znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 572/2014-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia ich základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriouMendel, Mestická, Slovíková, s. r. o., Hollého 37/371, Žilina, v mene ktorej koná advokátkaJUDr. Zuzana Slovíková, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiežzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právapodľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnéhosúdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konanívedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 p o r u š e n é   b o l i.

3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie každej v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilinap o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ spoločne   a nerozdielne   trovy   konania   v   sume   540,29 €(slovom päťstoštyridsať eur a dvadsaťdeväť centov) na účet Advokátskej kancelárie Mendel,Mestická, Slovíková, s. r. o., Hollého 37/371, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uzneseniamisp. zn. II. ÚS 572/2014 z 18. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 778/2014 z 13. novembra 2014a sp. zn. PLs. ÚS 5/2014 zo 17. decembra 2014 prijal a spojil podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   §   112   ods.   1   Občianskeho   súdnehoporiadku   (ďalej   len   „OSP“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľky“ alebo „sťažovateľky v prvom ažtreťom rade“), ktorými namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a sťažovateľka v treťom rade aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva podľa čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľky sú od roku 1998 účastníčkami napadnutéhokonania na strane žalovaných „o vydanie bezdôvodného obohatenia“, ktoré podľa nichv čase podania ich sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavnom súde v júni a auguste2014 ani po 16 rokov nebolo ešte právoplatne skončené. V napadnutom konaní bolo dvakrátrozhodnuté   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa,   ale   následne   po zrušovacom   uzneseníodvolacieho súdu bola vec znovu vrátená na opätovné prerokovaie a nové rozhodnutie,naposledy tak odvolací súd rozhodol uznesením z 31. júla 2013. Sťažovateľky poukazujúna viaceré obdobia nečinnosti okresného súdu v ich veci a jeho neefektívnu činnosť a tiežna to, že ich vzájomným žalobným návrhom podaným 15. apríla 1999 na zaplatenie sumy114 183 Sk s prísl. proti žalobcovi sa okresný súd niekoľko rokov vôbec nezaoberal.

Sťažovateľky   v   prvom   a druhom   rade   z dôvodu   nečinnosti   okresného   súdupožadovali,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenompod sp. zn. 7 C 1399/98 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a prikázal   okresnému   súdu   v   konaní   vedenompod sp. zn. 7 C 1399/98 konať vo veci bez prieťahov. Okrem toho sa domáhajú, aby imústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   každej   v   sume   15 000   € „s   ohľadom na hodnotu predmetu sporu, dĺžku konania, vek sťažovateliek a ďalšie závažné nedostatky priebehu súdneho konania. Sťažovateľky si uplatňujú v predmetnom súdnom konaní formou protinávrhu   voči   navrhovateľovi   vzájomnú   pohľadávku   každá   v   sume   7.292,53   EUR, považujú   preto   dvojnásobok   tejto   sumy   (s   ohľadom   na   dĺžku   trvania   konania,   úroky z omeškania,   náklady   na   súdne   konanie,   možnosť   vymoženia   prípadnej   pohľadávky od navrhovateľa) za opodstatnenú...“, a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 146,67€ [sťažovateľky   v prvom   a druhom   rade   k tomu   uvádzajú,   že „hodnota   požadovaného zadosťučinenia   predstavuje   spolu   30.000,-   EUR   a   odmena   za jeden   úkon   predstavuje 469,74 €,   režijný   paušál   8,04   €,   a   za   2   úkony   predstavuje   odmena   spolu   1 146,67   € (prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti) + DPH.“, pozn.].

Sťažovateľka v treťom rade žiada, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 17 dohovoru postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 porušené bolo, a prikázal okresnému súduv konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 konať vo veci bez prieťahov. Domáha sa ajpriznania finančného zadosťučinenia v sume 40 802 €, ktorá pozostáva z ekonomickej ujmyv sume   20 401   €   (pozostávajúcej   zo   znášania   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   predvšeobecným   súdom)   a   tiež morálnej   a psychickej   ujmy   tiež   v sume   20 401   €   najmäz dôvodu, že okresný súd jej odopiera poskytnúť právnu ochranu v napadnutom konaní, čímdochádza aj k odopretiu spravodlivosti (denegatio justitiae).

K   týmto   sťažnostiam   sa   vyjadril   i   okresný   súd,   ktorý   vo   svojom   podanísp. zn. 1 SprS 442/2015 z 10. februára 2013 doručenom ústavnému súdu 5. marca 2015uviedol:

„Čo sa týka vecnej stránky, v prílohe Vám zasielame vyjadrenie zákonného sudcu, s ktorým sa stotožňujeme, aj keď nie vždy sa konalo v zmysle § 6 O. s. p.

K tomu je však nutné poukázať na neprimeranú zaťaženosť nielen zákonného sudcu, ale   všetkých   sudcov   tunajšieho   súdu   v   porovnaní   s   inými   súdmi   –   ročný   nápad   vecí na tunajšom súde je cca 57.000 pri výkone +/- 32 sudcov, pričom tunajší súd asi ako jediný súd na Slovensku vykonáva súdnictvo pre 3 okresy (Žilina, Bytča, Kysucké Nové Mesto), pričom ide aj o agendu   špecifickú, pre ktorú je tunajší súd príslušný ako súd v sídle krajského súdu.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   nie   je   možné   konať   bez   prieťahov   za   takého   stavu, čo žiadame zohľadniť. Hoci personálne obsadenie súdu nemôže byť na úkor účastníkov, nemôže to byť ani na úkor samotných sudcov, či súdov, pričom na tieto nedostatky neustále upozorňujeme.   Sudcovia   tunajšieho   súdu   vykonávajú   sudcovskú   prax   za   tých   istých podmienok   –   platových,   ako   aj   na   iných   súdoch,   avšak   pri   oveľa   vyššej   zaťaženosti (napr. sudca tunajšieho súdu na C úseku má cca 40-45-53 vecí mesačne, hoci na inom menšom súde má sudca nápad 14 vecí mesačne.) Pokiaľ sa však táto situácia nevyrieši, nie je možné konať vo všetkých veciach bez prieťahov. Sudcovia tunajšieho súdu konajú už nad rámec   fyzických   a   psychických   možností,   čo   sa   odráža   na   ich   zdravotnom   stave.   Aj ombudsmanka   skonštatovala   pri   osobnom   stretnutí,   že   tunajší   súd   je   neprimerane personálne poddimenzovaný.

Tieto   skutočnosti   žiadame   zohľadniť   pri   prípadné   priznanie   finančného zadosťučinenia.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   bolo   stanovisko   zákonného   sudcuJUDr. Rybárika, v ktorom sa uvádza:

„Ja môžem zopakovať, čo som uvádzal pri sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a. Táto sťažnosť je zhodná so sťažnosťou ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. V podstate zhodne aj pani ⬛⬛⬛⬛ uvádza to isté, čo aj ostatné dve odporkyne v tomto spore, že konajúci súd bol nečinný počas priebehu konania niekoľko krát. Súdne konanie trvá už 16-ty rok. Aj pani Ďurkovská poukazuje na to, že hodnota predmetu sporu v dnešnej dobe devalvovala najmenej na polovičnú hodnotu, než ako mala v reálnom čase... Je pravdou, že návrh na tunajší súd podal navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛, a to dňa 20. 5. 1998. Pôvodne bol spis vedený po sp. zn. Nc/375/1998, neskôr bol prevedený do reg. C   pod   sp.   zn.   7C/1399/1998.   Uvedené   konanie   napadlo   do   senátu   mojej   kolegyni JUDr. Gabriele Dúbravkovej.

Navrhovateľ sa návrhom domáhal, aby mu každá z odporkýň zaplatila v tom čase viac ako 84.000,-Sk. Posledné pojednávanie v tejto veci mala moja JUDr. Dúbravková dňa 26.   1.   2007.   Následne,   na   základe   vznesenej   námietky   zaujatosti,   bola   vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Na základe opatrenia predsedu tunajšieho súdu zo dňa 3. 10. 2007 bol spisový materiál   pridelený   do   môjho   senátu.   Vo   veci   bolo   nariadené,   po   mnohých   úkonoch a doplnení   dokazovania,   vzhľadom   na   ďalšie   návrhy   a   žiadosti   účastníkov   konania, pojednávanie na deň 16. 2. 2009. Až na pojednávaní dňa 20. 4. 2009 odporcovia predložili protinávrh na zaplatenie príslušného spoluvlastníckeho podielu každá z odporkýň v podiele 1/4   z   celkového   nájomného,   ktoré   obdržal   navrhovateľ   namiesto   nich   v   rokoch   1995 až 1998. Na pojednávaní dňa 18. 6. 2009 bol vo veci vyhlásený rozsudok, kedy súd návrh navrhovateľa zamietol a zmietol aj vzájomný návrh odporcov.

Takže   o   ich   protinávrhu   bolo   rozhodnuté   do   dvoch   mesiacov   od   ich   podania. Na základe   odvolaní   vo   veci   rozhodoval   KS   v   Žiline,   ktorý   svojím   rozhodnutím 6Co/342/2009 prvostupňový rozsudok zrušil vo výrokoch, ktorým vzájomný návrh odporcov v rade 1/, 2/, 3/ zamietol. Čo sa týka výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol, tak v tejto časti potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

Následne odporcovia podali návrhy na oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd sa zaoberal   týmito   návrhmi   a   nakoniec   rozhodol,   že   návrhy   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov zamietol. Vyzval odporcov na zaplatenie súdnych poplatkov, zapodieval sa radom podaných návrhov a písomnými vyjadreniami navrhovateľa a nariadil ďalšie pojednávania. V zmysle rozhodnutia KS dokonca súd vypočul v konaní aj svedka v Košiciach dožiadaným súdom, zapodieval sa ďalšími návrhmi ⬛⬛⬛⬛ a spol. ohľadom úpravy ich návrhu, pričom pripustil ďalšiu zmenu návrhu, ohľadom úrokov z omeškania, čo bolo dňa 10. 11. 2011.

Napokon po 7-mich pojednávaniach dňa 8. 12. 2011 vyniesol súd rozsudok, kedy zaviazal   odporcu ⬛⬛⬛⬛ zaplatiť   navrhovateľkám   sumu   vo   výške   9.478,29   Eur s úrokom z omeškania. Proti tomuto rozsudku opätovne podal odvolanie navrhovateľ a aj samotné   odporkyne.   Následne   podal   návrh   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. O tomto sa rozhodovalo a súd mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Ešte   predtým,   ako   OS   odoslal   spisový   materiál   na   KS, ⬛⬛⬛⬛ podal   námietky zaujatosti voči mojej osobne. Musel som spisový materiál bez meritórneho rozhodnutia zaslať na KS. Až potom súd mohol vo veci rozhodnúť. Opätovne sa spor kvôli námietkam zaujatosti predĺžil.

Napokon KS uznesením dňa 31. 7. 2013 rozsudok OS rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spisový materiál na OS vrátil dňa 18. 9. 2013 a ja som sa snažil v rámci mojich schopností a možností, aj vzhľadom na nápad v senáte, vo veci konať v zmysle rozhodnutia KS. Napokon bolo pojednávanie stanovené na deň 14. 8. 2014, ktoré však muselo byť zrušené kvôli mojej PN v dôsledku úrazu. Najnovšie pojednávanie bolo stanovené na deň 12. 1. 2015, kedy malo byť vo veci rozhodnuté.   Odporkyňa ⬛⬛⬛⬛ však   podala   návrh   na   rozšírenie   svojho protinávrhu, kde týmto návrhom sa domáha zaplatenia istiny v sume 9.067,49 Eur pre každú odporkyňu zvlášť. Navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛ na tomto pojednávaní dal návrh na uzavretie zmieru v tejto veci. Sťažovateľka ⬛⬛⬛⬛ a jej právny zástupca požiadali, aby bolo pojednávanie odročené, aby sa mohli poradiť s ostatným i odporcami o návrhu navrhovateľa. Pojednávanie bolo teda opätovne odročené na deň 23. 2. 2015, kedy sa má sťažovateľka – odporkyňa vyjadriť k návrhu na uzavretie súdneho zmieru.

Ja   chápem   sťažovateľku,   že   konanie   trvá   prakticky   od   roku   1998.   Ona   však protinávrh podala až 20. 4. 2009. Musím však podotknúť, že ja som už vo veci trikrát rozhodol, pričom v časti sa stal rozsudok tunajšieho súdu právoplatným, a to v časti, kde sa domáhal od každej z odporkýň po 84.130,- Sk v tom čase.

V súčasnosti sa vedie už len konanie o protinávrhu odporkýň, v ktorom každá žiada od navrhovateľa v súčasnej dobe po rozšírení návrhu 9.067,46 Eur. V tejto veci som už rozhodol,   priznal   som   odporkyniam   istinu,   avšak   nie   v   plnej   výške,   a   to   vzhľadom na námietky premlčania.

Teraz súd, po rozhodnutí KS v jeho intenciách naďalej koná. Dávam do pozornosti jednak predsedovi súdu, ako aj ÚS SR, že mne bol spisový materiál do môjho senátu pridelený 3. 10. 2007. Protinávrh odporcov bol podaný 20. 4. 2009. Skutočne som sa podľa mojich   schopností   a   časových   možností   prípadu   venoval,   mám   snahu   toto   konanie   čo najskôr ukončiť, už aj vzhľadom na to, že tento spisový materiál má v súčasnej dobe už 670 strán. Nemôžem súhlasiť so sťažovateľkou, že sa jedná o jednoduchý spor, o ktorom je možné rozhodnúť bezprostredne. Samotné sťažovateľky, ako aj sťažujú postup súdu   zmenou   návrhu.   Teraz   na   poslednom   pojednávaní   opätovne   rozšírili   svoj   návrh. Spočiatku žiadali len zaplatenie istiny, neskôr rozšírili svoje návrhy aj o úroky z omeškania. Nevedeli presne určiť, odkedy má byť úrok z omeškania stanovený.

Podľa môjho názoru sťažovateľka svojou sťažnosťou na ÚS SR využíva tú skutočnosť, že navrhovateľ svoj návrh, ktorý bol zamietnutý, podal na súd v roku 1998. O jeho návrhu bolo právoplatne rozhodnuté. Píše, že už 16-ty rok sa vo veci nekoná. Objektívne treba však povedať, že o ich návrhu z roku 2009 zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, t. j. 6 rokov a nie   16   rokov.   Navyše   namiesto   samotného   konania   sa   musím   opätovne   vyjadrovať k sťažnosti sťažovateľky, pričom obdobnú sťažnosť podávali aj ostane odporkyne. Znova som posledné   pojednávanie   musel   odročovať   za   tým   účelom,   že   sa   potrebujú   sťažovateľky oboznámiť s návrhom na mimosúdnu dohodu. Pojednávanie má byť dňa 23. 2. 2015. Neviem však, či medzičasom zase nebude spisový materiál odstúpený na ÚS SR, čím sa znova toto konanie predĺži.“

Právna zástupkyňa sťažovateliek sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila v podanídoručenom ústavnému súdu 7. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedla:

«... Na základe výzvy konajúceho súdu zo dňa 09. 09. 2015, ktorá mi bola doručená dňa   16.   03.   2015,   právna   zástupkyňa   sťažovateliek   v   prílohe   zasielam   stanovisko sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na   vyjadrenia   Okresného   súdu   v   Žiline   a   aktuálneho zákonného sudcu vo veci.

K stanovisku zároveň dokladám vo fotokópii vzájomný návrh podaný sťažovateľkami ako odporkyňami v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod č. k. 7C 1399/98, na ktoré ⬛⬛⬛⬛ poukazuje.

V ostatnom v celom rozsahu poukazujem na moje podanie zo dňa 18. 08. 2014, na dôvodoch ktorého trvám aj naďalej...

Vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛ :

S poľutovaním konštatujem, že pani podpredsedníčka Okresného súdu v Žiline sa bezvýhradne   stotožnila   s   vyjadrením   zákonného   sudcu,   ktoré   okrem   iného   obsahuje   aj nepravdivé skutkové tvrdenie, podľa ktorého som vraj protinávrh podala až 20. 04. 2009. V prvom rade, aj keby sa protinávrh podal v tomto termíne, nič to nemení na dôvodne napadnutých prieťahoch v konaní. Čo je však podstatnejšie, protinávrh sa podal u 14. 04. 1999, čiže o desať rokov prv, než uvádza zákonný sudca JUDr. Ján Rybárik.

K   ostatnému   dodávam,   že   ústavná   sťažnosť   nie   je   sťažnosťou   na   posledného zákonného sudcu, ale na Okresný súd v Žiline, ktorý má mať objektívnu zodpovednosť en bloc. Interné vzťahy, problémy, možný podstav, vzťahy s Krajským súdom pri odvolacom konaní a ďalšie Okresným súdom v Žiline označené skutočnosti patria do riešenia interných problémov, respektíve prináležia do vzťahov medzi predmetným súdom a ostanými štátnymi orgánmi, vrátane Vlády Slovenskej republiky a Národnej rady Slovenskej republiky a je nemiestne   sa   na   ne   odvolávať.   Ani   Ústava   Slovenskej   republiky,   ani   občiansky   súdny poriadok, a ani iná právna norma nezaväzuje účastníkov civilného konania k spoluúčasti na technických problémoch súdov a problémov sudcov celkovo. Naopak, súd je podľa týchto noriem jediným, kto svojim usporiadaním, právomocou a procesnými prostriedkami môže zistiť spoľahlivo skutkový stav a na základe pozitívneho práva má bezodkladne rozhodnúť. Ja som k napadnutému súdnemu konaniu 7C 1399/98 nedala žiaden podnet, no už šestnásť rokov tvorí ťažisko môjho života spôsobom, ktorý som opísala v prvopise ústavnej sťažnosti. Ani ja, ani nikto z našej strany odporcov nesťažujeme postup súdu zmenou návrhu, ale sme sa bránili pred nedôvodným napadnutím zo strany navrhovateľa. Naopak, Okresný súd   dával   neustále   tomuto   navrhovateľovi   priestor   na   neustále   doplňovania,   pričom prestávky   medzi   konaniami   boli   neprimerane   dlhé.   O   skutočne   jednoduchý   spor   sprvu naozaj išlo a dávať nám odporcom za vinu, že sme sa bránili, je takisto nemiestne. Zákonný sudca JUDr. Ján Rybárik v závere vyjadrenia píše doslova: „Znova som posledné   pojednávanie   musel   odročovať   za   tým   účelom,   že   sa   potrebujú   sťažovateľky oboznámiť s návrhom na mimosúdnu dohodu.“ U neinformovaného to vyvoláva dojem, že všetky odročenia sa konali kvôli nám, pritom v skutočnosti ich vždy úmyselne vyvolávala naša protistrana – ⬛⬛⬛⬛ s manželkou a zákonný sudca im bezvýhradne prieťahy robiť umožňoval.

Nepamätám sa, kto v opísanom prípade po návrhu protistrany na tzv. mimosúdnu dohodu prvý navrhol odročenie, no keby k nemu nebolo došlo a nepreštudovali by sme si návrh protistrany, celé šestnásťročné konanie by skončilo prijatím daru od protistrany, ktorý by onedlho podľa občianskeho zákonníka žiadala späť.

Dňa 26. 03. 2015 bola následne uzavretá súdom schválená dohoda o urovnaní, pričom navrhovateľ každej z odporkýň vyplatil v hotovosti 5.300,- EUR, pričom všetky poplatky   si   má   každý   hradiť   sám.   Vzhľadom   na   uvedené   v   porovnaní   s   pôvodne požadovanou sumou 9.067,46 EUR + úroky z omeškania, popri ktorej mal aj poplatky platiť navrhovateľ, a pri zohľadnení šestnástich rokov šikanózneho súdneho konania, ide o veľmi nízku sumu, avšak v priebehu šestnásťročných prieťahov mal tento dostatok času, aby všetok svoj majetok, vrátane bytu, v ktorom býva, previedol na blízke osoby, pričom všade už uplynula lehota, po ktorej odporovateľnosť právneho úkonu nemožno namietať. Nemali sme teda ani najmenšiu nádej, aby sme mohli po nadobudnutí právoplatnosti možného rozsudku získať viacej.

O odpustenie súdnych poplatkov sa už na našej strane žiadalo, no bez úspechu. A nie je teda predpoklad, že by teraz po podaní predmetnej ústavnej sťažnosti sa Okresný súd v Žiline zachoval inak. Mám dôvodnú obavu teraz zákonného sudcu o odpustenie súdnych poplatkov   žiadať,   keďže   jeho   vyjadrenie   k   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   je   plné nepravdivých skutkových tvrdení, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti majú byť úmyselné. Na základe uvedeného žiadam od ústavného súd tiež, aby mi k sume požadovaného zadosťučinenia priznal aj náhradu súdnych poplatkov vo výške 800,- EUR.»

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Napadnuté konanie začalo 20. mája 1998, keď žalobca ⬛⬛⬛⬛ podalproti sťažovateľkám „žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, o prednostné právo kúpy nehnuteľností   a o vklad   nehnuteľností   do   katastra“,   ktorá   bol   zapísaná   v registriNc pod sp. zn. Nc 375/98. Dňa 15. apríla 1999 doručili sťažovateľky žalobu o zaplateniesumy   114 183 Sk   s prísl.   proti ⬛⬛⬛⬛ a   vec   bola   zaevidovanápod sp. zn. Nc 311/99.

V roku 2001 sa uskutočnili dve pojednávania, a to 29. marca 2001 a 4. mája 2001.Na druhom z nich okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenejna okresnom súde pod sp. zn. 14 C 71/00, avšak po podaní odvolania sťažovateľkami sa spisnachádzal od 14. decembra 2001 do 25. marca 2002 na Krajskom súde v Žiline (ďalej len„krajský súd“), ktorý zrušil rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa   7.   júna   2006   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateliek   na   spojenie   vecívedených   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   7   C   1399/98   a sp.   zn.   14   C   71/00.   Ďalšiepojednávanie sa uskutočnilo 8. decembra 2006, na ktorom okresný súd konanie v častio zaplatenie sumy 84 130 Sk zastavil.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 26. januára 2007. Po podaní námietky zaujatostižalobcom   okresný   súd   zrušil   pojednávanie,   ktoré   sa   malo   konať   30.   marca   2007.Dňa 11. júna 2007 bol spis s vyjadrením sudkyne JUDr. Dúbravskej, že sa cíti byť zaujatá,predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Dňa 3. októbra 2007opatrením predsedu okresného súdu vec bola pridelená inému sudcovi  JUDr. Rybárikovi.

Dňa 20. apríla 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd pripustilprotinávrh   odporcov   v 1.   až   3.   rade,   ktorý   bol   vedený   pod   sp.   zn.   Nc   311/99,   ďalšiepojednávania sa konali 18. mája 2009 a 18. júna 2009, okresný súd vyhlásil rozsudokvo veci samej, ktorým žaloby žalobcu a vzájomný návrh sťažovateliek zamietol.

Dňa 30. júla 2009 sťažovateľky podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 18.júna 2009. Od 1. októbra 2009 do 5. mája 2010 sa spis nachádzal na krajskom súde, ktorýuznesením   sp.   zn.   6   Co   342/2009   z 31.   marca   2010   zrušil   rozsudok   okresného   súduvo výrokoch,   ktorými   vzájomný   návrh   sťažovateliek   zamietol   a vo   výroku   o trováchkonania vec vrátil okresnému súdu. Vo vzťahu k žalobcovi krajský súd potvrdil rozsudokokresného súdu o zamietnutí jeho žaloby a konanie bolo právoplatne skončené.

Dňa   9.   júla   2010   okresný   súd   uznesením   vyzval   sťažovateľky   na   odstránenienedostatkov podania – zmeny vzájomného návrhu z 15. apríla 2009, na výzvu reagovalipodaním doručeným okresnému súdu 11. augusta 2010.

Ďalšie pojednávania sa konali 15. novembra 2010, 27. januára 2011, 7. marca 201114.   apríla   2011   a po   doručení   spisu   Okresnému   súdu   Košice   I   16.   mája   2011   boluskutočnený výsluch svedka 9. júna 2011. Dňa 10. novembra 2011 okresný súd pripustilzmenu protinávrhu sťažovateliek a v dňoch 5. decembra a 8. decembra 2011 sa konali ďalšiepojednávania. Na poslednom z nich bol vyhlásený druhý rozsudok. Následne od 3. júla2012 bol spis doručený krajskému súdu, ale 30. augusta 2012 bol spis vrátený okresnémusúdu bez meritórneho rozhodnutia ako predčasne predložený. Dňa 26. októbra 2012 bol spisdoručený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti,   ktorý   sudcu   nevylúčilz prerokovania rozhodovania veci. Dňa 11. februára 2013 bol vyhlásený dopĺňací rozsudok.Dňa 19. apríla 2013 bol spis doručený krajskému súdu, ktorý 18. septembra 2013 spis vrátilokresnému súdu s tým, že rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie.  

Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 9. júna 2014 a 12. januára 2015, keď malo byťrozhodnuté, ale sťažovateľka v treťom rade „podala návrh na rozšírenie svojho protinávrhu, kde týmto návrhom sa domáha zaplatenia istiny v sume 9.067,49 Eur pre každú odporkyňu zvlášť“. Žalovaný   na   tomto   pojednávaní   podal   návrh   na   uzavretie   zmieru   v   tejto   vecia následne na základe žiadosti sťažovateliek bolo pojednávanie odročené.

Na poslednom pojednávaní konanom 26. marca 2015 účastníci konania oznámili,že došlo   medzi   nimi   k súdnemu   zmieru   (sťažovateľky   potvrdili,   že   im   bolo   žalovanýmvyplatené 5 300 €, pozn.) a okresný súd konanie zastavil. Všetci účastníci konania sa pritomvzdali opravného prostriedku.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v treťom rade zároveň namietala aj porušenie svojho práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, a tiež základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 17dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná arozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým ajk porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (práva podľačl.   6   ods.   1   dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou(IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými súprávna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahuveci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   II.   ÚS   32/02,IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že sporyo vydanie bezdôvodného obohatenia tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecnýchsúdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité, hoci v priebehukonania   bolo   potrebné   rozhodovať   o   zmene   žalobného   petitu,   o návrhu   na   prerušeniekonania   a   spojení   veci   s ďalšou   vecou,   o   námietkach   proti   zákonnému   sudcovi,o vzájomnom   návrhu,   o   oslobodení   od   platenia   súdneho   poplatku   a podobne.   Doterajšízdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   podľa   ústavného   súdu   nebol   závislýod skutkovej   náročnosti   prerokovávanej   veci   a ani   okresný   súd   nenamietal   vo   svojomvyjadrení k sťažnosti prípadnú skutkovú zložitosť veci.

2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateliek ako účastníčokkonania, ústavný súd dospel k záveru, že aj ich správanie, resp. správanie ich právnejzástupkyne,   zásadne   neprispelo   k   predĺženiu   posudzovaného   konania.   Zúčastňovali   sanariadených pojednávaní a v roku 2014 podali aj sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedoviokresného súdu. Na druhej strane im však možno vytknúť, že od podania ich odvolania protiuzneseniu okresného súdu o prerušení konania (16. november 2001) sa štyri roky o svojuvec   riadne   nezaujímali   a až   v podaní   z 13.   septembra   2006   ich   právna   zástupkyňapoukazovala na neprimeranú dĺžku tohto konania. V danom prípade ide o spor, v ktorom jekaždý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilieo súčinnosť so súdom tak, aby mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.K celkovej dĺžke trvania konania nepochybne prispelo aj podávanie opravných prostriedkovsťažovateľkami proti rozhodnutiam okresného súdu vo veci samej v roku 2009 a v roku2012, dopĺňaciemu rozsudku z februára 2013, o vyrubení súdneho poplatku z roku 2012a o prerušení konania z roku 2001, o ktorých musel rozhodovať súd druhého stupňa, čo sivyžiadalo   ďalší   časový   priestor   v rámci   prebiehajúceho   konania,   a tiež   aj   odročovaniepojednávaní   na   uzavretie   prípadnej   mimosúdnej   dohody.   Samozrejme,   ak   v dôsledkuuplatnenia procesných práv účastníkom dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť zatento   stav   neznáša   oprávnená   osoba, ale nemožno   ju pripísať   ani orgánu   verenej   mocikonajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom v posudzovanej veci a ako vyplývaz prehľadu procesných úkonov a hodnotenia kritéria správania sťažovateliek, okresný súdbol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky viac ako štyri roky v rokoch 2002 až 2006a okrem toho bol jeho postup aj neefektívny, pretože dva jeho rozsudky boli zrušené, ale nadruhej strane rozsudok z 18. júna 2009 v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba žalobcu,nadobudol právoplatnosť po rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 6 Co 342/2009 z 31. marca2010. Napadnuté konanie sa vyznačovalo aj značnou nehospodárnosťou, pretože okresnýspolu nariadil množstvo pojednávaní. Aj keď v konaní sa vyskytli aj iné menšie obdobianečinnosti,   v súlade   so   svojou   stabilnou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   280/2011,III. ÚS 231/2012, III. ÚS 473/2012) ústavný súd zastáva názor, že takéto konanie už lenvzhľadom na dĺžku jeho trvania nie je potrebné ďalej osobitne vyhodnocovať a podrobnerozoberať aj iný neefektívny, resp. nesústredený postup okresného súdu, pretože už lenpoukazom na celkovú dobu trvania konania možno konštatovať porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stavprávnej   neistoty   účastníka   do   takej   miery,   že   sa   jeho   právo   na   súdnu   ochranu   stávailuzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   39/00,I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Sťažovateľka   v treťom   rade   vo   svojej   sťažnosti   to   aj   namietala,   keď   tvrdila,   žepostupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo aj k porušeniu jej základného právana súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúryvyslovil, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bydošlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva nanezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu(žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 8/01). Spôsobenie zbytočnýchprieťahov   v konaní   súdom   môže   založiť   porušenie   základného   práva   účastníka   súdnehokonania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vetyústavy a čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivostimajúce   za   následok   porušenie   základného   práva   upraveného   v čl. 46   ods. 1   ústavy(II. ÚS 8/01).

K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by všakmohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   postup   všeobecného   súdu   v takomto   konaní   v dôsledkuzbytočných   prieťahov   viedol   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti   poskytnúťefektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha(obdobne   IV.   ÚS   132/2010).   Sťažovateľka   v treťom   rade   sa   v procesnom   postaveníodporkyne v 3. rade v konaní sa nachádzala dlhodobo v právnej neistote, pretože okresnýsúd právoplatne nerozhodol o jej žalobnom návrhu, ktorý podala spolu so svojimi sestramiešte v roku 1999.

Pokiaľ sťažovateľka v treťom rade namietala porušenie základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ústavný súd, odvolávajúc sa na svojudoterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07), uvádza, že tieto články ústavy majú charakterústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výkladea uplatňovaní   ústavy.   Tieto   články   ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovaniaústavného   súdu,   t. j.   aj   jeho   rozhodovania   o porušovaní   základných   práv   a slobôdgarantovaných   ústavou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   a preto   ústavný   súd   nepovažovalza potrebné osobitne vysloviť aj porušenie týchto článkov ústavy vo výrokovej časti tohtonálezu.   To   isté   v zásade   platí   aj   o čl. 17   dohovoru,   ktorý   má   charakter jednéhozo základných interpretačných pravidiel dohovoru. Vzhľadom na to v tejto časti sťažnostinevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Nemožno   akceptovať   obranné   tvrdenie   okresného   súdu,   pretože   ústavný   súd   užv podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanúpredchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdua nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlolen dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijalivčas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantovspravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   tedavykonanie spravodlivosti, bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenietzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúcehosudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchuúčastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavyoslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozrinapr. I. ÚS 119/03).

Vychádzajúc teda zo samotnej dĺžky predmetného konania a zo zistených obdobíabsolútnej nečinnosti konajúceho súdu a jeho neefektívnej   činnosti, ústavný súd dospelk záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 boloporušené základné právo sťažovateliek v prvom a druhom rade na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokutohto rozhodnutia, a tiež práva sťažovateľky v treťom rade podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože v súčasnosti bolo konanie zastavené v dôsledku schváleného súdneho zmierua účastníci   sa   vzdali   opravných   prostriedkov,   ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súduvzhľadom   na stav,   v akom   sa   napadnuté   konanie   nachádzalo   ku   dňu   rozhodovaniaústavného súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.   Podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodneo priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky   v prvom   a druhom   rade   žiadali   aj   o   priznanie   finančnéhozadosťučinenia každej v sume 15 000 € „s ohľadom na hodnotu predmetu sporu, dĺžku konania,   vek   sťažovateliek   a   ďalšie   závažné   nedostatky   priebehu   súdneho   konania. Sťažovateľky   si   uplatňujú   v   predmetnom   súdnom   konaní   formou   protinávrhu   voči navrhovateľovi   vzájomnú   pohľadávku   každá   v   sume   7.292,53   EUR,   považujú   preto dvojnásobok tejto sumy (s ohľadom na dĺžku trvania konania, úroky z omeškania, náklady na   súdne   konanie,   možnosť   vymoženia   prípadnej   pohľadávky   od navrhovateľa) za opodstatnenú...“ a   sťažovateľka   v treťom   rade   sa   domáha   priznania   finančnéhozadosťučinenia v sume 40 802 €, ktorá pozostáva z ekonomickej ujmy v sume 20 401 €(pozostávajúcej zo znášania trov právneho zastúpenia v konaní pred všeobecným súdom)a tiež morálnej a psychickej ujmy v sume 20 401 € najmä z dôvodu, že okresný súd jejodopiera poskytnúť právnu ochranu v napadnutom konaní, čím dochádza aj k odopretiuspravodlivosti (denegatio iustitiae).

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods.   2   ústavy   a ďalších   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny   a dohovoru   nie   jedostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnenépriznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnomsúde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím aj na povahu veci (ako aj na to, ženejde   o náhradu   škody   a úhradu   súdnych   poplatkov)   a súčasný   stav   veci   považujeza primerané každej v sume po 3 000 € (bod 3 výroku rozhodnutia). Preto vo zvyšnej častiich sťažnosti nevyhovel. Pri priznávaní finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil ajskutočnosť,   že   konanie   bolo   prerušené   na   5   rokov,   čo   nemožno   pripočítať   na   ťarchuokresného súdu.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkouJUDr. Zuzanou Slovíkovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konaniaz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014). Úhradu priznal za dva úkonyprávnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“). Každej zo sťažovateliek priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu134 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 402 €, režijnýpaušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri troch sťažovateľkách vykonané v roku 2014 po8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 450,24 €; túto sumu bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPHpodľa § 18 ods. 3 vyhlášky (90,05 €), keďže advokátska kancelária je platkyňou danez pridanej hodnoty. Celková suma trov konania tak predstavuje 540,29 € (bod 4 výrokutohto nálezu), teda nie sumu 1 146,67 €, ktorú požadujú sťažovateľky.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účetAdvokátskej kancelárie Mendel, Mestická, Slovíková, s. r. o., Hollého 37/371, Žilina (§ 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015