SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 571/2013-81
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Horná 65A,Banská Bystrica, v menej ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 672,04 € (slovom šesťstosedemdesiatdva eur a štyri centy), a to na účet Advokátskejkancelárie Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica, v menej ktorej koná konateľa advokát JUDr. Ján Krnáč, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) na porušeniezákladných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
1.1 Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 prijal uznesenímč. k. II. ÚS 571/2013-20 sťažnosť na ďalšie konanie.
2. Skutkový stav možno na základe sťažnosti a jej príloh zhrnúť takto:
2.1 Sťažovateľkin manžel vykonával funkciu riaditeľa Základnej školy v a bol z tejto funkcie odvolaný dekrétom z 8. decembra 2010. Svoje odvolanie však napadolopravnými prostriedkami, v dôsledku čoho došlo napokon 13. júna 2012 k zrušeniu dekrétuo odvolaní. Následne bol opätovne odvolaný rozhodnutím z 19. júna 2012, ktoré však boloopätovne zrušené nadriadeným orgánom 23. augusta 2012. Medzitým však bola do funkcieustanovená nová riaditeľka školy, pričom jej postavenie je v dôsledku uvedenýchskutočností sporné.
Sťažovateľka bola zamestnankyňou Základnej školy v. Dňa 24. augusta2012 sa dohodla na skončení svojho pracovného pomeru, na základe čoho jej mal vzniknúťnárok na odstupné. Dohodu za školu podpísal jej manžel.
2.2 Keďže odstupné jej vyplatené nebolo, domáhala sa ho na Okresnom súdeBardejov (ďalej len „okresný súd“) návrhom na vydanie platobného rozkazu zo 6. decembra2012. Okresný súd platobný rozkaz vydal, žalovaná škola však podala odpor. V odporenamietla jednak nedostatok oprávnenia sťažovateľkinho manžela konať za školuv rozhodujúcom období, jednak vzniesla námietku zaujatosti všetkých sudcov okresnéhosúdu z dôvodu, že manžel sťažovateľky na ňom pôsobí ako prísediaci sudca, má teda„pomer k sudcom vo veci svojej manželky“, a navyše sa verejne vyjadruje o svojom vplyve.Sťažovateľka v následnom vyjadrení odporu okrem iného namietla, že odpor – a tým ajnámietka zaujatosti – nie sú podpísané oprávnenou osobou, pretože tam uvedená riaditeľkanie je platne ustanovená a jediným riaditeľom školy je sťažovateľkin manžel. Iné výhradyproti podanej námietke zaujatosti neuviedla.
K podanej námietke sa vyjadrili sudcovia okresného súdu, pričom okrem dvoch savšetci ostatní (medzi nimi aj sudca, ktorý bol vo veci zákonným sudcom) vyjadrili, žesťažovateľku ani jej manžela nepoznajú a necítia sa byť vo veci zaujatí.
2.3 Krajský súd ako nadriadený súd uznesením sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla2013 všetkých sudcov okresného súdu vylúčil z prerokúvania a rozhodovaniasťažovateľkinej veci a celú vec prikázal Okresnému súdu Svidník. V odôvodnenípo rekapitulácii vyjadrení jednotlivých sudcov, príslušných ustanovení ústavy a zákonova po stručnej rekapitulácii judikatúry k subjektívnemu a objektívnemu hľadiskuposudzovania nestrannosti (konkrétne nálezu sp. zn. III. ÚS 105/2011) uviedol:
„V prejednávanej veci sa s výnimkou sudcov (nasledujú ich mená, pozn.) všetci sudcovia Okresného súdu... vyjadrili, že sa vo veci necítia byť zaujatí. Z obsahu spisu však vyplýva, že manžel žalobkyne pôsobí na Okresnom súde... vo funkcii prísediaceho (sudcu,pozn.). Podľa názoru krajského súdu táto skutočnosť zakladá dôvod ich vylúčenia z hľadiska objektívneho. Skutočnosť, že manžel žalobkyne je v pravidelnom kontakte so sudcami na pracovisku ako osoba vykonávajúca funkciu prísediaceho na tomto súde, jednoznačne bráni tomu, aby sa ktorýkoľvek z nich v konaní a rozhodovaní vo veci javil v očiach účastníkov ako aj verejnosti ako sudca nezaujatý a nestranný.“
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2013.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti proti uvedenému uzneseniu vznáša v podstate dvaokruhy námietok:
a) krajský súd sa nijako nevyrovnal s jej tvrdením, že námietka zaujatosti nebolapodaná oprávnenou osobou, resp. že za žalovanú školu konala riaditeľka, ktorá nie je riadneustanovenou riaditeľkou, čím zasiahol do jej práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6dohovoru,
b) krajský súd aplikoval teóriu zdania bezdôvodne extenzívne, pretože podľajudikatúry ústavného súdu i všeobecných súdov bežné kolegiálne vzťahy medzi sudcami niesú dôvodom zaujatosti sudcu. Nebral pritom do úvahy, že sťažovateľkin manžel je lenprísediacim sudcom, ktorý sa s ostatnými sudcami nestretáva vôbec, okolnosť, žesťažovateľka sa so žiadnym sudcom nepozná a že všetci – okrem dvoch – sa vyjadrili, že sanecítia zaujatí. Tým krajský súd zasiahol do jej práva na zákonného sudcu zaručenéhov čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.
4. Vzhľadom na to sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1... dohovoru... Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 21NcC/15/2013 zo dňa 16. 04. 2013 porušené boli.
2) Zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 21NcC/15/2013 zo dňa 16. 04. 2013 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
3) Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,00 EUR...
4) Krajský súd je povinný nahradiť Advokátskej kancelárii Krnáč s. r. o... trovy právneho zastúpenia...“
II.
5. Ústavnému súdu bolo 30. decembra 2013 doručené vyjadrenie krajského súduk podanej sťažnosti. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol: „Krajský súd v Prešove v uznesení 21 NcC/15/2013 zo dňa 16.04.2013 sa vyrovnal so všetkými okolnosťami posúdenia sudcovskej nestrannosti sudcov Okresného súdu Bardejov z hľadiska objektívnej a subjektívnej nestrannosti.
Zdôvodnil svoje rozhodnutie, dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozhodnutie prejednal aj po oboznámení sa so svojim predchádzajúcim rozhodnutím vo veci 20NcC/83/2012.
Krajský súd v Prešove zotrváva na dôvodoch svojho rozhodnutia zo dňa 16.04.2013.“
5.1 Na výzvu ústavného súdu zaslala sťažovateľka repliku, ktorá bola ústavnémusúdu doručená 28. januára 2014, a jej doplnenie bolo doručené ústavnému súdu 14. apríla2014. Sťažovateľka vo svojej replike namietala, že vyjadrenie krajského súdu je šablónovitéa všeobecné a nereflektuje jej námietky vznesené v sťažnosti. Sťažovateľka uviedla, ženapadnuté uznesenie krajského súdu nerešpektuje ustálenú judikatúru ústavného súdu ajNajvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ďalej uviedla odkaz na judikatúru týkajúcu saobjektívnej nestrannosti zákonného sudcu. Sťažovateľka opätovne namietla, že krajský súdsa nevysporiadal s námietkou, že námietka zaujatosti bola podaná neoprávnenou osobou,a k tejto námietke sťažovateľka vo svojej replike a jej doplnení uvádza rozhodnutiavšeobecných súdov a orgánov štátnej správy medzičasom vydaných vo veciach, ktoré sapodľa vyjadrenia sťažovateľky týkajú jej veci.
6. Ústavný súd zaslal 12. februára 2014 Základnej škole v ako dotknutejosobe oznámenie o podanej sťažnosti a možnosti sa v lehote 10 dní od doručeniaupovedomenia písomne vyjadriť k podanej sťažnosti. Dotknutá osoba vo svojom vyjadrenídoručenom ústavnému súdu 6. marca 2014 poukázala predovšetkým na skutočnosť, ževo veciach týkajúcich sa sťažovateľkinej veci prebiehajú dva súdne spory na Okresnom súdeSvidník. Dotknutá osoba ďalej zdôraznila, že napadnuté uznesenie krajského súdu jezákonné, právoplatné a podľa jej názoru vydané v súlade s ústavou. S poukazom na uvedenénavrhla nevyhovieť sťažnosti.
6.1 Na výzvu ústavného súdu zaslala sťažovateľka stanovisko k vyjadreniu dotknutejosoby, ktorá bola ústavnému súdu doručená 13. novembra 2014. Sťažovateľka opätovnenamietla, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkou, že námietka zaujatosti bola podanáneoprávnenou osobou, a k tejto námietke sťažovateľka vo svojej replike a jej doplneníuvádza rozhodnutia všeobecných súdov a orgánov štátnej správy medzičasom vydanýchvo veciach, ktoré sa podľa vyjadrenia sťažovateľky týkajú jej veci. V tejto súvislostisťažovateľka uviedla, že vyjadrenie dotknutej osoby ignoruje existujúci platný právny stava popiera sťažovateľkou doložené rozhodnutia všeobecných súdov a správnych orgánov,z ktorých podľa sťažovateľky vyplýva, že právoplatným riaditeľom Základnej školyv je ⬛⬛⬛⬛. K tejto námietke sťažovateľka uvádza rozsiahluargumentáciu týkajúcu sa okamžitého skončenia pracovného pomeru a argumentáciu týkajúcu sa otázky vedenia Základnej školy v konkrétnymriaditeľom.
7. Sťažovateľka aj krajský súd súhlasili s upustením od ústneho pojednávaniav konaní pred ústavným súdom.
III.
8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľka brojíproti napadnutému uzneseniu krajského súdu z dôvodu, že podľa jej mienky (i) krajský súdsa nijako nevyrovnal s jej tvrdením, že námietka zaujatosti nebola podaná oprávnenouosobou, resp. že za žalovanú školu konala riaditeľka, ktorá nie je riadne ustanovenouriaditeľkou, a (ii) krajský súd aplikoval pri rozhodovaní o nezaujatosti sudov okresnéhosúdu teóriu zdania bezdôvodne extenzívne.
Všeobecne k základnému právu na súdnu ochranu
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
9.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
9.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
9.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
9.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníkaprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlades platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
9.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkovýstav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojenápovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sújedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkovkonania pred svojvôľou súdu.
9.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov[pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej aj „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutieESĽP z 3. 5. 2001, bod 2]. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatokskutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavneneodôvodnené.
Všeobecne k základnému právu na zákonného sudcu
10. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
10.1 Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základnýchgarancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnouzárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práceupravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovanázásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvodya rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom nanaplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
10.2 Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúcehoz čl. 48 ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovaťa rozhodnúť, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný aleboprinajmenšom za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexocha pre posudzovaný prípad v Občianskom súdnom poriadku a v predpisoch upravujúcichorganizáciu súdnictva a postavenie sudcov.
10.3 Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovanýviacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojenégarancie reálneho obsahu tohto základného práva.
10.4 K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnupríslušnosť súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkocha v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary(senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecíjednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu prácea spôsobom, ktorý určuje zákon.
Všeobecne k požiadavke nestrannosti sudcu
11. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samejpodstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti čipredsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov.Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press, 2008. s. 101 a nasl.), resp.nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovaniesudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale idesvojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 11. júna 2010, čj. Nao 46/2010-78; dostupné na internete: www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.
11.1 Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ideo základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Právny poriadoka procesná teória, kladúc dôraz na princíp nestrannosti, tradične konštruujú konceptnespôsobilého alebo nevhodného sudcu, iudex inhabilis. Nespôsobilý sudca je zaujatý,„stranný“ priamo na základe zákona. Ide tu o inštitucionálnu, objektívno-právnu ochranunestranného výkonu spravodlivosti. Dôvody vylúčenia nespôsobilého sudcu súobjektivizovateľné a takýto sudca je vylúčený z konania, aj keby samotní účastníci konaniavnímali sudcu ako nestranného. Akt súdu, ktorým sa vyjadruje nespôsobilosť sudcu, jeaktom deklaratórnym.
11.2 Popri nespôsobilom sudcovi rozoznáva právny poriadok a procesná teória sudcupodozrivého, iudex suspectus. Na rozdiel od objektívnych dôvodov vylúčenia pri sudcovipodozrivom majú buď samotní účastníci, alebo sudca sám subjektívny pocit zaujatostiv danej veci. Ide tu o ochranu subjektívneho práva na nestranného sudcu, o ochranuľudskoprávnu. Akt súdu, ktorým sa konštatuje vylúčenie sudcu pre podozrivosť, je aktomkonštitutívnym. Latinská terminológia definuje iudex suspectus takto: „Iudex suspectus est iudex quem pars propter graves rationes recusare potest exempli gratia quia aliae parti propinquus, amicus aut inimicus est“ Podozrivý je ten sudca, ktorého jedna (sporová)strana môže odmietnuť na základe vážnych dôvodov, napr. pretože je druhej (sporovej)strane blízky, priateľ alebo nepriateľ.
11.3 V praxi dochádza k určitému prelínaniu medzi inštitútmi sudcu nespôsobiléhoa sudcu podozrivého. Dôvodom je tiež skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok z roku1950 opustil dôsledné rozlišovanie medzi vylúčeným (v užšom slova zmysle)a odmietnutým sudcom a zároveň stanovil v rozpore s tradične ľahko identifikovateľnýmia presnými dôvodmi vylúčenia zo zákona všeobecnejšie dôvody vylúčenia pre pomerk veci, účastníkom a zástupcom. Tento koncept pretrváva na úrovni civilného procesudodnes.
11.4 K prelínaniu medzi inštitútmi sudcu nespôsobilého a sudcu podozrivéhodochádza aj preto, že účastníci konania namietajú zaujatosť sudcov pre pomer k vecia účastníkom, teda využívajú terminológiu, ktorú zákon explicitne používa pri inštitúteiudex inhabilis, aj keď je, samozrejme, platná aj pre inštitút iudex suspectus (K pojmomiudex inhabilis a iudex suspectus a k pojmom vylúčený a odmietnutý sudca porov. tiež:Filip, J. Holländer, P. Šimíček, V. Zákon o Ústavním soudu. 2. vydání. Praha: C. H.Beck, 2007, s. 174 a nasl.; Filip, J. Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva. Brno:Masarykova univerzita, 2004, s. 174; Wagnerová, E. Dostál, M. Langášek, T. Pospíšil,I. Zákon o ústavním soudu s komentářem. Praha: ASPI, 2007, s. 121 a nasl.; Hora, V.Učebnice civilního práva procesního. Praha: Všehrd, 1947, s. 61 a nasl.; Jaworowskiv. Poľsko, sťažnosť č. 30214/96, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské právao prijateľnosti z 23. 3. 1999). Tým, že sa právo na nestranného sudcu stalo základnýmústavným právom, došlo k spojeniu tradícií civilistických s požiadavkami ústavnoprávnymi.
11.5 Už vo svojej predošlej judikatúre ústavný súd konštatoval, že z pohľaduľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva naspravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva dve previazané stránkynestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgicko, sťažnosťč. 8692/79, rozsudok ESĽP z 1. 10. 1982; Pohoska v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06,rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnua tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňujevýznam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti(Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005, bod 57), aleosobitne pri objektívnom teste (Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudokESĽP z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti čipredsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym aobjektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobnépresvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosťsudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcomprejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodovvyhradí prerokovanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočnenaplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudcavykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektívanestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľnéskutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmyslemôže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdyv spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktarasv. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva,že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu„v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.
11.6 Ústavný súd z hľadiska teoretického upozorňuje, že test objektívnosti a zákonnédôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.
Aplikácia uvedených záverov na vec sťažovateľky
12. Ústavný súd musí najprv objasniť svoj postoj k námietke sťažovateľky, že krajskýsúd v odôvodnení napadnutého uznesenia nereagoval na jej vyjadrenie, že námietkuzaujatosti sudcov okresného súdu podala neoprávnená osoba.
12.1 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nevyčítal,žeby sa krajský súd zaoberal námietkou sťažovateľky, ktorú prezentovala vo svojomvyjadrení k podanému odporu. Pritom odpoveď na otázku, či námietku zaujatosti podalsubjekt aktívne legitimovaný pre takéto podanie, resp. že fyzická osoba, ktorá v konaní predsúdom koná (ako štatutárny orgán) v mene tohto účastníka konania, je platnea preukázateľne štatutárnym orgánom účastníka konania.
12.2 Odpoveď na v predchádzajúcom bode položenú otázku je ťažiskovouskutočnosťou pre účely spravodlivého rozhodnutia vo veci podanej námietky zaujatosti, akoaj sekundárne pre neporušenie základného práva účastníkov konania pred okresným súdomna zákonného sudcu.
12.3 Tým, že krajský súd neuviedol vo svojom odôvodnení právny názor navyjadrenie sťažovateľky týkajúce sa podania námietky zaujatosti neoprávnenou osobou,ktorého ustálenie a komunikovanie bolo pre spravodlivé rozhodnutie vo veci ťažiskové,primárne tým porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sekundárne ajzákladné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku).
13. Ústavný súd sa na základe už pertraktovaných konklúzií, ktoré postačovali navyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľky, nezaoberal argumentáciou sťažovateľky,podľa ktorej krajský súd aplikoval pri rozhodovaní o nezaujatosti sudcov okresného súduteóriu zdania bezdôvodne extenzívne, keďže ústavný súd zrušil napadnuté uzneseniekrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku) a bude úlohou krajskéhosúdu pri opätovnom prerokovávaní odporu ustáliť po objasnení otázky podania námietkyzaujatosti oprávneným subjektom aj otázku splnenia zákonných predpokladov na vylúčeniesudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci, a to aj v intenciách záverovústavného súdu uvedených v bode 11 tohto nálezu.
14. Z dôvodu, že konanie sa vracia pred krajský súd a sťažovateľka bude oprávnenáopätovne hájiť svoje ústavné práva pred krajským súdom, ústavný súd nepriznalsťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (bod 4 výroku) a konštatuje, že vyslovenieporušenia jej ústavných práv a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu s vrátenímveci na ďalšie konanie krajskému súdu postačuje pre učinenie za dosť spravodlivémurozhodnutiu vo veci.
IV.
15. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľke v súvislosti s jej právnym zastupovanímprávnym zástupcom Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica,v menej ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, v konaní pred ústavným súdom(bod 3 výroku).
15.1 Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
15.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za 2 úkony právnej službyv roku 2013 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti) a 2 úkony právnejslužby v roku 2014 [replika k vyjadreniu krajského súdu (ústavný súd posúdil replikudoručenú mu 28. januára 2014 a jej doplnenie doručené 14. apríla 2014 ako jeden úkonprávnej služby) a replika k vyjadreniu dotknutej osoby]. Ústavný súd nepriznal sťažovateľkeúhradu trov konania za 1 úkon právnej služby deklarovaný v roku 2014 – ďalšia poradas klientom v trvaní 2,5 h 7. novembra 2014, a to z dôvodu, že vykonanie uvedeného úkonuprávnej služby nemal za preukázané.
15.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku 2013 (§ 1ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 804 eur(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 134 eur a jedna stotinav zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,04 eur). Podľa Štatistického úraduSlovenskej republiky bola v 1. polroku 2012 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzdav hospodárstve Slovenskej republiky 781 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3vyhlášky sa rovná sume 130,17 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovnásume 7,81 eur).
15.4 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za dva úkony právnejslužby v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 260,34 eur (2 x 130,17 eur)a režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 15,62 eur (2 x 7,81 eur).Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania taktiež za dva úkony právnej službyv roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 268 eur (2 x 134 eur) a režijný paušálv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,08 eur (2 x 8,04 eur). Podľa zoznamudaňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnejsprávy Slovenskej republiky je právny zástupca subjektom registrovaným pre DPH(IČ DPH SK2023163164). Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania spoluv sume 672,04 eur (560,04 eur + 20 % DPH).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2015