znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 570/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. B. a Ľ. B., obaja bytom T., zastúpených advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Krajského súdu   v Žiline č.   k.   7 Co 119/2011-237 z 12. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B. a Ľ. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2012 doručená sťažnosť Š. B. a Ľ. B. (ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 119/2011-237 z 12. júna 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

„Sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného k dnešnému dňu opäť pred Okresným súdom Žilina pod č. kon. 13 C 2/2008, v rámci ktorého si voči ním ako žalovaným uplatňujú žalobcovia...   nárok na zaplatenie sumy 38.349,07 € s prísl.   titulom ceny diela...,   ktorú pohľadávku žalobcovia nadobudli na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6. 4. 2001. Vo veci bolo rozhodnuté najskôr Rozsudkom Okresného súdu Žilina   (ako súdom prvého stupňa) zo dňa 25. 11. 2010, č. 13C 2/2008, ktorým súd žalobu žalobcov zamietol po tom, ako dospel k záveru o premlčaní dotknutého nároku žalobcov...

Na základe žalobcami podaného odvolania však bola vec prejednaná pred Krajským súdom Žilina, č. kon. 7 Co 119/2011, ktorý rozhodol, Uznesením zo dňa 12. 6. 2012, č. kon. 7 Co 119/2011-237, takým spôsobom, že vyššie špecifikovaný rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia ďalej uviedli:„... Krajsky súd Žilina absolútne nesprávne a nekonformné (v rozpore s konštantou judikatúrou   a   právnou   teóriou   vzťahujúcimi   sa   na   danú   problematiku),   ba   dokonca   až svojvoľne,   vykladal   na   v   konaní   nesporne   zistený   skutkový   stav   aplikované   zákonné ustanovenia (ustanovenie § 402 Obchodného zákonníka v spojení s ust. §-u 97 a 98 O. s. p.), ktorým pochybením došlo podľa názoru sťažovateľov až k porušeniu ich základných práv a slobôd, konkrétne práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...“

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo Š.   B...   a Ľ.   B...   na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 12. 6. 2012, č. kon. 7 Co 119/2011-237 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 1.217,28 € na účet advokáta Mgr. K. R...“

II.

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upravuje aj ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Platí to predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 119/2011-237   z   12.   júna   2012,   ktorým   tento   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 2/2008 z 25. novembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 7 Co 119/2011-237   z   12.   júna   2012   bol   zrušený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 13 C 2/2008 z 25. novembra 2011 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Napadnuté konanie   okresného   súdu   nie   je   stále   právoplatne   skončené,   okresný   súd   vec   opätovne prerokuje a následne vo veci rozhodne.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia môžu v plnom rozsahu uplatňovať svoje návrhy a argumenty v konaní pred okresným súdom, prípadne následne podaním odvolania, pokiaľ dospejú k názoru o pochybeniach v konaní či rozhodnutí okresného súdu. V tomto štádiu konania je preto plne v právomoci okresného súdu poskytnúť plnohodnotnú ochranu právam sťažovateľov. Z toho zároveň vyplýva, že ústavný súd v tomto štádiu konania nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti voči napadnutému konaniu krajského súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012