znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 57/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát

vedené pod sp. zn. Rvp 15600/2015 a sp. zn. Rvp 15601/2015, ktorýminamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 217/2014 a sp. zn.1 S 216/2014 z 10. septembra 2015, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, vedené pod sp. zn.Rvp 15600/2015 a sp. zn. Rvp 15601/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 15600/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

⬛⬛⬛⬛

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. decembra2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn. Rvp 15600/2015 a sp. zn.Rvp 15601/2015, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 217/2014 (sťažnosťvedená pod sp. zn. Rvp 15600/2015) a sp. zn. 1 S 216/2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 15601/2015) z 10. septembra 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zosťažnostía z prílohk nejpriloženýchvyplýva,žeDaňovýúradBratislava (ďalej len„daňovýúrad“)rozhodnutiamič.9103309/5/1471101/2014a č. 9103309/5/1471546/2014 z 11. apríla 2014 (spolu ďalej len „rozhodnutia daňovéhoúradu z 11. apríla 2014“) sťažovateľke ako žiadateľke o registráciu pre daň z pridanejhodnoty určil v každom z označených rozhodnutí zábezpeku na daň z pridanej hodnotyv sume 340 000 € na obdobie 12 mesiacov a zároveň jej uložil povinnosť zložiť tútozábezpeku formou uloženia peňažných prostriedkov na účet daňového úradu alebobankovou zárukou poskytnutou bankou bez výhrad.

Proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014 sťažovateľka podala odvolania„elektronickými prostriedkami dňa 30. 04. 2014 na e-mail porušovateľa

- v elektronickej forme

- s doplnením podania v listinnej forme poštou doručenou porušovateľovi dňa 02. 05. 2014. Následne Daňový úrad oznámil advokátovi sťažovateľa, že odvolanie odmieta, pretože hoci bolo v zákonnej lehote v jeho dispozícii, nebolo podané do elektronickej podateľne podľa § 14 a tento formálny nedostatok podania podľa neho nemožno žiadnym spôsobom zhojiť ako tomu je v ostatných konaniach pred orgánmi verejnej moci.“.

Keďže daňový úrad bol po podaní odvolaní proti jeho rozhodnutiam z 11. apríla 2014nečinný, sťažovateľka napadla jeho nečinnosť žalobami proti nečinnosti orgánu verejnejsprávy podľa § 250t a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré bolikrajskému súdu doručené 10. októbra 2014. Napadnutými uzneseniami krajský súd žalobysťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd sa v napadnutých uzneseniach„žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, ktoré uviedol v žalobe, len zopakoval argumentáciu daňového úradu bez toho, aby názory účastníkov kriticky porovnal a posúdil, prečo považuje za správnu argumentáciu daňového úradu, ku ktorej sa priklonil a čo je na argumentácii sťažovateľa nesprávne. Najzávažnejšie na tom je, že rovnaké argumenty daňový úrad opakuje od začiatku prípadu a nikdy nebol schopný reagovať na argumenty sťažovateľa, preto tento požiadal súd o rozhodnutie medzi argumentmi a podanie výkladu. Ten sa však zachoval ako keby žaloba ani neexistovala.“.

Z uvedených dôvodov je sťažovateľka toho názoru, že napadnuté uznesenia krajského súdu sú arbitrárne. S prihliadnutím na oznámenia daňového úradu zo 14. mája 2014, že svoje prvostupňové rozhodnutia považuje za konečné a právoplatné, je „vážne obmedzené ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý proces v časti práva domáhať sa preskúmania prvoinštančného rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je týmto odmietnutá. Keďže porušovateľ zamietol žalobu vecne v zhode s názorom Daňového úradu, rovnako porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces v časti dodržiavania zásady dvojinštančnosti. Argumenty k tomu, prečo Daňový úrad nemal byť nečinný o odvolaní, a teda prečo porušovateľ nemal rozhodnúť ako rozhodol boli uvedené v žalobe. Keďže na ne nikto neodpovedal, navrhujeme, aby ich posúdil ďalší orgán verejnej moci v rade posudzujúcich porušenie ústavných práv t. j. Ústavný súd.“.

Sťažovateľka v sťažnostiach osobitne vo vzťahu k § 14 ods. 1 zákona č. 563/2009Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, ktorého reštriktívny výklad je podľa jej názoru príčinou celého sporu,zdôrazňuje, že„nechráni žiadne ústavné právo. Je len vyjadrením práva štátu na efektívnu správu financií t. j. na šetrenie nákladov na komunikácii a času pri vybavení podania. Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie argumenty k tejto povinnosti podľa sťažovateľa platí, že jej výkon nemôže obmedziť ústavné práva, keďže majú vyššiu právnu silu a chránia vyššie spoločenské hodnoty.“.

K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavysťažovateľka uvádza, že„ďalším z dôsledkov nečinnosti daňového úradu je hrozba likvidácie sťažovateľa, keďže v dôsledku nečinnosti daňového úradu prebiehajú exekúcie na majetok sťažovateľa na takmer 2 milióny EUR... Z uvedeného je zrejmé, že jedným z dôsledkov odmietnutia žaloby sťažovateľa porušovateľom je aj porušenie práva na podnikanie, keďže v dôsledku prebiehajúcich exekúcií tu je reálna hrozba likvidácie sťažovateľa.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie a zároveň prizná sťažovateľke úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažností sťažovateľky je tvrdenie, že napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, ktorými boli jej žaloby smerujúce proti nečinnosti daňového úradu súvisiacejs „odmietnutím“ jej odvolaní proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014zamietnuté, došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K spojeniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť naspoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka namieta na porovnateľnom skutkovoma právnom základe porušenie svojich základných práv zaručených čl. 35 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.V sťažnostiach sťažovateľka zhodne argumentuje, že napadnutými uzneseniami krajský súdporušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruv jeho časti garantujúcej dvojinštančnosť konania, teda v časti práva domáhať sapreskúmania rozhodnutia prvostupňového orgánu, čím jej zároveň odňal možnosť konaťpred súdom. Sťažovateľka v tejto súvislosti zhodne namieta, že otázka ústavnostiprocesných pravidiel doručovania a ich výklad zo strany príslušných orgánov štátnej správyv oblasti daní a poplatkov v súlade s daňovým poriadkom je jedna z najdôležitejších otázokdaňového konania. Súčasne sťažovateľka v oboch sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súdvyslovil porušenie ňou označených práv zaručených ústavou a dohovorom, zrušil napadnutérozhodnutia krajského súdu a veci vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť sťažností rozhodol o ichspojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína (prípustných)možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciachpatriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislýmsúdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nieje ústavný súd prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05), a preto nemá v zásade ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že priuplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Tátoochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníkakonania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochranaústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nieje zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú prirozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnapokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Ústavný súd rovnako v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súdev „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú zárukyustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenieprocesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru(III. ÚS 136/03).

Podľa sťažovateľky daňový úrad postupoval vo veciach ňou podaných odvolaní protirozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014, uplatňujúc reštriktívny výklad príslušnýchustanovení daňového poriadku [§ 14 ods. 1 písm. c)], ktorým jej v konečnom dôsledkuodňal možnosť preskúmania týchto rozhodnutí odvolacím správnym orgánom. Krajský súd,ktorý žaloby sťažovateľky vo veci nečinnosti daňového úradu zamietol ako nedôvodné,porušil podľa jej tvrdenia ňou označené práva podľa ústavy a dohovoru a v konečnomdôsledku sám porušil aj zásadu dvojinštančnosti.

V napadnutých uzneseniach krajského súdu sa predovšetkým uvádza:„Podľa ust. § 14 daňového poriadku majú povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronickými prostriedkami tieto daňové subjekty

a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH

b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní

c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní

d) zástupca neuvedený v písmenách a), c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH, ktorého zastupuje pri správe daní.

Podľa § 13 ods. 5 citovaného zákona, podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom (§ 2 písm. y) a § 4 zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt chce doručovať správcovi dane písomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania doručenia.

Podľa § 13 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z., na podanie urobené elektronickými prostriedkami sa primerane vzťahuje § 33. Takéto podanie sa považuje za doručené dňom jeho prijatia do elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej schránky daňového subjektu.

Podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona, elektronická podateľňa, ktorú prevádzkuje finančné riaditeľstvo je spoločná pre finančnú správu.

Podľa zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva, elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej správy. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zákon o správe daní č. 563/2009 Z. z. v ustanovení § 13 ods. 5 upravil doručovanie podania elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne. Podanie musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva alebo daňový subjekt uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku vyplýva subjektom ustanoveným vo vyššie citovanom ustanovení § 14 daňového poriadku. Pokiaľ má daňový subjekt povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, podanie urobené v listinnej podobe nezakladá právne účinky a správca na takého podania neprihliada. Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že v danom prípade nie je možné potvrdiť navrhovateľom tvrdenú nečinnosť v zmysle ust. § 250t ods. 1 O. s. p.

Inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravený v štvrtej hlave piatej časti O. s. p. je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby pokiaľ orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Základným predpokladom na to, aby súd mohol návrh prejednať a v prípade, že je dôvodný mu vyhovieť, je to, aby skutočne išlo o nečinnosť orgánu verejnej správy. Ako vyplynulo z vyššie citovaných skutočností v danom prípade, podľa názoru súdu, nie je možné hovoriť o nečinnosti žalovaného orgánu štátnej správy, nakoľko v danom prípade sa jedná o situáciu, keď navrhovateľ nepodal odvolanie riadne a včas zákonom predpísaným spôsobom. Z tohto dôvodu odporca navrhovateľovi oznámil v zmysle ust. § 13, § 14 daňového poriadku, že jeho odvolanie považuje za nepodané z dôvodu, že tento nedodržal povinnosť v súlade s ust. § 14 ods. 1... daňového poriadku a nedoručil predmetné odvolanie prostredníctvom elektronických prostriedkov v súlade so zákonom účinným od 01. 01. 2014.

Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že v danom prípade nie je zo strany navrhovateľa preukázaná tvrdená bezdôvodná nečinnosť odporcu. Z tohto dôvodu návrh zamietol.“

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v sťažnostiachpovažuje za potrebné pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnejsprávy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiťpredovšetkým z § 250t ods. 1 prvej vety OSP. Podstata a účel tohto konania spočívav možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvomžaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného ústavu), ktorý vo vecinekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom.Úloha všeobecného súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základežaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný ústav) v napadnutom konanískutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľnéhodôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správyuznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, žežaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011).

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetných konaniach,na ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo odpovedať, bola otázka, či je (bol)daňový úrad v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právnerelevantného a akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach danej veci išlo o zodpovedanieotázky, či v konaniach pred orgánom verejnej správy konal tento orgán v súlade s právnymipredpismi, keď podania sťažovateľky smerujúce proti rozhodnutiam daňového úraduz 11. apríla 2014 považoval za „nepodané“.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenianapadnutých uznesení krajského súdu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľaktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide(meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudkyEurópskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,č. 303-B).

Ako vyplýva z citovaných častí napadnutých uznesení, krajský súd dospel podľanázoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom k záveru, že vo veciachsťažovateľky nešlo, ako to ona v žalobách tvrdila, o nečinnosť orgánu verejnej správy,keďže sťažovateľka odvolania proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014nepodala riadne a včas zákonom predpísaným spôsobom, aplikujúc pritom jasnea zrozumiteľne ustanovenia daňového poriadku (§ 13 ods. 5 a § 14 ods. 1).

Z odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení krajského súdu podľa názoruústavného súdu preto jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súdzamietol žaloby sťažovateľky v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.O odmietnutí spravodlivosti zo strany všeobecného súdu nemožno hovoriť v prípade, ževšeobecný súd nepovažuje za nečinnosť orgánu verejnej správy jeho odmietnutie konaťo odvolaní účastníka konania vzhľadom na skutočnosť porušenia povinností zo stranyúčastníka tohto konania postupovať v súlade s podmienkami ustanovenými v zákone (§ 13ods. 5 v spojení s § 14 ods. 1 daňového poriadku). Odmietnutie spravodlivosti si totižnevyhnutne vyžaduje konanie orgánu verejnej moci bez zákonného dôvodu (orgán verejnejmoci sa bez zákonného dôvodu rozhodne, že právnu ochranu subjektu domáhajúcemu satakejto ochrany neposkytne; k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Sžo 31/2013 z 31. marca 2014).

Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutýchrozhodnutiach nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neopodstatnenosti, preto ho možnopovažovať za ústavne konformný.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že krajský súd sa v danom prípadeústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľky, posúdenie ktorýchbolo relevantné na rozhodnutie o veci, a závery obsiahnuté v jeho napadnutých uzneseniachsú dostatočne odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorýmkrajský súd dospel, boli svojvoľné. Výklad príslušných zákonných ustanovení bolnepochybne v právomoci krajského súdu, ktorý nemožno považovať za taký, ktorý byzjavne vybočoval z rámca interpretovaných právnych noriem. Podľa názoru ústavného súdusi krajský súd primeraným a pritom ústavne akceptovateľným spôsobom splnil úlohuvyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadkuoznačenej nadpisom „Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, keďže na základežalôb sťažovateľky preskúmal, či je žalovaný správny orgán v predmetných konaniachskutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľnéhodôvodu, a na základe toho napadnutými uzneseniami rozhodol. Skutočnosť, že sťažovateľkasa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomocústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na toústavný súd uzavrel, že námietky sťažovateľky nesignalizujú také pochybenie krajskéhosúdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažností vo vzťahu k napadnutýmuzneseniam krajského súdu dospieť k záveru, že nimi došlo k porušeniu základného právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené tie časti sťažnosti sťažovateľky, ktoré smerovaliproti napadnutým uzneseniam krajského súdu z dôvodu namietaného porušenia jejzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietolako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Sťažovateľka namietané porušenie svojho základného práva podnikať a vykonávaťinú zárobkovú činnosť, ku ktorému podľa nej malo dôjsť odmietnutím orgánu verejnejsprávy zaoberať sa ňou podanými odvolaniami proti rozhodnutiam daňového úraduz 11. apríla 2014, ktorým jej okrem iného bola určená zábezpeka na daň z pridanej hodnotyv sume 340 000 € na obdobie 12 mesiacov a zároveň jej bola uložená povinnosť zložiť tútozábezpeku formou bližšie špecifikovanou v samotných rozhodnutiach, keďže podľa jejnázoru týmto spôsobom a z dôvodu prebiehajúcich exekúcií jej reálne hrozí likvidácia.

Zo sťažností zjavne vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení, resp. ako dôsledok namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďžeústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutými uzneseniami krajského súdu mohli byťporušené práva sťažovateľky procesnoprávneho charakteru, a tým spôsobom ajspochybnená ústavná udržateľnosť rozhodnutí daňového úradu z 11. apríla 2014,neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označenéhozákladného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietolsťažnosti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohtouznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností v celom rozsahu bolo už bez právneho dôvoduzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažností.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016