znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 572/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. G. S., N., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 154/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2012 faxom a následne 23. novembra 2012 poštou doručená sťažnosť P. K., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 154/2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu podal   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti   svojmu zamestnávateľovi   S.,   a.   s.,   B.,   žalobu   o zaplatenie   sumy   32 064 Sk   spolu   s   úrokmi   z omeškania vo výške 13 % ročne od 1. mája 2003 až do zaplatenia z titulu náhrady za nevyplatené výkonnostno-osobné odmeny za dobu 20 mesiacov, ďalej o zaplatenie sumy 15 566 Sk spolu   s   úrokom   z omeškania vo   výške   8 % ročne od   1. januára 2005   až do zaplatenia z titulu náhrady za rozdiel v priemernom zárobku pri výplate odstupného, ako aj o zaplatenie sumy 1 603 Sk doplnkovej dôchodkovej poisťovni I., a. s., z titulu náhrady za sumu, ktorá mu chýba v doplnkovom dôchodkovom poistení. Okresný súd rozsudkom č. k. 45 C 99/2006-66 z 22. januára 2007 žalobu sťažovateľa zamietol.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom   č.   k.   3   Co   154/07-87 zo 14. mája 2009 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa sťažovateľa krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec a prerokoval v medziach a dôvodoch podaného odvolania   podľa   §   214   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   bez nariadenia   pojednávania.   Tým   podľa   sťažovateľa   mal   krajský   súd   poprieť   zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, lebo sťažovateľovi ako účastníkovi konania odoprel možnosť prerokovania veci na pojednávaní, na ktorom mal odvolací súd zopakovať, prípadne   doplniť   dokazovanie   a   až   na   základe   riadneho   zistenia   skutkového   stavu   vec správne právne posúdiť.

Proti rozsudku krajského súdu zo 14. mája 2009 podal sťažovateľ prostredníctvom krajského   súdu   dovolanie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. 4 Cdo 125/2012 z 21. augusta 2012 dovolanie sťažovateľa podávané pred tromi rokmi odmietol podľa sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že prostredníctvom krajského súdu podal dovolanie najvyššiemu súdu 24. augusta 2009, a keďže ani po dvoch rokoch neprišlo z najvyššieho súdu žiadne rozhodnutie, právna zástupkyňa sťažovateľa sa 22. septembra 2011 obrátila na krajský   súd   o   podanie   oznámenia,   či   bolo   najvyšším   súdom   o   dovolaní sťažovateľa rozhodnuté. Okresný súd listom z 19. októbra 2011 oznámil sťažovateľovi, že dovolanie nebolo do súdneho spisu založené. Sťažovateľ 26. októbra 2011 zaslal okresnému súdu kópiu   dovolania   podaného   24.   augusta   2009.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu vo veci postúpenia jeho dovolania najvyššiemu súdu, keďže najvyšší súd o jeho dovolaní rozhodol až po troch rokoch od jeho podania.

Sťažovateľ   namieta,   že   na   prvostupňovom   súde   a   odvolacom   súde   bol znevýhodnený, keďže nebol „právne zastúpený a veril v spravodlivé rozhodnutie súdov“. Prieťahy   v   súdnom   konaní   mali   za   následok   nielen   psychickú,   ale   aj   materiálnu   ujmu sťažovateľa. Podľa neho krajský súd v napadnutom konaní konal v rozpore s ústavou, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby takto rozhodol: „1./ Ústavné práva sťažovateľa P. K. zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, II. hlava: Základné práva a slobody, VII. odd.: Právo na súdnu a inú ochranu, čl. 46 ods. 1 - každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky, čl. 47 ods. 3 - všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní, čl. 48 ods. 2 - každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

a   Ľudské   právo   obsiahnuté   v   Dohovore   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd, zmenenom Protokolom č. 11, čl. 6 ods. Dohovoru - každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom,

boli postupom Krajského súdu Bratislava, v konaní sp. zn. 3 Co 154/2007, porušené.

2./ Rozhodnutie krajského súdu sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci samej.

3./ P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16.597.- €..., ktorú sumu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4./ Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť P. K. trovy právneho zastúpenia podľa čl. 11 ods. 3 v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   sume   158,-   €...   k   rukám   jeho   právnej zástupkyne, JUDr. G. S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 154/2007.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského súdu   č.   k.   3   Co 154/07-87   zo 14. mája 2009 vyplýva:

„Krajský   súd   v   Bratislave   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O. s. p.)   preskúmal a prejednal   vec   v   medziach   a   dôvodoch   podaného   odvolania   (§   212   ods.   1   O. s. p.) bez nariadenia   pojednávania   (§   214   ods.   2   O. s. p.)   a   dospel   k   záveru,   že   odvolanie navrhovateľa   nie   je   dôvodné,   keď   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   vecne správny....

V   prejednávanej   veci   vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   navrhovateľ pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy do 31. 12. 2004 a v období 5/2003 až 2/2004 mu nebola priznaná výkonnostno-osobná odmena a že v období 3/2004 až 12/2004 výkonnostno-osobná odmena bola krátená o 750,- Sk. Pochybnosti neboli o tom, že pre zamestnancov závodu M., kde bol navrhovateľ zamestnaný, platila v roku 2003 Podniková kolektívna   zmluva   na   rok   2003,   uzatvorená   medzi   ZO   Združenia   odborárov   jadrovej energetiky Slovenska a S., a. s., B. a v roku 2004 platila Kolektívna zmluva na roky 2004- 2005   uzatvorená   medzi   Profesným   odborovým   združením   ZO   SOZE   Pri   SE,   a. s.   ZO Združenia   odborárov   jadrovej   energetiky   Slovenska   a S.,   a. s.   B.,   v   zmysle   ktorých výkonnostno-osobná   odmena   slúži   k   individuálnemu   hodnoteniu,   tvorí   nenárokovateľnú časť mzdových nárokov zamestnanca a individuálne predelenie tejto odmeny na jednotlivca je v kompetencii priameho vedúceho zamestnanca. Tiež bolo preukázané, že Ing. P. P., vedúci oddelenia 7013 priamy nadriadený navrhovateľa,, rozhodol dňa 20. 05. 2003 o odobratí výkonnostno-osobnej odmeny navrhovateľovi do 30. 11. 2003. Tento za dôvod pre odňatie výkonnostno-osobnej odmeny uviedol porušenie pracovnej disciplíny, ktoré označil ako   závažné.   Napokon   bolo   preukázané   aj   to,   že   od   1.   12.   2003   navrhovateľovi   bola výkonnostno-osobná odmena priznaná vo výške 0 Sk na neurčito a k opätovnému priznaniu a výplate tejto odmeny podľa výplatných pások navrhovateľa došlo v mesiaci 03/2004. Nebolo   v   konaní   preukázané   a   ani   tvrdené,   že   by   odporca   nevyplatil   odchodné navrhovateľovi vo výške 14 mesačných platov.

Vzhľadom   na   uvedené   a   za   stavu,   keď   súd   prvého   stupňa   v   danom   prípade v potrebnom   rozsahu   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   zistil   skutkový   stav,   vykonaním potrebných   dôkazov,   a   keď   navrhovateľ   v   odvolaní   neuviedol   žiadne   skutočnosti,   resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne   vysporiadal   a   následne   takto   riadne   zistený   skutkový   stav   aj   správne   právne posúdil,   tzn.   že   na   správne   zistený   skutkový   stav   aplikoval   zodpovedajúce   ustanovenia zákona (§ 118, § 119 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce), rozhodol vecne správne. K v odvolaní namietaným dôvodom odvolací súd uvádza, že porušenie procesných práv účastníka, ktoré možno podradiť pod ust. § 221 ods. 1 O. s. p. nezistené nebolo. Rovnako za spôsobilý odvolací dôvod nie je možné považovať nedostatočne zistený skutkový stav, najmä keď   odvolanie   v   tomto   smere   je   len   všeobecné   a z   jeho   obsahu   nie   je   zrejmé,   ktoré navrhovateľom   navrhované   dôkazy   súd   prvého   stupňa   nevykonal,   teda   ktorý   konkrétny dôkaz   nevykonal   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd dodáva, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, najmä nevykoná   dôkazy   na   preukázanie   skutočností,   ktoré   z   hľadiska   hmotného   práva   nie   sú významné,   resp.   dôkazy   nadbytočné.   K   pochybeniu   nedošlo   ani   pri   aplikácii   práva   na správne zistený skutkový stav.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc správnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spínajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu a bez ďalšieho poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v znení platnom a účinnom po 15. 10. 2008. Námietkou zaujatosti sa nezaoberal a poukazom na § 15a ods. 3 O. s. p. a to z dôvodu, že nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti a jej obsahom sú len skutočnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní, ktoré nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.   1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p., v tomto konaní úspešnému odporcovi však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď tento si náhradu trov neuplatnil riadnym návrhom v zmysle ust. § 151 ods. 1 O. s. p. a keď mu žiadne trovy v odvolacom konaní zrejme ani nevznikli.“

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, avšak nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   odvolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob,   ktorým   krajský   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   je ústavne   konformný.   Inými slovami,   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom   sťažovateľa,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   na   výklad   príslušných zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej) nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II.   ÚS   298/06,   II.   ÚS   250/09)   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   aj   právu   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 23. novembra 2012. Krajský súd vo veci rozhodol   rozsudkom   zo   14.   mája   2009,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ   dovolanie najvyššiemu súdu. Dovolací súd vo veci dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol uznesením z 21. augusta 2012. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už krajský súd nemohol ovplyvniť plynulosť priebehu konania, a teda ani porušiť označené práva sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods.   2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012