SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 571/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, adresa doručenia ⬛⬛⬛⬛,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenompod sp. zn. 20 Cb 240/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 2 Cob 186/2013, 2 Cob 187/2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola5. februára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, adresadoručenia ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), opravená v časti priznania úhradytrov právneho zastúpenia podaním doručeným ústavnému súdu 24. apríla 2014, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 240/2002 (ďalej aj „napadnuté konanieokresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 186/2013, 2 Cob 187/2013 (ďalej aj „napadnutékonanie krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Okresný súd Bratislava V. v Bratislave dňa 15. 1. 2013 pod sp. zn. 23 Cb 240/2013 rozhodol tak, že môj návrh zamietol.
Krajský súd v Bratislave dňa 29. 10. 2013 pod sp. zn. 2 Cob/186/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a potvrdil aj uznesenie Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 29. 4. 2013. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňom 3. 12. 2013.
Návrhom podaným na súd dňa 17. 7. 1996 som sa domáhal zaplatenia finančnej čiastky od odporcov za tovar, ktorý bol mojim vlastníctvom a ktorý odporcovia bez môjho súhlasu a bez súhlasu svedkyne ⬛⬛⬛⬛ preniesli z mojej predajne do svojich prenajatých priestorov.
Odporca v prvom rade na pojednávaní konanom dňa 14. 3. 2011 vypovedal: „dali sme súhlas na presun jeho tovaru (tovaru navrhovateľa) do nášho priestoru, zadné schodisko. Tento presun sa realizoval v časovom úseku po 5. 6. 1994“.
Všetko, čo vlastnícky patrilo mne, zmizlo, tovar i časť dokladov. Okrem mňa nesmel nikto disponovať s tovarom, ktorý bol mojim vlastníctvom.
Odporcovia bez právneho dôvodu si tovar ponechali, neprejavili ochotu mi ho vrátiť, predávali ho, a tak sa bezdôvodne obohatili. Od roku 1996 doteraz mi nezaplatili za tovar žiadnu finančnú čiastku.
Práve preto som sa domáhal na nezávislom a nestrannom súde svojho práva. Súd porušil ustanovenie č. 46 Ústavy SR, pretože od podania môjho návrhu na súd nebol nestranný. Nastali prieťahy v konaní, čo konštatoval aj Ústavný súd SR (sp. zn.II. ÚS 187/2011, pozn.). Zaujatosť súdu spočívala v tom, že súdne konanie bolo vedené tak, ako mne preukázať, že neviem dokázať vlastníctvo odcudzeného tovaru. Moje vlastníctvo dokazuje:
- výpoveď odporcu v prvom rade na pojednávaní konanom dňa 14. 3. 2011, že keď presunuli tovar do svojich priestorov, nemali pochybnosti o mojom vlastníctve.
- výpoveď svedkyne
- doklady faktúr, potvrdenia o zaslaní tovaru, ktoré súd od svedkyne neprijal
- špecifikácia tovaru vyplýva zo zápisu
- inventúra (dňa 5. 6. 1994).».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd Bratislava V v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 240/2002 a Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 2 Cob/186/2013, 2 Cob/187/2013 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, porušil právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
2. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 €, ktoré sú povinné vyplatiť Okresný súd Bratislava V v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne k jeho rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu. Alternatívne navrhujeme vyplatenie finančného zadosťučinenia rozdeliť medzi uvedené súdy.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume... 3 170,97 Eur..., ktorú je povinný Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave vyplatiť na účet ⬛⬛⬛⬛ − ⬛⬛⬛⬛ do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ žiada „ako prostriedok mojej psychickej ujmy spôsobenej dlhými rokmi mojej právnej neistoty a finančnej ujmy, ktorá mi je naďalej pôsobená tým, že som zaviazaný zaplatiť trovy konania odporcu, hoci on konal v rozpore s ústavnými právami. Súd nezohľadnil ani dôvody osobitého zreteľa, že moje právo bolo opodstatnené, odporca ho nenamietol, len využil názor súdu, ktorý mi neposkytol ochranu môjho vlastníckeho práva“, avšak porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v sťažnosti nenamieta.
II.
V záujme spresnenia a objektivizovania skutočností uvedených v sťažnosti(sťažovateľ nie je v konaní o sťažnosti zastúpený advokátom) si ústavný súd vyžiadalz krajského súdu spis okresného súdu sp. zn. 20 Cb 240/2002 (na ktorom sa podľa zisteniaústavného súdu spis okresného súdu nachádzal; bol doručený krajskému súdu9. februára 2015), ako aj zberný spis krajského súdu týkajúci sa konania vedenéhokrajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 31/2015, v ktorom sa rozhoduje/rozhodovalo o odvolanísťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002-477 z 18. septembra 2014,ktorým okresný súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 Cb 240/2002 ústavný súd zistil, že okresný súdrozsudkom č. k. 23 Cb 240/2002-387 z 15. januára 2013 návrh sťažovateľa zamietol a uložilmu zaplatiť náhradu trov konania odporcovi v 1. rade v sume 2 817,03 € do troch dníod právoplatnosti rozsudku (odporcovi v 2. rade náhradu trov okresný súd nepriznal).Sťažovateľ sa proti obidvom výrokom rozsudku odvolal.
Okresný súd žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov uplatnenejna pojednávaní 15. marca 2013 uznesením č. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013nevyhovel a sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov mu nepriznal.
Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 186/2013-429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra2013 rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002-387 z 15. januára 2013 a uznesenieokresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013 potvrdil. Sťažovateľovi uložilpovinnosť zaplatiť odporcovi v 1. rade trovy odvolacieho konania pozostávajúce z náhradytrov právneho zastúpenia v sume 353,94 € do troch dní od právoplatnosti rozsudkukrajského súdu (odporcovi v 2. rade krajský súd náhradu trov odvolacieho konanianepriznal). Rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002-387 z 15. januára 2013a uznesenie okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013 v spojenís rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 186/2013-429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra 2013nadobudli právoplatnosť 3. decembra 2013. V nadväznosti na nadobudnutie právoplatnosti uznesenia okresného súduč. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013 (3. decembra 2013) okresný súd uznesenímč. k. 20 Cb 240/2002-433 z 20. januára 2014 (právoplatným 10. mája 2014) uložilsťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku okresného súduz 15. januára 2013 v sume 708 €. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. apríla 2014podanie označené ako „odvolanie proti uzneseniu o oslobodení od súdnych poplatkov vo veci 20 Cb 240/2002-433“, ktoré okresný súd posúdil ako žiadosť o oslobodenieod súdnych poplatkov a uznesením č. k. 20 Cb 240/2002-477 z 18. septembra 2014rozhodol tak, že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. O odvolaníproti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 Cob 31/2015-483z 25. júna 2015 tak, že uznesenie č. k. 20 Cb 240/2002-477 z 18. septembra 2014 potvrdil.Sťažovateľovi bolo doručené 20. júla 2015 a zároveň týmto dňom nadobudloaj právoplatnosť.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľaa zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Z obsahu sťažnosti v spojení s navrhovaným petitom na rozhodnutie vyplýva,že sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutiami (okresného súdu a krajského súdu) vo veci samejvydanými v označených konaniach a s uzneseniami okresného súdu týkajúcimisa rozhodovania o jeho oslobodení od súdnych poplatkov, a preto namieta neposkytnutienáležitej súdnej ochrany jeho vlastníctvu a nestrannosť konajúcich súdov.
1. K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 240/2002 a rozhodnutiam vydaným v tomto konaní
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku a uzneseniam okresného súdu a postupu, ktorýpredchádzal ich vydaniu, podal sťažovateľ odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľav danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto odmietol túto časťsťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 186/2013, 2 Cob 187/2013 a rozsudku z 29. októbra 2013 vydanému v tomto konaní
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutívšeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdomby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti o. i. skúmal, či tátonie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu, alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Krajský súd rozsudok č. k. 2 Cob 186/2013-429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra 2013,ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002-387 z 15. januára 2013a uznesenie okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013, odôvodnil takto: „... Odvolací súd preskúmal rozsudok a napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolania žalobcu podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania, keď termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 09. 10. 2013 a dospel k záveru, že tieto odvolania nie sú dôvodné.“
a) K rozhodnutiu vo veci samej uviedol:«Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že po čiastočnom späťvzatí žaloby bol predmetom sporu nárok žalobcu na zaplatenie sumy 355.594,- Sk s príslušenstvom a to: 347.394,-- Sk za odcudzený tovar a ušlý zisk a 8.200,-- Sk za reklamu a časť zariadenia. Písomným podaním doručeným súdu dňa 5. 4. 2011 žalobca špecifikoval svoj nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď uviedol, že žalovaní si ponechali všetok tovar patriaci žalobcovi a tým sa bezdôvodne obohatili. Domáhal sa zaplatenia žalovanej sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia, pričom výška peňažnej náhrady musí zodpovedať ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania. Predmetným písomným podaním teda žalobca dostatočne jasne kvalifikoval svoj nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu súd prvého stupňa posudzoval nárok žalobcu aj ako nárok na náhradu škody a aj ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Aj keď súd dospel k správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania rozhodných skutočností, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa najskôr sa vysporiadať s otázkou právnej kvalifikácie. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou vykonanou účastníkom konania, pre právnu kvalifikáciu sú rozhodujúce skutkové tvrdenia. Vlastník veci sa môže domáhať finančnej náhrady za vec, ak bola získaná protiprávnym konaním z titulu náhrady škody. V prípade, že neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu, je možné domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci žalovaní nezískali veci, ktorých finančnú náhradu žalobca požaduje protiprávnym konaním. Medzi účastníkmi konania však nedošlo k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ani k uzatvoreniu zmluvy o komisionálnom predaji, premetom ktorých by bol tovar uvedený v inventúrnom súpise a ktorý zostal v dispozícii žalovaných. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal, že je vlastníkom vecí, ktorých zaplatenie požaduje, že všetky zostali v dispozícii žalovaných a nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia.
Žalobca v odvolaní vytkol súdu prvého stupňa, že nezdôvodnil, prečo neuznáva ako dôkaz inventúrny súpis z 5. 6. 1994 a faktúru za vystavený tovar. Keďže inventúrny súpis nebol podpísaný žalovanými a nie je z neho zrejmé, že mal byť podkladom pre uzatvorenie kúpnej zmluvy, resp. iného zmluvného vzťahu, nebolo možné tento dôkaz akceptovať. Taktiež žalobca nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia, nie je zrejmé, Či malo ísť o hodnotu vecí, resp. výťažok z predaja. Samotná faktúra nepreukazuje ani vlastníctvo k tovaru ani jeho cenu, v súdnej judikatúre sa nepovažuje za dôkaz o dodaní tovaru a výške jeho ceny, zo strany žalobcu išlo o výzvu na zaplatenie.
V zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. bol žalobca v konaní povinný preukázať pravdivosť svojich tvrdení. To znamená, že ho v spore zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré „neuniesol“ a preto nemohol byť v konaní úspešný.
Napadnuté rozhodnutie bolo správne aj v časti náhrady trov konania, ktoré súd prvého stupňa priznal podľa zásady úspechu v konaní. Žalobca neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi v spore.»
b) K nevyhoveniu žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov uviedol:„Odvolací súd prejednal aj odvolanie žalobcu proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a dospel k záveru, že nie je dôvodné.
Odvolací súd sa stotožnil podľa § 219 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením napadnutého uznesenia. Na zdôraznenie správnosti uznesenia a k odvolacej námietke žalobcu uvádza, že skutočnosť, že žalobca byt predal, nie je dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Naopak táto skutočnosť znamená, že žalobca nadobudol finančné prostriedky a nijakým spôsobom nepreukázal, že všetky použil na splatenie dlhov. Žalobca teda nepreukázal, že jeho majetkové pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov a keďže v konaní nebol úspešný, nie je splnená ani druhá podmienka na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa § 138 ods. 1 O. s. p. veta prvá, musia byť na priznanie oslobodenia splnené kumulatívne obidve podmienky a to, že to odôvodňujú majetkové pomery účastníka a nejde o bezúspešne bránenie práva.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovanému v 1. rade, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 353,94 Eur (1 právny úkon vyjadrenie k odvolaniu pri sadzbe 287,14 Eur + 7,18 Eur paušál + DPH). Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania v súlade s § 149 ods. 1 O. s. p. k rukám jeho právneho zástupcu. Žalovanému v 2. rade trovy odvolacieho konania nevznikli.“
V nadväznosti na námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutému rozsudkukrajského súdu ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoriajeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňaaj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušnéhosúdneho konania (IV. ÚS 350/09).
V súlade s uvedeným ústavný súd uvádza aj podstatu argumentov/záverov uvedenýchv odôvodnení
a) rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002-387 z 15. januára 2013, na základektorých zamietol návrh sťažovateľa:
„Navrhovateľ si podľa uvedeného v súdnom konaní uplatnil peňažný nárok vo výške 11.803,56,- Eur a to ako nárok na náhradu škody, neskôr v podaní zo dňa 5. 4. 2011 titulom vydania bezdôvodného obohatenia...
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a) porušenie právnej povinnosti,
b) existencia škody,
c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,
d) zavinenie... Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním, alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych úkonov.
Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Rozoznávame skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného (prípadne náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav).
Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody. Príčinná súvislosť, ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
Zavinenie má vzťah subjektívny, pretože znamená psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode. Pri zavinení z nedbanlivosti sa zavinenie predpokladá, občiansko-právna úprava vychádza z prezumpcie zavinenia, to neplatí pre zavinenie úmyselné, ani pre hrubú nedbanlivosť. Občiansky zákonníka umožňuje zbaviť sa zodpovednosti − exkulpáciu, pričom škodca musí preukázať existenciu takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať.
... V konaní navrhovateľ nepreukázal skutočnú škodu, ani ju explicitne nevyčíslil.... Navrhovateľ nepreukázal, že by bol vlastníkom uvedeného tovaru, nepreukázal jeho hodnotu v čase vzniku škody.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov...
Tak ako v prípade nároku uplatneného titulom náhrady škody ani v prípade nároku titulom bezdôvodného obohatenia navrhovateľ nepreukázal vlastnícke práva k majetku a ani výšku, o ktorú sa odporcovia údajne bezdôvodne obohatili.
Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ neuniesol procesnú zodpovednosť účastníka konania za preukázanie svojich tvrdení, súd vyhodnotil vec v jeho neprospech a návrh zamietol.
Jediným dôkazným prostriedkom ktorým preukazoval navrhovateľ vlastníctvo k tovaru bol inventúrny súpis zásob s dátumom 5. 6. 1994, ktorý nebol potvrdený odporcami.
Navrhovateľ poukazoval na ručne písanú verziu inventúrneho súpisu zásob s podpismi odporcov, avšak týmto dokladom nedisponoval žiaden z účastníkov konania.“
b) uznesenia okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013, na základektorých nevyhovel žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov:
„... Podľa § 138 ods. 1 zák. č. 99/1963 O. s. p. na návrh môže súd priznať celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie od súdnych poplatkov na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, aby účastníkovi mohlo byť priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, musia byť súčasne splnené dve zákonné podmienky. Prvou podmienkou sú majetkové pomery účastníka, ktoré musia odôvodňovať priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Druhou podmienkou, ktorú súd pri oslobodzovaní od súdneho poplatku berie do úvahy je, či u účastníka nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.
Súd pri skúmaní majetkových pomerov navrhovateľa zistil, že oslobodenie od súdnych poplatkov nie je dôvodné. Súdny poplatok za odvolanie predstavuje sumu vo výške 708,- Eur. Navrhovateľ má byt, ďalej pozemky v lukratívnej
asti Bratislavy −katastrálne územie Staré mesto, Heydukova 31. Súdu neuviedol, či mu bolo priznaný invalidný dôchodok alebo nie. Z výpisu z účtu z 31. 08. 2012 vedenom vo ⬛⬛⬛⬛ je zrejmé, že byt opäť prenajíma s nájomným vo výške 620,-- Eur, ďalej že na tom účte boli uskutočnené vklady vo výške 2.995,- Eur a výbery vo výške 2.963,02 Eur. Súd prihliadal aj na skutočnosť, že navrhovateľ je značne zadĺžený svojej matke, avšak vychádzajúc z pohybov na jeho účte, ktoré sú nadštandardné, ako aj z jeho majetkových pomerov (byt, lukratívny pozemok) vyplýva, že navrhovateľ môže uhradiť súdny poplatok za odvolanie.
Čo sa týka splnenia druhej podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov súd vychádzal z rozsudku tunajšieho súdu 20 Cb/240/2002-387 zo dňa 15. 01. 2013, ktorým bol návrh zamietnutý a má za to, že táto podmienka nie je splnená. Keďže nie je splnený ani jedna z dvoch kumulatívnych podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, súd za použitia citovaného ustanovenia zákona rozhodol tak, že navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatok nepriznal.“
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovaťza dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by jehorozhodnutie malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené, t. j. také, ktoré by bolo založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelaplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Na uvedenom závere nič nemeníokolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebebez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanej nestrannosti konajúcich súdov v napadnutých konaniach
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo na nestranný súd. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nestrannosť konajúcichsúdov, avšak v sťažnosti neuvádza žiadne právne relevantné argumenty na podporu podľasvojho tvrdenia. Jediným argumentom je jeho nesúhlas s rozhodnutiami všeobecných súdov.
V sťažnosti tiež neuvádza, či využil právne prostriedky na ochranu tohto svojhopráva, ktoré má v systéme všeobecných súdov podľa Občianskeho súdneho poriadku[napr. uplatnenie námietky zaujatosti podľa § 15a, využitie inštitútu dovolania podľa § 237ods. 1 písm. g)]. Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu, nevyužitie týchtoprostriedkov právnej ochrany zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnostipre neprípustnosť. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd odmietol túto časť sťažnostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Absencia právne relevantného odôvodnenia tejtočasti sťažnosti navyše zakladá dôvod na jej odmietnutie aj pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015