SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 575/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Jedličkovou,Royova 9, Piešťany, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konanívedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 a jeho uznesením z 24. marca 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Jedličkovou, Royova 9, Piešťany, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súduv Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 (ďalej aj„napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 24. marca 2015 (ďalej len „napadnutéuznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 1 Pp 96/2010 na verejnom zasadnutí 13. októbra 2014 vyhlásiluznesenie (ďalej len „uznesenie z 13. októbra 2014“), ktorým vyslovil, že sťažovateľ sa akoodsúdený v skúšobnej dobe určenej po podmienečnom prepustení uznesením tohto súdusp. zn. 1 Pp 96/2010 z 20. januára 2011 neosvedčil, a preto zvyšok trestu odňatia slobody,ktorý mu bol uložený rozhodnutím Mestského súdu v Szegede sp. zn. 16B/2008/2007/22z 20. februára 2008 v spojení s rozhodnutím Župného súdu v Csongráde sp. zn.1BF/427/2008/8 zo 4. júna 2008 uznaného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.1 Ntc 2/2009 z 27. mája 2009 v trvaní 9 mesiacov a 28 dní, vykoná. Sťažovateľ protiuzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 podal ústne do zápisnice sťažnosť, ktorúodôvodnil podaním doručeným okresnému súdu 29. októbra 2014. Krajský súd o sťažnostiproti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 rozhodol napadnutým uznesením tak, žesťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pričom v odôvodneníuviedol, že „Proti tomuto uzneseniu zahlásil priamo do zápisnice sťažnosť odsúdený, ktorú však do dňa neverejného zasadnutia na krajskom súde bližšie nezdôvodnil.“.
Sťažovateľ namieta, že písomné vyhotovenie odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniuz 13. októbra 2014 doručil okresnému súdu „po doručení písomného vyhotovenia uznesenia... zo dňa 13. 10. 2014, pretože sťažovateľ zastúpený obhajcom považoval za potrebné oboznámiť sa s odôvodnením uznesenia za účelom náležitej formulácie dôvodov sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Zo spisu... vyplýva, že písomné podanie zo dňa 29. 10. 2014 – odôvodnenie sťažnosti – je zažurnalizované pod č. l. 94 a predkladacia správa na Krajský súd v Trnave zo dňa 18. februára 2015 je zažurnalizovaná pod č. l. 112. Je preto dôvodné predpokladať, že v spisovom materiáli predloženom na Krajský súd v Trnave bolo obsiahnuté aj písomné odôvodnenie sťažnosti (podanie obhajcu sťažovateľa zo dňa 29. 10. 2014). Krajský súd v Trnave sa však pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa s týmto podaním – odôvodnením sťažnosti zjavne neoboznámil a nepreskúmal dôvody v ňom uvedené.“.
Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd dopustil porušenia ním označených právpodľa ústavy a dohovoru tým, že sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s dôvodmisťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 obsiahnutými v jeho podanídoručenom okresnému súdu 29. októbra 2014, čím bola jeho sťažnosť „bezdôvodne degradovaná len na formálny opravný prostriedok“, pričom porušenie je o to závažnejšie,že sa týka opravného prostriedku proti uzneseniu súdu, ktorým sa rozhodlo o tom, žesťažovateľ sa ako odsúdený v skúšobnej dobe po podmienečnom prepustení neosvedčil.
V súlade s § 52 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľnavrhuje, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť napadnutéhouznesenia krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/44/2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos/44/2015-117 zo dňa 24. marca 2015 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos/44/2015-117 zo dňa 24. marca 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trnave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie súdôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Nosná argumentácia sťažovateľa je založená na tvrdení, že krajský súd sa v konanío osvedčení, resp. neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe určenej po podmienečnomprepustení pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014vôbec neoboznámil s podaním sťažovateľa z 29. októbra 2014 a nepreskúmal dôvodyvyplývajúce z tohto podania.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 a jeho uznesením z 24. marca 2015
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva čl. 6 ods. 1dohovoru nie je aplikovateľný na konanie o tom, či sa podmienečne prepustená osobaosvedčila alebo či sa zvyšok trestu vykoná. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutiao „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr.rozhodnutia vo veciach Plischke v. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. v. Rakúsko z 23. 5. 1966,X. v. Rakúsko z 19. 7. 1966, X. v. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, Helmut Aldrianv. Rakúsko zo 7. 5. 1990).
Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadneo „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nieje rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak anipovaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide(IV. ÚS 241/07, III. ÚS 156/2012, II. ÚS 441/2012).
Keďže v rámci konania o tom, či sa odsúdený, ktorý bol podmienečne prepustený,osvedčil alebo či odsúdený zvyšok trestu vykoná, sa nerozhodovalo o trestnom obvinenísťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento článok dohovoru nie je na dané konanieaplikovateľný.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil žiadnumožnosť porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 a jeho uznesením z 24. marca 2015
V súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardnepoukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, ževo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánomochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011).
Krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniuokresného súdu sp. zn. 1 Pp 96/2010 z 13. októbra 2014, ktorým tento rozhodol o tom, žesťažovateľ sa v skúšobnej dobe určenej po podmienečnom prepustení neosvedčil, a pretozvyšok trestu odňatia slobody vykoná, odôvodnil takto:
„Z obsahu spisu krajský súd zistil, že odsúdený bol uznesením Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. 1 Pp/96/2010 zo dňa 20. 01. 2011 právoplatného dňa 20. 01. 2011 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozhodnutiami Mestského súdu v Szegede sp. zn. 16B/2008/2007/22 zo dňa 20. 02. 2008 v spojení s rozhodnutím Župného súdu v Csongráde sp. zn. 1BF/427/2008/8 zo dňa 04. 06. 2008 uznaného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Ntc/2/2009 zo dňa 27. 05. 2009, pričom mu bola určená skúšobná doba s probačným dohľadom v trvaní 3 rokov. Odsúdenému bola zároveň uložená povinnosť spočívajúce v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo sa uchádzať preukázateľne o zamestnanie. Skúšobná doba odsúdenému plynula od 20. 01. 2011 do 20. 01. 2014.
Z vykonaného dokazovania na verejnom zasadnutí, kde okresný súd zadovážil príslušné priestupkové spisy bolo zistené, že odsúdený v čase plynutia skúšobnej doby po podmienečnom prepustení sa dopustil 10-tich priestupkov na úseku dopravy. Jednalo sa o priestupky, ktoré mal spáchať v dňoch 09. 03. 2011, 08. 04. 2011, 16. 08. 2011, 28. 08. 2011, 22. 04. 2012, 16. 07. 2012, 01. 05. 2013 a 2-krát dňa 04. 05. 2013 a 11. 06. 2013 za ktoré bol náležité i priestupkovo postihnutý.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je teda nepochybné, že odsúdený v čase plynutia skúšobnej doby po podmienečnou prepustení z výkonu trestu odňatia slobody neviedol riadny život tak, ako to bolo nariadené okresným súdom, nakoľko povinnosťou odsúdeného počas plynutia skúšobnej doby je v prvom rade viesť riadny život tak, aby sa nedostal do rozporu so zákonom. V súvislosti s týmto je možné poznamenať, že spáchanie samotného priestupku nie je ešte automatický predpoklad na to, aby odsúdenému bol nariadený zvyšok trestu odňatia slobody resp., aby bolo skonštatované, že odsúdený sa v čase plynutia skúšobnej doby neosvedčil. V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že v danom prípade u odsúdeného nešlo o jednorázové vybočenie z medzí zákona, v tomto smere išlo o opakované páchanie priestupkov v celkovom počte 10, čo teda i podľa názoru krajského súdu v dostatočnej miere charakterizuje osobu odsúdeného, ktorý sa sústavne dopúšťa protispoločenského konania, i keď menej závažného v podobe priestupkov, rozhodne však ide o zásadné porušenie podmienok, ktoré boli stanovené rozhodnutím okresného súdu, ktorým odsúdeného podmienečne prepúšťal z výkonu trestu odňatia slobody. Za takéhoto stavu krajský súd jednoznačne konštatuje, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky preto, aby okresný súd vyslovil, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil a správne rozhodol, keď tomuto nariadil zbytok trestu v trvaní 9 mesiacov a 28 dní vykonať.“
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnils odôvodnením uznesenia okresného súdu z 13. októbra 2014 a na zvýraznenie správnostijeho názoru poskytol vlastnú úvahu o tom, že opakované páchanie priestupkov na úsekudopravy, za ktoré bol sťažovateľ priestupkovo postihnutý, ktoré nemá charakterjednorazového vybočenia z právom o ustanovených pravidiel správania, je dostatočnýmpodkladom na prijatie záveru o tom, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil.
Sťažovateľ v konkrétnostiach veci poukazuje na časť odôvodnenia napadnutéhouznesenia krajského súdu, z ktorej vyplýva, že „Proti... uzneseniu zahlásil priamo do zápisnice sťažnosť odsúdený, ktorú však do dňa neverejného zasadnutia na krajskom súde bližšie písomne nezdôvodnil.“, a ktorá podľa názoru sťažovateľa dostatočneodôvodňuje záver o porušení jeho základného práva podľa ústavy, keďže krajský súd sas „odôvodnením sťažnosti zjavne neoboznámil a nepreskúmal dôvody v nej uvedené“.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že skutočnosti uvádzané sťažovateľomv odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 sú v zásadezhodné so skutočnosťami, ktoré sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu predostrelokresnému súdu už na verejnom zasadnutí, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, protiktorému sťažnosť smerovala, a boli založené predovšetkým na „charaktere... dopravných priestupkov, ktoré nemajú vzťah k charakteru trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdenému uložený trest, z ktorého bol podmienečne prepustený“ a plnení povinností vyplývajúcichz uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Pp 96/2010 z 20. januára 2011, ktorým bol sťažovateľpodmienečne prepustený. Uvedené argumenty podľa názoru sťažovateľa dostatočneodôvodňujú záver o tom, že sa osvedčil a výkon trestu nie je potrebný.
Ústavný súd v súvislosti s analyzovanou námietkou sťažovateľa poukazuje na svojeustálené právne názory, podľa ktorých súčasťou obsahu základného práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodneniesúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súdpovinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždyposudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,Recueil III/1997).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že § 68 ods. 2 Trestného zákona,podľa ktorého „Ak podmienečne prepustený viedol v skúšobnej dobe riadny život a plniluložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadneuž v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná.“, poskytuje všeobecnému súdupriestor na vlastnú úvahu o tom, ktoré skutočnosti považuje za relevantné pre svojerozhodnutie, pričom krajský súd v danom prípade okrem stotožnenia sa so závermiprvostupňového súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia tieto aj uviedol.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu predstavuje podľa názoruústavného súdu dostatočný základ na jeho rozhodnutie o tom, že sťažovateľ v čase plynutiaskúšobnej doby po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody neviedolriadny život, pretože krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom v dostatočnej mierevysvetlil, na základe akých právnych úvah, resp. akých podkladov k tomuto záveru dospel.Za týchto okolností preto „neoboznámenie sa krajského súdu s dôvodmi uvádzanýmiv sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014“ nie je spôsobilébez ďalšieho vyvolať svojvoľnosť či arbitrárnosť napadnutého uznesenia. Naopak, záverykrajského súdu vyslovené v označenom rozhodnutí možno charakterizovať ako logickéa úplne legitímne. Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého uznesenianevybočuje z limitov vyvoditeľných čl. 46 ods. 1 ústavy a je z ústavného hľadiskaakceptovateľné a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 a jeho uznesením z 24. marca 2015
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesenímnamieta tiež porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Zjudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatníproti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131) vyplýva zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom.
Vzhľadom na záver ústavného súdu o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru (právona spravodlivé súdne konanie) na vec sťažovateľa a zjavnú vzájomnú spätosť právvyplývajúcich z dohovoru ústavný súd rozhodol aj o tejto časti sťažnosti tak, že ju odmietolako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 a jeho uznesením z 24. marca 2015
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ aj napriek tomu, že je zastúpenýkvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), svoju sťažnosť v časti, ktorou namietaporušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súduv napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením riadne a konkrétne neodôvodnil.Sťažnosť sťažovateľa v tejto časti teda neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a pretonespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd už viackrát vyslovil, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti má významnéprocesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísalskutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavnýmsúdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmäprávne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľao porušení ním označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ichnamietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záveraspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 359/08).
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súdopätovne uvádza, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmenea doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v zneníneskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetkyprávne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorýmizačína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05, III. ÚS 304/08).
Ústavný súd preto na základe uvedeného rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľav tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmisťažovateľa, okrem iných aj návrhom na vydanie dočasného opatrenia, už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015