znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 574/2012-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 39/01 (predtým postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 39/01) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Mgr.   J.   S.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 39/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Mgr.   J.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500 €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr.   J. S. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej   zástupkyne   JUDr.   E.   K.,   P.,   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. II. ÚS 574/2012-26 z 13. decembra 2012 na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 39/01 (predtým postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 39/01).

2. Podľa § 15 zákona č. 371/20004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov,   výkon   súdnictva   k   1. januáru 2005   vo   veci   sťažovateľa   prešiel z odovzdávajúceho   Okresného   súdu   Pezinok   na   nadobúdajúci   okresný   súd   so   všetkými právnymi a ústavnoprávnymi dôsledkami vrátane plnej zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.

3.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   Okresnému   súdu   Pezinok   bola 28. júna 2001 doručená obžaloba Okresnej prokuratúry Pezinok na obvineného A. R. (ďalej len „obžalovaný“) pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ bol účastníkom uvedeného   trestného   konania   v   procesnom   postavení   poškodeného,   ktorému mal obžalovaný podľa obžaloby ukradnúť veci z jeho rodinného domu v L. Okresný súd Pezinok   po   vykonanom   dokazovaní   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   sp.   zn.   2 T 39/01 z 10. júna 2003, ktorým obžalovaného oslobodil spod obžaloby. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania Okresnej prokuratúry P. uznesením sp. zn. 9 To 229/03 z 28. októbra 2003 zrušil označený rozsudok Okresného súdu Pezinok v celom rozsahu a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie. Po vrátení veci odvolacím súdom konal o nej okresný súd, na ktorý trestná vec prešla v dôsledku reorganizácie súdnictva a zrušenia   Okresného   súdu   Pezinok   s   účinnosťou   od   1.   januára   2005.   Okresný   súd rozsudkom sp. zn. PK 2 T 39/2011 zo 6. septembra 2011 aplikáciou zásady „in dubio pro reo“ oslobodil obžalovaného spod obžaloby.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Ako Okresný súd Pezinok, tak aj následne Okresný súd Bratislava III odignorovali záväzný   pokyn   Krajského   súdu   v   Bratislave   obsiahnutý   v   zrušujúcom   uznesení sp. zn. 9 To 229/03 zo dňa 28. 10. 2003 na vykonanie znaleckého dokazovania pribratím znalca do konania.

Tento   záväzný   pokyn   odignoroval   Okresný   súd   Bratislava   III,   čím   neprípustne vytvoril   podmienky,   že   znalecké   dokazovanie   v   rozsahu   ako   nariadil   Krajský   súd v Bratislave   nebolo   už   možné   a   nebolo   vôbec   vykonané   ani   ku   dňu   podania   tejto sťažnosti....

Okresný   súd   Bratislava   III   nekonal   vo   veci   efektívne   a   plynulo,   aj   po   podanej sťažnosti   na   prieťahy   a   skonštatovaní   prieťahov   zavinených   súdom   menil   termíny pojednávaní...

Okresný súd Bratislava III tak vytvoril a umelo navodil sám podmienky pre účelové oslobodenie obžalovaného spod obžaloby...

Súd   následne   pokračoval   a   pokračuje   v   prieťahoch,   pričom   došlo   k   porušeniu ustanovenia   §-u   172   ods.   3   Tr.   poriadku   a   to   tým,   že   rozsudok   nevyhotovil   do   30 pracovných   dní   odo   dňa   jeho   vyhlásenia,   bezodkladne   nezabezpečil   jeho   doručenie prokuratúre ako aj poškodenému sťažovateľovi.

Rozsudok bol doručený Okresnej prokuratúre B. až 19. 1. 2012..., teda až po viac ako 4 mesiacoch od jeho vynesenia. Sťažovateľovi bol rozsudok doručený až dňa 13. 2. 2012... Dňa   14. 2. 2012   podal   sťažovateľ   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   opakovanú sťažnosť na prieťahy, pričom poukázal na prieťahy v trvaní ďalších 4,5 mesiacov čo sa týka vyhotovenia a doručovania rozsudku, ktorého odôvodnením zákonná sudkyňa neprípustne porušujúc etiku a dobré mravy škandalizovala a kriminalizovala sťažovateľa...

Táto sťažnosť na ďalšie prieťahy v konaní sp. zn. PK 2 T 39/2001 nebola predsedom súdu v zákonnej lehote vybavená ani za viac ako 3,5 mesiaca.

Dopytom   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   dňa   30.   05.   2012   sťažovateľ   zistil, že trestný spis zn. PK 2 T 39/2001 nebol ešte predložený odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a že je „zadržiavaný“ na tomto súde...

Je   teda   nesporným,   že   porušovateľ   pokračuje   v   marení   práva   sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote a prerokovanie trestnej veci bez prieťahov, pričom odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave porušovateľ bezodkladne nepredložil trestný spis na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie,   spis   neprípustne   zadržiava,   od   vynesenia   rozsudku už uplynulo ďalších 9 mesiacov, pričom sťažovateľ podal odvolanie riadne a včas dňa 14. 2. 2012...

Včas   sa   vyjadril   dňa   23.   2.   2012   aj   k   odvolaniu   Okresnej   prokuratúry   B.,   teda k prieťahom neprispel...

Teda stav právnej a osobnej neistoty sťažovateľa v postavení poškodeného v danej trestnej veci nebol vinou závažných prieťahov v konaní a zmarenia vykonania dôkazov nariadených Krajským súdom Bratislava... ani ku dnešnému dňu odstránený, vo veci vinou obštrukcií, marenia spravodlivosti v kontexte viac ako 11 rokov porušovania zákonnosti a hrubej   nečinnosti   súdu (nie vinou poškodeného,   ale vinou   fatálnej   nečinnosti   súdu...) ani ku dňu podania tejto sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.»

S   akcentom   na   uvedené   sťažovateľ   požaduje   priznať „spravodlivé   finančné zadosťučinenie   vo   výške   1.500,- €   za   každý   rok   prieťahov   a   zjavného   marenia spravodlivosti, vyvolania stavu právnej, osobnej neistoty za obdobie 11 rokov“, teda sumu 16 500 €   a sumu   10 000 € „titulom   neprípustnej   kriminalizácie   a   škandalizácie pred účastníkmi   trestného   konania,   v   dôsledku   neoprávneného   zásahu   súdom   do   práva na česť   a   dôstojnosť,   porušenie   prezumpcie   neviny   obsahom   odôvodnenia   rozsudku zo dňa 6. 9. 2011“. Nemajetková ujma uplatnená sťažovateľom „vyplýva z pocitov neistoty, krivdy, morálneho utrpenia prameniacich zo situácie navodenej súdom, keď trestné konanie v ktorom je sťažovateľ poškodeným trvá neprimerane dlhú dobu..., navyše sa porušovateľ obsahom rozsudku zo dňa 6. 9. 2011 dopusti kriminalizácie a škandalizácie sťažovateľa ako revanšu za sťažnosť na prieťahy a zmarenie znaleckého dokazovania súdom“.

3.1 Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné   práva   Mgr.   J.   S.   na   prerokovanie   trestnej   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na právo na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 39/2001 vedenom na Okresnom súde Bratislava III v Bratislave porušené boli.

2. Okresnému   súdu   Bratislava III   ústavný   súd   prikazuje   vo   veci   vedenej pod sp. zn. PK 2 T 39/2001 konať a predložiť vec odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Mgr. J. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 26.500,- €..., ktoré je Okresný súd Bratislava III v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Mgr. J. S. priznáva náhradu trov konania v sume 334,29 €..., ktoré je Okresný súd Bratislava III   v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

4. Ústavný   súd   vyzval   okresný   súd   a   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   listom zo 14. januára 2013, aby sa v lehote 15 dní od jeho doručenia vyjadrili k prijatiu sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Obaja účastníci   konania   prevzali   výzvu   ústavného   súdu   17.   januára   2013,   avšak   v   lehote ustanovenej ústavným súdom ani do jeho rozhodnutia sa k prijatej sťažnosti nevyjadrili.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože aj napriek tomu, že obaja účastníci konania nevyužili svoje právo a v lehote ustanovenej ústavným súdom, resp. do rozhodnutia ústavného súdu sa   k prijatiu   sťažnosti   nevyjadrili,   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 2 T 39/01 a neskôr okresným súdom pod sp. zn. PK 2 T 39/01:

Dňa   28.   júna   2001   bola   Okresnému   súdu   Pezinok   doručená   obžaloba   Okresnej prokuratúry P. proti obvinenému A. R. (ďalej len „obžalovaný“) pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ v uvedenej trestnej veci vystupuje v procesnom postavení poškodeného.

Dňa 29. júna 2001 Okresný súd Pezinok trestným rozkazom uznal obžalovaného za vinného a odsúdil ho na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu trestu na 1 rok.

Dňa 16. júla 2001 obžalovaný podal odpor proti trestnému rozkazu. Dňa 20. júla 2001 obžalovaný odôvodnil odpor proti trestnému rozkazu. Dňa 23. júla 2001 Okresný súd Pezinok nariadil pojednávanie na 7. august 2001. Dňa 7. augusta 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré po výsluchu obžalovaného a svedkov bolo odročené na 13. september 2001.

Dňa   13. septembra 2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   po   vypočutí obžalovaného   bolo   odročené   na   23. október 2001   na   účely   pribratia   tlmočníka obžalovanému a ďalšieho dokazovania.

Dňa   19. septembra 2001   Okresný   súd   Pezinok   opatrením   pribral   do   konania tlmočníka   obžalovanému   a   zároveň   požiadal   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru Slovenskej   republiky   v P.   (ďalej   len   „obvodné   oddelenie“)   o   doručenie   predvolania a predvedenie sťažovateľa na hlavné pojednávanie.

Dňa 22. októbra 2001 sťažovateľ ospravedlnil neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu jeho účasti na vyšetrovacích úkonoch v inej trestnej veci. Zároveň sa vyjadril k dôvodom odporu a ku svedkom navrhnutých obžalovaným.

Dňa 23. októbra 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po výsluchu svedka odročené   na   27. november 2001   na   účely   predvolania   a   predvedenia   sťažovateľa pod hrozbou uloženia pokuty.

Dňa 27. novembra 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré po výsluchu svedka bolo odročené na 15. január 2002 na účely policajného predvedenia sťažovateľa, ktorý nebol na pojednávaní prítomný.

Dňa   28.   novembra   2001   obvodné   oddelenie   oznámilo,   že   pokus   o   predvedenie sťažovateľa na pojednávanie bol neúspešný. Sťažovateľ pri pokuse o predvedenie uviedol, že je práceneschopný a že sám ospravedlní svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa   7.   januára   2002   Okresný   súd   Pezinok   zrušil   termín   hlavného   pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa   9.   septembra   2002   predseda   Okresného   súdu   Pezinok   rozhodol   o   pridelení trestnej veci sudcovi JUDr. K. z dôvodu dlhodobej neprítomnosti zákonnej sudkyne. Dňa   23.   septembra   2002   Okresný   súd   Pezinok   vyžiadal   výpis   z   registra   trestov a výpis z registra priestupkov obžalovaného, ako aj správu o jeho povesti.

Dňa   27.   novembra   2002   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) doručila odpis z registra trestov.

Dňa 2. decembra 2002 Obecný úrad v N. Ž. doručil správu o povesti obžalovaného. Opatrením predsedu Okresného súdu Pezinok bola trestná vec pridelená sudcovi JUDr. M. Dňa 8. januára 2003 Okresný súd Pezinok nariadil pojednávanie na 23. január 2003. Dňa   23.   januára   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 13. február 2003 na účely opätovného predvolania neprítomných svedkov.

Dňa 12. februára 2003 sťažovateľ ospravedlnil neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti a žiadal o jeho odročenie.

Dňa   13.   februára   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 27. február 2003.

Dňa   27.   februára   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   vzhľadom na neprítomnosť predvolaných svedkov a na návrh poškodeného odročené na 25. marec 2003. Dňa 25. marca 2003 sťažovateľ ospravedlnil neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu   práceneschopnosti.   Nariadené   pojednávanie   bolo   z   dôvodu   neprítomnosti sťažovateľa a predvolaného svedka odročené na 22. apríl 2003.

Dňa   17.   apríla   2003   sťažovateľ   oznámil,   že   jeho   práceneschopnosť   trvá,   preto sa nebude môcť zúčastniť nariadeného pojednávania.

Dňa 22. apríla 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. máj 2003 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa.

Dňa 20. mája 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu   škody   v sume 8 106   Sk. Okresný   súd   Pezinok pojednávanie odročil na 10. jún 2003.

Dňa 10. júna 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom Okresný súd Pezinok vyniesol oslobodzujúci rozsudok.

Dňa 9. septembra 2003 prokurátorka Okresnej prokuratúry P. podala odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 2 T 39/01 z 10. júna 2003.

Dňa   12.   septembra   2003   sa   sťažovateľ   odvolal   proti   rozsudku   Okresného   súdu Pezinok z 10. júna 2003.

Dňa   22.   septembra   2003   Okresný   súd   Pezinok   predložil   spis   krajskému   súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach.

Dňa 28. októbra 2003 krajský súd uznesením sp. zn. 9 To 229/03 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil Okresnému súdu Pezinok na nové prerokovanie a rozhodnutie. Zároveň zamietol odvolanie sťažovateľa.

Dňa 6. novembra 2003 krajský súd vrátil spis Okresnému súdu Pezinok.

Dňa   18.   januára   2005   okresný   súd,   na   ktorý   prešla   vec   v   dôsledku   zrušenia Okresného súdu Pezinok s účinnosťou od 1. januára 2005, doručoval rozhodnutie krajského súdu z 28. októbra 2003 procesným stranám.

Dňa 19. decembra 2006 okresný súd vyžiadal výpis z registra trestov obžalovaného a správu o jeho povesti.

Dňa 2. januára 2007 generálna prokuratúra doručila odpis z registra trestov. Dňa 4. januára 2007 Obecný úrad v N. Ž. doručil správu o povesti obžalovaného. Dňa 22. januára 2008 okresný súd odstúpil spis Okresnému súdu Pezinok z dôvodu prechodu výkonu súdnictva v zmysle zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Dňa   22.   apríla   2008   Okresný   súd   Pezinok   vrátil   vec   okresnému   súdu,   pretože v danom prípade nedošlo k prechodu výkonu súdnictva na Okresný súd Pezinok.

Dňa 27. januára 2010 okresný súd predvolal sťažovateľa na informatívny výsluch (sťažovateľ sa na výsluch nedostavil).

Dňa   12.   februára   2010   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil, kde sa nachádzajú kryštálové lustre, ktoré boli predmetom krádeže a ktoré mu boli následne vrátené, na účely ich ohodnotenia znalcom.

Dňa   26.   februára   2010   a   1.   marca   2010   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na „hrubú nečinnosť a svojvoľné marenie spravodlivosti“ v namietanom konaní.

Dňa 5. marca 2010 sťažovateľ oznámil, že kryštálové stropné lustre už nevlastní.Dňa 5. mája 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. júl 2010. Dňa 14. júla 2010 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti.

Dňa 2. augusta 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 19. október 2010. Dňa   19.   októbra   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   výsluchu predvolaných   svedkov   odročené   na   25.   november   2010   z   dôvodu   neprítomnosti sťažovateľa. Sťažovateľ svoju neprítomnosť ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti. Dňa 28. októbra 2010 okresný súd uznesením priznal svedkovi Ing. K. svedočné. Dňa 24. novembra 2010 sťažovateľ ospravedlnil neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti.

Dňa   25.   novembra   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa.

Dňa   31.   januára   2011   okresný   súd   požiadal   ošetrujúceho   lekára   sťažovateľa, aby oznámil   dôvod   jeho   dlhodobej   práceneschopnosti.   Ošetrujúci   lekár   sťažovateľa na žiadosť okresného súdu nereagoval.

Dňa   11.   marca   2011   okresný   súd   požiadal   zastupujúceho   lekára   sťažovateľa o vyjadrenie k jeho dlhodobej práceneschopnosti.

Dňa   18.   marca   2011   ošetrujúca   lekárka   sťažovateľa   oznámila,   že   sťažovateľ je práceschopný od 4. februára 2011.

Dňa 30. marca 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. jún 2011. Dňa   5.   mája   2011   sťažovateľ   ospravedlnil   neúčasť   na   nariadenom   pojednávaní z dôvodu kolízie s iným súdnym pojednávaním.

Dňa   7.   júna   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   z   dôvodu   neúčasti sťažovateľa odročené na 6. september 2011.

Dňa 5. septembra 2011 sťažovateľ ospravedlnil neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu kolízie s termínom štátnice.

Dňa   6.   septembra   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený oslobodzujúci rozsudok.

Dňa   23.   decembra   2011   okresný   súd   doručoval   rozsudok   zo   6.   septembra   2011 procesným stranám.

Dňa   27.   januára   2012   prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   B.   (ďalej   len „okresná prokuratúra“)   podala   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   zo   6.   septembra   2011. Okresný súd zaslal odvolanie okresnej prokuratúry procesným stranám na vyjadrenie. Dňa 14. februára 2012 sa   obžalovaný vyjadril   k odvolaniu okresnej prokuratúry. Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 6. septembra 2011. Dňa 17. februára 2012 sťažovateľ doručil doplnenie odvolania.Dňa 23. februára 2012 sa sťažovateľ vyjadril k odvolaniu okresnej prokuratúry.Dňa 27. februára 2012 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa procesným stranám. Dňa 30. mája 2012 a 4. júna 2012 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní a výzvu na odstránenie prieťahov.

Dňa   7. júna 2012   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaniach.

Dňa 11. júla 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 71/2012 odvolania okresnej prokuratúry a sťažovateľa zamietol.

Dňa 21. augusta 2012 krajský súd vrátil spis okresnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2T 39/01 (predtým postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 39/01) dochádzalo k porušovaniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2 ústavy,   sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (napr. II. ÚS 32/03, I. ÚS 11/08). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetného trestného činu si vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov činných v trestnom konaní a všeobecného súdu o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že zdĺhavý priebeh napadnutého trestného konania nemožno pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako strany v konaní, ústavný súd zistil, že aj sťažovateľ výrazne prispel svojím správaním k doterajšej dĺžke namietaného konania, najmä svojou neúčasťou na nariadených pojednávaniach. Z celkovo 15 nariadených pojednávaní sa sťažovateľ zúčastnil len dvoch, pričom pojednávania museli byť z tohto dôvodu odročované. Ani pokus o predvedenie sťažovateľa pod hrozbou uloženia pokuty nebol úspešný. Sťažovateľ sa nezúčastnil ani na informatívnom výsluchu, na ktorý bol okresným súdom predvolaný.

Na   uvedené správanie sťažovateľa   ústavný   súd nemohol   neprihliadnuť pri   úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   súdov   v   napadnutom   konaní a predovšetkým poukazuje na to, že 11-ročné trvanie preskúmavaného konania (od podania obžaloby 28. júna 2001 do predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach, t.   j.   do   7.   júna 2012)   je už samo   osebe   najmä vzhľadom   na   povahu veci   bezpochyby neprimerané, aj keď je faktom, že k predĺženiu konania došlo   aj v dôsledku   správania sťažovateľa.

Ústavný súd z prehľadu procesných úkonov v namietanom konaní zistil, že súdy boli v   danej   veci   aj   dlhodobo   nečinné,   a   to   konkrétne   v   období   od   27.   novembra   2001 do 23. septembra   2002   (10   mesiacov),   od   6.   novembra   2003   do   18.   januára   2005 (14 mesiacov), od 18. januára 2005 do 19. decembra 2006 (23 mesiacov) a od 4. januára 2007 do 27. januára 2010 (takmer 37 mesiacov). Celkovo boli teda dotknuté súdy v tejto veci nečinné 84 mesiacov.

Uvedená   nečinnosť   dotknutých   súdov   v   trvaní   siedmich   rokov   nie   je   ničím ospravedlniteľná,   pretože   súdy   nevykonávali   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať k odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľ   ako   procesná   strana   (poškodený) v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia nečinnosti   súdov   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú   z   ústavnoprávneho   aspektu   (už   aj   v   kontexte   11   rokov trvajúceho konania) netolerovateľné. K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo len v dôsledku správania sťažovateľa, ale najmä v dôsledku postupu súdov.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom   na   to,   že   11.   júla   2012   bola   predmetná   vec   na   krajskom   súde právoplatne rozhodnutá, neprichádzalo do   úvahy v   okolnostiach   danej   veci   rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa   §   56   ods.   4   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 26 500 €, ktoré odôvodnil vznikom nemajetkovej ujmy vyplývajúcej „z pocitov neistoty, krivdy,   morálneho   utrpenia“ vzhľadom   na   neprimerane   dlho   trvajúce   konanie. Navyše, podľa slov sťažovateľa sa okresný súd obsahom rozsudku dopustil „kriminalizácie a škandalizácie sťažovateľa“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré podľa   zásad spravodlivosti   a s prihliadnutím   na všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   výrazný   podiel   sťažovateľa na vzniknutých   prieťahoch   a na skutočnosť,   že namietané konanie bolo   do   rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   povahu   veci v posudzovanom konaní považuje za primerané v sume 2 500 €.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   uvádza,   že   ak   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   postupom sudkyne v namietanom konaní, prípadne obsahom odôvodnenia rozsudku okresného súdu došlo   k   zásahu   do   jeho   osobnostných   práv,   má   možnosť   využiť   občianskoprávne prostriedky na ochranu osobnosti.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

6.   Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. K., ktoré si uplatnil v sume 334,29 € bez bližšej špecifikácie.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2012   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia prevyšuje sumu trov vypočítaných   podľa   vyhlášky,   trovy   konania   boli   priznané   vo   výške   zistenej   podľa vyhlášky, teda v celkovej sume 269,58 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013