znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 57/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Segeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť E. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   Hagara-Hagarová,   s.   r.   o.,   D.   Dlabača   35,   Žilina, zastúpenou konateľom spoločnosti Mgr. Ľubomírom Hagarom, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 4/2005 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 11/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2014   doručená   a   5.   decembra   2014   doplnená   sťažnosť   E.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Hagara-Hagarová,   s.   r.   o.,   D. Dlabača 35,   Žilina, zastúpenou   konateľom   spoločnosti   Mgr.   Ľubomírom   Hagarom,   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4   T   4/2005   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 11/2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol rozsudkom krajského súdu č. k. 4 T 4/2005-869   z   19.   marca   2008   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 To 5/2008 zo 16. mája 2012 uznaný za vinného zo spáchania zločinu sprenevery podľa ustanovenia § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona, na základe čoho bol odsúdený na trest odňatia slobody vo   výmere   3   roky   a   6   mesiacov,   na   ktorého   výkon   nastúpil   28.   januára   2013.   Dňa 12. septembra 2012 podal právny zástupca sťažovateľa dovolanie proti rozsudku krajského súdu a proti uzneseniu najvyššieho súdu. Žiadal, aby dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutia v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie.   Napriek   tomu,   že   od   podania   uvedeného   dovolania   12. septembra   2012 ubehli už dva roky, dovolací súd v jeho trestnej veci nekonal.

Na   základe   uvedeného   právny   zástupca   sťažovateľa   26.   septembra   2014   urgoval najvyšší súd ako dovolací súd, aby začal vo veci konať.

Dňa 17.   októbra   2014   bola   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručená   odpoveď najvyššieho   súdu,   z   ktorej   vyplýva,   že   krajský   súd   ako   súd   prvého   stupňa   predložil najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu spis spolu s dovolaním obvineného 11. apríla 2014, teda 19 mesiacov od podania dovolania. Dovolací súd zároveň vo svojej odpovedi uviedol, že predseda senátu dovolacieho súdu spis vrátil súdu prvého stupňa ešte 30. januára 2013, čo odôvodnil tým, že spis mu bol predčasne preložený, pričom však bližšie neuviedol dôvod.Sťažovateľ   poukázal   aj   na   to,   že   ani   dovolací   súd   v   predmetnej   veci   nekoná, o podanom dovolaní nebolo do dnešného dňa žiadnym spôsobom rozhodnuté a najvyšší súd napriek   písomnej   žiadosti   sťažovateľa   ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti   nenariadil   termín verejného zasadnutia.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   najmä   na   ustanovenie   §   376   Trestného poriadku, v zmysle ktorého: „Predseda senátu prvého stupňa doručí rovnopis dovolania ostatným   stranám,   ktoré   by   mohli   byť   rozhodnutím   o   dovolaní   priamo   dotknuté, s upozornením,   že   sa   môžu   k   dovolaniu   vyjadriť,   pričom   na   to   určí   primeranú   lehotu, najviac však 30 dní;... Len čo uplynula lehota určená na vyjadrenie sa k dovolaniu všetkým stranám, predloží spisy dovolaciemu súdu; neskôr doručené vyjadrenie oprávnených osôb zašle dovolaciemu súdu bezodkladne...“

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   preto   neakceptovateľné   a   v   rozpore   so   zásadou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, aby krajský súd v tak podstatnej otázke, akou je preskúmavanie rozhodnutia, ktorým bol okrem iného sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody, t. j. najprísnejší trest, pokiaľ ide o zásah do jeho osobných práv a slobôd, bez akéhokoľvek dôvodu, zrejme však len v dôsledku pochybenia, nekonal a bol nečinný viac ako 24, resp. 19 mesiacov.

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Aj vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti je sťažovateľ presvedčený, že jednak konaním, resp. opomenutím predsedu senátu súdu prvého stupňa, ako aj následnou nečinnosťou dovolacieho súdu došlo jednoznačne k prieťahom v konaní, a tým   aj   k vážnemu   porušeniu jeho ústavného práva na verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Takýto zásah do jeho práv pociťuje sťažovateľ o to intenzívnejšie, že dovolaním sa, ako sme už viackrát zdôraznili, domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutie v celom   rozsahu   v   časti   týkajúcej   sa   jeho   osoby,   a   teda   aj   pokiaľ   ide   o   uznanú   vinu a uložený trest. Vzhľadom na uvedené preto sťažovateľ opakovane dáva do pozornosti súdu najmä skutočnosť, že k prieťahom v konaní a tým aj porušeniu jeho základného ústavného práva došlo jednak v dôsledku nečinnosti predsedu senátu súdu prvého stupňa, ktorý zrejme v dôsledku nepozornosti, resp. iného pochybenia nepostupoval v zmysle vyššie citovaného ustanovenia   §   376   Trestného   poriadku   a   spis   bezodkladne   nepredložil   po   uplynutí stanovenej   lehoty   na   vyjadrenie   dovolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   ako   aj   v   dôsledku nečinnosti   dovolacieho   súdu,   ktorý   napriek   tomu,   že   spis   mu   bol   predložený   dňa 11.04.2014, t. j. pred viac ako pol rokom, ku dňu podania tejto sťažnosti nevykonal žiaden procesný úkon v predmetnej veci...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4T/4/2005 bolo porušené.

Najvyššiemu   súdu   SR   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 2TdoV 11/2014 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- EUR (slovom dvadsaťtisíc eur),   ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia   vo   výške   340,90   €   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   vedený   v...,   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Po   výzve   ústavného   súdu   sťažovateľ   podanie   doplnil   a   navrhol   o   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodnúť:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4T/4/2005 bolo porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 14.000,- € (slovom   štrnásťtisíc   eur),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2TdoV 11/2014 bolo porušené.

Najvyššiemu   súdu   SR   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 2TdoV 11/2014 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   6.000,-   € (slovom šesťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský   súd   v   Žiline   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sú   povinné   spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa, vedený v..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 4/2005 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 11/2014.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

1. Podľa zistenia ústavného súdu namietané konanie na krajskom súde bolo skončené rozsudkom sp. zn. 4 T 4/2005 z 9. marca 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. mája 2012. Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou doručenou 18. novembra 2014, t. j. v čase, keď porušenie označených práv na všeobecnom súde, ktorého označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a k právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Sťažovateľ je zastúpený advokátom, ktorý je podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že „tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady“   (obdobne II. ÚS 555/2012).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sa   sťažovateľ   v   predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   čase,   keď v označenom   konaní   pred   krajským   súdom   namietané   porušenie   označeného   práva   už netrvalo,   a   teda   bola   odstránená   jeho   právna   neistota,   pripadalo   do   úvahy   odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu označeného základného práva najvyšším súdom ústavný súd zistil, že spis krajského súdu sp. zn. 4 T 4/2005 bol na účely rozhodnutia o dovolaní   sťažovateľa,   ktoré   podal   12.   septembra   2012,   krajským   súdom   postúpený najvyššiemu súdu 15. októbra 2012.

Na najvyššom súde bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 2 Tdo V 16/2012 (toto konanie sťažovateľ   v   sťažnosti   nenamietal).   Konanie   pod   označenou   spisovou   značkou   bolo na najvyššom súde vedené do 30. januára 2013, keď najvyšší súd spis vrátil krajskému súdu ako   predčasne   podaný,   pretože   dovolaniu   sťažovateľa   predchádzala žiadosť   sťažovateľa o upustenie   od   výkonu   trestu,   ktorú   podal   31.   mája   2012,   a   o   tejto   krajský   súd   ešte nerozhodol. Po rozhodnutí o uvedenej žiadosti   sťažovateľa krajský súd 11. apríla 2014 opätovne postúpil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní. Konanie je vedené pod sp. zn. 2 TdoV 11/2014.

Možno konštatovať, že do podania sťažnosti ústavnému súdu v období od 11. apríla 2014   do   18.   novembra   2014 (sedem   mesiacov)   bol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd bez zákonných a iných dôvodov nečinný.

Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Hoci postup najvyššieho   súdu   nebol   bez   prieťahov,   zjavne   sa   nevyznačuje   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   za predpokladu,   že   by   v   ďalšom   priebehu   namietaného   konania   dochádzalo   k   zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015