SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 574/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konanívedenom pod sp. zn. 3 Co 123/2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 123/2014 (ďalej aj „napadnutékonanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcuje účastníkom konania o ochranu osobnosti vedeného Okresným súdom Bratislava III(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 32/2007. Proti rozsudku okresného súdusp. zn. 18 C 32/2007 z 5. decembra 2013 podal sťažovateľ odvolanie. Vec bola predloženákrajskému súdu na rozhodnutie 12. marca 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„... ochrana práv sťažovateľa v odvolacom konaní nie je rýchla a účinná, od 12. 03. 2014 porušovateľ je pasívny, vo veci nevytýčil termín pojednávania, nerozhodol, napriek tomu, že vec je po právnej a skutkovej stránke jednoduchá a nezložitá. Ergo je opakovane v 2. odvolacom konaní opätovne pasívny, čo má v konečnom dôsledku za následok, že konanie na ochranu osobnosti nie je ako celok právoplatne rozhodnuté ani za viac ako 8 rokov a 3 mesiace, pričom dĺžka konania aj pred odvolacím súdom - porušovateľom - nesplnila opakovane požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo nie je prípustným a ústavne právne konformným.“
V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vec má pre neho„mimoriadny význam.
Dľa sťažovateľa je ním uplatnená výška primeraného zadosťučinenia za vzniknutú mu nemajetkovú ujmu v sume 4.000,- EURO vzhľadom na opakované prieťahy primeraná a spravodlivá, súladná s rozhodovacou praxou ESĽP proti Slovenskej republike, teda aj v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (uznesenie č. k. 6 Cdo 193/2011 zo dňa 25. apríla 2012), ktorý sa v prípade prieťahov zavinených súdom jasne prihlásil k rozhodovacej praxi štrasburských orgánov.
Sťažovateľ tvrdí, že nebyť nečinnosti a prieťahov zo strany odvolacieho súdu
-porušovateľa a to opakovane, tak za obvyklého chodu veci, by mu nemajetková ujma nevznikla.“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatíjeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 3 Co 123/2014 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 3 Co 123/2014 konal.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne - advokátky ⬛⬛⬛⬛ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.3 Co 123/2014 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svojudoterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konanímá nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétneokolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
Vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnychokolnostiach posudzovanej veci ide o konanie prebiehajúce na krajskom súde, ktoré do dňapredbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom trvá 17 mesiacov. Ústavný súdpoukazuje na to, že krajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiťvecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súdspravidla nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku) aninie je povinný nariadiť pojednávanie (§ 214 Občianskeho súdneho poriadku). To všaknevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacom konaní nečinný a koná neefektívne(III. ÚS 216/2015). Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd moholv namietanom konaní postupovať aj efektívnejšie, napriek tomu ale zastáva názor,že prieťahy v postupe krajského súdu nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanejveci kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, a teda porušenie jeho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakterpostupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolomožné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosťspravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,III. ÚS 59/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postupkrajského súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že byich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a pretoju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo užbez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,ak krajský súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konaťneefektívne, odmietnutie sťažnosti nebráni tomu, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzalprostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015