znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 571/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   I.,   a. s.   v   likvidácii,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 20/2012 z 30. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s. v likvidácii, K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. sp. zn. 4 Sžf 20/2012 z 30. júla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutím č. 698/230/28867/10/Mikl zo 14. apríla 2010 vydal dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil sťažovateľke ako platiteľke dane z pridanej hodnoty rozdiel z dane pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 v sume 2 763,12 €. Proti rozhodnutiu daňového   úradu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodovalo   Finančné riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“),   ktoré   dodatočný platobný   výmer   daňového   úradu   rozhodnutím   č.   I/223/12159-77791/2010/992517-r zo 14. júla 2010 potvrdilo. Sťažovateľka podala na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia finančného riaditeľstva zo 14. júla 2010, ktorý   rozsudkom   č.   k.   6   S   19748/2010-91   zo   16.   februára   2012   žalobu   sťažovateľky zamietol a nepriznal jej právo na náhradu trov konania.

Na základe odvolania sa sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sžf 20/2012 z 30. júla 2012 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 19748/2010-91 zo 16. februára 2012 a sťažovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd (prvostupňový súd) ani najvyšší súd (odvolací súd) neodôvodnili a neuznali „Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 22. 12. 2008..., na základe ktorej sme sa stali vlastníkom pohľadávky vo výške 6.845.905,- Sk voči spoločnosti S. s.r.o. Rozhodnutím súdov naša spoločnosť iba na základe svojvôle bez právneho titulu a jeho odôvodnenia prišla o sumu 1. 087. 907,80 Sk (33.111,92 €).“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   poukazuje   na   údajné   chyby   v   rozhodnutí krajského   súdu,   ako   aj   v   napadnutom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   čím   malo   dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby vydal tento nález: „1. Základné právo I. a. s. v likvidácii na súdnu ochranu podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Sžf/20/2012 zo dňa 30. 07. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Sžf/20/2012 zo dňa 30. 07. 2012   a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. I. a. s. v likvidácii priznáva trovy konania, ktoré Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 20/2012   z   30.   júla   2012,   ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku krajského   súdu   č.   k.   6   S   19748/2010-91   zo   16.   februára   2012,   ktorým   tento   potvrdil rozhodnutie finančného riaditeľstva č. I/223/12159-77791/2010/992517-r zo 14. júla 2010.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Z odôvodnenia rozsudku   najvyššieho súdu   sp. zn. 4 Sžf 20/2012 z 30. júla 2012 vyplýva:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací,   preskúmal   odvolaním napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania a dospel   jednomyseľne   k   záveru,   že   odvolanie   nie   je   dôvodné.   Odvolací   súd   rozhodol bez nariadenia   odvolacieho   pojednávania   v   súlade   s   §   250ja   ods.   2   OSP,   pričom verejné vyhlásenie rozhodnutia oznámil v súlade s § 356 ods. 3 OSP ako aj na webovej adrese www. nsud.sk. Odvolací súd v predmetnej veci predovšetkým posúdil dôvodnosť vznesenej   námietky   zaujatosti   voči   predsedovi   senátu   krajského   súdu,   pričom   dospel k záveru, že dôvody námietky zaujatosti neboli konkretizované v súlade s § 14 ods. 1 OSP a § 15a ods. 3 OSP v priebehu rozhodovania prvostupňového súdu a to v lehote podľa § 15a ods. 1 OSP. Len zo skutočnosti, že dĺžka konania pred prvostupňovým súdom bola dlhšia a žalobca nebol v konaní úspešný, sama osebe nie je dôvodom pre uznanie vznesenej námietky zaujatosti.

Pokiaľ žalobca vytýka prvostupňovému súdu, že opisuje skutočnosti, ktoré nemajú podstatný význam pre predmet sporu, pretože sa týkajú konania osôb a subjektov, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania, odvolací súd len pripomína, že v správnom súdnictve súd preskúmava   zákonnosť   rozhodnutia   daňových   orgánov,   ktorým   predložil   svoje   tvrdenia a dôkazy týkajúce sa veci práve žalobca a súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia vychádzal len zo skutkových zistení, ktoré z obsahu daňového konania a spisu daňových orgánov   vyplývajú   a   ktoré   sú   nesporné.   Skutočnosť,   že   žalobca   nepreukázal   splnenie zákonných   podmienok   pre   odpočet   DPH   bola   krajským   súdom   skutkovo   a   aj   právne v dôvodoch jeho rozsudku dostatočne a jednoznačne zdôvodnená. Odvolací súd sa v plnom rozsahu   stotožňuje   s   dôvodmi   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   na   základe   žalobcom uvedených žalobných dôvodov nedospel k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 14. 7. 2010 v spojitosti s rozhodnutím správcu dane a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP dôvodne zamietol. Krajský súd sa podrobne vysporiadal s dôvodmi žaloby, na ktoré odvolací súd odkazuje s tým, že na zhrnutie týchto dôvodov, so zreteľom aj na dôvody odvolania, ktoré sú v zásade zhodné s dôvodmi žaloby, uvádza nasledovné:

V konaní bolo nesporne zistené, že žalobca na základe kúpnej zmluvy z 22. 12. 2008 (vklad do katastra nehnuteľností povolený 29. 12. 2008) nadobudol vlastníctvo bytu od spoločnosti S. s. r. o. Podľa znenia čl. VIII bod 2 zmluvy „Kúpna cena bola uhradená z prostriedkov,   ktoré   na   základe   zmluvy   o   uzatvorení   budúcej   kúpnej   zmluvy   uhradil predávajúcemu   R.   M...   Tento   ako   budúci   kupujúci   uzatvoril   so spoločnosťou   I.   a.   s. (žalobca)   dňa   22.   12.   2008   zmluvu   o   postúpení   práv   a prevzatí   záväzkov   zo   zmluvy   o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy“. Žalobca v uvedenom znení zmluvu podpísal. Z faktúry predávajúceho   nepochybne   tiež   vyplýva,   že   preddavky   na   kúpnu   cenu   boli   vyššie   ako konečná faktúra, pričom preddavky boli uhradené 5. 5. 2008, 9. 6. 2008 a 5. 8. 2008. Podľa vyjadrenia žalovaného DPH z uvedených platieb bola odvedená do štátneho rozpočtu v zdaňovacích obdobiach máj, jún a august 2008 a odvolací súd nemá dôvod o uvedenej skutočnosti pochybovať, keďže uvedená skutočnosť vyplýva aj zo samotného rozhodnutia správcu dane. Podľa § 19 ods. 4 zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH, ak je platba prijatá pred dodaním   tovaru   alebo   služby,   vzniká   daňová   povinnosť   z   prijatej   platby   dňom   prijatia platby.   Skutočnosť,   že   v   uvedených   obdobiach   mohol   predávajúci   prijať   preddavky   na kúpnu   cenu   len   od   R.   M.,   je   rovnako   nesporná.   Dňom   dodania   tovaru   (predaja   bytu) žalobcovi už daňová povinnosť na DPH nevznikla, keďže odplata poskytnutá preddavkovo bola vyššia ako plná výška ceny bytu, Žalobca žiadnu kúpnu cenu za byt bezprostredne predávajúcemu   v   decembri   2008   nevyplatil   a   teda   nemohlo   vzniknúť   ani   právo   na odpočítanie dane u žalobcu. Žalobca vstúpil do práv a záväzkov R. M., fyzickej osoby, ktorá daň už pred postúpením práv a záväzkov zaplatila predávajúcemu cenu bytu vrátane DPH. Bolo len na žalobcovi, ako uvedenú skutočnosť zaplatenia DPH zváži pri uzatváraní dohody s R. M. o prevode práv a záväzkov, pokiaľ nehnuteľnosť kupoval na podnikateľské účely. Vzájomné usporiadanie vzťahov žalobcu a R. M. však presahuje obsah daňových vzťahov žalobcu a žalovaného pri posudzovaní práva na odpočet DPH podľa § 49 zák. č. 222/2004 Z. z. Rovnako presahuje obsah daňových vzťahov medzi žalobcom a žalovaným aj okolnosť, prečo   predávajúci   nevystavil   pre   R.   M.   dobropis.   Pokiaľ   žalobca   tvrdí,   že   štát   získal neoprávnený majetkový prospech tým, že žalobcovi nevrátil požadovanú DPH, odvolací súd zdôrazňuje, že DPH nebola predávajúcemu zaplatená žalobcom a nebola zaplatená ani v IV.   štvrťroku   2008,   ale   iným   subjektom a v iných   zdaňovacích   obdobiach,   na   základe legitímnych faktúr.

Z týchto dôvodov podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd prvostupňový rozsudok ako vecne správny s poukazom na dôvody rozsudku krajského súdu a tam uvedené skutkové a právne závery, potvrdil.»

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, avšak nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   odvolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami,   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom   sťažovateľa,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných zákonných   ustanovení   nestotožnila   (a   v   dôsledku   toho   ani s jeho   rozhodnutím   vo   veci samej),   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012