SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 572/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10. septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti W4, s. r. o., Blagoevova 9, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou OLEXOVAVASILISIN, s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa JUDr.Marcela Vasilišina, LLM, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľačl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutímFinančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č.   1100302/1/542756/2014/5320   z 10.decembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W4, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W4, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozhodnutím   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančnériaditeľstvo“) č. 1100302/1/542756/2014/5320 z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:«Finančné   riaditeľstvo   SR   rozhodnutím   č.   1100302/1/542756/2014/5320   zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9104405/5/1506617/2014/Husá, ktorým Daňový úrad   Bratislava   nepriznal   sťažovateľovi   nadmerný   odpočet   za   zdaňovacie   obdobie apríl 2008 v sume 167.737,67 EUR a vyrubil rozdiel dane s pridanej hodnoty v sume 1.247,96 EUR. FR SR vrátil vec Daňovému úradu Bratislava (ďalej aj ako „DU BA“) na ďalšie konanie.

FR SR predmetným rozhodnutím dal DU BA pokyn, aby v ďalšom konaní vyzval sťažovateľa   na   preukázanie   svojich   tvrdení   o   existencii   tovaru,   za   ktorý   si   sťažovateľ nadmerný   odpočet   dane   uplatňuje,   na   preukázanie   vykonaných   úhrad   a   predloženie dôkazov o existencii tohto tovaru.

DU BA následne zaslal sťažovateľovi výzvu č. 9104405/5/60313/2015/Lab zo dňa 12. 01. 2015,   ktorou   v   nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   FR   SR   vyzval   sťažovateľa na preukázanie uvedeného...

V zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) správca dane v daňovom   konaní   vykonáva   daňovú   kontrolu   a   vyrubovacie   konanie   prebieha až po daňovej kontrole. Počas daňovej kontroly nesie dôkazné penzum sťažovateľ. Pokiaľ ho tento splní, má správca dane možnosť preukázať opak. Po vykonaní daňovej kontroly správca   dane   vyhotoví   protokol,   ktorého   doručením   sa   daňová   kontrola   končí.   Týmto sa zároveň skončí možnosť správcu dane preukazovať opačné skutočnosti ako tvrdí daňový subjekt, to znamená že nie sú preukázané skutočnosti zakladajúce nadmerný odpočet dane ako v tomto prípade...

Na rozdiel od daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní sa koná o argumentoch daňového subjektu proti protokolu a možnosť doplnenia nových skutočností má iba daňový subjekt, ktorý môže podávať svoje pripomienky a vyjadrenia k protokolu. Vo vyrubovacom konaní   už   nemá   daňový   orgán   právomoc   na   zhromažďovanie   dôkazov   proti   daňovému subjektu, ale má vychádzať z dôkazov, ktoré zhromaždil do skončenia daňovej kontroly... Rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 FR SR vrátil vec DU BA s pokynom na vykonanie   vyššie   vedených   úkonov   vo   vyrubovacom   konaní.   V   skutočnosti   však   ide o pokyny FR na úkony, ktoré sú typickými   úkonmi daňovej kontroly. Podľa   uvedených pokynov má sťažovateľ preukázať existenciu tovaru − solárnych lôžok a úhradu za ne. S existenciou solárnych lôžok však mal DU BA možnosť oboznámiť sa osobne počas výkonu miestneho   zisťovania   v   skladoch   sťažovateľa   zamestnancami   správcu   dane.   Doklady preukazujúce úhradu za lôžka boli takisto DU BA už poskytnuté. Z uvedeného zreteľne vyplýva, že sa daňové orgány snažia preukázať opak − teda to, že k transakcii, za ktorú si sťažovateľ uplatnil nadmerný odpočet, nedošlo. Toto však mohol správca dane vykonávať iba počas daňovej kontroly, ktorá však bola ukončená.

Daňovú   kontrolu   má   správca   dane   vykonať   zvyčajne   počas   365   dní.   V   prípade sťažovateľa trvala 350 dní. FR SR sa zrejme obával prekročenia doby 365 dní a z tohto dôvodu dal pokyn na úkony, ktoré však už nemožno vo vyrubovacom konaní vykonávať. Týmto   daňové   orgány   obchádzajú   maximálnu   prípustnú   lehotu   na   trvanie   daňovej kontroly.»

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutým   rozhodnutím   finančné   riaditeľstvo   porušiločl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, a to

- „arbitrárnosťou“, t. j. nedostatočnosťou odôvodnenia,

- „neférovým“ zabezpečením dôkazov,

- trvaním konania, t. j. jeho neprimeranou dĺžkou.

Právomoc   ústavného   súdu   na   rozhodnutie   o jej   sťažnosti   odôvodňuje   tým,že „... nemá   možnosť   použiť   iný   právny   prostriedok.   Využitie   správnej   žaloby   proti rozhodnutiu   správneho   orgánu   podľa   5.   časti   O.   s.   p.   je   vylúčené   proti   odôvodneniu rozhodnutia. Správna žaloba o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy nie   je   možná,   nakoľko   sťažovateľ   napáda   argumentáciu,   ktorá   priamo   predchádza rozhodnutiu.   Zhromažďovanie   podkladov   a   dôkazov,   hodnotenie   zistených   skutočností, aplikácia a interpretácia práva totiž priamo vedú k vydaniu rozhodnutia.“.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   taktorozhodol: „1. Finančné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 zo dňa 10. 12. 2014 porušilo povinnosť podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 zo dňa 10. 12. 2014 porušilo právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Finančnému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   a   Daňovému   úradu   Bratislava sa zakazuje   vykonávať   ďalej   vyšetrovacie   úkony   na   účely   preukázania   opaku   tvrdení sťažovateľa vo veci nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2008.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka 12. mája 2015 doručila ústavnému súdu návrh na dočasné opatreniez dôvodu, že „Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky dalo arbitrárny pokyn, dôkazy sú zabezpečované neférovo a každým úkonom je porušované právo na maximálne prípustné trvanie konania. Za týchto okolností je už z povahy veci vylúčené konať ďalej a oporu tomu dáva zásada súčinnosti, na ktorej porušenie nie je žiaden dôvod. Daňový úrad Bratislava napriek tomu konať ďalej chce, čo preukazujeme priloženým predvolaním Daňového úradu Bratislava.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   zakázal Daňovému úradu Bratislava v tejto veci až do rozhodnutia o podanej sťažnosti konať.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavyje založená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel spočíva   v   tom,   že   ochranaústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasledujeaž v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde(III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto   ochrany   a predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranuten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu(IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné poukázať na právne závery, ktoréuž vyslovil   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   (III.   ÚS   80/06,   I.   ÚS   354/08)   vo   vzťahuk základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol,že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnejsprávy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namiestev prípade,   ak   ide   o   rozhodnutia   a   postupy,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv   a   slobôd(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keďuvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcichsa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutiapreskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej   stránkea jej prostredníctvom   k   základným   právam   a   slobodám.   V   dôsledku   toho   v   prípade,keď sa rozhodnutie,   resp.   postup   orgánu   verejnej   správy   (bez   ohľadu   na   jeho   druhči formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdovnesmie   byť   vylúčené.   Vylúčenie   takéhoto   rozhodnutia   zo   súdneho   preskúmavania(v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru preto ústavný súd nezdieľa názor sťažovateľky,ktorá argumentuje tým, že napáda iba neústavnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia(hoci   na   s.   1   sťažnosti,   ako   aj   v   petite   na   s.   4   sťažnosti   sa   dožaduje   vyslovenia   právrozhodnutia   finančného   riaditeľstva   ako   celku),   a preto   je   v danej   veci   daná   právomocústavného súdu. Celá judikatúra ústavného súdu od jeho vzniku je založená na posudzovanírozhodnutia ako celku z hľadiska možného vyslovenia porušenia základných práv fyzickýchosôb a právnických osôb v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (nielen jehovýroku, ako to vyplýva z právneho názoru sťažovateľky). Práve ústavná neakceptovateľnosťprávnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   obsiahnutých   v odôvodnení   rozhodnutípreskúmavaných   ústavným   súdom   sa   premieta   ako   výsledok   do   výroku   rozhodnutia.Podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnejakceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   prípadne   iného   orgánuverejnej   moci,   a   nie   posudzovanie   jeho   právnej   perfektnosti   ani   jeho   prípadné„vylepšovanie“   (m.   m.   IV.   ÚS   325/08,   IV.   ÚS   218/2010).   Poslaním   ústavného   súdunie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvekmožnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktorésa   v individuálnom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   prípadne   vyskytnú,   ale   výlučneposudzovanie   konformity   aktov   aplikácie   práva   s   ústavou,   prípadne   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou a rešpektovanie základných práv a slobôd.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánovverejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnejmoci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskomsúdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správya zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutiavydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebozrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorýmimôžu   byť   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   fyzických   osôb   aleboprávnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jehonečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 OSP a ďalších relevantných ustanovení sa postupuje v prípadoch,v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátenározhodnutím a postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada,aby   súd   preskúmal   zákonnosť   tohto   rozhodnutia   a postupu.   Podľa   §   247   ods.   2   OSPpri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupupodľa tejto hlavy rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sapreň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetompreskúmania   môže   byť   za   podmienok   ustanovených   v odsekoch   1   a   2   aj   rozhodnutie,proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z podanej sťažnosti je zrejmé, že hlavným argumentom, o ktorý sťažovateľka opierasvoju   sťažnosť,   je   arbitrárnosť   odôvodnenia   rozhodnutia,   spôsob   zabezpečenia   dôkazova dĺžka   konania   finančného   riaditeľstva   na   základe   nesprávnej   aplikácie   príslušnýchustanovení zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   už   na   inom   mieste   toho   uznesenia   poukázal   na   to,   že   podľa   §   7ods. 2 OSP   v občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutíorgánov verejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.Ústavný súd súčasne konštatoval,   že   keď   sa   rozhodnutie alebo   postup   orgánu verejnejsprávy   dotýka   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd,   nesmie   byť   jeho   preskúmaniez právomoci všeobecných   súdov   vylúčené.   Túto   právomoc   všeobecného   súdu   nemožnonahradiť   konaním   pred   ústavným   súdom.   Ústavou   daná   právomoc   totiž   neumožňujeústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,ak je založená   zákonom   alebo   na   základe   zákona.   Ústava   ani   zákon   o ústavnom   súdenepripúšťajú,   aby   si   sťažovatelia   ako   účastníci   konania   zvolili   medzi   súdnymi   orgánmiochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačnepožaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných prostriedkov nápravy.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že označený postup (napadnutérozhodnutie) finančného riaditeľstva bolo možné preskúmať žalobou v správnom súdnictve,pričom sťažovateľka tento spôsob ochrany svojich práv nevyužila.

Vzhľadom na uvedené by vykonanie prieskumu postupu a napadnutého rozhodnutiafinančného   riaditeľstva   ústavným   súdom   bolo   v rozpore   s princípom   subsidiarityzakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   ďalšími   návrhmi   v nej   uplatnenýmivrátane návrhu   na   odloženie   vykonateľnosti   rozhodnutia   finančného   riaditeľstvač. 1100302/1/542756/2014/5320 z 10. decembra 2014 sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015