znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 575/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Zuzanou   Jedličkovou,Royova 9, Piešťany, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konanívedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 a jeho uznesením z 24. marca 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015doručená   sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Jedličkovou, Royova 9, Piešťany, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súduv Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 (ďalej aj„napadnuté   konanie“)   a   jeho   uznesením   z   24.   marca   2015   (ďalej   len   „napadnutéuznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom   pod   sp.   zn.   1   Pp   96/2010   na   verejnom   zasadnutí   13.   októbra   2014   vyhlásiluznesenie (ďalej len „uznesenie z 13. októbra 2014“), ktorým vyslovil, že sťažovateľ sa akoodsúdený v skúšobnej dobe určenej po podmienečnom prepustení uznesením tohto súdusp. zn. 1 Pp 96/2010 z 20. januára 2011 neosvedčil, a preto zvyšok trestu odňatia slobody,ktorý mu bol uložený rozhodnutím Mestského súdu v Szegede sp. zn. 16B/2008/2007/22z 20.   februára   2008   v spojení   s rozhodnutím   Župného   súdu   v Csongráde   sp.   zn.1BF/427/2008/8 zo 4. júna 2008 uznaného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.1 Ntc   2/2009   z 27.   mája   2009   v trvaní   9   mesiacov   a 28   dní,   vykoná.   Sťažovateľ   protiuzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 podal ústne do zápisnice sťažnosť, ktorúodôvodnil podaním doručeným okresnému súdu 29. októbra 2014. Krajský súd o sťažnostiproti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 rozhodol napadnutým uznesením tak, žesťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pričom v odôvodneníuviedol, že „Proti tomuto uzneseniu zahlásil priamo do zápisnice sťažnosť odsúdený, ktorú však do dňa neverejného zasadnutia na krajskom súde bližšie nezdôvodnil.“.

Sťažovateľ namieta, že písomné vyhotovenie odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniuz 13.   októbra   2014   doručil   okresnému   súdu „po   doručení   písomného   vyhotovenia uznesenia...   zo   dňa   13.   10.   2014,   pretože   sťažovateľ   zastúpený   obhajcom   považoval za potrebné   oboznámiť   sa   s odôvodnením   uznesenia   za   účelom   náležitej   formulácie dôvodov sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Zo spisu... vyplýva, že písomné podanie zo dňa 29. 10. 2014 – odôvodnenie sťažnosti – je zažurnalizované pod č. l. 94 a predkladacia správa na Krajský súd v Trnave zo dňa 18. februára 2015 je zažurnalizovaná pod č. l. 112. Je   preto   dôvodné   predpokladať,   že   v spisovom   materiáli   predloženom   na   Krajský   súd v Trnave bolo obsiahnuté aj písomné odôvodnenie sťažnosti (podanie obhajcu sťažovateľa zo dňa 29. 10. 2014). Krajský súd v Trnave sa však pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa s týmto podaním – odôvodnením sťažnosti zjavne neoboznámil a nepreskúmal dôvody v ňom uvedené.“.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd dopustil porušenia ním označených právpodľa   ústavy   a dohovoru   tým,   že   sa   v napadnutom   uznesení   nevysporiadal   s dôvodmisťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 obsiahnutými v jeho podanídoručenom   okresnému   súdu   29.   októbra   2014,   čím   bola   jeho   sťažnosť „bezdôvodne degradovaná len na formálny opravný prostriedok“, pričom porušenie je o to závažnejšie,že   sa   týka   opravného   prostriedku   proti   uzneseniu   súdu,   ktorým   sa   rozhodlo   o tom,   žesťažovateľ sa ako odsúdený v skúšobnej dobe po podmienečnom prepustení neosvedčil.

V súlade s § 52 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažovateľnavrhuje,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložil   vykonateľnosť   napadnutéhouznesenia krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos/44/2015   a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos/44/2015-117 zo dňa 24. marca 2015 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos/44/2015-117 zo dňa 24. marca 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie súdôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Nosná argumentácia sťažovateľa je založená na tvrdení, že krajský súd sa v konanío osvedčení, resp. neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe určenej po podmienečnomprepustení pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014vôbec   neoboznámil   s podaním   sťažovateľa   z 29.   októbra   2014   a nepreskúmal   dôvodyvyplývajúce z tohto podania.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   44/2015   a jeho   uznesením z 24. marca 2015

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva čl. 6 ods. 1dohovoru   nie   je   aplikovateľný   na   konanie   o tom,   či   sa   podmienečne   prepustená   osobaosvedčila   alebo   či   sa   zvyšok   trestu   vykoná.   Toto   konanie   sa   totiž   netýka   rozhodnutiao „trestnom   obvinení“   a   ani   o   „občianskych   právach   a   záväzkoch“   (pozri   napr.rozhodnutia vo veciach Plischke v. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. v. Rakúsko z 23. 5. 1966,X. v. Rakúsko   z 19. 7.   1966,   X.   v.   Spojené   kráľovstvo   z   13.   7.   1970,   Helmut   Aldrianv. Rakúsko zo 7. 5. 1990).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v   ktorom sa rozhoduje o   „občianskych právach alebo záväzkoch“,   prípadneo „oprávnenosti   trestného   obvinenia“.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nieje rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak anipovaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide(IV. ÚS 241/07, III. ÚS 156/2012, II. ÚS 441/2012).

Keďže v rámci konania o tom, či sa odsúdený, ktorý bol podmienečne prepustený,osvedčil alebo či odsúdený zvyšok trestu vykoná, sa nerozhodovalo o trestnom obvinenísťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento článok dohovoru nie je na dané konanieaplikovateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil žiadnumožnosť porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   44/2015   a jeho uznesením z 24. marca 2015

V súlade   s čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardnepoukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, ževo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánomochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011).

Krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniuokresného súdu sp. zn. 1 Pp 96/2010 z 13. októbra 2014, ktorým tento rozhodol o tom, žesťažovateľ sa v skúšobnej dobe určenej po podmienečnom prepustení neosvedčil, a pretozvyšok trestu odňatia slobody vykoná, odôvodnil takto:

„Z   obsahu   spisu   krajský   súd   zistil,   že   odsúdený bol   uznesením   Okresného   súdu v Piešťanoch sp. zn. 1 Pp/96/2010 zo dňa 20. 01. 2011 právoplatného dňa 20. 01. 2011 podmienečne   prepustený   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   ktorý   mu   bol   uložený rozhodnutiami Mestského súdu v Szegede sp. zn. 16B/2008/2007/22 zo dňa 20. 02. 2008 v spojení   s   rozhodnutím   Župného   súdu   v   Csongráde   sp.   zn.   1BF/427/2008/8   zo   dňa 04. 06. 2008 uznaného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Ntc/2/2009 zo dňa 27. 05. 2009, pričom mu bola určená skúšobná doba s probačným dohľadom v trvaní 3 rokov. Odsúdenému bola zároveň uložená povinnosť spočívajúce v príkaze zamestnať sa v skúšobnej   dobe   alebo   sa   uchádzať   preukázateľne   o   zamestnanie.   Skúšobná   doba odsúdenému plynula od 20. 01. 2011 do 20. 01. 2014.

Z   vykonaného   dokazovania   na   verejnom   zasadnutí,   kde   okresný   súd   zadovážil príslušné priestupkové spisy bolo zistené, že odsúdený v čase plynutia skúšobnej doby   po   podmienečnom   prepustení   sa   dopustil   10-tich   priestupkov   na   úseku dopravy. Jednalo sa o priestupky, ktoré mal spáchať v dňoch 09. 03. 2011, 08. 04. 2011, 16. 08.   2011,   28.   08.   2011,   22.   04.   2012,   16.   07.   2012,   01.   05.   2013   a   2-krát   dňa 04. 05. 2013 a 11. 06. 2013 za ktoré bol náležité i priestupkovo postihnutý.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je teda nepochybné, že odsúdený v čase plynutia   skúšobnej   doby   po   podmienečnou   prepustení   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody neviedol riadny život tak, ako to bolo nariadené okresným súdom, nakoľko povinnosťou odsúdeného počas plynutia skúšobnej doby je v prvom rade viesť riadny život tak, aby sa nedostal do rozporu so zákonom. V súvislosti s týmto je možné poznamenať, že spáchanie samotného   priestupku   nie   je   ešte   automatický   predpoklad   na   to,   aby   odsúdenému   bol nariadený zvyšok trestu odňatia slobody resp., aby bolo skonštatované, že odsúdený sa v čase plynutia skúšobnej doby neosvedčil. V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že v danom prípade u odsúdeného nešlo o jednorázové vybočenie z medzí zákona, v tomto smere išlo o opakované páchanie priestupkov v celkovom počte 10, čo teda i podľa názoru krajského súdu v dostatočnej miere charakterizuje osobu odsúdeného, ktorý sa sústavne dopúšťa   protispoločenského   konania,   i   keď   menej   závažného   v   podobe   priestupkov, rozhodne   však   ide   o   zásadné   porušenie   podmienok,   ktoré   boli   stanovené   rozhodnutím okresného   súdu,   ktorým   odsúdeného   podmienečne   prepúšťal   z   výkonu   trestu   odňatia slobody. Za takéhoto stavu krajský súd jednoznačne konštatuje, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky preto, aby okresný súd vyslovil, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil   a správne rozhodol,   keď tomuto nariadil   zbytok trestu v trvaní   9 mesiacov a 28 dní vykonať.“

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnils odôvodnením uznesenia okresného súdu z 13. októbra 2014 a na zvýraznenie správnostijeho názoru poskytol vlastnú úvahu o tom, že opakované páchanie priestupkov na úsekudopravy,   za   ktoré   bol   sťažovateľ   priestupkovo   postihnutý,   ktoré   nemá   charakterjednorazového vybočenia z právom o ustanovených pravidiel správania, je dostatočnýmpodkladom na prijatie záveru o tom, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil.

Sťažovateľ   v konkrétnostiach   veci   poukazuje   na   časť   odôvodnenia   napadnutéhouznesenia   krajského   súdu,   z ktorej   vyplýva,   že „Proti...   uzneseniu   zahlásil   priamo do zápisnice sťažnosť odsúdený, ktorú však do dňa neverejného zasadnutia na krajskom súde   bližšie   písomne   nezdôvodnil.“, a ktorá   podľa   názoru   sťažovateľa   dostatočneodôvodňuje záver o porušení jeho základného práva podľa ústavy, keďže krajský súd sas „odôvodnením sťažnosti zjavne neoboznámil a nepreskúmal dôvody v nej uvedené“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   skutočnosti   uvádzané   sťažovateľomv odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 sú v zásadezhodné   so   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   predostrelokresnému súdu už na verejnom zasadnutí, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, protiktorému sťažnosť smerovala, a boli založené predovšetkým na „charaktere... dopravných priestupkov, ktoré nemajú vzťah k charakteru trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdenému uložený trest, z ktorého bol podmienečne prepustený“ a plnení povinností vyplývajúcichz uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Pp 96/2010 z 20. januára 2011, ktorým bol sťažovateľpodmienečne   prepustený.   Uvedené   argumenty   podľa   názoru   sťažovateľa   dostatočneodôvodňujú záver o tom, že sa osvedčil a výkon trestu nie je potrebný.

Ústavný súd v súvislosti s analyzovanou námietkou sťažovateľa poukazuje na svojeustálené právne názory, podľa ktorých súčasťou obsahu základného práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodneniesúdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   relevantnéotázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04,   IV.   ÚS   115/03).Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súdpovinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždyposudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,Recueil III/1997).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že § 68 ods. 2 Trestného zákona,podľa ktorého „Ak podmienečne prepustený viedol v skúšobnej dobe riadny život a plniluložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadneuž v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná.“, poskytuje všeobecnému súdupriestor   na   vlastnú   úvahu   o   tom,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   relevantné   pre   svojerozhodnutie,   pričom   krajský   súd   v   danom   prípade   okrem   stotožnenia   sa   so   závermiprvostupňového súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia tieto aj uviedol.

Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   predstavuje   podľa   názoruústavného súdu dostatočný základ na jeho rozhodnutie o tom, že sťažovateľ v čase plynutiaskúšobnej doby po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody neviedolriadny život, pretože krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom v dostatočnej mierevysvetlil, na základe akých právnych úvah, resp. akých podkladov k tomuto záveru dospel.Za   týchto   okolností   preto   „neoboznámenie   sa   krajského   súdu   s dôvodmi   uvádzanýmiv sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 13.   októbra   2014“   nie   je   spôsobilébez ďalšieho vyvolať svojvoľnosť či arbitrárnosť napadnutého uznesenia. Naopak, záverykrajského   súdu   vyslovené   v   označenom rozhodnutí   možno   charakterizovať   ako   logickéa úplne   legitímne.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenianevybočuje   z limitov   vyvoditeľných   čl.   46   ods.   1   ústavy   a je   z ústavného   hľadiskaakceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   44/2015   a jeho   uznesením z 24. marca 2015

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   a jeho   napadnutým   uznesenímnamieta tiež porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Zjudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatníproti   Spojenému   kráľovstvu   z 25.   3.   1983,   Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131) vyplýva zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom.

Vzhľadom na záver ústavného súdu o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru (právona   spravodlivé   súdne   konanie)   na   vec   sťažovateľa   a zjavnú   vzájomnú   spätosť   právvyplývajúcich z dohovoru ústavný súd rozhodol aj o tejto časti sťažnosti tak, že ju odmietolako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   44/2015   a jeho uznesením z 24. marca 2015

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   aj   napriek   tomu,   že   je   zastúpenýkvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), svoju sťažnosť v časti, ktorou namietaporušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súduv napadnutom   konaní   a jeho   napadnutým   uznesením   riadne   a   konkrétne   neodôvodnil.Sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   teda   neobsahuje   kvalifikované   odôvodnenie,   a pretonespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti má významnéprocesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísalskutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavnýmsúdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmäprávne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľao porušení ním označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ichnamietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záveraspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 359/08).

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súdopätovne uvádza, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmenea doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v zneníneskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetkyprávne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorýmizačína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05, III. ÚS 304/08).

Ústavný súd preto na základe uvedeného rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľav tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmisťažovateľa, okrem iných aj návrhom na vydanie dočasného opatrenia, už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015