znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 571/2013-81

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Horná 65A,Banská   Bystrica,   v   menej   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Ján   Krnáč,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Prešove sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 672,04 € (slovom šesťstosedemdesiatdva eur a štyri centy), a to na účet Advokátskejkancelárie   Krnáč   s.   r.   o.,   Horná   65A,   Banská   Bystrica,   v   menej   ktorej   koná   konateľa advokát JUDr. Ján Krnáč, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2013doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“)   na   porušeniezákladných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

1.1 Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 prijal uznesenímč. k. II. ÚS 571/2013-20 sťažnosť na ďalšie konanie.

2. Skutkový stav možno na základe sťažnosti a jej príloh zhrnúť takto:

2.1 Sťažovateľkin manžel vykonával funkciu riaditeľa Základnej školy v a bol z tejto funkcie odvolaný dekrétom z 8. decembra 2010. Svoje odvolanie však napadolopravnými prostriedkami, v dôsledku čoho došlo napokon 13. júna 2012 k zrušeniu dekrétuo odvolaní. Následne bol opätovne odvolaný rozhodnutím z 19. júna 2012, ktoré však boloopätovne zrušené nadriadeným orgánom 23. augusta 2012. Medzitým však bola do funkcieustanovená   nová   riaditeľka   školy,   pričom   jej   postavenie   je   v   dôsledku   uvedenýchskutočností sporné.

Sťažovateľka bola zamestnankyňou Základnej školy v. Dňa 24. augusta2012 sa dohodla na skončení svojho pracovného pomeru, na základe čoho jej mal vzniknúťnárok na odstupné. Dohodu za školu podpísal jej manžel.

2.2   Keďže   odstupné   jej   vyplatené   nebolo,   domáhala   sa   ho   na   Okresnom   súdeBardejov (ďalej len „okresný súd“) návrhom na vydanie platobného rozkazu zo 6. decembra2012. Okresný súd platobný rozkaz vydal, žalovaná škola však podala odpor. V odporenamietla   jednak   nedostatok   oprávnenia   sťažovateľkinho   manžela   konať   za   školuv rozhodujúcom období, jednak vzniesla námietku zaujatosti všetkých sudcov okresnéhosúdu z   dôvodu,   že   manžel sťažovateľky na   ňom pôsobí   ako   prísediaci sudca,   má teda„pomer k sudcom vo veci svojej manželky“, a navyše sa verejne vyjadruje o svojom vplyve.Sťažovateľka v následnom vyjadrení odporu okrem iného namietla, že odpor – a tým ajnámietka zaujatosti – nie sú podpísané oprávnenou osobou, pretože tam uvedená riaditeľkanie je platne ustanovená a jediným riaditeľom školy je sťažovateľkin manžel. Iné výhradyproti podanej námietke zaujatosti neuviedla.

K podanej námietke sa vyjadrili sudcovia okresného súdu, pričom okrem dvoch savšetci ostatní (medzi nimi aj sudca, ktorý bol vo veci zákonným sudcom) vyjadrili, žesťažovateľku ani jej manžela nepoznajú a necítia sa byť vo veci zaujatí.

2.3 Krajský súd ako nadriadený súd uznesením sp. zn. 21 NcC 15/2013 zo 16. apríla2013   všetkých   sudcov   okresného   súdu   vylúčil   z   prerokúvania   a   rozhodovaniasťažovateľkinej   veci   a   celú   vec   prikázal   Okresnému   súdu   Svidník.   V   odôvodnenípo rekapitulácii vyjadrení jednotlivých sudcov, príslušných ustanovení ústavy a zákonova po   stručnej   rekapitulácii   judikatúry   k   subjektívnemu   a   objektívnemu   hľadiskuposudzovania nestrannosti (konkrétne nálezu sp. zn. III. ÚS 105/2011) uviedol:

„V prejednávanej veci sa s výnimkou sudcov (nasledujú ich mená, pozn.) všetci sudcovia Okresného súdu... vyjadrili, že sa vo veci necítia byť zaujatí. Z obsahu spisu však vyplýva, že manžel žalobkyne pôsobí na Okresnom súde... vo funkcii prísediaceho (sudcu,pozn.). Podľa názoru krajského súdu táto skutočnosť zakladá dôvod ich vylúčenia z hľadiska objektívneho. Skutočnosť, že manžel žalobkyne je v pravidelnom kontakte so sudcami na pracovisku ako osoba vykonávajúca funkciu prísediaceho na tomto súde, jednoznačne bráni tomu, aby sa ktorýkoľvek z nich v konaní a rozhodovaní vo veci javil v očiach účastníkov ako aj verejnosti ako sudca nezaujatý a nestranný.“

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2013.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti proti uvedenému uzneseniu vznáša v podstate dvaokruhy námietok:

a) krajský súd sa nijako nevyrovnal s jej tvrdením, že námietka zaujatosti nebolapodaná oprávnenou osobou, resp. že za žalovanú školu konala riaditeľka, ktorá nie je riadneustanovenou riaditeľkou, čím zasiahol do jej práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6dohovoru,

b)   krajský   súd   aplikoval   teóriu   zdania   bezdôvodne   extenzívne,   pretože   podľajudikatúry ústavného súdu i všeobecných súdov bežné kolegiálne vzťahy medzi sudcami niesú dôvodom zaujatosti sudcu. Nebral pritom do úvahy, že sťažovateľkin manžel je lenprísediacim   sudcom,   ktorý   sa   s   ostatnými   sudcami   nestretáva   vôbec,   okolnosť,   žesťažovateľka sa so žiadnym sudcom nepozná a že všetci – okrem dvoch – sa vyjadrili, že sanecítia zaujatí. Tým krajský súd zasiahol do jej práva na zákonného sudcu zaručenéhov čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.

4. Vzhľadom na to sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1...   dohovoru...   Uznesením   Krajského   súdu...   sp.   zn.   21NcC/15/2013   zo   dňa 16. 04. 2013 porušené boli.

2) Zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 21NcC/15/2013 zo dňa 16. 04. 2013 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3)   Sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 5.000,00 EUR...

4) Krajský súd je povinný nahradiť Advokátskej kancelárii Krnáč s. r. o... trovy právneho zastúpenia...“

II.

5. Ústavnému súdu bolo 30. decembra 2013 doručené vyjadrenie krajského súduk podanej sťažnosti. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol: „Krajský súd v Prešove v uznesení   21   NcC/15/2013   zo   dňa   16.04.2013   sa   vyrovnal   so   všetkými   okolnosťami posúdenia sudcovskej nestrannosti sudcov Okresného súdu Bardejov z hľadiska objektívnej a subjektívnej nestrannosti.

Zdôvodnil svoje rozhodnutie, dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie prejednal aj po oboznámení sa so svojim predchádzajúcim rozhodnutím vo veci 20NcC/83/2012.

Krajský   súd   v   Prešove   zotrváva   na   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   zo   dňa 16.04.2013.“

5.1 Na výzvu ústavného súdu zaslala sťažovateľka repliku, ktorá bola ústavnémusúdu doručená 28. januára 2014, a jej doplnenie bolo doručené ústavnému súdu 14. apríla2014. Sťažovateľka vo svojej replike namietala, že vyjadrenie krajského súdu je šablónovitéa všeobecné   a nereflektuje   jej   námietky   vznesené   v sťažnosti.   Sťažovateľka   uviedla,   ženapadnuté uznesenie krajského súdu nerešpektuje ustálenú judikatúru ústavného súdu ajNajvyššieho súdu Slovenskej republiky.   Ďalej uviedla odkaz na judikatúru týkajúcu saobjektívnej nestrannosti zákonného sudcu. Sťažovateľka opätovne namietla, že krajský súdsa nevysporiadal s námietkou, že námietka zaujatosti bola podaná neoprávnenou osobou,a k tejto   námietke   sťažovateľka   vo   svojej   replike   a jej   doplnení   uvádza   rozhodnutiavšeobecných súdov a orgánov štátnej správy medzičasom vydaných vo veciach, ktoré sapodľa vyjadrenia sťažovateľky týkajú jej veci.

6. Ústavný súd zaslal 12. februára 2014 Základnej škole v ako dotknutejosobe   oznámenie   o podanej   sťažnosti   a   možnosti   sa   v   lehote 10 dní   od   doručeniaupovedomenia písomne vyjadriť k podanej sťažnosti. Dotknutá osoba vo svojom vyjadrenídoručenom   ústavnému   súdu   6.   marca   2014   poukázala   predovšetkým   na   skutočnosť,   ževo veciach týkajúcich sa sťažovateľkinej veci prebiehajú dva súdne spory na Okresnom súdeSvidník.   Dotknutá   osoba   ďalej   zdôraznila,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   jezákonné, právoplatné a podľa jej názoru vydané v súlade s ústavou. S poukazom na uvedenénavrhla nevyhovieť sťažnosti.

6.1 Na výzvu ústavného súdu zaslala sťažovateľka stanovisko k vyjadreniu dotknutejosoby, ktorá bola ústavnému súdu doručená 13. novembra 2014. Sťažovateľka opätovnenamietla, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkou, že námietka zaujatosti bola podanáneoprávnenou   osobou,   a k tejto   námietke   sťažovateľka   vo   svojej   replike   a jej   doplneníuvádza rozhodnutia všeobecných súdov a orgánov štátnej správy medzičasom vydanýchvo veciach,   ktoré   sa   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   týkajú   jej   veci.   V tejto   súvislostisťažovateľka uviedla, že vyjadrenie dotknutej osoby ignoruje existujúci platný právny stava popiera   sťažovateľkou   doložené   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a správnych   orgánov,z ktorých   podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že   právoplatným   riaditeľom   Základnej   školyv je ⬛⬛⬛⬛.   K tejto   námietke   sťažovateľka   uvádza   rozsiahluargumentáciu týkajúcu sa okamžitého skončenia pracovného pomeru a argumentáciu   týkajúcu   sa   otázky   vedenia   Základnej   školy   v konkrétnymriaditeľom.

7.   Sťažovateľka   aj   krajský   súd   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávaniav konaní pred ústavným súdom.

III.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľka brojíproti napadnutému uzneseniu krajského súdu z dôvodu, že podľa jej mienky (i) krajský súdsa nijako nevyrovnal s jej tvrdením, že námietka zaujatosti nebola podaná oprávnenouosobou,   resp.   že   za   žalovanú   školu   konala   riaditeľka,   ktorá   nie   je   riadne   ustanovenouriaditeľkou, a (ii) krajský súd aplikoval pri rozhodovaní o nezaujatosti sudov okresnéhosúdu teóriu zdania bezdôvodne extenzívne.

Všeobecne k základnému právu na súdnu ochranu

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

9.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

9.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).

9.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

9.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníkaprimeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlades platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV.   ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,IV.   ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

9.5   Inak   povedané,   povinnosť   súdu   v rámci   riadneho   procesného   postupu   (t.   j.v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkovýstav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojenápovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sújedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkovkonania pred svojvôľou súdu.

9.6   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov[pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej aj „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutieESĽP   z 3.   5.   2001,   bod   2].   Rozhodnutie   všeobecného   súdu   musí   obsahovať   dostatokskutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavneneodôvodnené.

Všeobecne k základnému právu na zákonného sudcu

10. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

10.1 Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základnýchgarancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnouzárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práceupravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovanázásada   pevného   prideľovania   súdnej   agendy   a   aby   bol   vylúčený   (pre   rôzne   dôvodya rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   nanaplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

10.2   Prvoradým   účelom   základného   práva   na   zákonného   sudcu   vyplývajúcehoz čl.   48   ods.   1 ústavy   je   zabrániť   tomu,   aby   súd,   ktorý   má   konkrétnu   vec   prerokovaťa rozhodnúť,   bol   obsadený   spôsobom,   ktorý   by   sa   dal   označiť   za   svojvoľný   aleboprinajmenšom za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexocha pre posudzovaný prípad v Občianskom súdnom poriadku a v predpisoch upravujúcichorganizáciu súdnictva a postavenie sudcov.

10.3 Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovanýviacerými   na   seba   nadväzujúcimi   kritériami,   ktoré   súčasne   tvoria   navzájom   prepojenégarancie reálneho obsahu tohto základného práva.

10.4   K   týmto   kritériám   treba   priradiť   v   prvom   rade   vecnú,   funkčnú   a   miestnupríslušnosť   súdov.   Potom   nasleduje   obsadenie   súdu,   ktoré   je   v   procesných   poriadkocha v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších   predpisov   vymedzené   od   samosudcu   až   po   rozmanité   rozhodovacie   útvary(senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecíjednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu prácea spôsobom, ktorý určuje zákon.

Všeobecne k požiadavke nestrannosti sudcu

11.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   požiadavka   nestrannosti   sudcu   sa   dotýka   samejpodstaty   spravodlivosti   a   jej   vnímania.   Nestrannosť   znamená   absenciu   zaujatosti   čipredsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov.Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press, 2008. s. 101 a nasl.), resp.nevzniká   navonok   legitímny   dojem,   že   by   takýto   záujem   mohol   mať.   Rozhodovaniesudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale idesvojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 11. júna 2010, čj. Nao 46/2010-78; dostupné na internete: www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.

11.1   Rozhodovať   nestranne   nie   je   právom,   výsadou   či   privilégiom   sudcov.   Ideo základnú   povinnosť   sudcov,   o štrukturálny   prvok   súdneho   systému.   Právny   poriadoka procesná   teória,   kladúc   dôraz   na   princíp   nestrannosti,   tradične   konštruujú   konceptnespôsobilého   alebo   nevhodného   sudcu, iudex   inhabilis.   Nespôsobilý   sudca   je   zaujatý,„stranný“ priamo na základe zákona. Ide tu o inštitucionálnu, objektívno-právnu ochranunestranného   výkonu   spravodlivosti.   Dôvody   vylúčenia   nespôsobilého   sudcu   súobjektivizovateľné a takýto sudca je vylúčený z konania, aj keby samotní účastníci konaniavnímali sudcu ako nestranného. Akt súdu, ktorým sa vyjadruje nespôsobilosť sudcu, jeaktom deklaratórnym.

11.2 Popri nespôsobilom sudcovi rozoznáva právny poriadok a procesná teória sudcupodozrivého, iudex suspectus. Na rozdiel od objektívnych dôvodov vylúčenia pri sudcovipodozrivom   majú   buď   samotní   účastníci,   alebo   sudca   sám   subjektívny   pocit   zaujatostiv danej   veci.   Ide   tu   o ochranu   subjektívneho   práva   na   nestranného   sudcu,   o ochranuľudskoprávnu. Akt súdu, ktorým sa konštatuje vylúčenie sudcu pre podozrivosť, je aktomkonštitutívnym. Latinská terminológia definuje iudex suspectus takto: „Iudex suspectus est iudex quem pars propter graves rationes recusare potest exempli gratia quia aliae parti propinquus, amicus aut inimicus est“   Podozrivý je ten sudca, ktorého jedna (sporová)strana môže odmietnuť na základe vážnych dôvodov, napr. pretože je druhej (sporovej)strane blízky, priateľ alebo nepriateľ.

11.3 V praxi dochádza k určitému prelínaniu medzi inštitútmi sudcu nespôsobiléhoa sudcu podozrivého. Dôvodom je tiež skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok z roku1950   opustil   dôsledné   rozlišovanie   medzi   vylúčeným   (v   užšom   slova   zmysle)a odmietnutým sudcom a zároveň stanovil v rozpore s tradične ľahko identifikovateľnýmia presnými   dôvodmi   vylúčenia   zo   zákona   všeobecnejšie   dôvody   vylúčenia   pre   pomerk veci,   účastníkom   a zástupcom.   Tento   koncept   pretrváva   na   úrovni   civilného   procesudodnes.

11.4   K   prelínaniu   medzi   inštitútmi   sudcu   nespôsobilého   a sudcu   podozrivéhodochádza   aj   preto,   že   účastníci   konania   namietajú   zaujatosť   sudcov   pre   pomer   k vecia účastníkom,   teda   využívajú   terminológiu,   ktorú   zákon   explicitne   používa   pri   inštitúteiudex inhabilis, aj keď je, samozrejme, platná aj pre inštitút iudex suspectus (K pojmomiudex inhabilis a iudex suspectus a k pojmom vylúčený a odmietnutý sudca porov. tiež:Filip, J.  Holländer, P.  Šimíček, V. Zákon o Ústavním soudu. 2. vydání. Praha: C. H.Beck, 2007, s. 174 a nasl.; Filip, J. Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva. Brno:Masarykova univerzita, 2004, s. 174; Wagnerová, E.  Dostál, M.  Langášek, T.  Pospíšil,I. Zákon o ústavním soudu s komentářem. Praha: ASPI, 2007, s. 121 a nasl.; Hora, V.Učebnice   civilního   práva   procesního.   Praha:   Všehrd,   1947,   s.   61   a nasl.;   Jaworowskiv. Poľsko,   sťažnosť   č.   30214/96,   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   právao prijateľnosti z 23. 3. 1999). Tým, že sa právo na nestranného sudcu stalo základnýmústavným právom, došlo k spojeniu tradícií civilistických s požiadavkami ústavnoprávnymi.

11.5   Už   vo   svojej   predošlej   judikatúre   ústavný   súd   konštatoval,   že   z   pohľaduľudskoprávneho,   z   pohľadu   práva   na   nestranného   sudcu   ako   komponentu   práva   naspravodlivý   proces   vyvinul   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   dve   previazané   stránkynestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgicko, sťažnosťč.   8692/79,   rozsudok   ESĽP   z 1. 10.   1982;   Pohoska   v.   Poľsko,   sťažnosť   č.   33530/06,rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnua tie   sú   overované   rovnomennými   testami.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   zdôrazňujevýznam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti(Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005, bod 57), aleosobitne pri objektívnom teste (Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudokESĽP z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti čipredsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym aobjektívnym   testom.   Východiskom   je   subjektívny   test,   v ktorom   sa   zisťuje   osobnépresvedčenie, postoj sudcu,   resp. jeho   záujem v prerokúvanej veci.   Osobná   nestrannosťsudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcomprejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodovvyhradí   prerokovanie   veci   pre   seba.   Požiadavka   nestrannosti   nemôže   byť   dostatočnenaplnená   len   subjektívnym   testom,   ktorý   je   náročný   z hľadiska   preukazovania.Na subjektívny   test   teda   plynule   nadväzuje   test   objektívny,   ktorý   si   všíma,   či   sudcavykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektívanestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľnéskutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmyslemôže   mať   aj   zdanie   určitú   dôležitosť,   pretože   „v stávke“   je   dôvera,   ktorú   musia   súdyv spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktarasv. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva,že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu„v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.

11.6 Ústavný súd z hľadiska teoretického upozorňuje, že test objektívnosti a zákonnédôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.

Aplikácia uvedených záverov na vec sťažovateľky

12. Ústavný súd musí najprv objasniť svoj postoj k námietke sťažovateľky, že krajskýsúd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   nereagoval   na   jej   vyjadrenie,   že   námietkuzaujatosti sudcov okresného súdu podala neoprávnená osoba.

12.1 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nevyčítal,žeby   sa   krajský   súd   zaoberal   námietkou   sťažovateľky,   ktorú   prezentovala   vo   svojomvyjadrení k podanému odporu. Pritom odpoveď na otázku, či námietku zaujatosti podalsubjekt aktívne legitimovaný pre takéto podanie, resp. že fyzická osoba, ktorá v konaní predsúdom   koná   (ako   štatutárny   orgán)   v   mene   tohto   účastníka   konania,   je   platnea preukázateľne štatutárnym orgánom účastníka konania.

12.2   Odpoveď   na   v predchádzajúcom   bode   položenú   otázku   je   ťažiskovouskutočnosťou pre účely spravodlivého rozhodnutia vo veci podanej námietky zaujatosti, akoaj sekundárne pre neporušenie základného práva účastníkov konania pred okresným súdomna zákonného sudcu.

12.3   Tým,   že   krajský   súd   neuviedol   vo   svojom   odôvodnení   právny   názor   navyjadrenie   sťažovateľky   týkajúce   sa   podania   námietky   zaujatosti   neoprávnenou   osobou,ktorého ustálenie a komunikovanie bolo pre spravodlivé rozhodnutie vo veci ťažiskové,primárne tým porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sekundárne ajzákladné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku).

13. Ústavný súd sa na základe už pertraktovaných konklúzií, ktoré postačovali navyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľky, nezaoberal argumentáciou sťažovateľky,podľa ktorej krajský súd aplikoval pri rozhodovaní o nezaujatosti sudcov okresného súduteóriu   zdania   bezdôvodne   extenzívne,   keďže   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uzneseniekrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku) a bude úlohou krajskéhosúdu pri opätovnom prerokovávaní odporu ustáliť po objasnení otázky podania námietkyzaujatosti oprávneným subjektom aj otázku splnenia zákonných predpokladov na vylúčeniesudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci, a to aj v intenciách záverovústavného súdu uvedených v bode 11 tohto nálezu.

14. Z dôvodu, že konanie sa vracia pred krajský súd a sťažovateľka bude oprávnenáopätovne   hájiť   svoje   ústavné   práva   pred   krajským   súdom,   ústavný   súd   nepriznalsťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (bod 4 výroku) a konštatuje, že vyslovenieporušenia jej ústavných práv a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu s vrátenímveci   na   ďalšie   konanie   krajskému   súdu   postačuje   pre   učinenie   za   dosť   spravodlivémurozhodnutiu vo veci.

IV.

15.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súdeaj o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľke v súvislosti s jej právnym zastupovanímprávnym zástupcom Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica,v menej ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, v konaní pred ústavným súdom(bod 3 výroku).

15.1 Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

15.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za 2 úkony právnej službyv roku 2013 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti) a 2 úkony právnejslužby   v roku   2014   [replika   k   vyjadreniu   krajského   súdu   (ústavný   súd   posúdil   replikudoručenú mu 28. januára 2014 a jej doplnenie doručené 14. apríla 2014 ako jeden úkonprávnej služby) a replika k vyjadreniu dotknutej osoby]. Ústavný súd nepriznal sťažovateľkeúhradu trov konania za 1 úkon právnej služby deklarovaný v roku 2014 – ďalšia poradas klientom v trvaní 2,5 h 7. novembra 2014, a to z dôvodu, že vykonanie uvedeného úkonuprávnej služby nemal za preukázané.

15.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku 2013 (§ 1ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 804 eur(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 134 eur a jedna stotinav zmysle   §   16   ods.   3   vyhlášky   sa   rovná   sume   8,04   eur).   Podľa   Štatistického   úraduSlovenskej republiky bola v 1. polroku 2012 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzdav hospodárstve Slovenskej republiky 781 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3vyhlášky sa rovná sume 130,17 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovnásume 7,81 eur).

15.4 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za dva úkony právnejslužby v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 260,34 eur (2 x 130,17 eur)a režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 15,62 eur (2 x 7,81 eur).Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania taktiež za dva úkony právnej službyv roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 268 eur (2 x 134 eur) a režijný paušálv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,08 eur (2 x 8,04 eur). Podľa zoznamudaňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnejsprávy   Slovenskej   republiky   je   právny   zástupca   subjektom   registrovaným   pre   DPH(IČ DPH SK2023163164). Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania spoluv sume 672,04 eur (560,04 eur + 20 % DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015