znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 571/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 124/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 124/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným okresnému súdu   14.   júla   2010   domáha   proti   Slovenskej   republike   v   zastúpení   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky náhrady „majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy“. Konanie je okresným súdom vedené pod sp. zn. 26 C 124/2010. Sťažovateľka tvrdí, že podľa jej „informácií“ okresný súd v predmetnom konaní do podania sťažnosti ústavnému súdu „nevykonal vo veci žiadny procesný úkon, ktorý by viedol k ochrane legitímnych práv sťažovateľa a to napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo viac ako 14 mesiacov“. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že vzhľadom na nečinnosť okresného súdu podala listom z 25. júla 2011 sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   došlo   k porušeniu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, „keď bez zjavných príčin, svojou nesystematickou prácou spôsobuje sťažovateľovi neprimerane veľké ťažkosti – obmedzuje jeho vlastnícke právo, pretože po dobu viac ako 14 mesiacov nie je schopný vyriešiť pretrvávajúci stav právnej neistoty.

Porušovateľ svojím postupom taktiež porušil a sústavne porušuje právo sťažovateľa na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konanie súdu, k dnešnému dňu v trvaní viac ako 14 mesiacov, vo veci náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď sťažovateľ spolupracuje so súdom, v podanom návrhu označila všetky dôležité skutočnosti a podložila ich relevantnými dôkazmi, pričom doposiaľ nedošlo ani k prvému pojednávaniu a vôbec nie k rozhodnutiu, nemožno hodnotiť tak, že by garantovalo rozhodnutie o veci v primeranej lehote...

Tvrdíme, že pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, okresný súd prejednáva spor o náhradu škody a nemajetkovej ujmy relatívne vysokej výšky, ktorý je však adekvátne skutkovo opísaný a podložený dôkazmi a je právne podrobne zdôvodnený. Uznávame, že predmetný spor nie je úplne právne a fakticky jednoduchý, avšak z vykonaných procesných úkonov súdu nie je možné vyvodiť, že by sa súd s obsahom spisu doposiaľ oboznámil, pretože vo veci doposiaľ nebolo nariadené ani prvé pojednávanie. Máme za to, že prípadná skutková alebo právna zložitosť veci nemôže byť braná do úvahy, keďže na vznik, existenciu a dĺžku trvania prieťahov nemá doposiaľ žiadny vplyv. Správanie sťažovateľa v priebehu doterajšieho konania nemohlo v žiadnom prípade spôsobiť prieťahy. Naopak jeho aktívna súčinnosť   podporuje   skoré   ukončenie   konania.   Posúdenie   tretieho   kritéria   je   spojené s vykonaním   dokazovania   v   priebehu   konania   o   ústavnej   sťažnosti   Ústavným   súdom Slovenskej republiky s využitím všetkých relevantných materiálov,   najmä súdneho spisu okresného súdu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo spoločnosti L. a. s.,... B... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C /124/2010 porušené bolo.

2) Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C/124/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3) Spoločnosti L. a. s.,... B... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 700,- €..., ktoré je jej Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Okresný súd Bratislava I   je povinný uhradiť   spoločnosti L.   a.   s.,... B...   trovy konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   na   účet   jej   právneho zástupcu F., s. r. o..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 124/2010 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   skutočností   uvedených v sťažnosti   považovať   označený   postup   okresného   súdu   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 146/06). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2   ústavy   i čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 42/01, I. ÚS 146/06).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako porušenie práv sťažovateľky zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľka   sa   na ústavnom   súde   domáha ochrany svojho   základného   práva a práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   k porušeniu   ktorých   došlo postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   C   124/2010,   sťažnosťou z 26. septembra 2011 (ústavnému súdu bola doručená 28. septembra 2011), pričom z tejto sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu túto sťažnosť ani nie dva mesiace po tom, ako 1. augusta 2011 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy   v konaní,   takže   z tohto   hľadiska   sťažovateľka   neposkytla   okresnému   súdu dostatočný   časový   priestor,   aby   v dôsledku   využitia   sťažnosti   na   prieťahy   adresovanej predsedovi   okresného   súdu,   ktorú   považuje   ústavný   súd   za   účinný   právny   prostriedok ochrany označených práv, sám okresný súd zjednal nápravu vo svojom dovtedy zdĺhavom postupe.  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva stanovisko, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy   v konaní   adresovaná   predsedovi   okresného   súdu   bola   v   okolnostiach   prípadu zo strany sťažovateľky iba formálnym úkonom. Je síce možné konštatovať, že sťažovateľka podala pred tým, než sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť predsedovi okresného súdu, avšak takéto   formálne   využitie   právneho   prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   sťažovateľkou   nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by predstavoval   splnenie   podmienky   prípustnosti   sťažnosti   podľa   označeného   ustanovenia zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť mu bola sťažovateľkou podaná   v   čase,   keď   ešte   nebolo   možné   dospieť   k   záveru,   že   by   vyčerpanie   právneho prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľke na ochranu jej základných   práv a slobôd   účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnená podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ, ani k záveru, že napriek jeho využitiu predseda okresného súdu   primerane   nereagoval   a   nevyužil   príležitosť,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   základom   pre   záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   však   nad   rámec   poznamenáva,   že   ak   by   sa   v napádanom   postupe okresného súdu opätovne vyskytovali prieťahy v konaní, sťažovateľka má právo opätovne sa   domáhať   ochrany   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote novou sťažnosťou podanou ústavnému súdu.  

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   rozhodnutie   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011