SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 572/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti W4, s. r. o., Blagoevova 9, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou OLEXOVAVASILISIN, s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa JUDr.Marcela Vasilišina, LLM, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutímFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100302/1/542756/2014/5320 z 10.decembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti W4, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W4, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančnériaditeľstvo“) č. 1100302/1/542756/2014/5320 z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:«Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9104405/5/1506617/2014/Husá, ktorým Daňový úrad Bratislava nepriznal sťažovateľovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 167.737,67 EUR a vyrubil rozdiel dane s pridanej hodnoty v sume 1.247,96 EUR. FR SR vrátil vec Daňovému úradu Bratislava (ďalej aj ako „DU BA“) na ďalšie konanie.
FR SR predmetným rozhodnutím dal DU BA pokyn, aby v ďalšom konaní vyzval sťažovateľa na preukázanie svojich tvrdení o existencii tovaru, za ktorý si sťažovateľ nadmerný odpočet dane uplatňuje, na preukázanie vykonaných úhrad a predloženie dôkazov o existencii tohto tovaru.
DU BA následne zaslal sťažovateľovi výzvu č. 9104405/5/60313/2015/Lab zo dňa 12. 01. 2015, ktorou v nadväznosti na toto rozhodnutie FR SR vyzval sťažovateľa na preukázanie uvedeného...
V zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) správca dane v daňovom konaní vykonáva daňovú kontrolu a vyrubovacie konanie prebieha až po daňovej kontrole. Počas daňovej kontroly nesie dôkazné penzum sťažovateľ. Pokiaľ ho tento splní, má správca dane možnosť preukázať opak. Po vykonaní daňovej kontroly správca dane vyhotoví protokol, ktorého doručením sa daňová kontrola končí. Týmto sa zároveň skončí možnosť správcu dane preukazovať opačné skutočnosti ako tvrdí daňový subjekt, to znamená že nie sú preukázané skutočnosti zakladajúce nadmerný odpočet dane ako v tomto prípade...
Na rozdiel od daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní sa koná o argumentoch daňového subjektu proti protokolu a možnosť doplnenia nových skutočností má iba daňový subjekt, ktorý môže podávať svoje pripomienky a vyjadrenia k protokolu. Vo vyrubovacom konaní už nemá daňový orgán právomoc na zhromažďovanie dôkazov proti daňovému subjektu, ale má vychádzať z dôkazov, ktoré zhromaždil do skončenia daňovej kontroly... Rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 FR SR vrátil vec DU BA s pokynom na vykonanie vyššie vedených úkonov vo vyrubovacom konaní. V skutočnosti však ide o pokyny FR na úkony, ktoré sú typickými úkonmi daňovej kontroly. Podľa uvedených pokynov má sťažovateľ preukázať existenciu tovaru − solárnych lôžok a úhradu za ne. S existenciou solárnych lôžok však mal DU BA možnosť oboznámiť sa osobne počas výkonu miestneho zisťovania v skladoch sťažovateľa zamestnancami správcu dane. Doklady preukazujúce úhradu za lôžka boli takisto DU BA už poskytnuté. Z uvedeného zreteľne vyplýva, že sa daňové orgány snažia preukázať opak − teda to, že k transakcii, za ktorú si sťažovateľ uplatnil nadmerný odpočet, nedošlo. Toto však mohol správca dane vykonávať iba počas daňovej kontroly, ktorá však bola ukončená.
Daňovú kontrolu má správca dane vykonať zvyčajne počas 365 dní. V prípade sťažovateľa trvala 350 dní. FR SR sa zrejme obával prekročenia doby 365 dní a z tohto dôvodu dal pokyn na úkony, ktoré však už nemožno vo vyrubovacom konaní vykonávať. Týmto daňové orgány obchádzajú maximálnu prípustnú lehotu na trvanie daňovej kontroly.»
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím finančné riaditeľstvo porušiločl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, a to
- „arbitrárnosťou“, t. j. nedostatočnosťou odôvodnenia,
- „neférovým“ zabezpečením dôkazov,
- trvaním konania, t. j. jeho neprimeranou dĺžkou.
Právomoc ústavného súdu na rozhodnutie o jej sťažnosti odôvodňuje tým,že „... nemá možnosť použiť iný právny prostriedok. Využitie správnej žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa 5. časti O. s. p. je vylúčené proti odôvodneniu rozhodnutia. Správna žaloba o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy nie je možná, nakoľko sťažovateľ napáda argumentáciu, ktorá priamo predchádza rozhodnutiu. Zhromažďovanie podkladov a dôkazov, hodnotenie zistených skutočností, aplikácia a interpretácia práva totiž priamo vedú k vydaniu rozhodnutia.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd taktorozhodol: „1. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 zo dňa 10. 12. 2014 porušilo povinnosť podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 zo dňa 10. 12. 2014 porušilo právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky a Daňovému úradu Bratislava sa zakazuje vykonávať ďalej vyšetrovacie úkony na účely preukázania opaku tvrdení sťažovateľa vo veci nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2008.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka 12. mája 2015 doručila ústavnému súdu návrh na dočasné opatreniez dôvodu, že „Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky dalo arbitrárny pokyn, dôkazy sú zabezpečované neférovo a každým úkonom je porušované právo na maximálne prípustné trvanie konania. Za týchto okolností je už z povahy veci vylúčené konať ďalej a oporu tomu dáva zásada súčinnosti, na ktorej porušenie nie je žiaden dôvod. Daňový úrad Bratislava napriek tomu konať ďalej chce, čo preukazujeme priloženým predvolaním Daňového úradu Bratislava.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR zakázal Daňovému úradu Bratislava v tejto veci až do rozhodnutia o podanej sťažnosti konať.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavyje založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochranaústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasledujeaž v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranuten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(IV. ÚS 128/04).
Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné poukázať na právne závery, ktoréuž vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahuk základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol,že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnejsprávy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namiestev prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keďuvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcichsa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutiapreskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránkea jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade,keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druhči formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdovnesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania(v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru preto ústavný súd nezdieľa názor sťažovateľky,ktorá argumentuje tým, že napáda iba neústavnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia(hoci na s. 1 sťažnosti, ako aj v petite na s. 4 sťažnosti sa dožaduje vyslovenia právrozhodnutia finančného riaditeľstva ako celku), a preto je v danej veci daná právomocústavného súdu. Celá judikatúra ústavného súdu od jeho vzniku je založená na posudzovanírozhodnutia ako celku z hľadiska možného vyslovenia porušenia základných práv fyzickýchosôb a právnických osôb v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (nielen jehovýroku, ako to vyplýva z právneho názoru sťažovateľky). Práve ústavná neakceptovateľnosťprávnych názorov orgánov verejnej moci obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutípreskúmavaných ústavným súdom sa premieta ako výsledok do výroku rozhodnutia.Podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnejakceptovateľnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánuverejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdunie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvekmožnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktorésa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučneposudzovanie konformity aktov aplikácie práva s ústavou, prípadne kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou a rešpektovanie základných práv a slobôd.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánovverejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnejmoci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskomsúdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správya zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutiavydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebozrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorýmimôžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb aleboprávnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jehonečinnosť.
Podľa § 247 ods. 1 OSP a ďalších relevantných ustanovení sa postupuje v prípadoch,v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátenározhodnutím a postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada,aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSPpri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupupodľa tejto hlavy rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sapreň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetompreskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie,proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.
Z podanej sťažnosti je zrejmé, že hlavným argumentom, o ktorý sťažovateľka opierasvoju sťažnosť, je arbitrárnosť odôvodnenia rozhodnutia, spôsob zabezpečenia dôkazova dĺžka konania finančného riaditeľstva na základe nesprávnej aplikácie príslušnýchustanovení zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd už na inom mieste toho uznesenia poukázal na to, že podľa § 7ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutíorgánov verejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.Ústavný súd súčasne konštatoval, že keď sa rozhodnutie alebo postup orgánu verejnejsprávy dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, nesmie byť jeho preskúmaniez právomoci všeobecných súdov vylúčené. Túto právomoc všeobecného súdu nemožnonahradiť konaním pred ústavným súdom. Ústavou daná právomoc totiž neumožňujeústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov,ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súdenepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania zvolili medzi súdnymi orgánmiochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačnepožaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných prostriedkov nápravy.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že označený postup (napadnutérozhodnutie) finančného riaditeľstva bolo možné preskúmať žalobou v správnom súdnictve,pričom sťažovateľka tento spôsob ochrany svojich práv nevyužila.
Vzhľadom na uvedené by vykonanie prieskumu postupu a napadnutého rozhodnutiafinančného riaditeľstva ústavným súdom bolo v rozpore s princípom subsidiarityzakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi v nej uplatnenýmivrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia finančného riaditeľstvač. 1100302/1/542756/2014/5320 z 10. decembra 2014 sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015