znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 570/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   H.,   zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 75/2013 z 5. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2014 poštou doručená sťažnosť E. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 75/2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza: «Sťažovateľ sa domnieva, že Najvyšší súd SR sa v uznesení č.k. 1 Tdo 75/2013 zo dňa 5.2.2014   celkom   odmietol   zaoberať   obhajobou   sťažovateľa,   nižšie   zhrnutou   aj   v   tejto ústavnej sťažnosti, s odôvodnením, že tvrdenie sťažovateľa, že trestné stíhanie bolo začaté a obvinenie   sťažovateľovi   vznesené   len   na   základe   odpočúvania   telefónnych   hovorov, nezodpovedá skutočnosti.

Najvyšší súd SR argumentuje tým, že nič také nevyplýva z obsahu uznesení, ktorými bolo začaté a vznesené obvinenie, pričom poukazuje aj na to, že sťažovateľ v sťažnosti proti vzneseniu   obvinenia   takúto   argumentáciu   neuvádzal   (čo   je   právne   irelevantné,   je   na obvinenom aký postup pri svojej obhajobe zvolí a či aj vôbec sťažnosť odôvodní).

Takéto vysporiadanie sa s námietkami obhajoby považuje sťažovateľ za svojvôľu v rozhodovaní a za snahu vyhnúť sa vysporiadaniu s námietkami obhajoby, čo nemožno považovať za ústavne akceptovateľné...

Sťažovateľ   opäť   zhŕňa   argumentáciu,   na   základe   ktorej   sa   domnieva,   že   bol odsúdený na základe nezákonne zabezpečených dôkazov.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že podľa rozhodnutí Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 274/05 zo 14.6.2006 alebo č.k. I. ÚS 114/2012 zo dňa 13.6.2012) musí byť takéto rozhodnutie odôvodnené a preskúmateľné.

Preskúmateľnosť   dôvodnosti   vydania   súhlasu   si   vyžaduje   relevantnú   konkrétnu vysvetľujúcu   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom   stanovené podmienky odôvodňujúce zásah do práva na súkromie...

Trestné   stíhanie   bolo   začaté   a   obvinenie   vznesené   len   na   základe   odpočúvaní telefónnych   hovorov   a   pokiaľ   je   toto   odpočúvanie   nezákonné,   sťažovateľ   nesmie   byť odsúdený na základe nezákonného dôkazu a ani dôkazov odvíjajúcich sa od nezákonného dôkazu a informácii ním získaných...

Za   zákonný   spôsob   získania   dôkazu   treba   považovať   splnenie   formálnych,   t.j. procesných   podmienok   vyžadovaných   Trestným   poriadkom   na   vykonanie   konkrétneho dôkazu a splnenie obsahových (materiálnych podmienok), t.j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť (R 38/2003).

Súdna prax Najvyššieho súdu SR je jednoznačná v otázke použiteľnosti dôkazov, ktoré   boli   zabezpečené   alebo   vychádzali   z   nezákonného   dôkazu   (rozsudok   NS   SR 5 Tdo 47/2010, rozsudok NS SR 2 Tdo 37/2011 a celý rad ďalších)...

Sťažovateľ zhŕňa, že trestné stíhanie bolo začaté a obvinenie vznesené na základe odpočúvaní   telefónnych   hovorov   a   pokiaľ   je   toto   odpočúvanie   nezákonné,   nesmie   byť odsúdený na základe nezákonného dôkazu a ani dôkazov odvíjajúcich sa od nezákonného dôkazu   a   informácii   ním   získaných   (napr.   rozhodnutia   NS   SR   3   Toš   7/2008   alebo 2 Tdo 37/2011 str. 12 a 13), nič z konania získaného v rozpore so zákonom, nie je možné „urobiť“   zákonným,   bolo   by   to   v   rozpore   so   základnými   zásadami   demokratického právneho poriadku.

Takéto informácie je možné použiť iba v inej trestnej veci za splnenia zákonných podmienok (analog. napr. rozsudok NS SR č.k. 2 To 5/2011).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   je   neoddeliteľnou   súčasťou princípov právneho štátu, zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR, je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Najvyšší súd SR uznesením č.k. 1 Tdo 75/2013 zo dňa 5.2.2014 porušil ústavné právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.).

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 1 Tdo 75/2013 zo dňa 5.2.2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaný   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 2 a čl. 36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   sa   zaoberal námietkami   sťažovateľa,   ktoré   sú   aj   obsahom   podanej   sťažnosti.   V   odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sa uvádza:

„Z   obsahu   dovolania   obvineného   E.   H.   vyplýva,   že   podstatou   jeho   dovolacích námietok je skutočnosť, že trestné stíhanie bolo začaté a obvinenie vznesené len na základe odpočúvania telefónnych hovorov a pokiaľ je toto odpočúvanie nezákonné, nemôže byť odsúdený na základe nezákonného dôkazu a ani dôkazov odvíjajúcich sa od nezákonného dôkazu a informácií ním získaných.

Tvrdenie obvineného E. H., že jeho trestné stíhanie bolo začaté a obvinenie vznesené len na základe odpočúvania telefónnych hovorov, nezodpovedá skutočnosti. Trestné stíhanie podľa   §   199   ods.   1   Tr.   por.   (tzv.   vo   veci)   bolo   začaté,   vyšetrovateľom   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Topoľčanoch,   ČVS:   ORP-139/JP-TO-2008,   zo 7.   mája 2008. Z obsahu tohto uznesenia nie je zistiteľné, čo bolo podkladom pre začatie trestného stíhania vo veci. Obvinenému E. H. bolo vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. por. uznesením   vyšetrovateľky   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   úradu   justičnej a kriminálnej polície, Nitra, ČVS: KRP-76/OVK-NR-2008, z 22. augusta 2008, a to pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzoru a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. Zo skutkovej vety uznesenia o vznesení obvinenia a ani z odôvodnenia uznesenia o vznesení   obvinenia vôbec nevyplýva,   že obvinenie bolo   vznesené E.   H.   na podklade   dôkazov   získaných   použitím   informačno-technických   prostriedkov   na zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky. Dovolací súd pripomína, že námietku, podľa ktorej   trestné   stíhanie   bolo   začaté   a   obvinenie   vznesené   len   na   základe   odpočúvaní telefónnych hovorov, obvinený E. H. nevzniesol ani v sťažnosti z 3. septembra 2008 proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Nad   rámec   dovolacích   dôvodov   dovolací   súd   poznamenáva,   že   odsudzujúce rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Nitre   je   zjavne   založené   na   dôkazoch,   ktoré   spočívajú vo výpovedi   samotného   obvineného   E.   H.,   ktorý   sa   ku   skutku,   ktorý   bol   predmetom obžaloby, priznal a na výpovediach svedkov R. Z., B. C. a P. K.

Skutočnosti   namietané   v   dovolaní   obvineného   E.   H.   nezodpovedajú   obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu, a preto dovolací súd nemal dôvod konfrontovať dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a samotný súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej   prevádzky   s   rozhodnutiami   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorými   argumentuje   dovolateľ   vo   svojom dovolaní.“

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   prejavom   interpretačnej   alebo aplikačnej   svojvôle   a   sťažovateľ   v   sťažnosti   neuviedol   takú   argumentáciu   vo   vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného hľadiska.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014