znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 570/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 58/2006 zo 16. júna 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

  Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. septembra 2011 faxom a 28. septembra 2011 poštou doručená sťažnosť Ing. M. B., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 58/2006 zo 16. júna 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal.

Z obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   účastníčka   súdneho konania   (v   procesnom   postavení   navrhovateľky)   vedeného   Okresným   súdom   Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   13   C   98/2006   podala   návrh,   ktorým   žiadala od bývalého manžela (ďalej len „odporca“) manželské výživné v sume 12 000 Sk mesačne počínajúc od   18.   novembra   2006   do   budúcna.   Súd prvého   stupňa   žalobu   sťažovateľky zamietol z dôvodu, že priznanie výživného je v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho návrh   sťažovateľky   na   manželské   výživné   zamietol   a priznal   odporcovi   náhradu   trov konania. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd ako odvolací súd rozsudkom zo 16. júna 2011 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého   stupňa   vo   výroku   o   zamietnutí   návrhu,   rozsudok   okresného   súdu   však   v časti o trovách konania zmenil.

Konaniu o manželskom výživnom predchádzalo konanie o rozvod manželstva medzi sťažovateľkou   (v   danom   prípade   v   procesnom   postavení   odporkyne)   a   odporcom na okresnom súde vedené pod sp. zn. 11 C 147/2005. Okresný súd o rozvode manželstva rozhodol rozsudkom z 11. apríla 2006 tak, že manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu ako súdu   odvolacieho sp.   zn. 7 CoP 58/2006   zo 16. júna 2011 a postupom, ktorý   mu predchádzal.

K porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu sťažovateľka okrem iného uviedla:

„Ako je zrejmé zo skutkových a právnych záverov súdov oboch stupňov konajúcich vo veci rozvodu manželstva, ani jeden z týchto súdov pri skúmaní príčin rozvratu nedospel k záveru, že by rozvrat manželstva spôsobilo správanie sťažovateľky, alebo, že by správanie sťažovateľky počas trvania manželstva v čomkoľvek odporovalo dobrým mravom.

Ako už bolo uvedené, príčiny rozvratu manželstva skúma a na tento účel hodnotí vykonané dokazovanie rozvodový súd. Na túto skutočnosť poukazovali oba súdy konajúce vo veci výživného, odvolací súd osobitne zdôrazniac, že týmto zistením rozvodového súdu je viazaný.   Rozhodnutie,   ktoré   vyniesol   a   ktoré   je   predmetom   tejto   sťažnosti,   je   však v priamom rozpore s touto viazanosťou súdu príčinami rozvratu manželstva, ako ho zistil rozvodový súd.   Súdy oboch stupňov hodnotili príčiny rozvratu manželstva a to napriek tomu, že samy vo svojich rozsudkoch správne píšu, že toto zisťovanie aj hodnotenie dôkazov vykonaných pre toto zisťovanie patrí rozvodovému súdu.“

Porušenie označených práv sťažovateľka videla v tom, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 CoP 58/2006 zo 16. júna 2011 je v priamom rozpore s viazanosťou súdu príčinami rozvratu manželstva, ako ho zistil rozvodový súd. Súdy oboch stupňov hodnotili príčiny rozvratu   manželstva,   a   to   napriek   tomu,   že   toto   zisťovanie   patrí   rozvodovému   súdu. Sťažovateľka   preto   tvrdila,   že   krajský   súd   v   konaní   o   určenie   manželského   výživného prekročil   rozsah   zákonnej   právomoci,   pretože   v   ňom   hodnotil   aj   príčiny   rozvodu   jej manželstva,   čo   je   však „v   priamom   rozpore   s...   viazanosťou   súdu   príčinami   rozvratu manželstva,   ako   ho   zistil   rozvodový   súd“,   čím   porušil   jej   práva   podľa   ústavy a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Ing. M. B.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/58/2006 zo dňa 16. 06. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach   sp.   zn.   7   CoP/58/2006   zo   dňa   16.   06.   2011   a   vec   vracia   Krajskému   súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 58/2006 zo 16. júna 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:„Odvolací   súd   na   základe   odvolania   navrhovateľky   preskúmal   rozsudok   spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za   konania   najavo   vrátane   toho,   čo   uviedli   účastníci   konania,   preto   je   odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Dôsledne sa vysporiadal s   námietkami   navrhovateľky   uplatnenými   počas   konania   na   súde   prvého   stupňa a navrhovateľka   ani   v   priebehu   odvolacieho   konania   neuviedla   žiadne   relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o určení manželského výživného. Odvolací   súd   po   zohľadnení   všetkých   skutočností   vo   vzťahu   k   predmetu   odvolacieho konania   preto   dospel   k   totožnému   právnemu   záveru   ako   súd   prvého   stupňa,   že   neboli splnené zákonné podmienky podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine pre určenie vyživovacej povinnosti od odporcu pre navrhovateľku z dôvodu, že z rozsudku, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené vyplýva záver o rozvrate manželstva, zapríčinený navrhovateľkou a jej   správaním,   ktorý   viedol   k   odcudzeniu   zo   strany   odporcu   a   napokon   k   rozvodu manželstva. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní uvádza, že súd prvého stupňa nekonkretizoval správanie, ktoré malo byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. že toto sa netýka rozhodného obdobia, je potrebné zdôrazniť, že súd v konaní o manželské výživné je viazaný dôvodmi, pre ktoré rozvodový súd manželstvo účastníkov rozviedol, a tieto nemôže hodnotiť inak. Zároveň   dodáva,   že   právo   oprávneného   na   výživné   od   povinného   musí   byť   v   súlade   s dobrými   mravmi   (§   75   ods.   2   Zákona   o   rodine).   Dobré   mravy   sú   nepísané   pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, z ktorých v prvom rade vychádza písané právo.   Nie   sú   presne   definované   a   vychádzajú   zo   všeobecne   akceptovaných   mravných princípov   prevažnej   časti   spoločnosti.   Súd   ich   vždy   posudzuje   konkrétne   v   každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosť ich úkonov v čase a mieste. Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa, je toho presvedčenia, že priznanie výživného   pre   navrhovateľku   je   v   rozpore   s   dobrými   mravmi   práve   so   zreteľom   na správanie účastníkov voči sebe navzájom poznačené absenciou tolerancie, úcty a slušnosti, ktoré dotvára logickú sústavu dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa a dovoľuje záver o aplikácii § 75 ods.   2 O. s. p..   Pokiaľ   ide o odvolaciu námietku navrhovateľky ohľadne nevykovania   navrhnutých   dôkazov,   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   ich   vykonanie, vzhľadom na právne posúdenie veci v tom smere, že výživné aj keby inak boli splnené zákonné podmienky § 71 ods. 1 Zákona o rodine na strane oprávnenej a povinnej osoby, nie je možné priznať pre rozpor s dobrými mravmi, za nadbytočné.

Podľa § 220 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).“

Čo   sa   týka   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ústavný   súd   nezistil   medzi dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľka   uviedla   vo   svojej   sťažnosti,   žiaden   taký, ktorý   by   mohol   spochybniť   právne   závery   krajského   súdu.   Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   nezistil   taký postup a výklad zákonných predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdila sťažovateľka vo svojej sťažnosti. V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   uvádza,   že   v   napadnutom   rozhodnutí   krajský   súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

Vo   veci   hlavného argumentu   sťažovateľky   o   prekročení jeho právomocí   tým, že posudzoval   príčiny   rozvodu   jej   manželstva   v   konaní   o   určení   manželského   výživného, ústavný súd uvádza, že znenie príslušnej časti rozsudku krajského súdu potvrdzuje, že sa stotožnil (dospel k rovnakému záveru) ako rozvodové súdy (okresný súd i krajský súd) o príčinách   rozvratu   manželstva   sťažovateľky   bez   toho,   že   by   ich   bol   sám   znova (a osobitne)   hodnotil   aj pre   potreby   konania o   určení   manželského   výživného.   Takému postupu ostatne zodpovedá aj všeobecná prax súdov, ktoré si pre potreby konania o určenie manželského   výživného   vyžadujú   kompletný   súdny   spis   rozvodových   súdov,   z   ktorých zisťujú   okrem   iného   príčiny,   ktoré   viedli   k   rozvodu   manželstva,   pričom   rovnakým spôsobom postupoval aj krajský súd. Jeho postup bol preto v súlade so zákonom a ustálenou súdnou praxou. V dôsledku toho ústavný súd uvádza, že postup súdu, ktorý sa v konaní o určenie   manželského   výživného   stotožnil   so   závermi   rozvodových   súdov,   o   príčinách ktoré viedli k rozvratu a následnému rozvodu manželstva, nemožno bez ďalšieho považovať za   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Z uvedených   dôvodov   závery,   ku   ktorým   krajský   súd   dospel   v odôvodnení namietaného   rozsudku,   nemožno   označiť   za   svojvoľné   (arbitrárne)   alebo   zjavne neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú dostatočne zdôvodnené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností bolo treba sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011