

Poslanie Rozhlasu a televízie Slovenska

(1) Rozhlas a televízia Slovenska je vysielateľom, ktorého poslaním je poskytovať službu verejnosti v oblasti vysielania.

(2) Služba verejnosti v oblasti vysielania je poskytovanie programovej služby, ktorá je   univerzálna   z   hľadiska   svojho   geografického   dosahu,   programovo   rozmanitá, pripravovaná na zásade redakčnej nezávislosti   prostredníctvom   kvalifikovanej pracovnej sily a s pocitom spoločenskej zodpovednosti a ktorá rozvíja kultúrnu úroveň poslucháčov a divákov, poskytuje priestor súčasným kultúrnym a umeleckým aktivitám, sprostredkúva kultúrne hodnoty iných národov a je financovaná najmä z verejných prostriedkov.

(3)   Programovú   službu   Rozhlasu   a   televízie   Slovenska   tvoria   spravodajské, publicistické,   dokumentárne,   dramatické,   hudobné,   športové,   zábavné   a   vzdelávacie programy, programy pre deti a mládež a iné programy, ktoréa) sú založené na zásadách demokracie a humanizmu a prispievajú k právnemu vedomiu, etickému vedomiu a k environmentálnej zodpovednosti verejnosti,b) poskytujú nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v Slovenskej republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov,c) rozvíjajú národné povedomie a kultúrnu identitu obyvateľov Slovenskej republiky bez ohľadu   na pohlavie,   rasu,   farbu pleti,   jazyk,   vek,   vieru   a   náboženstvo,   politické   či   iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie tak, aby tieto programy odrážali rozmanitosť názorov, politických, náboženských, filozofických a umeleckých smerov a aby podporovali rozvoj občianskej a vedomostnej spoločnosti,d)   utvárajú podmienky na spoločenskú   dohodu   vo veciach   verejných   s cieľom   posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti.§ 4

Úlohy Rozhlasu a televízie Slovenska

(1) Rozhlas a televízia Slovenska vykonáva svoju činnosť vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť a nemôže svoje práva a povinnosti vysielateľa rozhlasovej a televíznej programovej služby previesť zmluvou ani iným právnym úkonom na inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu.

(2)   Rozhlas   a   televízia   Slovenska   chráni   a   rešpektuje   nezávislosť   svojich programových   pracovníkov   a   spolupracovníkov   v   súlade   so   štatútom   programových pracovníkov a spolupracovníkov Rozhlasu a televízie Slovenska [§ 8 ods. 1 písm. f)].(3) Rozhlas a televízia Slovenska poskytuje archívne dokumenty z oblasti vysielania, vrátane tých, ktoré vznikli pred 1. júlom 1991, iným právnickým osobám na vysielanie alebo   na   vznik   nových   diel   za   úhradu   podľa   osobitného   predpisu.3)   Podmienky poskytovania archívnych dokumentov schvaľuje na návrh generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska (ďalej len „generálny riaditeľ“) rada Rozhlasu a televízie Slovenska (ďalej len „rada“).

(4) Rozhlas a televízia Slovenska plní úlohy zákonného depozitára podľa osobitného predpisu.§ 5

Činnosť Rozhlasu a televízie Slovenska

(1) Hlavná činnosť Rozhlasu a televízie Slovenska jea) vysielanie najmenej dvoch   televíznych programových služieb na dvoch celoplošných terestriálnych   analógových   okruhoch   až   do   ukončenia   svojho   analógového   televízneho vysielania na území Slovenskej republiky, b)   vysielanie   najmenej   štyroch   rozhlasových   programových   služieb,   z   ktorých   jedna   je určená   na   vysielanie   obsahovo   a   regionálne   vyvážených   programov   v   jazykoch národnostných   menšín   a   etnických   skupín   žijúcich   na   území   Slovenskej   republiky;   ak Rozhlas a televízia Slovenska vysiela viac ako štyri rozhlasové programové služby, aspoň štyri   z   nich   sa   realizujú   celoplošným   vysielaním   a   ak   vysiela   len   štyri   rozhlasové programové služby, aspoň tri z nich sa realizujú celoplošným vysielaním,c)   poskytovanie   obsahových   služieb   prostredníctvom   verejnoprávneho   terestriálneho multiplexu, z ktorých sú najmenej dve televízne programové služby,d) zabezpečovanie tvorby, výroby a nákupu programov a ich šírenia,e)   vysielanie   väčšinového   podielu   programov   vo   verejnom   záujme vo   vysielaní   každej programovej služby, f)   zabezpečovanie   regionálneho   vysielania   prostredníctvom   rozhlasových   a   televíznych štúdií; regionálne vysielanie každého štúdia musí vyvážene obsahovať príspevky z celého územia jeho pôsobnosti,g)   vysielanie   obsahovo   a   regionálne   vyvážených   programov   v   jazykoch   národnostných menšín   a   etnických   skupín   žijúcich   na území Slovenskej   republiky   v   časovom   rozsahu zodpovedajúcom národnostnému a etnickému zloženiu obyvateľstva Slovenskej republiky; na zabezpečenie výroby a vysielania programov pre národnostné menšiny a etnické skupiny zriaďuje   Rozhlas   a   televízia   Slovenska   samostatné   organizačné   útvary   Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie,

h) zohľadňovanie potrieb nepočujúcich a iných sociálnych menšín vo vysielaní,i)   poskytovanie   priestoru   činnosti   registrovaných   cirkví   a   náboženských   spoločností vo vysielaní,j) uskutočňovanie prenosov a záznamov z vybraných spoločensky významných udalostí politického, kultúrneho, náboženského, umeleckého a športového zamerania,k)   poskytovanie   vysielacieho   času   na   vysielanie   politickej   reklamy   podľa   osobitných predpisov,l)   poskytovanie   potrebného   vysielacieho   času   štátnym   orgánom   na   výzvy   v   krízových situáciách a na iné dôležité oznámenia určené verejnosti,m) rozhlasové vysielanie kultúrnych a informačných programov do zahraničia,n) zabezpečovanie činnosti archívu Rozhlasu a televízie Slovenska,o) zabezpečovanie ochrany diel a umeleckých výkonov podľa osobitného predpisu,p)   zúčastňovanie   sa   na   činnosti   medzinárodných   organizácií   pôsobiacich   v   oblasti vysielania,q) zriaďovanie a riadenie umeleckých telies a súborov,r) utváranie siete stálych spravodajcov a osobitných spravodajcov v Slovenskej republike a v zahraničí.

(2) Rozhlas a televízia Slovenska zaradí každý deň do vysielania v čase od 23:30 hodiny do 00:30 hodiny štátnu hymnu Slovenskej republiky tak, aby hranie štátnej hymny Slovenskej republiky bolo predelom medzi zložkami programovej služby a nebolo súčasťou mediálnej komerčnej komunikácie a ani nenasledovalo bezprostredne pred ňou alebo po nej.(3) Rozhlas a televízia Slovenska vysiela mediálnu komerčnú komunikáciu podľa osobitného predpisu.

(4) Rozhlas a televízia Slovenska preberá do archívu Rozhlasu a televízie Slovenska archívne dokumenty z oblasti vysielania, ktorých je pôvodcom, ochraňuje a sprístupňuje ich a   umožňuje   k   nim   prístup.   Rozhlas   a   televízia   Slovenska   poskytuje   kópie   archívnych dokumentov z oblasti vysielania za úhradu.

§ 6

Podnikanie Rozhlasu a televízie Slovenska

(1) Rozhlas a televízia Slovenska je oprávnená vykonávať len takú podnikateľskú činnosť, ktorá súvisí s predmetom jej hlavnej činnosti a ktorá nesmie ohroziť plnenie jej poslania   podľa   §   3   a   jej   hlavnej   činnosti   podľa   §   5   ods.   1.   Prostriedky   získané z podnikateľskej   činnosti   používa   Rozhlas   a   televízia   Slovenska   na   vykonávanie   svojej hlavnej činnosti.

(2) Rozhlas a televízia Slovenska je s výnimkou uvedenou v odseku 3 oprávnená podieľať sa na založení obchodnej spoločnosti alebo sama založiť obchodnú spoločnosť, zúčastňovať sa   na podnikaní obchodnej   spoločnosti   alebo stať sa   jediným spoločníkom alebo   akcionárom   obchodnej   spoločnosti,   ak   predmet   podnikania   tejto   obchodnej spoločnosti súvisí s poslaním a činnosťou Rozhlasu a televízie Slovenska a ak Rozhlas a televízia Slovenska touto majetkovou účasťou účinnejšie využije svoj majetok na plnenie svojich úloh.

(3)   Rozhlas   a   televízia   Slovenska   nie   je   oprávnená   uzatvárať   zmluvy   o   tichom spoločenstve   ani   zúčastňovať   sa   na   obchodovaní   obchodnej   spoločnosti   ako   spoločník s neobmedzeným ručením, ani takéto spoločnosti zakladať.

§ 8

Pôsobnosť rady

(1) Rada je orgánom dohľadu, ktorý...

d)   predkladá   príslušnému   výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „národná rada“) podnet na podanie návrhu na odvolanie generálneho riaditeľa podľa § 18 ods. 4...

§ 15

Postavenie generálneho riaditeľa

(1) Generálny riaditeľ je štatutárnym orgánom Rozhlasu a televízie Slovenska, ktorý riadi   jej   činnosť a koná   v jej   mene. Generálny riaditeľ   rozhoduje   o všetkých   otázkach týkajúcich sa Rozhlasu a televízie Slovenska, ktoré nie sú podľa tohto zákona vyhradené do výlučnej pôsobnosti rady...

(3) Generálny riaditeľ...

h) písomne informuje radu o zámere vstúpiť do zmluvného záväzku, predmetom ktorého je plnenie, ktoré presahuje sumu 100 000 eur...

§ 18

Skončenie výkonu funkcie generálneho riaditeľa

...   (4)   Národná   rada   môže   na   návrh   príslušného   výboru   národnej   rady   odvolať generálneho riaditeľa, aka) nevykonáva svoju funkciu najmenej tri po sebe nasledujúce kalendárne mesiace, b) rada   počas šiestich   po   sebe nasledujúcich   kalendárnych   mesiacov   svojím   uznesením opakovane   konštatuje,   že   Rozhlas   a   televízia   Slovenska   si   neplní   úlohy   a   povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo povinnosti ustanovené osobitnými predpismi, na čo bola opakovane upozornená Radou pre vysielanie a retransmisiu, a generálny riaditeľ napriek uzneseniu rady nevykonal žiadne úkony smerujúce k náprave, c) nesplnil povinnosť podľa § 15 ods. 3 písm. e), povinnosť podľa § 15 ods. 3 písm. h) alebo povinnosť   podľa   §   15   ods.   3   písm.   i)   predtým,   ako   začal   vo   veciach,   ktoré   majú byť predmetom návrhov, podľa týchto ustanovení konať, d) nesplnil povinnosť podľa § 15 ods. 3 písm. f), e) nedodržal záväzné ukazovatele schváleného rozpočtu Rozhlasu a televízie Slovenska na príslušný rozpočtový rok, f)   rada   najmenej   trikrát   za   sebou   neschválila   jeho   návrh   podľa   §   15   ods.   3   písm.   e) a predložila   príslušnému   výboru   národnej   rady   podnet   na podanie   návrhu   na   odvolanie generálneho riaditeľa podľa § 8 ods. 1 písm. d)...

Prechodné ustanovenia

§ 23

(1) Slovenský rozhlas a Slovenská televízia zriadené podľa doterajších predpisov sa k 1. januáru 2011 zrušujú. Rozhlas a televízia Slovenska sa k 1. januáru 2011 stáva právnym nástupcom   Slovenského   rozhlasu   a   Slovenskej   televízie   a   preberá   všetky   ich   práva a povinnosti, ktoré k 1. januáru 2011 zostali v platnosti...»

5. Keďže veľká časť námietok sťažovateľky smeruje proti postupu národnej rady a mediálneho výboru, je v prerokúvanej veci podstatná právna úprava tohto postupu.

5.1   Zákonným základom postupu a rokovania národnej rady a mediálneho výboru je rokovací   poriadok   národnej   rady,   ktorý   v   podstatných   častiach,   použiteľných   v prerokúvanej veci, znie takto:

„§ 20

Účasť ústavných a ďalších činiteľov na schôdzach národnej rady

...   (4)   Na   rokovaní   schôdze   národnej   rady   sa   so   súhlasom   národnej   rady   môžu zúčastniť aj iné osoby.§ 21

Účasť iných osôb

(1)   Významné   osobnosti   hospodárskeho   a   spoločenského   života   a   predstavitelia iných   štátov   alebo   medzinárodných   organizácií   pozvaní   národnou   radou   alebo   jej predsedom môžu so súhlasom národnej rady vystúpiť na jej schôdzi...

Začatie rokovania

§ 25

Rokovanie o jednotlivých bodoch programu schôdze národnej rady nemožno začať, ak   neboli   poslancom   najneskôr   do   24   hodín   pred   začatím   rozpravy   odovzdané   všetky písomné materiály, ktoré slúžia ako podklad na rokovanie, ak národná rada bez rozpravy nerozhodne inak. § 26

... (2) Návrh podaný národnej rade musí byť vyhotovený písomne a musí obsahovať odôvodnenie a návrh uznesenia, ktoré sa odporúča národnej rade schváliť.

(3) Každý návrh podaný národnej rade v súlade s ústavou, zákonom alebo na základe uznesenia národnej rady musí byť pridelený príslušnému výboru na prerokovanie a zaujatie stanoviska a národná rada musí o ňom rozhodnúť, ak tento zákon neustanovuje inak...§ 39

... (8) Tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených ústavou alebo ak sa na tom na návrh najmenej 15 poslancov bez rozpravy uznesie národná rada. Taký návrh sa podáva najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode programu schôdze národnej rady...

§ 46

...   (2)   Na   prerokovanie   veci   vo   výbore   určí   jeho   predseda   z   členov   výboru spravodajcu. Spravodajca podá výboru správu o prerokúvanej veci a navrhne uznesenie...§ 49

...   (3)   Návrh   programu   schôdze   výboru   a   spôsob   rokovania   podáva   výboru   jeho predseda. Člen výboru môže navrhnúť zmenu alebo doplnenie programu schôdze výboru...

§ 52

(1) Výbor rozhoduje uznesením. Hlasovanie vo výbore je verejné.(2)   Výbor sa   môže uznášať,   ak je prítomná nadpolovičná   väčšina   všetkých   jeho členov.

(3) Na hlasovanie vo výbore sa primerane použijú ustanovenia § 36 ods. 2 až 4, § 37 a 38.(4) Na schválenie uznesenia je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru, okrem prípadov ustanovených ústavou, ak je na platné uznesenie národnej rady   potrebný   súhlas   nadpolovičnej   väčšiny   všetkých   poslancov   alebo   súhlas   aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov. V takých prípadoch je na schválenie uznesenia výboru potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov výboru alebo súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých členov výboru.

(5) Ak najmenej tretina prítomných členov výboru nevyslovila s uznesením výboru súhlas,   v   uznesení   výboru   sa   uvedie   ich   stanovisko,   ak   o   to   požiada   ktorýkoľvek z prítomných členov výboru...SEDEMNÁSTA ČASŤ

VOĽBY A ODVOLÁVANIE INÝCH FUNKCIONÁROV

§ 126

(1) Národná rada volí a odvoláva iných funkcionárov, ak to ustanoví zákon.(2)   Návrhy   podľa   odseku   1   podávajú   poslanci   alebo   výbory,   ak   osobitný   zákon neustanoví inak. Návrhy predkladá národnej rade príslušný výbor.

(3) Návrh na voľbu podľa odseku 1 musí obsahovať životopis a písomný súhlas navrhovaného...“

5.2   Podrobnejšia úprava rokovania mediálneho výboru je upravená v pravidlách rokovania mediálneho výboru, ktorých podstatné časti znejú takto:

„Čl. 5

Zvolanie schôdze výboru

(1)   Schôdze   výboru   zvoláva   jeho   predseda   písomne,   v   odôvodnených   prípadoch ústne alebo pomocou prostriedkov elektronickej komunikácie. V pozvánke určí miesto, deň a hodinu jej konania a navrhne program schôdze...

Čl. 6

Schôdza výboru

... (4) Predsedajúci informuje o návrhu programu. Vyzve poslancov na predloženie návrhov na jeho zmenu a doplnenie a uvedie hlasovanie o programe schôdze...

Čl. 10

Hlasovanie vo výbore

...   (3)   Návrhy   na   hlasovanie   a   spôsob   hlasovania   predkladá   spravodajca.   Na hlasovanie sa primerane použijú ustanovenia § 36 ods. 2 až 4, § 37 a § 38 rokovacieho poriadku...Čl. 15

Rokovanie o návrhoch na voľbu verejných funkcionárov (kandidátov)

(1) Výbor pri prerokovávaní návrhov na voľbu verejných funkcionárov (kandidátov) postupuje   podľa   osobitných   všeobecne   záväzných   predpisov,   rokovacieho   poriadku a volebných poriadkov schválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky.(2) Návrhy na voľbu verejných funkcionárov (kandidátov) kompletizuje sekretariát výboru.

(3)   Výbor   posudzuje,   či   návrh   obsahuje   požadované   formálne   náležitosti   a   či navrhovaný kandidát spĺňa zákonné podmienky na ustanovenie do funkcie.

(4) Výbor rozhodne uznesením, v ktorom zaujme stanovisko...“

5.3   Podstatné   časti   volebného   poriadku   národnej   rady,   ktorý   upravuje   postup národnej rady a jej výborov pri podávaní, prerokúvaní a rozhodovaní o návrhoch na voľbu funkcionárov, znejú takto:«Čl. 2

Podávanie návrhov

(1) Návrhy kandidátov na voľbu podávajú poslanci alebo výbory národnej rady, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

(2) Návrhy sa podávajú predsedovi národnej rady alebo príslušnému výboru (ďalej len „výbor“) v písomnej forme v termíne nimi určenom, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

(3) Návrhy na voľbu musia obsahovať základné údaje o navrhovanom kandidátovi, odôvodnenie   návrhu,   štruktúrovaný   životopis,   písomné   vyhlásenie   kandidáta,   že   súhlasí s kandidatúrou na konkrétnu funkciu a ďalšie skutočnosti, ak to ustanoví zákon, alebo ak sa na   tom   uznesie   národná   rada   alebo   výbor.   Súčasťou   návrhu   sú   doklady   preukazujúce splnenie zákonných podmienok.

(4)   Návrh   je   podaný,   keď   je   doručený   do   podateľne   Kancelárie   Národnej   rady Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária“) v stanovenom termíne a do určenej hodiny.(5) Na návrhy kandidátov, ktoré nie sú podané podľa odsekov 1 až 4, sa neprihliada. Čl. 3

Rokovanie výboru

... (3) Výbor prijme k návrhu stanovisko, v ktorom uvedie, ktorí kandidáti spĺňajú zákonom ustanovené podmienky, ktorí nespĺňajú zákonom ustanovené podmienky a návrhy, na ktoré sa neprihliada (čl. 2 ods. 5)...Čl. 18

Spoločné ustanovenia

(1) Tento volebný poriadok sa primerane použije aj pri odvolávaní funkcionárov, ak národná rada v konkrétnom prípade nerozhodne inak.

(2)   Tento   volebný   poriadok   sa   primerane   použije   aj   pri   voľbe   kandidátov   alebo členov orgánov a ich odvolávaní, ak to ustanovuje osobitný zákon...»

III.

Vlastné posúdenie veci ústavným súdom

1.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska predmetu prieskumu ústavného súdu možno sťažnosť rozčleniť na dve časti:

a)   časť,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniam   mediálneho   výboru   a postupu,   ktorý   im predchádzal, a

b) časť, ktorá smeruje proti uzneseniu národnej rady č. 63 z 26. júna 2012 a postupu, ktorý mu predchádzal.

Vzhľadom   na   rozdielne   predmety   prieskumu   je   nevyhnutné   preskúmať   sťažnosť osobitne vo vzťahu ku každému z nich.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie tam označených práv. Z ustanovenia čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná vtedy, keď taká sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu (zhodne aj § 49 zákona o ústavnom súde). Je preto potrebné sa   zaoberať   otázkou,   či   uznesenia   mediálneho   výboru   č.   20   z 12.   júna   2012   a č.   22 z 19. júna 2012 sú takými právoplatnými rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do práv sťažovateľky.

2.1   Výbory sú v zmysle čl. 92 ods. 1 ústavy iniciatívne a kontrolné orgány národnej rady. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre dospel k záveru, že pôsobnosť orgánov národnej   rady   smeruje   do   vnútra   národnej   rady,   nie   vo   vzťahu   k občanom   [porov. PL. ÚS 29/95, č. 8/1995 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu (ďalej len „Zb. ÚS“), v podobnom zmysle tiež PL. ÚS 6/04, č. 6/2005 Zb. ÚS]. I keď sa tieto rozhodnutia dotýkali osobitných   orgánov   národnej   rady   (osobitné   kontrolné   komisie,   odvolacia   komisia   na preskúmavanie   rozhodnutí   Národného   bezpečnostného   úradu),   nie   je   podľa   názoru ústavného súdu dôvod, prečo by rovnaké závery nemali platiť aj pre výbory národnej rady. Už   zo   samotného   vymedzenia   výborov   ako   „iniciatívnych“   a   „kontrolných“   orgánov národnej rady vyplýva, že svoje oprávnenia realizujú dovnútra národnej rady (v podobe iniciatívy) a navonok (v podobe kontroly). Vzhľadom na to môže byť výbor národnej rady v rámci   výkonu   svojej   iniciatívnej   funkcie   smerom   k národnej   rade   porušovateľom základného práva zaručeného ústavou len výnimočne (porov. aj II. ÚS 161/03, č. 328/2003 Zb. ÚS, alebo IV. ÚS 409/2010, č. 75/2010 Zb. ÚS).

2.2   Z obsahu uznesení č. 20 z 12. júna 2012 a č. 22 z 19. júna 2012 vyplýva, že mediálny výbor nimi podľa § 18 ods. 4 písm. c) zákona o RTVS navrhol národnej rade, aby odvolala sťažovateľku z funkcie generálnej riaditeľky RTVS. Z týchto ustanovení zákona o RTVS   možno   vyvodiť,   že   národná   rada   pri   rozhodovaní   o návrhu   na   odvolanie generálneho   riaditeľa   RTVS   nebola   viazaná   návrhom   mediálneho   výboru,   ale   bola oprávnená samostatne posúdiť, či sú dané tvrdené dôvody odvolania, a dokonca i v takom prípade návrh mediálneho výboru hlasovaním zamietnuť. Taktiež zo žiadneho ustanovenia zákona o RTVS nevyplýva, že by s uznesením výboru, ktorým predkladá národnej rade návrh   na   odvolanie   generálneho riaditeľa   RTVS,   boli   bezprostredne   spojené   akékoľvek dôsledky   na   jeho   právne   postavenie   (napríklad   v podobe   pozastavenia   výkonu   funkcie a pod.). Z toho ale podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že obe uznesenia výboru sú len internum, t. j. aktmi s účinkami len v rámci národnej rady, ale bez externých účinkov voči osobám stojacim mimo nej, a preto ich z dôvodu nedostatku normatívnych účinkov voči sťažovateľke nemožno považovať za rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do   ústavných   práv sťažovateľky zaručených v čl. 30 ods.   4, čl. 35 ods. 1 alebo čl. 46 ods. 1 ústavy.

2.3   Pokiaľ   ide   o nedostatky   v postupe   mediálneho   výboru,   ktoré   sťažovateľka namietala vo svojej sťažnosti, vníma ústavný súd jeho postup voči sťažovateľke ako súčasť celkového postupu národnej rady v prerokúvanej veci. Podľa judikatúry ústavného súdu je totiž   v konaní,   ktoré   má   viacero   štádií   alebo   stupňov,   možné   nedostatky,   ktoré   nastali v skorších   štádiách,   napraviť   v neskorších   štádiách,   prípadne   na   vyšších   stupňoch (inštanciách; porov. napríklad I. ÚS 2/05, č. 14/2005 Zb. ÚS). Bolo preto v prvom rade úlohou národnej rady pri rokovaní o návrhu mediálneho výboru na odvolanie sťažovateľky z funkcie   generálnej   riaditeľky   RTVS   odstrániť   prípadné   nedostatky   v postupe   výboru a v prípade, že by išlo o také nedostatky, ktoré boli neodstrániteľné alebo ktoré vylučovali rokovanie pléna o tomto návrhu, prichádzalo do úvahy i vrátenie veci mediálnemu výboru na dopracovanie, prípadne nové prerokovanie. V prerokúvanej veci je zrejmé, že národná rada takto nepostupovala, ale návrh mediálneho výboru na odvolanie sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky RTVS meritórne prerokovala a vyhovela mu. Ústavný súd bude preto ústavnosť tohto postupu v danej veci posudzovať v rámci posudzovania konania národnej rady vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri ďalej bod 6 a nasl. v tejto časti odôvodnenia).

3. Naopak, uznesenie národnej rady, ktorým bola sťažovateľka odvolaná z funkcie, voči nej jednoznačne normatívne účinky má, keďže dôsledkom tohto uznesenia bolo to, že sťažovateľka   stratila   postavenie   generálnej   riaditeľky   RTVS   získané   skoršou   voľbou. Keďže sťažovateľka namieta porušenie troch rôznych ústavných práv s rôznym predmetom ochrany, je potrebné osobitne posúdiť možnosť zásahu do každého jedného z nich.

4. Článok 35 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

4.1   Uvedený odsek v skutočnosti zaručuje tri relatívne samostatné práva: právo na voľbu povolania, právo na prípravu na povolanie a právo na výkon zárobkovej činnosti. Ústavný súd už v minulosti (II. ÚS 12/93, č. 8/1993 Zb. ÚS) vyslovil, že obsah práva na prácu   zaručeného   v čl.   35   ods.   3   ústavy   nemožno   interpretovať   ako   právo   na   získanie konkrétneho   pracovného   miesta.   Tento   záver   ústavného   súdu   je   plne   použiteľný   aj vo vzťahu   k právam   zaručeným   v čl.   35   ods.   1   ústavy.   I v jazykovom   zmysle   sa   pod pojmom „povolanie“ rozumie „trvalá činnosť, ktorú človek vykonáva ako zamestnanie a na ktorú sa pripravil učením, štúdiom; profesia“, „trvalá činnosť, na ktorú sa človek pripravil učením   alebo   štúdiom   a   ktorú   obyčajne   vykonáva   za   mzdu“,   resp.   „odbor   pracovnej činnosti“. I keď sa tieto vymedzenia od seba navzájom čiastočne líšia, jednoznačne z nich vyplýva, že pojem   povolanie v bežnom jazyku treba chápať ako širší   pojem než určité jednotlivé pracovné miesto. Povolaním je určitý odbor (druh) ľudskej pracovnej aktivity, ktorý je vymedzený určitým súborom súvisiacich činností a ktorý vyžaduje určitú ucelenú prípravu.   Preto   povolaním   nemôže   byť   konkrétna   funkcia   generálnej   riaditeľky   RTVS. Mohol by ním byť nanajvýš výkon funkcie generálneho riaditeľa verejnoprávnej inštitúcie vo všeobecnosti, avšak v prerokúvanej veci odvolanie sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky RTVS jej nijakým spôsobom nebráni uchádzať sa o funkciu generálnej riaditeľky v inej   verejnoprávnej   inštitúcii.   Rovnako   zárobkovou   činnosťou   uvedenou   podľa   čl.   35 ods. 1 ústavy nemožno rozumieť určité konkrétne pracovné miesto u určitého konkrétneho zamestnávateľa.

4.2   Ústavný súd sa nemôže stotožniť ani s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v ktorej   porušenie   práva   na   výkon   zárobkovej   činnosti   vidí   v obmedzeniach,   ktoré   jej vyplývajú z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. počas výkonu funkcie generálnej riaditeľky RTVS, ako aj počas 12 mesiacov po jej zániku. V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa úvodnej vety čl. 8 ods. 1 tohto ústavného zákona sa tieto obmedzenia vzťahujú len na toho verejného funkcionára, ktorý poskytol tam uvedené výhody, a to vo vzťahu k tým osobám, ktorým tieto výhody boli poskytnuté. V sťažnosti nie je nijako odôvodnené, ako sa toto ustanovenie vzťahuje na sťažovateľku. Na druhej strane tieto obmedzenia vyplývajú pre sťažovateľku z ústavného zákona, ktorý je právnym predpisom rovnakej právnej sily ako ústava sama [porov. čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], v dôsledku čoho je potrebné tento predpis interpretovať ako zúženie rozsahu ochrany, ktorú poskytuje základné právo inak zaručené v čl. 35 ods. 1 ústavy, vo vzťahu k určitým, v ústavnom zákone č. 357/2004 Z. z. presne   vymedzeným   verejným   funkcionárom   v zmysle   zásady,   že   špeciálna   norma predchádza všeobecnej (lex specialis derogat generali). Ďalej je tiež potrebné uviesť, že obmedzenia upravené v ústavnom zákone č. 357/2004 Z. z. by sa na sťažovateľku aplikovali i v prípade, ak by prestala byť generálnou riaditeľkou RTVS z iného dôvodu, napríklad z dôvodu uplynutia funkčného obdobia. Za týchto okolností má ale odvolanie sťažovateľky z tejto funkcie pred uplynutím funkčného obdobia len ten následok, že skracuje obdobie, počas ktorého sa na sťažovateľku vzťahujú obmedzenia práva na výkon určitých povolaní, resp. na výkon určitých zárobkových činností (zaručeného inak v čl. 35 ods. 1 ústavy) ustanovené v ústavnom   zákone č.   357/2004 Z.   z. Odvolanie sťažovateľky z funkcie   tak z hľadiska tohto základného práva zlepšuje, nie zhoršuje právne postavenie sťažovateľky vo vzťahu k právu na výkon zárobkovej činnosti.

4.3   Napadnuté uznesenie národnej rady preto podľa názoru ústavného súdu zjavne nemohlo zasiahnuť do základného práva sťažovateľky na voľbu povolania, resp. na výkon zárobkovej činnosti zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy.

5. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy.   Toto   ustanovenie   ústavy   zaručuje   občanom   za   rovnakých   podmienok   prístup k voleným a iným verejným funkciám. Je zrejmé, že prvou otázkou, na ktorú je potrebné v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky odpovedať, je to, či funkcia generálnej riaditeľky RTVS, z ktorej bola sťažovateľka odvolaná, je „volenou alebo inou verejnou funkciou“ v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, teda či sťažovateľkin prípad spadá pod rozsah vzťahov chránených týmto ústavným právom.

5.1   Ústavný súd doteraz výslovne neformuloval kritériá na posúdenie toho, kedy sa funkcia zastávaná v štátnej či vo všeobecnosti verejnej inštitúcii môže považovať za volenú alebo inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy. Z doterajšej pomerne bohatej judikatúry ústavného súdu však možno vyvodiť určité znaky, ktorých splnenie ústavný súd považoval za nevyhnutné na to, aby funkciu bolo možné podradiť pod toto ustanovenie. Konkrétne ústavný súd za funkciu, na ktorú uvedené ustanovenie dopadá, uznal funkciu (mandát) poslanca národnej rady (II. ÚS 48/97, č. 16/1998 Zb. ÚS), poslanca obecného zastupiteľstva a starostu obce (napríklad I. ÚS 13/02, č. 16/2003 Zb. ÚS, IV. ÚS 92/2012), z priamo nevolených funkcií ďalej funkcie rektora vysokej školy (III. ÚS 75/01, č. 66/2002 Zb. ÚS), predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 5/03), sudcu všeobecného súdu   (napríklad   II.   ÚS   258/03,   č.   353/2003   Zb.   ÚS),   prokurátora   (IV.   ÚS   258/04, č. 124/2004 Zb. ÚS), predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (I. ÚS 238/04) či sudcu ústavného súdu (I. ÚS 83/06, č. 76/2006 Zb. ÚS), i keď k niektorým   z   nich   –   v   ktorých   nedošlo   k   meritórnemu   rozhodnutiu   –   možno   postoj ústavného súdu vyvodzovať len z toho, že ústavný súd sa zaoberal možnosťou porušenia tohto   práva,   avšak   postup   tvrdeného   porušovateľa   považoval   vo   výsledku   za   ústavne súladný.   Naopak,   vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   102/01   týkajúcej   sa   sťažnosti   neúspešného uchádzača o pracovné miesto referenta mestského úradu na priebeh výberového konania ústavný súd vyslovil, že „z charakteristiky pracovných miest, ktorých sa týkalo výberové konanie, vyplýva, že nejde o volené a iné verejné funkcie podľa čl. 30 ods. 4 ústavy... Samotná možnosť ovplyvňovať veci verejného záujmu nerobí z pracovného miesta verejnú funkciu.“. Napokon aj v už citovanej veci   sp.   zn. II.   ÚS   161/03 (č.   328/2003 Zb. ÚS) ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   neúspešného   uchádzača o funkciu   (vtedajšieho)   ústredného   riaditeľa   Slovenskej   televízie   na   postup   jedného z výborov národnej rady pri posudzovaní projektov kandidátov, ktorý namietal aj porušenie čl.   30   ods.   4   ústavy;   k   povahe   funkcie   ústredného   riaditeľa   Slovenskej   televízie   však ústavný súd neuviedol žiadne argumenty.

5.2   Zo znenia, systematiky i účelu ustanovenia čl. 30 ods. 4 ústavy vyplýva, že toto ustanovenie   je   obsiahnuté   v   treťom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   ktorého   nadpis   je „Politické práva“. Politické práva sú vo všeobecnosti práva, ktoré zaručujú občanom účasť na štátnej (verejnej) moci, teda na vytváraní orgánov, jej vlastnom výkone a kontrole. Tomu zodpovedá i štruktúra čl. 30 ústavy – v odseku 1 sa zaručuje všeobecné právo zúčastňovať sa na výkone štátnej moci tak priamo, ako aj slobodnou voľbou zástupcov, odseky 2 a 3 postulujú   určité   pravidlá   a   podmienky   účasti   na   voľbe   svojich   zástupcov   a   odsek   4 v systematickom závere uzatvára celú štruktúru tým, že zaručuje všetkým občanom prístup k tým voľbám, resp. v širšom zmysle k procesom, ktorými sa štátna moc konštituuje, ako kandidátom (podobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 53/06).

Z podaného výkladu preto podľa názoru ústavného súdu v súlade s už citovanou judikatúrou vyplýva, že za volenú alebo inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy možno   okrem   funkcií   v   ústavou   predpokladaných   orgánoch   (poslanec   národnej   rady, predseda a podpredseda Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, orgány obce, sudca či prokurátor) považovať len funkcie v takých orgánoch, ktoré vykonávajú aspoň minimum štátnej (verejnej) moci v rozsahu právomoci, ktorá im je zverená zákonom (tzv. „imperium“, rovnaké kritériá porov. tiež u Pospíšila, I., In: Wagnerová, E., et al.: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluver 2011, s. 510, ods. 47, hoci s nekonzekventnou   aplikáciou   tohto   kritéria   v ods.   46).   Použitie   slova   „funkcia“   pritom naznačuje,   že   nemôže   ísť   o   každého   zamestnanca   v   takom   orgáne   (porov.   už citované III. ÚS   102/01),   ale   len   o   také   miesto,   s   ktorým   je   aj   skutočne   spätá   rozhodovacia právomoc,   teda   možnosť   účinne   výkon   takej   moci   ovplyvňovať.   Okrem   vedúcich predstaviteľov ústredných a miestnych orgánov štátnej správy a územnej samosprávy môže ísť najmä o predstaviteľov verejnoprávnych korporácií alebo inštitúcií, ktoré vykonávajú moc   nad   svojimi   členmi   alebo   inými   osobami   (napríklad   profesijné   komory   zriadené zákonom alebo Sociálna poisťovňa, ktorá vykonáva verejnú moc v podobe rozhodovania o poistnom a dávkach).

Samotné   zriadenie   určitej   inštitúcie   zákonom   však   nemožno   považovať   za dostačujúcu podmienku na to, aby jej funkcionár bol považovaný za volenú a inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy, pretože zákonom sú okrem iného zriadené i niektoré štátne   hospodárske   organizácie   (napríklad   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 258/1993   Z.   z.   o   Železniciach   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov). Rovnako za dostačujúcu podmienku nemožno považovať okolnosť, že určitý funkcionár je ako verejný funkcionár označený v ústavnom zákone č. 357/2004 Z. z., čo je podľa názoru ústavného súdu aj prípad generálneho riaditeľa RTVS vzniknuvšej ako právna nástupkyňa bývalého verejnoprávneho rozhlasu a verejnoprávnej televízie a kombinujúcej obe zložky do   jednej   právnickej   osoby   [porov.   čl.   2   písm.   u) ústavného   zákona č.   357/2004 Z.   z. v spojení s § 23 ods. 1 a § 2 ods. 2 zákona o RTVS]. Tento ústavný zákon totiž sleduje zamedzenie rozporu súkromného záujmu s verejným záujmom, ktorý je v jeho čl. 3 ods. 2 vymedzený ako záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom. Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. tak nemá primárne súvis s výkonom štátnej moci ako takej, ale so správou verejného majetku a verejného nemajetkového záujmu, vo vzťahu ku ktorému je záujem na ústavnom a demokratickom výkone štátnej moci len jeden z čiastkových ním chránených záujmov. Verejný majetkový záujem sa však dotýka napríklad i štátom alebo štátnym (verejným) orgánom založených právnických   osôb   (vrátane podnikajúcich).   Preto   je rozsah   funkcií,   na ktoré   sa   ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. vzťahuje, nepomerne širší než rozsah funkcií, ktoré možno označiť za volené a iné verejné funkcie v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy.

5.3   Zostáva   teda   zistiť,   či   funkcia   generálneho   riaditeľa   RTVS   spĺňa   uvedené požiadavky formulované ústavným súdom na to, aby určitá funkcia mohla byť považovaná za volenú alebo inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy, a či sa teda sťažovateľka môže dovolávať porušenia tohto práva v prerokúvanej veci.

Už použitie pojmu „poskytovanie služieb verejnosti“ v ustanovení § 2 ods. 1 zákona o RTVS podľa názoru ústavného súdu jednoznačne vylučuje, že by úlohou RTVS mal byť výkon   štátnej   (verejnej)   moci   voči   subjektom,   ktoré   by   voči   nej   boli   zo   zákona v podriadenom postavení. Rovnako ani ustanovenia § 3 až § 6 zákona o RTVS upravujúce poslanie, úlohy, činnosť a podnikanie RTVS neoprávňujú RTVS na žiadnu takú činnosť, v ktorej   by   bolo   možné   badať   verejnomocenský   charakter.   Jedinú   výnimku   predstavuje konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, čo   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na účel   uvedeného   zákona   (založenie subjektívneho práva na informácie o činnosti všetkých inštitúcií, ktoré buď vykonávajú svoju   činnosť   vo   verejnom   záujme,   alebo   aspoň   hospodária   s   verejným   majetkom) nepresahuje minimum mocenskej autority, ktoré je potrebné na to, aby RTVS mohla byť zaradená medzi orgány účastné na výkone štátnej (verejnej) moci na účely čl. 30 ods. 4 ústavy.

Generálny riaditeľ   RTVS   je   podľa   §   15   ods.   1   zákona   o   RTVS   jej   štatutárnym orgánom, ktorý ju riadi a koná v jej mene. Už vzhľadom na to, že RTVS nie sú zákonom o RTVS ani inými zákonmi zverené žiadne verejnomocenské úlohy, nemôže ani generálny riaditeľ RTVS pri konaní v mene RTVS konať navonok vo forme autoritatívnych aktov verejného práva, ale len prostredníctvom právnych úkonov súkromného práva. Zo všetkých týchto   dôvodov   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   funkciu   generálneho   riaditeľa RTVS považovať za volenú a inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy. Na tom nič nemení ani okolnosť, že ide nepochybne o funkciu, ktorá sa teší veľkému záujmu verejnosti a   politickej   reprezentácie,   čo   je   nespochybniteľne   dané   úlohami   a   vplyvom   RTVS na formovanie verejnej mienky.

Len pre zaujímavosť ústavný súd podotýka, že rovnaký záver týkajúci sa generálneho intendanta   ORF   (rakúskeho   verejnoprávneho   rozhlasového   a   televízneho   vysielateľa, ktorého postavenie v podstatných rysoch zodpovedá RTVS) vyslovil i rakúsky Ústavný súd (Verfassungsgerichtshof) vo svojom náleze sp. zn. G 24, 27/74 z 27. júna 1975 (VfSlg 7593, časť G.3), a to vo vzťahu k čl. 3 ods. 1 Štátneho základného zákona o všeobecných právach štátnych občanov pre kráľovstvá a krajiny zastúpené v Ríšskej rade (č. 142/1867 ríšskeho zákonníka), ktorého znenie („Verejné úrady sú rovnako prístupné všetkým občanom.“) je veľmi podobné ustanoveniu čl. 30 ods. 4 ústavy.

5.4   Zostáva ešte uvážiť, či neexistujú iné ústavné dôvody, ktoré by si – osobitne vo vzťahu   k   ochrane   pred   protizákonným   zbavením   funkcie   –   prípadne   vyžadovali extenzívnejšiu interpretáciu pojmu „verejná funkcia“ uvedeného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd však také dôvody nenachádza. Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd už rozhodol, že obsahom základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je tiež ochrana príslušného funkcionára pred zbavením funkcie pred uplynutím funkčného obdobia, resp. z iných než ústavných alebo zákonných dôvodov (porov. III. ÚS 58/08, č. 53/2008 Zb. ÚS). Účelom tejto ochrany však nie je (len) ochrana individuálnej pozície   príslušného verejného funkcionára, ale v širšom   zmysle i ochrana vzájomných vzťahov medzi jednotlivými ústavnými a inými verejnomocenskými orgánmi, najmä ochrana jedného z týchto orgánov pred neoprávneným zasahovaním do jeho činnosti zo   strany   iného   orgánu.   V   konečnom   dôsledku   tak   ide   prevažne   o   ochranu   ústavnej štruktúry   deľby,   resp.   distribúcie   štátnej   moci   na   jednotlivé   ústavné   (a   v   obmedzenom rozsahu i zákonom zriadené) orgány, sčasti o ochranu nezávislého postavenia tých orgánov, ktorých nezávislosť si vyžaduje ústavnú ochranu. RTVS nie je ústavne zriadeným orgánom ani jej nezávislosť nie je zaručená ústavou, v dôsledku čoho vzťah RTVS a jej generálneho riaditeľa   k ústavným a ďalším   orgánom verejnej moci (a naopak, vzťah týchto orgánov k RTVS a jej generálnemu riaditeľovi) nemožno považovať za súčasť ústavnej štruktúry deľby resp. distribúcie moci medzi jednotlivé orgány. RTVS je zriadená „len“ zákonom, ústavný súd je však orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).

Zo   všetkých   týchto   dôvodov   podľa   ústavného   súdu   niet   dôvodu   na   extenzívnu interpretáciu pojmu verejnej funkcie podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (t. j. nad rámec tých funkcií, ktoré spadajú pod tento pojem podľa kritérií vymedzených predtým v bodoch 5.1 a 5.2 tejto časti odôvodnenia) aj na funkciu generálneho riaditeľa RTVS. Rovnako nie je dôvod, aby sa prostredníctvom takto extenzívnej interpretácie poskytla sťažovateľke v rámci čl. 30 ods. 4 ústavy ústavná ochrana pred jej odvolaním z iných než zákonných dôvodov, pretože by sa tým   v podstate   chránila   „len“   zákonnosť,   nie   však   ústavnosť,   ktorej   ochrana   je v kompetencii ústavného súdu (porov. tiež II. ÚS 29/96).

5.5   Na základe uvedených argumentov dospel ústavný súd k záveru, že funkcia generálneho riaditeľa RTVS nespadá pod rozsah funkcií chránených základným právom na prístup k volenej a inej verejnej funkcii zaručeným v čl. 30 ods. 4 ústavy. V dôsledku toho odvolanie sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky RTVS nemožno považovať za zásah do jej základného práva zaručeného v tomto ustanovení ústavy, preto nebolo potrebné sa zaoberať ďalšími námietkami sťažovateľky v súvislosti s týmto základným právom.

6. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom národnej rady pri prerokúvaní návrhu na jej odvolanie a hlasovaní o ňom.

6.1   Národná rada nie je súdom, nemôže teda poskytovať súdnu ochranu. Do úvahy tak prichádza posúdenie jedine z hľadiska toho, či ide o orgán, pred ktorým sa uplatňuje iná právna ochrana v zmysle citovaného ústavného článku.

a) Ústavný súd už v tomto smere uznal za orgán, ktorého úlohou je poskytovať inú právnu   ochranu,   vládu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“)   v súvislosti   s ochranou generálneho riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   pred   predčasným   (protizákonným)   odvolaním z jeho   funkcie   (porov.   IV.   ÚS   478/2011).   V uvedenom   náleze   ústavný   súd   taktiež formuloval, že aj vtedy, keď neexistuje príslušná zákonná úprava postupu určitého orgánu pri odvolávaní určitého funkcionára z jeho funkcie, možno z čl. 46 ods. 1 ústavy vyvodiť určitý „minimálny   štandard   procesných   práv...   K tomuto   minimálnemu   štandardu procesných práv podľa názoru ústavného súdu predovšetkým patrí

-   povinnosť   príslušného   orgánu   verejnej   správy,   resp.   verejnej   moci (v posudzovanom prípade vlády) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie,

- povinnosť príslušného orgánu verejnej správy (moci) poskytnúť dotknutej osobe možnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie.“. Uvedený právny záver možno považovať za diskutabilný. Z doslovného znenia čl. 46 ods.   1   ústavy   totiž   vyplýva,   že   toto   ustanovenie   zaručuje   každému   právo   domáhať   sa ochrany   svojho   práva „spôsobom   ustanoveným   zákonom“,   odsek   4   uvedeného   článku umožňuje zákonom upraviť podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane. V neposlednom rade sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno práva na súdnu a inú právnu ochranu domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto právo vykonávajú. Z citovaných ustanovení je preto zrejmé, že skutočný obsah základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je do značnej miery determinovaný i závislý od zákonov, ktoré sú vydané na jeho vykonanie, v dôsledku čoho ide o tzv. základné právo, ktorého obsah je určovaný podústavnými normami (v nemeckej právnej terminológii „normgeprägtes Grundrecht“). Preto je metodicky sporné tvrdiť, že práve z uvedeného ustanovenia vyplývajú určité procesné záruky pre konania, ktoré nie sú upravené   žiadnym   zákonom,   a to   navyše   za   situácie,   že   určité   procesné   garancie v prebiehajúcom konaní sú predmetom čl. 47 a čl. 48 (prípadne i čl. 50) ústavy.

b)   Napriek   uvedeným   metodickým   výhradám   II.   senát   ústavného   súdu z procesnoekonomických   dôvodov   nepovažuje   nateraz   za   potrebné   odkláňať   sa   od uvedeného   právneho   názoru   IV.   senátu   ústavného   súdu   a vyvolávať   tak   potrebu rozhodovania   pléna   ústavného   súdu   (§   6a   zákona   o ústavnom   súde),   pretože   ani   za rešpektovania právneho názoru vysloveného v IV. ÚS 478/2011 nezistil II. senát ústavného súdu   v postupe   národnej   rady   také   nedostatky,   ktoré   by   mali   za   následok   zásah   do základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

V prerokúvanej veci bola sťažovateľka s dôvodmi, kvôli ktorým bola národnou radou odvolaná z funkcie generálnej riaditeľky RTVS, oboznámená. Vyplýva to okrem iného aj z toho,   že   na   rokovaní   mediálneho   výboru   19.   júna   2012   už   sťažovateľka   citovala z právneho stanoviska, ktoré si nechala spracovať v otázke, ktorá jej bola výborom vyčítaná. Taktiež je nepochybné, že sťažovateľka bola s dôvodmi svojho odvolania v každom prípade oboznámená   pred   rokovaním   národnej   rady   o jej   odvolaní   z funkcie.   Rovnako   je nepochybné, že sťažovateľke bolo umožnené vystúpiť tak na rokovaní mediálneho výboru 19. júna 2012, ako aj pred plénom národnej rady so svojimi argumentmi proti dôvodom jej odvolania. Ak sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že bola vypočutá len ako hosť, ústavný súd v tejto okolnosti nevidí žiadny zásah do základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy.   Napriek   tomu,   že   bola   hosťom,   bolo   sťažovateľke   počas   rokovania mediálneho   výboru   na   schôdzi   19.   júna   2012   umožnené   vystúpiť   celkovo   najmenej štyrikrát, pričom vždy jej bolo umožnené reagovať aj na argumenty, ktoré medzičasom odzneli zo strany ostatných rečníkov. Spôsob vystúpenia sťažovateľky na rokovaní pléna národnej   rady   bol   v súlade   s ustanovením   §   20   ods.   4,   resp.   §   21   ods.   1   rokovacieho poriadku národnej rady.

c) Postupom mediálneho výboru i pléna národnej rady pri prerokúvaní návrhu na odvolanie sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky RTVS bol podľa názoru ústavného súdu dodržaný minimálny štandard procesných práv vyplývajúci z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ich interpretoval ústavný súd napríklad v už citovanom náleze sp. zn. IV. ÚS 478/2011.

6.2   Sťažovateľka ďalej namieta nedostatok odôvodnenia uznesenia národnej rady č. 63 z 26. júna 2012.

a) Ústavný súd už v citovanom náleze sp. zn. IV. ÚS 478/2011 k otázke odôvodnenia uznesenia   vlády,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o odvolaní   generálneho   riaditeľa   Sociálnej poisťovne   z funkcie,   uviedol   (zvýraznenie   pridané): „...   rozhodnutie   vlády   o odvolaní sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne prijaté formou uznesenia vlády   okrem   toho,   že má povahu individuálneho   právneho   aktu,   je   rozhodnutím,   ktoré vydáva vláda   ako orgán   s mocenskou   autoritou v oblasti   verejnej   správy,   pretože jeho obsahom je odvolanie z verejnej funkcie, ktoré nemôže byť prejavom svojvôle vlády voči dotknutej   osobe,   ktorá   je   v   takejto   funkcii.   Musí   byť preto   predvídateľné,   založené   na presvedčivých a pre dotknutú osobu zrozumiteľných a jasných dôvodoch, ktoré vládu viedli k   uplatneniu   jej   zákonom   zverenej   právomoci,   t.   j.   dotknutej   osobe   musí   byť   zrejmé, z akých dôvodov ju vláda z verejnej funkcie odvolala... Uvedený procesný postup sa musí premietnuť aj do obsahu uznesenia vlády, t. j. právneho aktu, prostredníctvom ktorého vláda uplatňuje   svoju   zákonom   ustanovenú   právomoc.   V   podmienkach   právneho   štátu   to minimálne znamená, že z rozhodnutia vlády o odvolaní z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej   poisťovne   musí   byť   zrejmé,   ktorý   zo   zákonných   dôvodov   na   odvolanie   sa v danom   prípade   uplatnil...   Dôvod   odvolania   musí   byť totiž   známy   nielen   vláde,   ktorá odvoláva generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne a rozhoduje o jeho odvolaní v zbore, ale musí byť s ním oboznámená aj osoba, ktorej sa odvolanie týka, a to minimálne tak, že v príslušnom individuálnom akte o odvolaní bude (musí byť) explicitne uvedený zákonom ustanovený dôvod odvolania z verejnej funkcie, pričom by sa navyše žiadalo, aby tento právny akt obsahoval aj stručné, ale pritom jednoznačné odôvodnenie tohto rozhodnutia vlády.“

b) Národná rada však na rozdiel od vlády nie je orgánom verejnej správy. Podľa čl. 72 ústavy je národná rada jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom, ktorého členovia (poslanci) svoj mandát vykonávajú slobodne ako zástupcovia občanov a nie sú pritom viazaní príkazmi (čl. 74). Tieto odlišnosti v postavení národnej rady a vlády podľa názoru   ústavného   súdu   vylučujú,   aby   bolo   možné   klásť   rovnaké   požiadavky   na   obsah uznesenia národnej rady a uznesenia vlády. Taktiež rokovací poriadok národnej rady, ktorý pomerne   podrobne upravuje pravidlá rokovania národnej rady a ktorého úpravu možno považovať   za   „zákonom   ustanovený   postup“   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy,   v žiadnom ustanovení   nevyžaduje   žiadne   formálne   odôvodnenie   uznesenia   národnej   rady   (ako výsledku hlasovania poslancov národnej rady). Existencia formálneho odôvodnenia určitého právneho aktu koniec koncov nie je nevyhnutným predpokladom preskúmania súladu tohto aktu s ústavou a inými predpismi. Podľa ustanovenia § 26 ods. 2 rokovacieho poriadku národnej   rady   sa   návrh   na   rokovanie   národnej   rady   predkladá   písomne   a obsahuje odôvodnenie a návrh uznesenia národnej rady. Z uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru, že ak národná rada schváli návrh predloženého uznesenia, možno za dôvody, ktoré ju viedli k schváleniu uznesenia, považovať dôvody, ktorými bol odôvodnený návrh predložený na jej rokovanie, ako aj dôvody, ktoré boli v prospech návrhu prednesené v rozprave.

V prerokúvanej   veci   predstavuje   uznesenie   národnej   rady   č.   63   z 26.   júna   2012 schválený návrh uznesenia obsiahnutý v návrhu na odvolanie sťažovateľky (parlamentná tlač 112, pozri bod 2.3 v časti I tohto uznesenia). Tento návrh v sebe obsahuje jednoznačné a zrozumiteľné   dôvody   odvolania   sťažovateľky   z funkcie   generálnej   riaditeľky   RTVS. Okolnosť, že sa sťažovateľka s týmito dôvodmi nestotožňuje, nie je sama osebe porušením základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Rovnako   neaplikovateľné   sú v prerokúvanej veci aj odkazy sťažovateľky na judikatúru ústavného súdu k požiadavkám na   odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí,   pretože   je   zrejmé,   že   zákonné   požiadavky   na odôvodnenie súdnych rozhodnutí (porov. § 157 Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 168 Trestného poriadku) sa výrazne odlišujú od zákonných požiadaviek na formuláciu uznesenia národnej rady, vo vzťahu ku ktorému ani rokovací poriadok národnej rady žiadne podobné požiadavky   neurčuje.   Tým   je   zároveň   vyvrátený   argument   sťažovateľky,   že   uznesenie neobsahuje „zákonom požadované obsahové náležitosti“ [bod 3.3 písm. f) v časti I tohto uznesenia], pretože žiadne také náležitosti zákon neurčuje.

c)   Uznesenie   národnej   rady   č.   63   nie   je   rozhodnutím   o vine   sťažovateľky v akomkoľvek zmysle slova. Mylný je preto názor sťažovateľky, že by toto uznesenie malo obsahovať   akési   vymedzenie   skutku,   ktorý   sa   sťažovateľke   kladie   za   vinu.   Uznesenie národnej rady o odvolaní sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky RTVS nemá žiadne iné účinky než tie, že sťažovateľke na jeho základe zanikla táto funkcia, čo samo osebe nemožno považovať za trest (a túto povahu odvolania sťažovateľky z funkcie nemožno vyvodiť ani z ustanovení zákona o RTVS). Najmä týmto uznesením sťažovateľka nie je nijako vylúčená z opätovného získania uvedenej funkcie alebo akejkoľvek funkcie v inej obdobnej inštitúcii (napríklad verejnoprávnej). Ako už ústavný súd uviedol, obmedzenia zárobkovej   činnosti plynúce z ustanovení ústavného zákona č.   357/2004 Z.   z. nemožno považovať   za   negatívny   dôsledok   odvolania   sťažovateľky   z funkcie,   keďže   tieto obmedzenia   by   sa   rovnako   aplikovali   v prípade,   že   by   funkcia   sťažovateľky   zanikla v dôsledku uplynutia funkčného obdobia.

7. Ústavný súd ďalej vo svojej konštantnej judikatúre k čl. 46 ods. 1 (a v širšom zmysle aj k čl. 1 ods. 1) ústavy zdôrazňuje, že jedným z princípov právneho štátu je zákaz svojvôle (arbitrárnosti) v konaní orgánov verejnej moci (porov. už I. ÚS 8/97, č. 13/1997 Zb. ÚS). Na uvedený názor nadväzuje obsiahla judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej je v právnom štáte nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci postupoval pri výkone svojej právomoci   tak,   že   zabezpečí   objektivitu   svojho   postupu   smerujúceho   k   ochrane   alebo uplatňovaniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody,   ako   aj   objektivitu   samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej   moci,   ktorý   priamo   alebo   aspoň   sprostredkovane   súvisí   s   ochranou   alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody (II. ÚS 5/03, III. ÚS 128/09, I. ÚS 76/2011, č.   336/2011   Zb.   ÚS).   Svojvôľa   (arbitrárnosť)   sa   v zásade   môže   prejavovať   v dvoch podobách:   v podobe   procesnej   svojvôle,   teda   hrubého   alebo   opakovaného   porušenia zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo v podobe hmotnoprávnej (meritórnej) svojvôle, teda extrémneho nesúladu medzi právnym základom   pre   rozhodovanie   veci   a závermi   orgánu   verejnej   moci,   ktoré   sú   vo   vzťahu k tomuto   právnemu   základu   neobhájiteľné   všeobecne   akceptovateľnými   výkladovými postupmi.

Pojem svojvôle (arbitrárnosti), ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje ústavný súd, súvisí   s rozsahom   prieskumnej   pôsobnosti   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k právnym (a skutkovým) záverom iných orgánov verejnej moci. Ústavný súd je totiž v zmysle čl. 124 ústavy povolaný na ochranu ústavnosti, nie zákonnosti, preto nie je v prvom rade oprávnený vykladať podústavné právo, ale len sledovať zlučiteľnosť výkladu iných orgánov verejnej moci a postupu, ktorým sa k svojim záverom dopracujú, s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Nie každú nezákonnosť totiž   možno   automaticky   považovať   aj   za   porušenie   ústavnosti   (porov.   II.   ÚS   23/96, č. 6/1997 Zb. ÚS).

V súlade s touto judikatúrou pristúpil ústavný súd v závere k prieskumu napadnutého uznesenia národnej rady a jej postupu, ktorý mu predchádzal.

7.1   Sťažovateľka   vidí   svojvôľu   (arbitrárnosť)   uznesenia   národnej   rady   č.   63 v prvom rade v tom, že národná rada nesprávne interpretovala ustanovenia § 15 ods. 3 písm. h) a § 18 ods.   4 písm. c) zákona o RTVS, pričom sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnosti s touto interpretáciou polemizovala.

a) Podľa právneho názoru mediálneho výboru obsiahnutého v odôvodnení návrhu na odvolanie   sťažovateľky   z funkcie   generálnej   riaditeľky   RTVS   (tlač   112)   treba   spojenie „informuje... o zámere vstúpiť do zmluvného záväzku“ v § 15 ods. 3 písm. h) citovaného zákona   vykladať   tak,   že   informáciu   je   potrebné   poskytnúť   Rade   RTVS   predtým,   než generálny riaditeľ RTVS urobí prvý úkon, ktorý možno považovať za prejav zámeru vstúpiť do   zmluvného   záväzku.   Obchodná   verejná   súťaž   vedie   k tomu,   že   na   jej   základe záujemcovia predkladajú vyhlasovateľovi návrhy na uzavretie zmluvy a vyhlasovateľ môže akceptáciou niektorého z návrhov bez ďalšieho spôsobiť vznik vlastnej zmluvy. Vyhlásením verejnej obchodnej súťaže tak vyhlasovateľ dáva na známosť, že má záujem uzavrieť určitú zmluvu a vyzýva na predkladanie vhodných návrhov. Podľa názoru ústavného súdu je preto argumentačne obhájiteľný názor mediálneho výboru, že takéto konanie je prejavom zámeru vyhlasovateľa   uzavrieť   zmluvný   záväzok.   Je   síce   pravdou,   že   podmienky   obchodnej verejnej súťaže môžu umožňovať vyhlasovateľovi neprijať žiadny z návrhov a neuzavrieť zmluvu   s nikým   zo   záujemcov,   zároveň   však   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu vychádzať   z toho,   že   takáto   podmienka   je   v podstate   len   poistkou   pre   prípad,   že   by vyhlasovateľ nebol spokojný so žiadnym z predložených návrhov, nie zmyslom vyhlásenia obchodnej   verejnej   súťaže.   Naopak,   podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   rozumne vychádzať z predpokladu, že kto vyhlasuje obchodnú verejnú súťaž, robí tak preto, aby skutočne – pokiaľ budú splnené ním určené podmienky – aj zmluvu uzavrel, pretože o jej uzavretie má záujem. Pojem „zámer“ je jazykovo možné interpretovať aj ako „úmysel, plán, cieľ“, teda zámer vstúpiť do zmluvného záväzku v zmysle § 15 ods. 3 písm. h) zákona o RTVS možno vyložiť aj ako úmysel alebo plán vstúpiť do zmluvného záväzku. Podľa už uvedeného však obchodnú verejnú súťaž možno považovať za výraz takého úmyslu alebo plánu.   V dôsledku   toho   nemožno   právnemu   názoru   mediálneho   výboru   o tom,   že sťažovateľka porušila túto informačnú povinnosť, ak neinformovala Radu RTVS už pred vyhlásením obchodnej verejnej súťaže, vyčítať prvky svojvôle (arbitrárnosti).

Názoru   sťažovateľky,   že   o zmluvnom   záväzku   možno   hovoriť   až   vtedy,   keď   je známa   druhá   zmluvná   strana,   nemožno   prisvedčiť,   pretože   individualizovaná   druhá zmluvná strana je potrebná na uzavretie konkrétnej zmluvy. Prejavom zámeru vstúpiť do zmluvného záväzku môže byť podľa názoru ústavného súdu aj také konanie, ktorým sa má (budúca) zmluvná strana vybrať, ako to je v prípade obchodnej verejnej súťaže.

b) Sťažovateľka ďalej tvrdila, že dodnes (t. j. do dňa podania sťažnosti) nie je známa cena plnenia zo zmluvy, ktorá mala byť uzavretá v dôsledku spornej obchodnej verejnej súťaže. Podľa   právneho názoru   mediálneho výboru vyjadreného v návrhu na odvolanie sťažovateľky (tlač 112) je prekročenie sumy 100 000 € zrejmé. Ústavný súd nepovažuje tento záver za arbitrárny a odkazuje v tomto smere okrem iného na vystúpenie predsedu mediálneho výboru, poslanca národnej rady D. J., na rokovaní pléna národnej rady 20. júna 2012   (začiatok   vystúpenia   o 18.41   h),   ktorý   uviedol,   že   súčasné   náklady   súvisiace s prevádzkou priestorov RTVS v B. dosahujú približne 6,3 mil. € ročne, čo sťažovateľka nijako   nespochybnila.   Ak   predmetom   obchodnej   verejnej   súťaže   mal   byť „Prenájom budovy/priestoru   mediálneho   komplexu...“,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať záver národnej rady založený na poznatkoch o súčasných nákladoch RTVS na prevádzku   svojich   prevádzkových   priestorov,   že   cena   takéto   plnenia   (nájomné)   zjavne presiahne sumu 100 000 €, za svojvoľný (arbitrárny).

Nad   rámec   údajov   uvádzaných   v   návrhu   na   odvolanie   sťažovateľky   (tlač   112) a v rozprave k tomuto návrhu v mediálnom výbore alebo v pléne národnej rady odkazuje ústavný súd na samotnú výzvu na predkladanie ponúk, z ktorej tento záver možno rovnako jednoznačne vyvodiť: jednak z opisu predmetu súťaže v časti 2 prílohy č. 1A je zrejmé, že pri tak rozsiahlom priestore s takými technickými parametrami je len veľmi ťažko možné uvažovať o tom, že by ročné nájomné bolo nižšie ako 100 000 € (pričom je zrejmé, že cieľom obchodnej verejnej súťaže mal byť výber priestorov na viacročný nájom), okrem toho v ods. 6.4.1 uvedenej výzvy sa od uchádzačov vyžaduje zloženie zábezpeky práve v sume   100   000   €,   pričom   ústavný   súd   považuje   za   nepravdepodobné,   že   by   výška zábezpeky   presahovala   samotnú   cenu   celého   záväzku.   Uvedené   dôvody   podľa   názoru ústavného   súdu   celkom   jednoznačne   rozptyľujú   obavy   zo   svojvoľnosti   (arbitrárnosti) postupu národnej rady v tomto smere.

c) Tvrdeniu sťažovateľky, že nejednoznačnosť právnej úpravy jej nemôže byť na ťarchu, a jej odkazu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého „nejasné   a   neurčité   právnej   normy   nemožno   aplikovať   a   vykladať   na   ťarchu   adresáta právnej normy..., ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, v takto zjednodušenej forme prisvedčiť nemožno. Sťažovateľka sa tu v podstate dovoláva výkladového pravidla in dubio mitius (porov.   Melzer,   F.   Metodologie   nalézání   práva.   Úvod   do   právní   argumentace. 2. vydanie. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 205 a nasl.), ktoré sa však v prvom rade používa pri interpretácii právnych noriem, ktoré majú za následok priamy zásah do osobnej alebo majetkovej sféry subjektov v prospech štátu (trestné, resp. daňové). V iných prípadoch je jeho   použitie   omnoho   problematickejšie,   pretože   v   konečnom   dôsledku   vedie   vždy k preferencii   individuálneho   záujmu,   hoci   z   iných   interpretačných   metód   by   vyplýval zreteľne   prevažujúci   všeobecný   záujem.   Taký   postup   však   oslabuje   funkciu   práva   ako vyvažovateľa množstva individuálnych záujmov a udržiavateľa spoločenského zmieru.

d) Pokiaľ sťažovateľka namieta, že tieto právne závery boli z jej strany vyvrátené a národná rada mala uviesť ďalšie, ide tu o subjektívne presvedčenie sťažovateľky, ktoré v podstate odzrkadľuje jej pohľad, že so svojimi argumentmi mala uspieť proti argumentom prezentovaným mediálnym výborom a v podstate prevzatým národnou radou. Ústavný súd v tejto   súvislosti   ale   pripomína   svoju   konštatnú   judikatúru,   že   z   čl.   46   ods.   1   ústavy nemožno vyvodiť právo na úspech vo veci (napr. II. ÚS 4/94, č. 30/1994 Zb. ÚS).

7.2   Arbitrárnosť napadnutého uznesenia národnej rady č. 63 podľa sťažovateľky spôsobuje ďalej aj séria procesných pochybení v postupe mediálneho výboru i národnej rady pri predkladaní a rokovaní o návrhu na odvolanie sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky   RTVS.   Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   uznal,   že   je   oprávnený preskúmavať ústavnosť parlamentnej procedúry aj mimo zákonodarnej činnosti národnej rady (porov. I. ÚS 76/2011, č. 336/2011 Zb. ÚS, s citáciou ďalšej judikatúry v bode 28). Ústavnosť však nemožno stotožňovať s obyčajnou zákonnosťou v tom zmysle, že by každé porušenie   zákona   v   postupe   národnej   rady   malo   automaticky   za   následok   i   ústavnú neakceptovateľnosť jej postupu v zmysle procesnej svojvôle (arbitrárnosti). V tomto zmysle sám ústavný súd dospel napríklad k záveru, že porušenie legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ktoré sú inak podľa § 69 ods. 2 rokovacieho poriadku pre navrhovateľa zákona záväzné, nemá za následok neústavnosť zákona (porov. PL. ÚS 126/07, č. 5/2008 Zb. ÚS). Pri   posudzovaní   ústavnosti   parlamentnej   procedúry   preto   treba   rozlišovať   medzi   tzv. poriadkovými   predpismi   (normami),   ktorých   účelom   je   len   zabezpečenie   účelnosti, hospodárnosti   a vhodnosti   postupu, prípadne   inštruktívneho   návodu   na postup v   určitej situácii, a normami, ktoré sa dotýkajú esenciálnych otázok (princípov) danej parlamentnej procedúry (vo výsledku zhodne aj citované rozhodnutie č. 336/2011 Zb. ÚS, body 30 až 36).   Ak   je   parlamentná   procedúra   predmetom   prieskumu   v   súvislosti   s   namietaným porušením   základného   práva,   je   navyše   potrebné   skúmať,   či   príslušná   zákonná   norma, ktorej   porušenie   sa   namieta,   mala   za   cieľ   založiť   verejné   subjektívne   právo   práve sťažovateľovi, resp. sťažovateľke.

Ústavný   súd   majúc   na   zreteli   tieto   základné   premisy   pristúpil   k   posúdeniu jednotlivých   sťažovateľkou   namietaných   procesných   pochybení   v   postupe   mediálneho výboru   a   národnej   rady,   ako   sú   zhrnuté v   bodoch   3.2   a   3.3 časti   I   odôvodnenia   tohto uznesenia, z hľadiska toho, či k nim došlo, a ak áno, či ide o také pochybenia, ktorých dôsledkom je hodnotenie postupu národnej rady ako svojvôle.

a)   Nemožno   prisvedčiť   názoru   sťažovateľky,   že   mediálny   výbor   nemohol   podať návrh   na   odvolanie   sťažovateľky   z   funkcie   generálnej   riaditeľky   RTVS   z   vlastného podnetu, ale len na podnet Rady RTVS. Z ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o RTVS totiž zreteľne vyplýva, že podnet Rady RTVS sa predpokladá jedine v prípade upravenom v písmene f) uvedeného odseku, teda v prípade, že Rada RTVS trikrát za sebou neschválila návrh generálneho riaditeľa podľa § 15 ods. 3 písm. a). V ostatných písmenách a) až e) daného odseku požiadavka predchádzajúceho podnetu Rady RTVS obsiahnutá nie je, z čoho možno a contrario vyvodiť, že v týchto prípadoch môže (mediálny) výbor podať návrh na odvolanie generálneho riaditeľa RTVS aj bez podnetu Rady RTVS; koniec koncov, ak by bol podnet Rady RTVS potrebný vždy, bola by jeho výslovná požiadavka v § 18 ods. 4 písm. f) zákona o RTVS zjavne nadbytočná.

Podľa   ústavného   súdu   len   zo   samotnej   okolnosti,   že   RTVS   bola   zriadená   ako „nezávislá   verejnoprávna   inštitúcia“   (porov.   §   2   ods.   1   zákona   o   RTVS),   nevyhnutne nevyplýva sťažovateľkou tvrdená „kreačná nezávislosť“ takejto inštitúcie v takej podobe, ako tvrdí sťažovateľka, nota bene za stavu, že pri voľbe generálneho riaditeľa RTVS okruh subjektov oprávnených navrhovať kandidátov na túto funkciu taktiež nie je obmedzený len na Radu RTVS. Preto nie je zrejmé, prečo by si nezávislosť RTVS mala vyžadovať, aby bolo takto obmedzené práve odvolávanie generálneho riaditeľa RTVS ako contrarius actus k jeho voľbe.

b)   Možno   súhlasiť   s   názorom   sťažovateľky,   že   pri   prvom   rokovaní   mediálneho výboru o návrhu na jej odvolanie 12. júna 2012 a prijatí uznesenia č. 20 mohlo dôjsť k porušeniu   viacerých   ustanovení   rokovacieho   poriadku   národnej   rady,   ako   aj   pravidiel rokovania mediálneho výboru, ktoré mohli mať za následok svojvôľu (arbitrárnosť) postupu národnej rady. Nemožno však súhlasiť s názorom sťažovateľky, že tieto nedostatky nebolo možné konvalidovať v ďalšom postupe. Naopak, podľa názoru ústavného súdu bola väčšina týchto   nedostatkov   (medzi   nimi   všetky   tie,   ktoré   mohli   byť   vyhodnotené   ako   prejavy svojvôle národnej rady voči sťažovateľke), napravená pri opätovnom prerokovaní návrhu na odvolanie sťažovateľky v mediálnom výbore 19. júna 2012. Ústavný súd v tejto súvislosti – vzhľadom   na   samotnou   sťažovateľkou   viackrát   opakované pripodobnenie   konania   o   jej odvolaní k trestnému, resp. disciplinárnemu konaniu – poukazuje na to, že i v trestnom konaní je prípustné odstránenie nedostatkov obžaloby s tým následkom, že ich odstránenie nebráni prijatiu novej obžaloby (§ 241 až § 245 Trestného poriadku). Nie je zrejmé, prečo by sa na konanie národnej rady v prerokúvanej veci mali vzťahovať prísnejšie požiadavky ako na postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

c) Na rokovaní mediálneho výboru 19. júna 2012, ktoré sa konalo v nadväznosti na vrátenie   návrhu   na   odvolanie   sťažovateľky   z   funkcie   generálnej   riaditeľky   RTVS predsedom národnej rady z dôvodu nesúladu návrhu s § 26 ods. 2 rokovacieho poriadku národnej   rady,   bola   sťažovateľke   daná   možnosť   vystúpiť   a   predniesť   svoje   argumenty (porov. bod 6.1 tejto časti odôvodnenia) a na tomto rokovaní došlo aj k náprave podstatných porušení rokovacieho poriadku národnej rady a pravidiel rokovania mediálneho výboru.

aa)   Návrh   na   odvolanie   sťažovateľky   z   funkcie   generálnej   riaditeľky   RTVS   bol v súlade s § 49 ods. 3 rokovacieho poriadku národnej rady a čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 4 pravidiel rokovania mediálneho výboru zaradený do programu schôdze mediálneho výboru zvolanej na 19. jún 2012. Ústavný súd uznáva, že označenie tohto bodu programu len ako schválenie náležitostí podľa § 26 ods. 2 rokovacieho poriadku národnej rady vzbudzuje rozpaky, z obsahového hľadiska však ústavný súd nevidí rozdiel v postupe, aký mediálny výbor aplikoval pri prerokúvaní tohto bodu programu, a postupom, ktorý by mal aplikovať, ak   by   o   podaní   návrhu   na   odvolanie   sťažovateľky   z   funkcie   konal   ako   o   takpovediac „novom“   návrhu,   teda   bez   akéhokoľvek   odkazu   na   predchádzajúce   uznesenie   č.   20 z 12. júna 2012.

bb) Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že na toto uznesenie sa nemalo vôbec prihliadať – toto uznesenie totiž bolo schválené na schôdzi mediálneho výboru 12. júna 2012   za   prítomnosti   riadneho   kvóra   a   riadnou   väčšinou   (v   súlade   s   §   52   ods.   2   a   4 rokovacieho poriadku národnej rady). Procesné pochybenia v postupe mediálneho výboru pred týmto uznesením nemôžu mať za následok ignoráciu zjavnej a riadnym hlasovaním prejavenej vôle členov tohto výboru – poslancov ako zástupcov občanov pri výkone ich mandátu.   Samotný   odkaz   mediálneho   výboru   v   uznesení   č.   22   z   19.   júna   2012   na predchádzajúce uznesenie č. 20 z 12. júna 2012 preto nemôže mať negatívne dôsledky na zákonnosť uznesenia č. 22. Medzi týmito uzneseniami nie je žiadny (materiálny) rozpor, v dôsledku čoho nemožno hovoriť o právnej neistote alebo „dvojrozhodnutí“ a vyvodzovať z   nich   zásah   do   (ústavných)   práv   sťažovateľky.   Zo   záznamu   o   schôdzi   národnej   rady poskytnutej sťažovateľkou napokon vyplýva, že nikto z poslancov a ani sťažovateľka nemal pochybnosti o tom, čo je predmetom rokovania.

cc) Na rokovanie mediálneho výboru 19. júna 2012 bol určený i spravodajca výboru, ako to vyžaduje § 46 ods. 2 rokovacieho poriadku národnej rady a čl. 10 pravidiel rokovania mediálneho výboru, ktorý predniesol svoju informáciu a návrh uznesenia. Z rokovacieho poriadku národnej rady ani z pravidiel rokovania mediálneho výboru však nevyplýva, že by spravodajca   alebo   výbor   mal   za   úlohu   vykonávať   vo   veci   dokazovanie   ako   súd   alebo tribunál. Úlohou inštitútu spravodajcu je v prvom rade racionalizovať činnosť a rokovanie výboru tým, že ostatným poslancom poskytne informáciu o prerokúvanom bode programu a počas rozpravy sleduje uplatnené pozmeňujúce návrhy, upozorňuje na súvislosti a rozpory a následne koordinuje hlasovanie. Jeho úlohou – tak ako ani úlohou národnej rady alebo jej výborov – nie je výkon   kvázisudcovských   alebo kváziprokurátorských   funkcií.   Navyše, z priebehu rokovania mediálneho výboru (porov. body 2.2 a 2.3 časti I odôvodnenia tohto uznesenia), ale aj príloh sťažnosti vyplýva, že skutková stránka veci nebola počas celého rokovania   sporná   (ani   poslanec   P.   A.   vo   svojom   procedurálnom   návrhu   na prerušenie rokovania neuvádzal žiadne konkrétne skutkovo sporné okolnosti, porov. bod 2.3 časti I tohto uznesenia) a že sama sťažovateľka nijako nepoprela konanie, ktoré sa jej vyčítalo, teda že informovala Radu RTSV o spornej obchodnej verejnej súťaži až po jej vyhlásení. Sporné bolo právne posúdenie tohto konania ako porušenia povinností podľa § 15 ods. 3 písm. h) zákona o RTVS a ako dôvodu odvolania z funkcie generálnej riaditeľky RTVS. V dôsledku   toho   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebolo   možné   očakávať   žiadne   obsiahle „dokazovanie“, ktoré by spravodajca musel vykonávať, keďže predmetom „dokazovania“ v zásade môžu byť len skutkové, nie právne otázky.

dd) Pokiaľ sťažovateľka namieta, že mediálny výbor uznesením nezaujal stanovisko k tomu, či sú splnené zákonné podmienky na odvolanie, a dovoláva sa pritom ustanovenia čl.   3 ods.   3   volebného poriadku   národnej   rady,   treba uviesť,   že   v tomto   ustanovení je upravený proces navrhovania kandidátov pri voľbe. Je pravdou, že podľa čl. 18 ods. 1 sa tento   volebný   poriadok   použije   aj   pri   odvolaní   funkcionárov,   avšak   len „primerane“. Primerané použitie znamená v prvom rade zohľadnenie rozdielov medzi procesom voľby a odvolávania. Pri voľbe si národná rada má vyberať z viacerých kandidátov, na ktorých zákon   ustanovuje   určité   predpoklady.   Pri   odvolaní   národná   rada   pojmovo   hlasuje   len o jednej osobe, a to o otázke, či táto osoba vo svojej funkcii zotrvá alebo nie. Pri voľbe úloha príslušného   výboru   nie je iniciatívna,   ale obmedzuje sa   na preskúmanie návrhov kandidátov podaných inými subjektmi (poslancami, inými výbormi) z hľadiska ich súladu s ustanovenými predpokladmi. Pri odvolaní je úloha výboru iniciatívna, pretože výbor, nie iné   subjekty,   podáva   národnej   rade   návrh   na   odvolanie.   Už   z   toho   vyplýva,   že   pri odvolávaní nie je možné aplikovať ustanovenie čl. 3 volebného poriadku národnej rady v celom   jeho   rozsahu,   najmä   nie   ustanovenia   o   zaujatí   stanoviska   k   podmienkam voliteľnosti   (odvolateľnosti),   pretože   toto   stanovisko   výbor   zaujíma   už   tým,   že   podá národnej rade návrh na odvolanie príslušného funkcionára. Už z toho, že výbor takýto návrh podal, totiž vyplýva, že považuje predpoklady odvolateľnosti príslušného funkcionára za splnené, čo vyjadrí vo svojom písomnom a odôvodnenom návrhu národnej rade (§ 26 ods. 2 rokovacieho poriadku národnej rady). To sa v prerokúvanej veci stalo tým, že mediálny výbor schválil písomný návrh (tlač 112) a podal ho národnej rade spolu s menšinovým stanoviskom členov výboru (§ 52 ods. 5 rokovacieho poriadku národnej rady). To isté platí aj vo vzťahu k sťažovateľkinej námietke, že na návrh, ktorý nespĺňal ustanovené náležitosti, sa nemalo prihliadať (čl. 2 ods. 5 volebného poriadku národnej rady).

ee) V neposlednom rade, nedodržanie ustanovení, ktoré upravujú spôsob a lehotu doručovania materiálov, ktoré majú byť predmetom rokovania, členom výboru, nemôže mať podľa ústavného súdu za následok zásah do ústavného práva sťažovateľky, pretože pokiaľ také ustanovenia vôbec majú iný než poriadkový charakter, je ich účelom ochrana riadneho výkonu mandátu poslanca, nie založenie verejných subjektívnych práv sťažovateľky.

Z   uvedených   dôvodov   žiadne   zo   sťažovateľkou   vytýkaných   porušení   procesných predpisov zo strany mediálneho výboru nemalo podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, aby bolo možné o ňom uvažovať ako o svojvôli (arbitrárnosti), teda o porušení ústavnosti.

d) Na záver zostáva zaoberať sa už len námietkami sťažovateľky proti procesnému postupu   národnej   rady   pri   prerokúvaní   návrhu   na   jej   odvolanie   z   funkcie   generálnej riaditeľky RTVS v pléne, pokiaľ sa k nim ústavný súd už nevyjadril skôr (pozri bod 6.1 a 7.1 tejto časti odôvodnenia).

aa) Sťažovateľka namieta, že poslanci pravdepodobne nemali najneskôr 24 hodín pred začatím prerokúvania jej odvolania z funkcie k dispozícii všetky písomné podklady (§ 25 rokovacieho poriadku národnej rady), a žiada, aby ústavný súd vyžiadal od národnej rady overenú zápisnicu zo schôdze národnej rady. Ústavný súd nepovažoval za potrebné túto zápisnicu vyžiadať. Ustanovenie § 25 rokovacieho poriadku národnej rady je v prvom rade poriadkovým ustanovením, ktoré má zaručiť poslancom možnosť riadne sa pripraviť na rokovanie národnej rady, teda riadny výkon mandátu. Nejde o ustanovenie, ktorého účelom by bolo založiť verejné subjektívne právo sťažovateľky na to, aby sa národná rada zdržala rokovania o návrhu na jej odvolanie pred uplynutím uvedenej lehoty. Citované ustanovenie sa totiž výslovne týka len poslancov, nie iných osôb, z čoho vyplýva, že jedine poslancom patrí oprávnenie namietať nedodržanie tohto ustanovenia. Z prepisu zvukového záznamu schôdze   národnej   rady   predloženého   sťažovateľkou   vyplýva,   že   počas   rokovania   o   jej odvolaní   uvedený   nedostatok   nikto   z   poslancov   nenamietol,   nemôže   ho   preto   vo   svoj prospech namietať ani sťažovateľka.

bb) Ustanovenie § 26 ods. 3 rokovacieho poriadku národnej rady vyžaduje, aby bol každý návrh podaný národnej rade pridelený príslušnému výboru, ktorý určí spravodajcu. V prerokúvanej veci nie je sporné, že k takému prideleniu nedošlo. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že tento výbor má byť odlišný od výboru, ktorý daný návrh podal, teda že má ísť o akéhosi nezávislého oponenta. Tomuto stanovisku sťažovateľky však nenasvedčuje znenie citovaného ustanovenia, ktoré hovorí len o „príslušnom“ výbore, pričom nijako nevylučuje, aby ním bol ten istý výbor, ktorý návrh sám podal. Účelom prerokovania návrhu vo výbore totiž nie je, ako tvrdí sťažovateľka, oponentúra návrhu, ale rovnako ako pri ustanovení spravodajcu vo výbore racionalizácia činnosti národnej rady, ktorá sa dosiahne tým, že návrh   sa   najskôr   prerokuje   v   menšom   grémiu,   ktoré   je   navyše   špecializované na   danú agendu, čo je predpokladom kvalitnejšej a operatívnejšej diskusie než v pléne ako celku. Účel citovanej normy je tak objektívny, nie zakladanie subjektívnych práv tretím osobám. Z uvedeného dôvodu nemožno z citovaného ustanovenia pre sťažovateľku vyvodiť verejné subjektívne právo na to, aby návrh na jej odvolanie bol povinne prerokovaný v dvoch výboroch   (mediálnom   výbore,   ktorý   je   navrhovateľom,   a   ďalšom   výbore,   ktorý   by bol oponentom). V neposlednom rade je potrebné uviesť, že § 26 ods. 3 rokovacieho poriadku národnej   rady   umožňuje odchylný   postup   v   prípadoch,   v   ktorých   to   ustanovuje   zákon. Rokovací poriadok národnej rady práve v § 126 ods. 2 predpokladá, že v prípade volieb a odvolávania   iných   funkcionárov   (medzi   ktorých   patrí   aj   generálny   riaditeľ   RTVS) predkladá návrhy na voľbu a odvolanie národnej rade príslušný výbor, pričom nepočíta s tým, že by sa tieto návrhy ešte prideľovali ďalšiemu výboru. To súvisí s už opísaným mechanizmom podávania návrhov v týchto prípadoch [pozri predchádzajúce písmeno c) podpísmeno dd)].

cc)   Vykonanie   tajného   hlasovania,   na   ktorom   sa   národná   rada   riadne   uzniesla, nemožno s ohľadom na vyslovené závery ústavného súdu o význame tajného hlasovania v demokratickej   spoločnosti (č.   336/2011 Zb. ÚS) vôbec považovať za spôsobilý zásah do ústavných   práv   sťažovateľky,   hoci   by   aj   návrh   na   jeho   vykonanie   bol   podaný oneskorene.

Z už uvedených dôvodov nemožno nedostatky procesného postupu, ktoré národnej rade   vytýkala   sťažovateľka,   považovať   za   spôsobilé   zasiahnuť   do   ústavného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

8.   Obsahom   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   právo   každého,   aby   o   jeho občianskom záväzku alebo trestnom obvinení rozhodol nezávislý a nestranný súd (tribunál). Bez potreby hlbšieho odôvodnenia je zrejmé, že národná rada nie je tribunálom, keďže nespĺňa niektoré z podstatných vlastností, ktoré sa podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyžadujú od tribunálu (najmä nezávislosť a nestrannosť), nemôže byť teda sama povinnou zo základného práva uvedeného v citovanom článku. Sťažovateľka pritom v sťažnosti netvrdí, že by jej bol odopieraný prístup k súdu, ale v podstate tvrdí, že národná rada   pri   jej   odvolávaní   z   funkcie   generálnej   riaditeľky   RTVS   postupovala   v   rozpore so zárukami vyplývajúcimi pre sťažovateľku z citovaného ustanovenia dohovoru. Keďže sa však   tento   článok   dohovoru   na   postup   národnej   rady   vôbec   nevzťahuje,   nemôže   jej postupom dôjsť k jeho porušeniu.

9.   Ústavný   súd   v   závere   uvádza,   že   si   je   vedomý,   že   preskúmanie   zákonnosti uznesenia národnej rady, ktorým ustanovuje do funkcie takého funkcionára, ktorý nie je verejným   funkcionárom   v   zmysle   čl.   30   ods.   4   ústavy,   za   súčasného   stavu   nemožno podradiť ani pod obsah základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd neskrýva, že takáto situácia, keď proti nezákonnému   postupu   národnej   rady   pri   ustanovovaní   funkcionára,   ktorý   zároveň nepredstavuje porušenie konkrétneho práva zaručeného v ústave alebo v medzinárodnej zmluve, nie je k dispozícii opravný prostriedok, nie je z hľadiska záruk právneho štátu optimálna. Jej príčinou je podľa názoru ústavného súdu v prvom rade to, že ústava v čl. 86 nepočíta s tým, že by národná rada mala mať okrem kreačných právomocí vymenovaných v čl. 86, resp. ustanovených v iných článkoch ústavy, aj iné kreačné právomoci, nota bene vo   vzťahu   k   inštitúciám,   ktorých   okruh   a   spôsob   činnosti   je   súkromnoprávny,   nie verejnoprávny,   teda   že   by   národná   rada   mala   vykonávať   akoby   právomoci   vrcholného orgánu právnickej osoby.

IV.

Záver

1. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní odmietnuť okrem   iného   takú   sťažnosť,   na prerokovanie   ktorej nemá právomoc alebo ktorá je zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa pritom podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

2. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky k záveru, že v časti, ktorá smeruje proti uzneseniam mediálneho výboru č. 20 a č. 22, ju treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu a vo zvyšnej časti ju treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Odmietnutím   je   sťažnosť   sťažovateľky   vybavená   v celom   rozsahu   vrátane   jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

4. Vzhľadom na uvedené bolo na neverejnom zasadnutí rozhodnuté v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012