znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 574/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konanívedenom pod sp. zn. 3 Co 123/2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Co 123/2014   (ďalej   aj   „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcuje účastníkom   konania   o   ochranu   osobnosti   vedeného   Okresným   súdom   Bratislava   III(ďalej len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   18   C   32/2007.   Proti   rozsudku   okresného   súdusp. zn. 18 C 32/2007 z 5. decembra 2013 podal sťažovateľ odvolanie. Vec bola predloženákrajskému súdu na rozhodnutie 12. marca 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„...   ochrana   práv   sťažovateľa   v   odvolacom   konaní   nie   je   rýchla   a   účinná, od 12. 03. 2014 porušovateľ je pasívny, vo veci nevytýčil termín pojednávania, nerozhodol, napriek   tomu,   že   vec   je   po   právnej   a   skutkovej   stránke   jednoduchá   a   nezložitá.   Ergo je opakovane   v   2.   odvolacom   konaní   opätovne   pasívny,   čo   má   v   konečnom   dôsledku za následok, že konanie na ochranu osobnosti nie je ako celok právoplatne rozhodnuté ani za   viac   ako   8   rokov   a   3   mesiace,   pričom   dĺžka   konania   aj   pred   odvolacím   súdom   - porušovateľom - nesplnila opakovane požiadavku primeranej lehoty podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo nie je prípustným a ústavne právne konformným.“

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   vec   má   pre   neho„mimoriadny význam.

Dľa sťažovateľa je ním uplatnená výška primeraného zadosťučinenia za vzniknutú mu nemajetkovú   ujmu   v   sume   4.000,-   EURO   vzhľadom   na   opakované   prieťahy   primeraná a spravodlivá,   súladná   s   rozhodovacou   praxou   ESĽP   proti   Slovenskej   republike,   teda aj v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (uznesenie č. k. 6 Cdo 193/2011 zo dňa 25. apríla 2012), ktorý sa v prípade prieťahov zavinených súdom jasne prihlásil k rozhodovacej praxi štrasburských orgánov.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   nebyť   nečinnosti   a   prieťahov   zo   strany   odvolacieho   súdu

-porušovateľa a to opakovane, tak za obvyklého chodu veci, by mu nemajetková ujma nevznikla.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatíjeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 3 Co 123/2014 porušené boli.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom pod č. k. 3 Co 123/2014 konal.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne - advokátky ⬛⬛⬛⬛ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislostimedzi označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   mocia základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   aj   vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.3 Co 123/2014 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svojudoterajšiu   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konanímá nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,ktorý   treba   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na konkrétneokolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmyslečl. 48   ods. 2   ústavy   (napr. I.   ÚS 63/00). V   prípade,   keď   ústavný   súd   pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   konkrétnychokolnostiach posudzovanej veci ide o konanie prebiehajúce na krajskom súde, ktoré do dňapredbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom   trvá   17   mesiacov.   Ústavný   súdpoukazuje na to, že krajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiťvecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súdspravidla nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku) aninie   je povinný   nariadiť   pojednávanie (§ 214   Občianskeho   súdneho   poriadku). To všaknevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacom konaní nečinný a koná neefektívne(III. ÚS 216/2015). Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd moholv   namietanom   konaní   postupovať   aj   efektívnejšie,   napriek   tomu   ale   zastáva   názor,že prieťahy v postupe krajského súdu nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanejveci   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy,   a   teda   porušenie   jeho   základného   právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakterpostupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolomožné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosťspravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01,III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   postupkrajského súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že byich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a pretoju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   užbez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,ak krajský súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konaťneefektívne,   odmietnutie   sťažnosti   nebráni   tomu,   aby   sa   sťažovateľ   opätovne   uchádzalprostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015