SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 571/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   adresa   doručenia ⬛⬛⬛⬛,ktorou namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenompod sp. zn. 20 Cb 240/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 2 Cob 186/2013, 2 Cob 187/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola5. februára 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   adresadoručenia ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), opravená v časti priznania úhradytrov právneho zastúpenia podaním doručeným ústavnému súdu 24. apríla 2014, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 240/2002 (ďalej aj „napadnuté konanieokresného   súdu“)   a   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Cob 186/2013,   2   Cob   187/2013   (ďalej   aj   „napadnutékonanie krajského súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   «Okresný   súd   Bratislava   V.   v   Bratislave dňa 15. 1. 2013 pod sp. zn. 23 Cb 240/2013 rozhodol tak, že môj návrh zamietol.

Krajský súd v Bratislave dňa 29. 10. 2013 pod sp. zn. 2 Cob/186/2013 rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil   a   potvrdil   aj   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   V.   zo   dňa 29. 4. 2013. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňom 3. 12. 2013.

Návrhom podaným na súd dňa 17. 7. 1996 som sa domáhal zaplatenia finančnej čiastky od odporcov za tovar, ktorý bol mojim vlastníctvom a ktorý odporcovia bez môjho súhlasu   a   bez   súhlasu   svedkyne ⬛⬛⬛⬛ preniesli   z   mojej   predajne do svojich prenajatých priestorov.

Odporca v prvom rade na pojednávaní konanom dňa 14. 3. 2011 vypovedal: „dali sme   súhlas   na   presun   jeho   tovaru   (tovaru   navrhovateľa)   do nášho   priestoru,   zadné schodisko. Tento presun sa realizoval v časovom úseku po 5. 6. 1994“.

Všetko, čo vlastnícky patrilo mne, zmizlo, tovar i časť dokladov. Okrem mňa nesmel nikto disponovať s tovarom, ktorý bol mojim vlastníctvom.

Odporcovia   bez   právneho   dôvodu   si   tovar   ponechali,   neprejavili   ochotu mi ho vrátiť,   predávali   ho,   a   tak   sa   bezdôvodne   obohatili.   Od   roku   1996   doteraz   mi nezaplatili za tovar žiadnu finančnú čiastku.

Práve preto som sa domáhal na nezávislom a nestrannom súde svojho práva. Súd porušil ustanovenie č. 46 Ústavy SR, pretože od podania môjho návrhu na súd nebol nestranný. Nastali prieťahy v konaní, čo konštatoval aj Ústavný súd SR (sp. zn.II. ÚS 187/2011, pozn.). Zaujatosť súdu spočívala v tom, že súdne konanie bolo vedené tak, ako mne preukázať, že neviem dokázať vlastníctvo odcudzeného tovaru. Moje vlastníctvo dokazuje:

- výpoveď   odporcu   v   prvom   rade   na   pojednávaní   konanom   dňa   14. 3. 2011, že keď presunuli tovar do svojich priestorov, nemali pochybnosti o mojom vlastníctve.

- výpoveď svedkyne

- doklady faktúr, potvrdenia o zaslaní tovaru, ktoré súd od svedkyne neprijal

- špecifikácia tovaru vyplýva zo zápisu

- inventúra (dňa 5. 6. 1994).».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný   súd   Bratislava   V   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Cb 240/2002 a Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 2 Cob/186/2013, 2 Cob/187/2013 porušil   základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy SR, porušil právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 €, ktoré sú povinné vyplatiť Okresný súd Bratislava V v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne   a   nerozdielne   k   jeho   rukám   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   nálezu. Alternatívne   navrhujeme   vyplatenie   finančného   zadosťučinenia   rozdeliť   medzi   uvedené súdy.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume... 3 170,97 Eur..., ktorú je povinný Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave vyplatiť   na účet ⬛⬛⬛⬛ − ⬛⬛⬛⬛ do   jedného   mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Primerané   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľ   žiada „ako   prostriedok   mojej psychickej ujmy spôsobenej dlhými rokmi mojej právnej neistoty a finančnej ujmy, ktorá mi je naďalej pôsobená tým, že som zaviazaný zaplatiť trovy konania odporcu, hoci on konal v rozpore s ústavnými právami. Súd nezohľadnil ani dôvody osobitého zreteľa, že moje právo   bolo   opodstatnené,   odporca   ho   nenamietol,   len   využil   názor   súdu,   ktorý   mi neposkytol ochranu môjho vlastníckeho práva“, avšak porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v sťažnosti nenamieta.

II.

V   záujme   spresnenia   a   objektivizovania   skutočností   uvedených   v   sťažnosti(sťažovateľ   nie   je   v   konaní   o   sťažnosti   zastúpený   advokátom)   si   ústavný   súd   vyžiadalz krajského súdu spis okresného súdu sp. zn. 20 Cb 240/2002 (na ktorom sa podľa zisteniaústavného   súdu   spis   okresného   súdu   nachádzal;   bol   doručený   krajskému   súdu9. februára 2015),   ako   aj   zberný   spis   krajského   súdu   týkajúci   sa   konania   vedenéhokrajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 31/2015, v ktorom sa rozhoduje/rozhodovalo o odvolanísťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002-477 z 18. septembra 2014,ktorým okresný súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 Cb 240/2002 ústavný súd zistil, že okresný súdrozsudkom č. k. 23 Cb 240/2002-387 z 15. januára 2013 návrh sťažovateľa zamietol a uložilmu zaplatiť náhradu trov konania odporcovi v 1. rade v sume 2 817,03 € do troch dníod právoplatnosti   rozsudku   (odporcovi   v   2.   rade   náhradu   trov   okresný   súd   nepriznal).Sťažovateľ sa proti obidvom výrokom rozsudku odvolal.

Okresný súd žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov uplatnenejna pojednávaní 15. marca 2013 uznesením č. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013nevyhovel a sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov mu nepriznal.

Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   2 Cob 186/2013-429,   2 Cob 187/2013   z 29. októbra2013 rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002-387 z 15. januára 2013 a uznesenieokresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013 potvrdil. Sťažovateľovi uložilpovinnosť zaplatiť odporcovi v 1. rade trovy odvolacieho konania pozostávajúce z náhradytrov   právneho   zastúpenia   v   sume   353,94   €   do   troch   dní   od právoplatnosti   rozsudkukrajského   súdu   (odporcovi   v   2.   rade   krajský   súd   náhradu   trov   odvolacieho   konanianepriznal). Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   23 Cb 240/2002-387   z 15. januára 2013a uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   20   Cb   240/2002-403   z   29.   apríla   2013   v spojenís rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 186/2013-429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra 2013nadobudli právoplatnosť 3. decembra 2013. V   nadväznosti   na   nadobudnutie   právoplatnosti   uznesenia   okresného   súduč. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013 (3. decembra 2013) okresný súd uznesenímč. k. 20   Cb   240/2002-433   z   20.   januára   2014   (právoplatným   10.   mája   2014)   uložilsťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku okresného súduz 15. januára 2013 v sume 708 €. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. apríla 2014podanie   označené   ako „odvolanie   proti   uzneseniu   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov vo veci   20   Cb   240/2002-433“,   ktoré   okresný   súd   posúdil   ako   žiadosť   o   oslobodenieod súdnych   poplatkov   a   uznesením   č.   k.   20   Cb   240/2002-477   z   18.   septembra   2014rozhodol tak, že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. O odvolaníproti tomuto uzneseniu   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k.   4 Cob 31/2015-483z 25. júna 2015 tak, že uznesenie č. k. 20 Cb 240/2002-477 z 18. septembra 2014 potvrdil.Sťažovateľovi   bolo   doručené   20. júla 2015   a zároveň   týmto   dňom   nadobudloaj právoplatnosť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľaa zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy   treba mať   zároveň   na   zreteli   aj   čl.   46   ods.   4   ústavy,   podľa   ktorého   podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Z   obsahu   sťažnosti   v   spojení   s   navrhovaným   petitom   na   rozhodnutie   vyplýva,že sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutiami (okresného súdu a krajského súdu) vo veci samejvydanými   v   označených   konaniach   a s   uzneseniami   okresného   súdu   týkajúcimisa rozhodovania o jeho oslobodení od súdnych poplatkov, a preto namieta neposkytnutienáležitej súdnej ochrany jeho vlastníctvu a nestrannosť konajúcich súdov.

1. K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 240/2002 a rozhodnutiam vydaným v tomto konaní

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   a   uzneseniam   okresného   súdu   a   postupu,   ktorýpredchádzal ich vydaniu, podal sťažovateľ odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaniach   sťažovateľav danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto odmietol túto časťsťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 186/2013, 2 Cob 187/2013 a rozsudku z 29. októbra 2013 vydanému v tomto konaní

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutívšeobecných   súdov   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdomby bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   o.   i.   skúmal,   či   tátonie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu, alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Krajský súd rozsudok č. k. 2 Cob 186/2013-429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra 2013,ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002-387 z 15. januára 2013a uznesenie okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013, odôvodnil takto: „... Odvolací súd preskúmal rozsudok a napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1 O. s. p.,   prejednal   odvolania   žalobcu   podľa   §   214   ods.   2   O.   s.   p.   bez   nariadenia pojednávania, keď termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 09. 10. 2013 a dospel k záveru, že tieto odvolania nie sú dôvodné.“

a) K rozhodnutiu vo veci samej uviedol:«Z   obsahu   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   po   čiastočnom   späťvzatí   žaloby   bol predmetom sporu nárok žalobcu na zaplatenie sumy 355.594,- Sk s príslušenstvom a to: 347.394,-- Sk za odcudzený tovar a ušlý zisk a 8.200,-- Sk za reklamu a časť zariadenia. Písomným podaním doručeným súdu dňa 5. 4. 2011 žalobca špecifikoval svoj nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď uviedol, že žalovaní si ponechali všetok tovar patriaci žalobcovi a tým sa bezdôvodne obohatili. Domáhal sa zaplatenia žalovanej sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia, pričom výška peňažnej náhrady musí zodpovedať ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania. Predmetným   písomným   podaním   teda   žalobca   dostatočne   jasne   kvalifikoval   svoj nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu súd prvého stupňa posudzoval nárok žalobcu aj ako nárok na náhradu škody a aj ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Aj   keď   súd   dospel   k   správnemu   záveru,   že   žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno preukázania   rozhodných   skutočností,   bolo   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   najskôr sa vysporiadať s otázkou právnej kvalifikácie. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou vykonanou účastníkom konania, pre právnu kvalifikáciu sú rozhodujúce skutkové tvrdenia. Vlastník veci sa môže domáhať finančnej náhrady za vec, ak bola získaná protiprávnym konaním   z   titulu   náhrady   škody.   V   prípade,   že   neprichádza   do   úvahy   zodpovednosť za škodu,   je   možné   domáhať   sa   vydania   bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   451 Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci žalovaní nezískali veci, ktorých finančnú náhradu žalobca požaduje protiprávnym konaním. Medzi účastníkmi konania však nedošlo k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ani k uzatvoreniu zmluvy o komisionálnom predaji, premetom ktorých by bol tovar uvedený v inventúrnom súpise a ktorý zostal v dispozícii žalovaných. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal,   že   je   vlastníkom   vecí,   ktorých   zaplatenie   požaduje,   že   všetky   zostali   v dispozícii žalovaných a nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia.

Žalobca v odvolaní vytkol súdu prvého stupňa, že nezdôvodnil, prečo neuznáva ako dôkaz inventúrny súpis z 5. 6. 1994 a faktúru za vystavený tovar. Keďže inventúrny súpis nebol podpísaný žalovanými a nie je z neho zrejmé, že mal byť podkladom pre uzatvorenie kúpnej zmluvy, resp. iného zmluvného vzťahu, nebolo možné tento dôkaz akceptovať. Taktiež žalobca nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia, nie je zrejmé, Či malo ísť o hodnotu vecí, resp. výťažok z predaja. Samotná faktúra nepreukazuje ani vlastníctvo k tovaru ani jeho cenu, v súdnej judikatúre sa nepovažuje za dôkaz o dodaní tovaru a výške jeho ceny, zo strany žalobcu išlo o výzvu na zaplatenie.

V zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. bol žalobca v konaní povinný preukázať pravdivosť svojich tvrdení. To znamená, že ho v spore zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré „neuniesol“ a preto nemohol byť v konaní úspešný.

Napadnuté rozhodnutie bolo správne aj v časti náhrady trov konania, ktoré súd prvého   stupňa   priznal   podľa   zásady   úspechu   v   konaní.   Žalobca   neuviedol   žiadne   také skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   nepriznanie   náhrady   trov   konania   úspešnému účastníkovi v spore.»

b) K nevyhoveniu žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov uviedol:„Odvolací   súd   prejednal   aj   odvolanie   žalobcu   proti   uzneseniu   o   nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a dospel k záveru, že nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil podľa § 219 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením napadnutého uznesenia. Na zdôraznenie správnosti uznesenia a k odvolacej námietke žalobcu uvádza, že skutočnosť, že žalobca byt predal, nie je dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Naopak táto skutočnosť znamená, že žalobca nadobudol finančné prostriedky a nijakým   spôsobom   nepreukázal,   že   všetky   použil   na   splatenie   dlhov.   Žalobca   teda nepreukázal,   že jeho majetkové pomery odôvodňujú   oslobodenie od súdnych poplatkov a keďže   v   konaní   nebol   úspešný,   nie   je   splnená   ani   druhá   podmienka   na   priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa § 138 ods. 1 O. s. p. veta prvá, musia byť na priznanie oslobodenia splnené kumulatívne obidve podmienky a to, že to odôvodňujú majetkové pomery účastníka a nejde o bezúspešne bránenie práva.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovanému v 1. rade, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 353,94 Eur (1 právny úkon vyjadrenie   k   odvolaniu   pri   sadzbe   287,14   Eur   +   7,18   Eur   paušál   +   DPH).   Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania v súlade s § 149 ods. 1 O. s. p. k rukám jeho právneho zástupcu. Žalovanému v 2. rade trovy odvolacieho konania nevznikli.“

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľa   smerujúce   proti   napadnutému   rozsudkukrajského   súdu   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorejodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoriajeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňaaj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov(tak prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušnéhosúdneho konania (IV. ÚS 350/09).

V súlade s uvedeným ústavný súd uvádza aj podstatu argumentov/záverov uvedenýchv odôvodnení

a) rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002-387 z 15. januára 2013, na základektorých zamietol návrh sťažovateľa:

„Navrhovateľ si podľa uvedeného v súdnom konaní uplatnil peňažný nárok vo výške 11.803,56,- Eur a to ako nárok na náhradu škody, neskôr v podaní zo dňa 5. 4. 2011 titulom vydania bezdôvodného obohatenia...

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:

a) porušenie právnej povinnosti,

b) existencia škody,

c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,

d) zavinenie... Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym   právom.   K   porušeniu   právnej   povinnosti   môže   dôjsť   buď   protiprávnym konaním, alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych úkonov.

Pod   pojmom   škody   treba   rozumieť   ujmu,   ktorá   nastala   v   majetkovej   sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Rozoznávame skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie   majetku   poškodeného   (prípadne   náklady   potrebné   na   to,   aby   sa   dosiahol predchádzajúci stav).

Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody. Príčinná   súvislosť,   ako   jedna   zo   zákonných   požiadaviek   vzniku   zodpovednosti za škodu   musí   byť   vzťah   príčiny   a   následku.   Existencia   príčinnej   súvislosti   musí   byť v každom konkrétnom prípade preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

Zavinenie   má   vzťah   subjektívny,   pretože   znamená   psychický   vzťah   škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode. Pri zavinení z nedbanlivosti sa zavinenie predpokladá, občiansko-právna   úprava   vychádza   z   prezumpcie   zavinenia,   to   neplatí   pre   zavinenie úmyselné,   ani   pre   hrubú   nedbanlivosť.   Občiansky   zákonníka   umožňuje   zbaviť   sa zodpovednosti − exkulpáciu, pričom škodca musí preukázať existenciu takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať.

... V konaní navrhovateľ nepreukázal skutočnú škodu, ani ju explicitne nevyčíslil.... Navrhovateľ nepreukázal, že by bol vlastníkom uvedeného tovaru, nepreukázal jeho hodnotu v čase vzniku škody.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo   plnením   z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých zdrojov...

Tak ako v prípade nároku uplatneného titulom náhrady škody ani v prípade nároku titulom bezdôvodného obohatenia navrhovateľ nepreukázal vlastnícke práva k majetku a ani výšku, o ktorú sa odporcovia údajne bezdôvodne obohatili.

Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ neuniesol procesnú zodpovednosť účastníka konania za preukázanie svojich tvrdení, súd vyhodnotil vec v jeho neprospech a návrh zamietol.

Jediným   dôkazným   prostriedkom   ktorým   preukazoval   navrhovateľ   vlastníctvo k tovaru   bol   inventúrny   súpis   zásob   s   dátumom   5.   6.   1994,   ktorý   nebol   potvrdený odporcami.

Navrhovateľ   poukazoval   na   ručne   písanú   verziu   inventúrneho   súpisu   zásob s podpismi odporcov, avšak týmto dokladom nedisponoval žiaden z účastníkov konania.“

b) uznesenia okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002-403 z 29. apríla 2013, na základektorých nevyhovel žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov:

„... Podľa § 138 ods. 1 zák. č. 99/1963 O. s. p. na návrh môže súd priznať celkom alebo   sčasti   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú a ak nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejmé   bezúspešne   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie od súdnych poplatkov na celé konanie a má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky   zaplatené   pred   rozhodnutím   o   oslobodení   sa   však nevracajú.

Ako   vyplýva   z   citovaného   zákonného   ustanovenia,   aby   účastníkovi   mohlo   byť priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   musia   byť   súčasne   splnené   dve   zákonné podmienky. Prvou podmienkou sú majetkové pomery účastníka, ktoré musia odôvodňovať priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Druhou   podmienkou,   ktorú   súd   pri oslobodzovaní od súdneho poplatku berie do úvahy je, či u účastníka nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.

Súd   pri   skúmaní   majetkových   pomerov   navrhovateľa   zistil,   že   oslobodenie od súdnych   poplatkov   nie   je   dôvodné.   Súdny   poplatok   za   odvolanie   predstavuje   sumu vo výške 708,- Eur. Navrhovateľ má byt, ďalej pozemky v lukratívnej

asti Bratislavy −katastrálne územie Staré mesto, Heydukova 31. Súdu neuviedol, či mu bolo priznaný invalidný dôchodok alebo nie. Z výpisu z účtu z 31. 08. 2012 vedenom vo ⬛⬛⬛⬛ je zrejmé, že byt opäť prenajíma s nájomným vo výške 620,-- Eur, ďalej že na tom účte boli uskutočnené vklady vo výške 2.995,- Eur a výbery vo výške 2.963,02 Eur. Súd prihliadal   aj na   skutočnosť,   že   navrhovateľ   je   značne   zadĺžený   svojej   matke,   avšak vychádzajúc z pohybov na jeho účte, ktoré sú nadštandardné, ako aj z jeho majetkových pomerov (byt, lukratívny pozemok) vyplýva, že navrhovateľ môže uhradiť súdny poplatok za odvolanie.

Čo   sa   týka   splnenia   druhej   podmienky   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov   súd   vychádzal   z   rozsudku   tunajšieho   súdu   20   Cb/240/2002-387   zo   dňa 15. 01. 2013, ktorým bol návrh zamietnutý a má za to, že táto podmienka nie je splnená. Keďže   nie   je   splnený   ani   jedna   z dvoch   kumulatívnych   podmienok   na   priznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   súd   za   použitia   citovaného   ustanovenia   zákona rozhodol tak, že navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatok nepriznal.“

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   krajského   súdu   možno   považovaťza dostatočnú   a   presvedčivú.   Nemožno   teda   dospieť   k   záveru,   podľa   ktorého   by   jehorozhodnutie malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené, t. j. také, ktoré by bolo založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelaplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Na uvedenom závere nič nemeníokolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebebez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanej nestrannosti konajúcich súdov v napadnutých konaniach

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo na nestranný súd. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nestrannosť konajúcichsúdov, avšak v sťažnosti neuvádza žiadne právne relevantné argumenty na podporu podľasvojho tvrdenia. Jediným argumentom je jeho nesúhlas s rozhodnutiami všeobecných súdov.

V sťažnosti tiež neuvádza, či využil právne prostriedky na ochranu tohto svojhopráva,   ktoré   má   v   systéme   všeobecných   súdov   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku[napr. uplatnenie námietky zaujatosti podľa § 15a, využitie inštitútu dovolania podľa § 237ods. 1 písm. g)]. Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu, nevyužitie týchtoprostriedkov   právnej   ochrany   zakladá   dôvod   na odmietnutie   tejto   časti   sťažnostipre neprípustnosť. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd odmietol túto časť sťažnostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Absencia právne relevantného odôvodnenia tejtočasti   sťažnosti   navyše   zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutie   aj   pre   nesplnenie   zákonompredpísaných náležitostí.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015