znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 575/2013-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   Allianz   –   Slovenská poisťovňa,   a.   s.,   Dostojevského   rad   4,   Bratislava,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. Branislavom   Jablonkom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   BAJO   LEGAL,   s.   r.   o., Astrová 2/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 1/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 1/2008   p o r u š i l základné právo   spoločnosti   Allianz –   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Spoločnosti   Allianz   –   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Spoločnosti   Allianz –   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   p r i z n á v a   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 501,50 € (slovom päťstojeden eur a päťdesiat centov), ktoré j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. Branislava Jablonku, PhD., Advokátska kancelária BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 575/2013-11 z 5. novembra 2013 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 1/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynul   chronologický   prehľad   úkonov   vykonaných v napadnutom konaní, ako aj tieto podstatné skutočnosti:

(...) Okresný súd Košice I postupom v prejednávanej veci zapríčinil, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní, v dôsledku ktorých do dnešného dňa nedošlo   k   odstráneniu   právnej   neistoty   v   právnom   vzťahu   medzi   jeho   účastníkmi právoplatným rozhodnutím vo veci samej.

Prvé prieťahy v konaní nastali po pojednávaní dňa 22. 06. 2009, ktoré bolo odročené na neurčito. Okresný súd Košice I následne až po vyše jednom roku a štyroch mesiacoch vyzval navrhovateľa listom zo dňa 11. 10. 2010, ktorý mu bol doručený dňa 09. 11. 2010 na ozrejmenie skutočností uvádzaných v predmetnom liste.

Ďalšie   prieťahy   v   prejednávanom   prípade   spôsobené   postupom   súdu   nastali   po podaní navrhovateľa zo dňa 01. 02. 2011, ktorým reagoval na jeho list Okresného súdu Košice 1 zo dňa 11. 10. 2010, ktorý mu bol doručený dňa 09. 11. 2010.

Od predmetného podania navrhovateľa bol Okresný súd Košice 1 v predmetnom konaní nečinný a nevykonal žiadny úkon smerujúci k prejednaniu merita veci po dobu vyše dvoch rokov a piatich mesiacov až do času, kedy bolo vo veci (podotýkame, že po podaní sťažnosti navrhovateľom na prieťahy v konaní zo dňa 09. 04. 2013) vytýčené pojednávanie na deň 11. 07. 2013.

Máme zato, že v prejednávanej veci je nesporné, že nečinnosťou Okresného súdu Košice   I   došlo   k   vzniku   zbytočných   prieťahov   v   konaní.   Túto   skutočnosť   potvrdil   aj predseda   Okresného   súdu   Košice   I,   keď   listom   zo   dňa   10.   05.   2013   uznal   sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní za čiastočne dôvodnú.

Počas   celého   doterajšieho   priebehu   súdneho   konania,   z   ktorého   väčšina   je poznamenaná nečinnosťou Okresnému súdu Košice I, sa predmetnému súdu nepodarilo dosiahnuť samotný účel súdneho konania, a to je odstrániť stav právnej neistoty v právnom vzťahu navrhovateľa a odporcu, ktorý do dnešného dňa pretrváva.

Na   základe   uvedených   skutočností   je   jednoznačne   preukázané,   že   v   predmetnom konaní došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným práve postupom Okresného súdu Košice I a tým aj porušeniu základného práva sťažovateľa (navrhovateľa) podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...) (...)   Sťažovateľ   (navrhovateľ)   sa   touto   sťažnosťou   domáha   primeraného zadosťučinenia vo výške = 3.000.- EUR ako náhrady ujmy, ktorá mu vznikla porušením jeho Ústavou   SR   garantovaného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v dôsledku nečinnosti Okresného súdu Košice I. (...)

V posudzovanom prípade sa nám nejaví konštatovanie porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   ako   dostatočná   a   účinná   náprava   daného   stavu.   Máme   zato,   že okolnosti prejednávaného prípadu odôvodňujú nárok sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Túto skutočnosť preukazujeme nasledovnými argumentmi. Celková   dĺžka   predmetného   súdneho   konania   od   podania   návrhu   na   vydanie platobného   rozkazu,   ktorý   bol   Okresnému   súdu   Košice   I   doručený   dňa   19.   11.   2007 do dnešného   dňa   predstavuje   dobu   päť   rokov   aj   osem   mesiacov.   Toto   obdobie   možno charakterizovať ako dobu,   počas ktorej sa Okresnému súdu Košice I nepodarilo medzi účastníkmi   konania   odstrániť   stav   právnej   neistoty   v   ich   právnom   vzťahu.   Je   potrebné v tejto súvislosti podotknúť, že predmetné konanie bolo počas celej vyššie uvedenej dĺžky doposiaľ prejednávané len pred Okresným súdom Košice 1 ako súdom prvého stupňa. Samotná dĺžka zbytočných prieťahov v konaní spôsobená postupom Okresného súdu Košice I predstavuje k dnešnému dňu spolu dobu cca troch rokov aj deviatich mesiacov! Ide o obdobie, počas ktorého nečinnosťou súdu nedošlo k efektívnemu posunu v súdnom konaní. Prieťahy v prejednávanej veci sú výlučne zapríčinené nečinnosťou Okresného súdu Košice I. V tejto súvislosti by sme chceli poukázať na odpoveď predsedu Okresného súdu Košice I. V nej uviedol, že samotnú dĺžku súdneho konania ovplyvnilo aj to, že sťažovateľ viackrát žiadal o odročenie pojednávania a zároveň viackrát žiadal o zmenu petitu návrhu na začatie konania. K týmto tvrdeniam by sme si dovolili uviesť nasledovné skutočnosti. Sťažovateľ   v   prejednávanej   veci   požiadal   dvakrát   o   odročenie   pojednávania na náhradný   termín   z   dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti   jeho   právneho   zástupcu. Predmetné   pojednávania   sa   mali   uskutočniť   v rozmedzí   dvoch   mesiacov   (22.   01.   2009 a 19. 03. 2009). Následne sa vo veci uskutočnilo pojednávanie dňa 14. 05. 2009. Tým máme za,   že   aj   napriek   tomu,   že   došlo   z   dôvodov   na   strane   sťažovateľa   k   odročeniu   dvoch pojednávaní v rozmedzí doby dvoch mesiacov, v porovnaní s celkovou dobou nečinnosti Okresného súdu Košice I (viď vyššie) ide o nepatrnú časť súdneho konania.

Sťažovateľ sa dvomi podaniami domáhal zmeny návrhu na začatie konania. Máme za to, že táto skutočnosť nemôže byť pripisovaná na ťarchu správania navrhovateľa v súdnom konaní, čo odôvodňujeme nasledovnými argumentmi. Občiansky súdny poriadok v § 95 ustanovuje procesné oprávnenie navrhovateľa meniť so súhlasom súdu návrh na začatie konania.   Teda   ide   procesné   oprávnenie   účastníka   v   súdnom   konaní.   Nárok,   ktorý   si sťažovateľ uplatňuje v predmetnom konaní sa týka zaplatenia peňažnej sumy pozostávajúcej zo storno provízii. Predmetný nárok sťažovateľa vznikal postupne počas súdneho konania v dôsledku   správania   odporcu,   čo   nemohol   sťažovateľ   nijakým   spôsobom   ovplyvniť. Na základe týchto skutočností nemožno sťažovateľovi pripisovať za vinu vznik prieťahov v konaní v dôsledku využívania procesných oprávnení prostredníctvom ktorých si uplatňuje svoje nároky. (...)

Napriek   teda   skutočnostiam   uvádzaným   predsedom   Okresného   súdu   Košice   I v odpovedi na sťažnosť na prieťahy, ohľadom správania sťažovateľa v súdnom konaní, sme toho   názoru,   že   sťažovateľ   bol   počas   doterajšieho   trvania   súdneho   konania   súčinný. Reagoval   na   jednotlivé   výzvy   Okresného   súdu   Košice   I   a   rovnako   tak   sa   vyjadroval k podaniam   odporcu.   Skutočnosť,   že   prieťahy   v   konaní   boli   zapríčinené   nečinnosťou Okresného   súdu   Košice   I   a   nie   správaním   sťažovateľa,   je   nesporná   a   vyplýva   aj zo samotného obsahu súdneho spisu.

Predseda Okresného súdu Košice I okrem vyššie uvedených skutočností v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní ďalej uviedol, že nečinnosť súdu v predmetnom konaní ovplyvnila aj zmena zákonného sudcu. (...)

Na základe uvedeného zmena zákonného sudcu v prejednávanej veci nemôže zbaviť súd zodpovednosti za zbytočné prieťahy, ktoré vznikli v predmetnom konaní.

V prejednávanom prípade je rovnako potrebné zobrať na zreteľ aj samotné meritum sporu.   Sťažovateľ   sa   návrhom   na   vydanie   platobného   rozkazu   (po   zmenách)   domáha uloženia povinnosti odporcovi, aby mu ten zaplatil istinu vo výške = 7.357,78 EUR spolu s príslušenstvom   (úroky   z   omeškania   ku   dňu   24.   07.   2013   predstavujú   sumu   vo   výške =2.759,81   EUR)   a   nahradil   trovy   súdneho   konania.   Svoje   tvrdenia   uvedené   v   návrhu na vydanie platobného rozkazu podložil listinnými dôkazmi. Na prejednanie a rozhodnutie vo veci sa nevyžadujú špeciálne znalosti zo strany Okresného súdu Košice I, prípadne vykonanie   znaleckého   dokazovania.   Rovnako   platná   právna   úprava   vzťahujúca   sa na prejednávanú   vec   z   nej   nevytvára   tzv.   právne   zložitú   vec.   Na   základe   uvedených skutočností možno meritum veci hodnotiť po právnej a skutkovej stránke za jednoduché. Sťažovateľ má za to, že postupom Okresného súdu Košice I dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré majú za následok právnu neistotu sťažovateľa, nakoľko stále nie je rozhodnuté vo veci samej. Zároveň sa zvyšuje riziko zníženia bonity odporcu do takej miery, že pri prípadnom úspechu sťažovateľa v súdnom konaní jeho pohľadávka zostane neuspokojená, v dôsledku nemajetnosti odporcu. V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať na posledné pojednávanie vo veci uskutočnené dňa 11.   07.   2013,   kde odporca uviedol vo svojej výpovedi, že nevlastní žiadny majetok. Teda aj v prípade úspechu sťažovateľa v konaní, zostane jeho pohľadávka neuspokojená.

Neustálymi prieťahmi v konaní je teda postupom, resp. nečinnosťou Okresného súdu Košice   I   odkladaná   povinnosť   odporcu   (v   prípade   úspechu   navrhovateľa)   zaplatiť sťažovateľovi žalovanú sumu. Sťažovateľ ako asi každý podnikateľský subjekt znáša nemalé riziko, že jeho pohľadávky voči dlžníkom sa stanú v dôsledku ich likvidácie, konkurzu, či vyhlásenia osobného bankrotu nesplniteľné, a naopak, aj navrhovateľ je povinný plniť si svoje   záväzky   voči   jeho   veriteľom.   V   prípade,   že   povinnosť   dlžníka   sťažovateľa   (t.   j. odporcu) je nekonaním Okresného súdu Košice I neustále odkladaná, je teda ohrozená aj schopnosť sťažovateľa plniť si svoje záväzky voči veriteľom, pričom nie je vylúčené, že veritelia sťažovateľa by si v takom prípade svoje nároky uplatnili v súdnom konaní, čo by malo za následok vynaloženie ďalších nákladov zo strany sťažovateľa.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   už   takmer   päť   rokov   aj   osem   mesiacov domáha, aby Okresný súd Košice I uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške   = 7.357,78 EUR   spolu   s príslušenstvom (vyčísleným   vyššie)   a trovy konania, pričom do dnešného dňa nebola vec právoplatne rozhodnutá.

Neprimerané dlhé konanie, ako aj samotná výška žalovanej sumy je dôvodom, že sťažovateľ   sa   domáha   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   uloženia povinnosti   Okresnému   súdu   Košice   I   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie vo výške = 3.000,-EUR. Uvedená suma podľa názoru sťažovateľa aspoň sčasti nahradí ujmu   jemu   vzniknutú   nekonaním   Okresného   súdu   Košice   I,   pretože   obchodná   činnosť sťažovateľa   je   ohrozovaná   práve   z dôvodu,   že   nekonaním   Okresného   súdu   Košice   I   je neustále odkladané splnenie pohľadávky sťažovateľa odporcom.

Skutočnosť, že v prejednávanom prípade došlo k uskutočneniu pojednávania dňa 11. 07. 2013   nie   je   podľa   nás   dostatočnou   a   účinnou   nápravou   v   prejednávanej   veci. Samotným   nariadením   pojednávania   vo   veci   nedochádza   k   náprave   už   vzniknutých zbytočných prieťahov v konaní počas ktorých, ak by predmetný súd vo veci konal mohla byť vec už právoplatne rozhodnutá (berúc do úvahy dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a fakt, že   ide   o konanie o   zaplatenie   peňažnej   sumy,   čo   nemožno   považovať   za   zložitú   vec). Na základe   týchto   skutočností   sme   toho   názoru,   že   jediným   a   účinným   prostriedkom na nápravu tohto faktické stavu (t. j. zbytočných prieťahov v konaní spôsobených postupom Okresného súdu Košice I) a zmiernie ujmy sťažovateľa je možné docieliť len priznaním primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   podľa   nášho   názoru   v   tomto   prípade odôvodnené. (...)

Sťažovateľ oznamuje Ústavnému súdu SR, že netrvá na nariadení verejného ústneho pojednávania na prejednanie veci na Ústavnom súde SR.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 1/2008 porušené bolo.

Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie v sume =3.000,- EUR(...) do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Košice I je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“»

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   Spr   42/2013 zo 17. decembra 2013 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 21. januára 2014.

3.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

(...)   Okresný   súd   Košice   I   [sa]   nestotožňuje   so   sťažnosťou   sťažovateľa,   a   to s poukazom na skutočnosť, že v prípade súd konal, avšak z dôvodu potreby dokazovania, dopĺňania   dôkazov   zo   strany   navrhovateľa,   ako   aj   viacerých   zmien   návrhu   na začatie konania zo strany sťažovateľa došlo k dlhšiemu časovému obdobiu do rozhodnutia súdu vo veci samej.

Zároveň Okresný súd Košice I súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

3.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom podaní k vyjadreniu okresného súdu uviedol najmä:

„(...)   Okresný   súd   Košice   I   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že   sa   nestotožňuje so sťažnosťou   sťažovateľa   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   súd   vo   veci   konal.   Okresný   súd Košice I ďalej uviedol, že dôvodom pre dlhšie časové obdobie do vydania rozhodnutia vo veci   samej,   bolo   zapríčinené   potrebou   vykonania   ďalšieho   dokazovania,   doplnenia dokazovania zo strany sťažovateľa, ako aj viacerými zmenami návrhu na začatie konania z jeho strany.

V   tejto   súvislosti   by   som   chcel   v   prvom   rade   poukázať   na   odpoveď   predsedu Okresného súd Košice I zo dňa 10. 05. 2013, ktorou reagoval na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní zo dňa 09. 04. 2013, kde v závere skonštatoval, že sťažnosť je čiastočne dôvodná a že Okresný súd Košice I bol v niektorých obdobiach nečinný.

Okresný súd Košice I vo svojom vyjadrení opätovne (ako je vyššie uvedené), ako jeden z dôvodov vzniku prieťahov na strane sťažovateľa uvádza viaceré zmeny návrhov na začatie   konania   z   jeho   strany.   V   tejto   súvislosti   chcem   zdôrazniť,   že   došlo   zo   strany sťažovateľa   k   podaniu   dvoch   návrhov,   ktorými   sa   domáhal   zmeny   návrhu   na   začatie konania, pričom podanie týchto návrhov má pôvod v konaní odporcu. (...)

Okrem toho Okresný súd Košice I vo svojom vyjadrení spomína ako ďalší argument potrebu   vykonávania   dokazovania.   Sťažovateľ   považuje   tento   dôvod   za   irelevantný. Sťažovateľ počas konania vždy promptne reagoval na výzvy predmetného súdu na doplnenie dôkazov a dôkazy doplnil. Práve naopak neefektívnym postupom Okresného súdu Košice I v konaní, v ňom došlo k dlhým časovým úsekom, kedy nekonal. (...)

Okresný súd Košice I ďalej uviedol vo svojom vyjadrení, že súdne konanie, ktoré je predmetom preskúmavania v tomto konaní pred Ústavným súdom SR bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 14. 10. 2013 rozsudkom, č. k. 31 Cb 1/2008. Sťažovateľ k tomuto uvádza nasledovné skutočnosti.

Po prvé, k rozhodnutiu vo veci samej na Okresnom súde Košice I ako súde prvého stupňa došlo až po podaní sťažnosti predsedovi tohto súdu a po podaní samotnej ústavnej sťažnosti. Do podania sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy v konaní zo dňa 09. 04. 2013 bol Okresný súd Košice I nečinný po dobu vyše dvoch rokov a piatich mesiacov a až následne vytýčil pojednávanie na deň 11. 07. 2013, ktoré však bolo odročené.

Po druhé, z pohľadu sťažovateľa nie je skutočnosť, že po podaní ústavnej sťažnosti došlo k rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej relevantná pre posúdenie, či došlo zo strany Okresného súdu Košice I k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných   prieťahov.   Zo   skutočností   doteraz   prezentovaných   sťažovateľom   (ústavná sťažnosť zo dňa 24. 07. 2013, toto stanovisko) a uvedených v odpovedi predsedu Okresného súdu Košice I ako reakciu na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní, kde potvrdil, že došlo v konaní k obdobiam nečinnosti tohto súdu, je nepochybné, že došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   t.   j.   došlo   k   vzniku zbytočných prieťahov v konaní.

Samotná skutočnosť, že došlo k vydaniu rozhodnutia Okresným súdom Košice I ako súdu prvého stupňa po skoro šiestich rokoch konania, nemožno zo považovať za dostatočnú nápravu prieťahov, ktoré už vznikli v minulosti v konaní.

Za   daných   okolností mám za   to,   že   ako jediný   možný a spravodlivý prostriedok nápravy   a   zmiernenia   ujmy   sťažovateľa,   je   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia za niekoľko rokov prieťahov, ktoré v konaní vznikli a ktoré ho tak zbytočne predĺžili, v dôsledku práve nečinnosti Okresného súdu Košice I. (...)

Sťažovateľ   si   zároveň   dovoľuje   vyčísliť   trovy   konania   spočívajúce   v   trovách právneho zastupovania vo výške 501,58 EUR, za tri úkony právnej služby(...)

Na záver si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   rozhodol   tak   ako   je   to   uvedené   v   sťažnosti   sťažovateľa   zo   dňa 24. 07. 2013.“

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde v konaní pod sp. zn. 31 Cb 1/2008:

Dňa 19. novembra 2007 podala sťažovateľka na okresnom súde proti D. B. (ďalej len „odporkyňa“) návrh „na vydanie platobného rozkazu v zmysle § 172 O. s. p. na zaplatenie dlžnej   sumy   177.776,55   Sk   s príslušenstvom“.   Vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 25 Ro 3327/2007.

Dňa 21. novembra 2007 okresný súd vydal rozkaz č. k. 25 Ro 3327/2007-49, ktorým zaviazal odporcu na úhradu žalovanej sumy s príslušenstvom.

Dňa 13. decembra 2007 odporkyňa podala proti uvedenému platobnému rozkazu odpor.Dňa 17. decembra 2007 bol spis prevedený do oddelenia „Občianskoprávne veci“ a vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 37 C 261/2008. Vec bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Pavlovi Vargovi.

Dňa 7. januára 2008 bol spis prevedený do oddelenia „Obchodné veci“ a vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 31 Cb 1/2008. Vec bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Júliusovi Tóthovi.

Dňa 15. januára 2008 súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k podanému odporu.Dňa 6. februára 2008 sa sťažovateľka vyjadrila k odporu.Dňa 18. marca 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 17. apríl 2008.Dňa   27.   marca   2008   bolo   nariadené   pojednávanie   preročené   na   21.   apríl   2008 „z dôvodu školenia sudcu“.

Dňa 21. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. jún 2008 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa   15.   mája   2008   bolo   nariadené   pojednávanie   preročené   na   23.   jún   2008. V rovnaký deň podala sťažovateľka na súd aj zmenu „návrhu na začatie konania“.Dňa 23. júna 2008 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu „neprítomnosti účastníkov konania, ako aj z dôvodu návrhu na pripustenie zmeny“.

Dňa 10. októbra 2008 okresný súd uznesením č. k. 31 Cb 1/2008-313 pripustil zmenu návrhu na začatie konania. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2008.Dňa 16. decembra 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. január 2009.Dňa   20.   januára   2009   zástupkyňa   sťažovateľky   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na nariadenom pojednávaní.

Dňa 22. januára 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 19. marec 2008 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa   18.   marca   2009   zástupkyňa   sťažovateľky   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na nariadenom pojednávaní.

Dňa   19.   marca   2009   bolo   pojednávanie   odročené   na   14.   máj   2009   z dôvodu „neprítomnosti   účastníkov   konania   a právneho   zástupcu   žalovanej   a   z dôvodu   potreby doplnenia ďalšieho dokazovania“.

Dňa 14. mája 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. jún 2009 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 22. júna 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu odporkyne zo zdravotných dôvodov.

Dňa 22. júla 2009 bolo odporkyni zaslané vyjadrenie sťažovateľky z 19. júna 2009 na vyjadrenie.

Dňa   6.   októbra   2009   bola   vec   pridelená   na   prerokovanie   a rozhodnutie   sudkyni JUDr. Slávke Garančovskej.

Dňa 12. novembra 2009 súd uznesením č. k. 31 Cb 1/2008-351 vyrubil odporkyni súdny poplatok za odpor.

Dňa   11.   októbra   2010   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   v určenej   lehote špecifikovala jednotlivé zmluvy, z ktorých si uplatňuje nárok na vrátenie provízie.Dňa 7.   januára   2011   sťažovateľka   požiadala   súd   o predĺženie   lehoty   na   splnenie uvedenej výzvy.

Dňa 3. februára 2011 sťažovateľka reagovala na ostatnú výzvu súdu.Dňa   27.   októbra   2011   vyššia   súdna   úradníčka   predložila   spis   zákonnej   sudkyni „za účelom vytýčenia termínu pojednávania“.

Dňa 30. novembra 2011 bolo súdu doručené podanie sťažovateľky označené ako „Zmena návrhu na začatie konania“.

Dňa   26.   júla   2012   bola   vec   pridelená   na   prerokovanie   a rozhodnutie   sudcovi JUDr. Júliusovi Tóthovi.

Dňa 16. októbra 2012 okresný súd uznesením č. k. 31 Cb 1/2008-433 pripustil zmenu petitu návrhu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. decembra 2012.

Dňa 30. apríla 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 11. júl 2013.Dňa 11.   júla 2013 sa   uskutočnilo vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na 14. október 2013 na účely doplnenia dokazovania.

Dňa   26.   júla   2013   bolo   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky   označené   ako „Doplnenie dôkazového materiálu v zmysle uskutočneného pojednávania“.

Dňa   11.   októbra   2013   bolo   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky   označené   ako „Záverečná reč - Zhrnutie“.

Dňa 14. októbra 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 31 Cb 1/2008-603.

Dňa 5. decembra 2013 odporkyňa podala proti uvedenému rozsudku odvolanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 1/2008 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o ústavných   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého   konania   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebola   závislá   od   zložitosti   veci. Napokon, skutočnosť, že by napadnutá vec bola fakticky alebo právne zložitá, netvrdil ani predseda okresného súdu.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej   veci,   treba   poukázať   na   to,   že   k niekoľkomesačnému   predĺženiu napadnutého   konania   prispela   aj   samotná   sťažovateľka,   pretože   opakovane   požiadala o odročenie   pojednávania.   Okrem   uvedeného   krátkeho   obdobia   však   sťažovateľka neprispela svojím správaním k prieťahom v konaní, povinnosti jej uložené súdom plnila v stanovených   lehotách.   Sťažovateľka   síce opakovane požiadala o zmenu návrhu,   avšak využila len procesnoprávne prostriedky, ktoré mala k dispozícii. Využitie možností daných navrhovateľom   procesnými   predpismi   (napr.   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku)   na uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   bez   akýchkoľvek   zákonných   alebo   iných   dôvodov opakovane dlhodobo nečinný, konkrétne od 22. júla 2009 do 11. októbra 2010 (štrnásť mesiacov, pričom v tomto období súd iba vyrubil poplatok za odpor), od 3. februára 2011 do   27.   októbra   2011   (desať   mesiacov)   a   od   30.   novembra   2011   do   16.   októbra   2012 (jedenásť mesiacov). Okresný súd teda takmer 3 roky vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka počas napadnutého   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 14. októbra 2013 bol v predmetnej veci na okresnom súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde,   preto   ústavný   súd   o súvisiacom   návrhu sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3 000 € s odôvodnením, že napadnuté konanie „do dnešného dňa predstavuje dobu päť rokov aj osem mesiacov. Toto obdobie možno charakterizovať ako dobu, počas ktorej sa Okresnému   súdu   Košice   I   nepodarilo   medzi   účastníkmi   konania   odstrániť   stav   právnej neistoty v ich právnom vzťahu.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané vo výške 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 a v bode 4.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   17.   júla 2013,   spísanie   sťažnosti z 24. júla   2013   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 21. januára   2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál v sume 8,04 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 417,92 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 83,58 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 501,50 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o trovách   právneho   zastúpenia   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014